Sotva tridsaťročná Bettina bola Thureho jediná sestra. Žila so svojím manželom a dvoma malými dcérami v byte neďaleko Tiergarten, v britskej okupačnej zóne. Jej manžel Daniel, Nemec, pracoval v novinách Berliner Morgenpost. Bettina sa s ním zoznámila, keď prišla do Berlína ako prekladateľka. Na rozdiel od nesúrodej dvojice Liv Mariiných rodičov mohli byť Daniel a Bettina, aspoň čo sa vzhľadu týka, dvojčatá: rovnako vysokí a silní, emocionálne stabilní, podobní až po špecifický odtieň vlasov, gaštanovohnedý, ktorý zdedilo len jedno z detí, to mladšie, zatiaľ čo staršie malo v porovnaní s ním takmer arogantný odtieň hnedej. Všetci mali pehy.
Úlohou Liv Marie ako aupairky bolo kúpať dievčatá, dohliadať na písanie domácich úloh, hrať sa s nimi a zostať hore do noci, keď Daniel a Bettina chodili na večere s priateľmi. Na letné víkendy, vysvetľovala jej mladá teta, zvyčajne chodievali do domu Danielových rodičov vo Wannsee, kde ich Liv Maria mohla sprevádzať, ak nechcela zostať v meste sama, kým boli preč. Hneď po príchode pocítila záchvev úzkosti pri predstave, že sa bude opäť sťahovať, že sa vydá napospas novej krajine v čase, keď jej všetko chýbalo. Hľadajúc správne slová, v kuchynskej nórčine odpovedala Bettine, že samota jej pravdepodobne prospeje, aby sa aklimatizovala, a Bettina s úsmevom prikývla.
V miestnosti, ktorá predtým slúžila ako knižnica a pracovňa, pre ňu zriadili izbu, a tak Liv Maria spala medzi knihami. Bola tam posteľ, stôl a malé kreslo oproti oknu s výhľadom na stromy štvrte Tiergarten – byt sa nachádzal na štvrtom poschodí, a keď sa Liv Maria pozrela von, mohla si ľahko predstaviť, že obýva chatrč v srdci hlbokého lesa.
Bolo to koncom júna. Vyučovanie vo francúzskej škole sa začínalo až v septembri, ale Bettina na Madinu žiadosť, ktorú jej sprostredkoval Thure, našla pre Liv Mariu letný kurz na päť dní v týždni.
„Tvoja matka hovorila, že ti prospeje, keď sa budeš niečomu venovať,“ povedala Bettina a podala neteri šálku čaju.
„Čomu presne?“
„Kurzu angličtiny. So skutočným učiteľom angličtiny.“ .
„Ale ja už hovorím po anglicky,“ namietla Liv Maria. „Anglicky sa učím od piateho ročníka.“
„A ide ti to?“ spýtala sa Bettina.
„Asi áno. Mám dobré známky.“
„A hovoríš aj po nemecky?“
„Trochu. Nemčinu som si zobrala ako druhý jazyk na strednej. Celkom rozumiem.“
„To áno. A Thure ťa naučil nórsky?“
„Litt,“ povedala Liv Maria. „Len trochu. Nehovorím veľmi dobre. Doma sa rozprávame po francúzsky. Mama nerozumie po nórsky.“
„Viem,“ odpovedala Bettina jednoducho. Obe sa naklonili nad hrnčeky. Začínali sa spoznávať, nikdy predtým sa nestretli.
„Ja som ťa vlastne raz videla,“ povedala Bettina rozradostene, „ale bola si ešte dieťa, takže si to nepamätáš. Teraz sme sa naozaj stretli a mňa to teší.“
Keď položila šálku na stôl, poznamenala: „Zdá sa, že ťa sem matka poslala, aby si sa naučila hovoriť čo najviac jazykmi. Alebo možno len preto, aby si sa naučila hovoriť.“ Nespýtala sa neteri na skutočný dôvod jej príchodu, no pri poslednej vete sa na ňu pozrela.
Liv Maria zašepkala:
„Neviem. Matka takmer vôbec nehovorí.“
„Áno, aj to viem,“ privolila Bettina. „Ale zdá sa, že s tebou má iné zámery.“
Profesor nebol Angličan, ale Ír. To bolo takmer prvé, čo oznámil po vstupe do malej miestnosti, ktorú im pridelili na Freie Universität. Potom sa z neho vylialo mnoho, mnoho ďalších vecí, takmer ich utopil pod prívalom slov: opisoval svoju cestu z Corku, strašné vplyvy kontinentálnej horúčavy na svoju tenkú pokožku, poťahoval sa za košeľu, aby im ukázal kruhy potu, ktoré sa objavili už po pár metroch chôdze na čerstvom vzduchu, opisoval svoje prekvapenie z mesta, zo šírky ulíc, výšky budov, stromov, zmienil nepredvídané udalosti, ktoré ho zdržali pred odchodom, svoje vzdelávacie ambície na leto, svoj životopis, a keď rozprával, Liv Maria sa naňho pozerala a nevedela, čo si má myslieť o tomto nízkom, svalnatom mužovi s výrečnou mimikou, oblečenom ako každý nasledujúci deň v bledej bavlnenej košeli s rukávmi vyhrnutými nad opálené predlaktia a v rajónových nohaviciach, s čiernymi vlasmi a zvučným hlasom nasledujúcim slová, ktoré písal kriedou na tabuľu. O jeho tľoskaní, zaváhaniach, krokoch vŕzgajúcich na parketovej podlahe, celom tom príjemnom a veselom monológu, uzavretom jednoducho jeho menom: Herr Doktor Fergus O’Shea.
