Keď Mathilde prvýkrát prišla na statok, pomyslela si: Je príliš ďaleko. Znepokojovala ju toľká osamotenosť. Vtedy – v roku 1947 – ešte nemali auto a dvadsaťpäť kilometrov, ktoré ich delili od Meknesu, ich odviezol Cigán na voze ťahanom starou kobylou. Amin si nevšímal nepohodlie na drevenej lavici ani prach, z ktorého jeho žena kašlala. Mal oči len pre krajinu a nevedel sa dočkať, kedy príde k pozemkom, ktoré mu zveril jeho otec.
Kadur Belhaj kúpil hektáre kamenistej zeme v roku 1935 potom, čo odišiel z postu tlmočníka v koloniálnej armáde. Svojmu synovi rozprával, ako by ich chcel premeniť na prekvitajúci statok, ktorý by uživil celé generácie belhajovských detí. Amin si spomínal na otcov pohľad, na jeho hlas, ktorý sa pri rozprávaní o budúcom statku ani raz nezachvel. Jutrá vinohradov, vysvetľoval mu, a celé hektáre obilia. Na slnečnej strane úbočia treba postaviť dom obklopený ovocnými stromami a alejami mandľovníkov. Kadur bol hrdý na to, že vlastní pôdu. „Naša zem!“ Nehovoril to ako nacionalisti či kolonizátori, nevyslovoval tie slová v mene morálnych princípov či ideálov, ale ako šťastný legitímny majiteľ pozemkov. Starý Belhaj tu chcel byť pochovaný a chcel, aby tu spočinuli aj jeho deti, chcel, aby ho táto zem živila a bola miestom jeho posledného odpočinku. No umrel v roku 1939, keď bol jeho syn v regimente spahiov a hrdo nosil burnus a sarouel. Najstarší syn Amin sa zrazu stal hlavou rodiny a pred odchodom na front prenajal pozemky Francúzovi s alžírskymi koreňmi.
Keď sa Mathilde opýtala, na čo umrel jej svokor, ktorého nikdy nespoznala, Amin sa chytil za brucho a mlčky zvesil hlavu. Neskôr sa dozvedela, čo sa stalo. Kadur Belhaj od návratu z Verdunu trpel chronickými bolesťami brucha a žiadny marocký či európsky liečiteľ mu nedokázal pomôcť. On, hrdý na to, že je racionálne zmýšľajúci vzdelaný človek s talentom na cudzie jazyky, s hanbou a v zúfalstve zašiel za vedmou. Bosorka sa ho snažila presvedčiť, že bolesť mu spôsobil hrozný nepriateľ svojím hnevom a urieknutím. Dala mu papier zložený na štvrtinky, kde predtým nasypala prášok zo šafranu siateho. Ešte v ten večer si ho rozpustil v pohári vody a o pár hodín umrel v príšerných bolestiach. Rodina o tom nerada rozprávala. Hanbila sa za otcovu naivitu a okolnosti jeho smrti, keďže ctihodný dôstojník sa posral na verande domu a celú bielu dželabu si zašpinil výkalmi.
V ten aprílový deň roku 1947 sa Amin usmial na Mathilde a popohnal kočiša, ktorý si šúchal špinavé bosé chodidlá. Roľník prudšie šľahol mulicu a Mathilde nadskočila. Poburovala ju Cigánova agresivita. Tľoskol jazykom, zvolal „hijó“ a plesol bičom po kostnatom chrbte zvieraťa. V tú jar bola Mathilde v druhom mesiaci. Na poliach rástli nechtíky, slezy a boráky. Čerstvý vetrík sa opieral do slnečníc. Po oboch stranách cesty stáli majetky francúzskych kolonizátorov, ktorí sem prišli pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi a ich plantáže mierne stúpali až za obzor. Väčšina z nich emigrovala z Alžírska a úrady im pridelili najlepšiu pôdu a najväčšiu plochu. Amin natiahol ruku, druhou si zatienil oči pred poludňajším slnkom a zadíval sa na obrovské priestranstvo. Svojej žene ukázal cyprusovú aleju ohraničujúcu majetok Rogera Marianiho, ktorý zbohatol na výrobe vína a chove ošípaných. Z cesty nebolo vidieť ani statkársky dom, ani vinohrady, ale Mathilde si vedela živo predstaviť sedliakovo bohatstvo, bohatstvo, ktoré napĺňalo nádejou aj jej osud. Pokojne krásna krajina jej pripomínala rytinu zavesenú nad klavírom u jej profesora hudby v Mulhouse. Spomínala si na jeho slová: „To je v Toskánsku, slečna. Možnože jedného dňa vycestujete do Talianska.“
Mulica zastala a pustila sa spásať trávu rastúcu pri ceste. Nemala v úmysle štverať sa na kopec pokrytý veľkými bielymi kameňmi. Zúrivý pohonič sa vystrel a nadávajúc začal zviera biť. Mathilde cítila, ako sa jej do očí tlačia slzy. Snažila sa ovládnuť, pritisla sa k manželovi, ale jej neha sa mu zdala nevhodná.
„Čo to robíš?“ spýtal sa jej Amin.
