Vychádza novela britského spisovateľa Maxa Portera s názvom Lanny, odohrávajúca sa v dedine pri Londýne, kde sa prisťahovala mladá rodina.
LANNYHO MAMA
Dnu sa niesol zvuk piesne,
srdečnej v jeho bytostnom dychu.
Moje spievajúce dieťa
mi prináša dary.
Sekundu či dve predtým, ako si uvedomím, že to nie je on.
Lanny?
LANNYHO OCO
Sedím v práci v meste a zdá sa mi absolútne nemožné, že on existuje iba šesťdesiat minút vlakom odo mňa, žije si svoj deň v dedine, nosí po okolí ten svoj čudný mozog. Keď som v práci, zdá sa mi nepravdepodobné, že máme dieťa a je to Lanny. Keby tu boli moji rodičia, určite by povedali: Nie, Robert, iba si si ho vysnil. Deti nie sú také. Len spi. Len pracuj.
V hodnotení zo školy sa píše: „Lanny má prirodzený talent spoločenskej súdržnosti. Často upokojí rozhašterenú triedu jediným dobre načasovaným vtipom alebo pesničkou.“ Objektívne chápem, že je to určite tak. To je celý Lanny. Ale kde sa vzalo toto jeho nadanie? Mám aj ja také? Čo alebo kto má riadiť a regulovať Lannyho a jeho nadania? Doriti, no predsa my. Ako môže mať niekto deti a totálne sa nezblázniť?
„Lanny má veľký talent na prácu s jazykom, jeho akrostich Vydra Tarka, ktorý napísal na Svetový deň knihy, sme ukázali riaditeľovi a dostal zaň zlatú nálepku s brestom za mimoriadny výkon.“
Čože? O čom to vôbec meliete? Aj ja chcem nálepku.
PETE
V tom čase som so záľubou zbieral a čistil kostry mŕtvych zvierat. Najmä vtákov. Rozobral som ich, pokryl lístkovým zlatom, neanatomicky poskladal a zavesil na drôtené konštrukcie. Malé zvonkohry zo zdeformovaných vtákov. Vyrobil som ich asi tucet. Galéria chcela niečo, čo by mohla ukázať. Predávať.
Takisto som robil odliatky rôznych druhov kôry. Naaranžoval som ich do škatuliek s útržkami textu.
Nejaké kresby. Celkom slušné grafiky. Scény. Pokojné veci.
Prišla do môjho ateliéru raz ráno a priniesla mi konár s dvoma dokonalými pažami. Videla moju sochu človeka.
Prešli sme od občasného rozhovoru na ulici k tomu, že sa u mňa raz či dvakrát do týždňa zastavila na čaj. Niekedy s Lannym, niekedy sama. Bývali v dedine asi iba rok alebo dva.
Videla nahrubo vytesaného muža, čo som robil, Krista bez kríža, a v tom odlomenom konári rozoznala možnosť ďalšej postavy.
To je od teba veľmi milé, povedal som.
S radosťou, Pete, odvetila.
Obľúbil som si ju. Fajn sa s ňou kecá. Srdečná, s dobrým okom. Viackrát som jej ukázal svoju prácu a ona k nej mala zaujímavé postrehy. Vedela ma rozosmiať, ale vedela aj, kedy vypadnúť. Akoby vycítila, že nemám náladu na spoločnosť.
Bola herečka, hrala v divadle, trochu v telke. Rozprávala mi o tom. O všetkých tých kreténoch, čo sa tam motali. Vtedy to neznelo na hony vzdialené od sveta umenia.
Nechýbalo jej hranie, ale občas sa nudila, keď bol Lanny v škole a manžel v meste. Píše knihu, vravela mi. Triler s vraždami.
To znie nechutne krvavo, poznamenal som.
Je to nechutné a krvavé, prisvedčila, ale napínavé.
Neraz pri mne sedela, keď som pracoval. Bez môjho vedomia kúpila v galérii jedno moje dielo. Jeden z kvalitných veľkých reliéfov. Povedal som, že by som jej bol dal kamarátsku cenu, keby som vedel, a ona nato: Veď práve, Pete.
Páčila sa mi.
Pohrávala sa so všetkým možným, čo sa mi tam povaľovalo.
S kúskami drôtu. Ceruzkou. Vetvičkami.
Skús niečo vyrobiť, nabádal som ju.
Nie, nie, ja nemám talent na výtvarné veci, namietla.
Spomínam si, že som si pomyslel, aká čudná a smutná poznámka.
Nemám talent, na výtvarné veci.
Určite jej niekto niečo povedal, keď je o tom dodnes presvedčená.
Spomenul som si na matku. Keď bola malá, ktosi jej povedal, že nemá hudobný sluch. A tak si za celý život nikdy nespievala ani nepískala. Neviem spievať, povedala vždy.
Až dlho po jej skone som pochopil, aký to bol nezmysel. Neviem spievať.
Tak teda sedí za mojím stolom a postrkuje rozdrobený lišajník na kôpku, zatiaľ čo debatujeme o novej obludnej sklenej kocke, čo stavajú na Sheepridge Hill.
Dívam sa na ňu.
Najprv poskladá úhľadný tvar. Urovná ho. Rozdelí na dva. Uštipká ho do dvoch liniek. Poštucháva kúsky od seba, aby sa nedotýkali, až vytvorí malý rad sivozelených zubov. Utľapká ich do obdĺžnika, nechtom začistí okraje, potom do stredu mokrým prstom vyklepká dokonalý kruh.
Nemá talent na výtvarné umenie, ale pritom tu sedí, premŕva kôpku suchého machu do najrôznejších krásnych tvarov a zamyslene vytvára na mojom kuchynskom stole obrazy.
Pozrie na mňa a povie, že vie, že mám veľa práce a som slávny, ale ak to nie je fakt blbý nápad, nemohol by som učiť malého Lannyho výtvarnú?
Učiť výtvarnú: taká sprostosť, pomyslel som si.
[…]
preklad Lucia Halová
Viac o knihe Lanny a jej autorovi Maxovi Porterovi nájdete na stránke Inaque.