V nasledujúcich rokoch sa Liv Maria snažila vrátiť do triedy, aby v spomienkach opäť uzrela učiteľa, ako ho videla v ten deň. Desiatky ráz zavrela oči a snažila sa vybaviť si vôňu miestnosti, svoje dojmy, úsudok, intuíciu. Čo z neho vtedy vnímala? Vycítila od začiatku, čo bolo na obzore – keď vstúpil do miestnosti, keď prehovoril? Čo všetko o ľuďoch pochopíme, keď ich prvýkrát uvidíme? Ich pravdu, alebo skôr ich masku? Ich pozlátku, alebo jadro? Máme vtedy jedinečnú šancu ponoriť sa dovnútra, alebo je to absolútne márna nádej, pretože prvému pohľadu vždy unikne to podstatné? Nech hľadala akokoľvek usilovne, v pamäti jej zostala len tvár dospelého muža po štyridsiatke, profesora, ktorý pre ňu nič neznamenal.
Po tretej hodine, keď si ukladala veci, prišiel k nej so svojou aktovkou v ruke a pošepkal jej:
„Rozumiete všetkému, čo hovorím, však?“
„Áno,“ privolila Liv Maria. „Myslím si, že áno.“
„Aj napriek prízvuku?“
Som zvyknutá na prízvuky, odpovedala Liv Maria v duchu, mysliac na svojho otca.
„Áno. Váš prízvuk sa mi nezdá veľmi zložitý.“
„V tejto triede ste jediná. Videli ste, ako sa na mňa pozerajú? Ale rozumiete všetkému, čo hovorím.“
Keď to letmo zopakoval druhýkrát, zdalo sa, že veta má druhý, hlbší význam. Rozumiete všetkému, čo hovorím. Takto sa to začalo.
Opustili triedu a následne aj areál školy. Zdalo sa, že im nikto nevenuje pozornosť. Obaja sa vybrali smerom k stanici Dahlem‑Dorf a on v tej chvíli povedal niečo ako:
„Na druhej strane ja tu nerozumiem absolútne ničomu.“
Okrem jeho titulu – Herr Doktor –, ktorý ho vždy počula vysloviť s veľkou radosťou, nevedel po nemecky ani slovo. Liv Maria vtedy nechápala, prečo ho tam napriek tomuto hendikepu poslali. Neskôr jej objasnil, že ho pôvodne vyslali do Talianska, pretože hovoril po taliansky, ale že na poslednú chvíľu súhlasil s výmenou miesta s kolegom, ktorému to vyhovovalo viac, a možno aj preto, že napokon, ako povedal, niekto v administratíve mohol usúdiť, že jeho neznalosť jazyka nie je hendikep, ale výhoda, pretože musel so žiakmi hovoriť len po anglicky. Ale aj to všetko bola lož, ktorú jej trvalo roky odhaliť.
„Rozumiete nemecky?“
„Trochu,“ priznala sa Liv Maria.
„Ale nie ste Nemka, však?“
Niekoľkými vetami mu nesmelo vysvetlila svoju situáciu – matka z ostrova, nórsky otec, pobyt u Bettiny, plán zostať v Berlíne aspoň do jari nasledujúceho roka.
„Ako dlho ste tu?“
„Týždeň.“
„Učíte sa rýchlo. Ste mladá. Vyrastali ste v dvojjazyčnej rodine, v tejto oblasti ste akousi cestovateľkou na dlhé vzdialenosti.“
„Toto je moja prvá skutočná cesta,“ zašepkala Liv Maria a nevedela, či ju počul.
Ale počul ju. Po príchode na stanicu sa k nej profesor takmer nepozorovane naklonil a tento pohyb ju prinútil odbočiť doprava, na ulicu Königin‑Luise‑Strasse. Prekvapená sa neodvážila protestovať, takže sa ocitli v botanickej záhrade. Pred veľkým skleníkom sa jej opýtal:
„Ako to robíte? Vysvetlite mi to. V čom spočíva trik, ako porozumieť tomuto jazyku, nemčine?“
„Slovesá,“ odpovedala Liv Maria. „Musíte sa držať slovies. To je tu najdôležitejšie. Preto ich vždy dávajú na koniec vety, aby ste museli pozorne počúvať až do konca. A keď vyslovíte anglické slovesá s nemeckým prízvukom, zistíte, že sú vlastne rovnaké. Nie všetky, ale takmer všetky.“
„Čo tým myslíte?“ spýtal sa učiteľ a naklonil k nej hlavu. „Napríklad aké sloveso?“
V skleníku, kam ju priviedol, stojac pred mäsožravými rastlinami a orchideami, ukázala na nápis:
„Tu. Pozrite sa. Berühren verboten. Verboten je ako Forbiden. Ak to poviete s tvrdším prízvukom. Forbiden. Verbiten. Verboten. Rozumiete?“
„Áno,“ povedal a pozrel jej do očí. „To znamená: Nedotýkať sa.“
[…]
preklad Kamila Laudová