„Povedz mu, aby prestal mlátiť to úbohé zviera.“
Mathilde chytila Cigána za plece a pozrela sa naňho ako dieťa, ktoré sa snaží obmäkčiť rozzúreného rodiča. Ale pohonič ešte pritvrdil. Odpľul si, zdvihol ruku a povedal: „Chceš aj ty okúsiť biča?“
Nálada sa zmenila a s ňou aj okolitá krajina. Na vrchol kopca prišli s odretými bočnicami. Žiadne kvety, žiadne cyprusy, len pár olivovníkov prežívajúcich uprostred kamenia. Z úbočia sálal dojem neúrodnosti. Už neboli v Toskánsku, napadlo Mathilde, ale na divokom západe. Zišli z voza a kráčali až k nepeknej bielej malej stavbe s odporným kusom plechu namiesto strechy. Nebol to dom, ale rad malých, tmavých a vlhkých miestností. Cez jediné okno umiestnené vysoko, aby sa dovnútra nedostali škodcovia, prenikalo do obydlia slabé svetlo. Mathilde si na stenách všimla veľké zelenkavé kruhy, stopy po nedávnych dažďoch. Bývalý podnájomník tam žil sám; jeho žena sa vrátila do Nîmes, keď prišla o dieťa, a jemu nikdy nenapadlo budovu zútulniť natoľko, aby v nej mohla bývať rodina. Mathilde napriek príjemnému počasiu prešiel mráz po chrbte. Aminove plány ju napĺňali nepokojom.
*
Rovnaká hrôza sa jej zmocnila, keď 1. marca 1946 pristála v Rabate. Napriek zúfalo modrej oblohe, napriek radosti, že sa stretla so svojím manželom, a hrdosti na to, že prežila cestu, mala strach. Cestovala desať dní. Zo Štrasburgu do Paríža, z Paríža do Marseille a z Marseille do Alžíru, kde nastúpila na palubu starého Junkersa a myslela si, že umrie. Sediac uprostred nepohodlnej lavičky, medzi mužmi s pohľadmi znavenými vojnovými rokmi, takmer nedokázala potlačiť výkriky. Počas letu plakala, vracala, modlila sa k Bohu. V ústach sa jej miešala chuť žlče a soli. Nezarmucovala ju ani tak predstava, že umrie nad Afrikou, ale že sa pred mužom svojho života objaví v pokrčených a ovracaných šatách. Nakoniec živá a zdravá pristála a Amin na ňu čakal krajší ako kedykoľvek predtým pod modrou, akoby vyumývanou oblohou. Manžel ju pobozkal na líca, dával pozor na pohľady ostatných pasažierov. Vášnivo, ale zároveň hrozivo ju chytil za pravú ruku. Zdalo sa, že ju chce ovládnuť.
Nasadli do taxíka a Mathilde sa pritisla k Aminovi; z jeho tela konečne pocítila napätie z túžby, hladu po nej. „Dnes večer prespíme v hoteli,“ oznámil spolu s adresou šoférovi, a akoby chcel dokázať svoju morálnu bezúhonnosť, dodal: „Toto je moja manželka. Práve za mnou prišla.“ Rabat bol pekné mestečko, biele a slnečné, a Mathilde prekvapilo eleganciou. S nadšením si obzerala fasády v štýle art déco v centre a pritlačila si nos na okno, aby lepšie videla elegantné ženy kráčajúce po Cours Lyautey s rukavicami zladenými s topánkami a klobúkmi. Všade sa pracovalo, pred búdkami na staveniskách stáli muži v handrách a prosili o prácu. Tamto šli mníšky popri dvoch sedliačkach s otiepkami slamy na pleciach. Dievčatko ostrihané na chlapca sa smialo na somárovi, ktorého ťahal černoch. Mathilde prvýkrát v živote dýchala slaný vzduch Atlantiku. Svetlo poslablo, zahalilo svet do ružovkastého zamatu. Doľahla na ňu únava a chcela si hlavu oprieť o manželovo plece, keď vtom jej oznámil, že sú na mieste.
Z izby nevyšli dva dni. Hoci bola zvedavá na ľudí a na mesto, neotvorila okenice. Nevedela sa nabažiť Aminových rúk, úst, vône jeho pokožky, ktorá, ako teraz pochopila, voňala po vzduchu v tejto krajine. Naozaj jej učaroval a prosila ho, aby bolo ich splynutie čo najdlhšie, aby tak aj spali, rozprávali sa.
Mathildina matka hovorievala, že utrpenie a hanba oživujú spomienku na našu zvieraciu podstatu. Ale o takejto rozkoši jej nikdy nikto nerozprával. Cez vojnu sa Mathilde počas ničivých a smutných večerov zavrela do svojej izby na poschodí, ľahla si do studenej postele a hrala sa so sebou. Keď sa ozvala siréna oznamujúca bombardovanie, keď začula lietadlá, utekala nie zachrániť sa, ale utíšiť svoju túžbu. Vždy, keď sa bála, vyšla do svojej izby, ktorej dvere sa nedali zamknúť, no bolo jej jedno, že ju niekto pristihne. Navyše všetci radšej zostali v jame alebo pivnici, chceli umrieť spolu ako zvieratá. Ľahla si na posteľ a strach dokázala utíšiť len pôžitkom, ktorý si dopriala; ovládla hrôzu, získala moc nad vojnou. Ležiac na špinavých perinách myslela na mužov, ktorí chodili po poliach s puškami, na mužov pripravených o ženy, tak ako bola aj ona pripravená o muža. A keď si rukou pritlačila pohlavie, myslela na nesmiernosť tejto nenaplnenej túžby, na hlad po láske a blízkosti, ktorý zachvátil celý svet. Predstava nekonečnej zmyselnosti ju voviedla do extázy. Zaklonila hlavu a s prižmúrenými očami si predstavovala zástupy mužov, ktorí k nej prichádzali, zmocnili sa jej a ďakovali. Strach sa miešal s rozkošou a nebezpečenstvo si vždy spájala s pôžitkom.
Po dvoch dňoch a nociach ju Amin mŕtvy od smädu a hladu musel takmer odtiahnuť z postele za stôl na terase hotela. A tam znova, keď ju zohrialo víno, myslela len na miesto medzi svojimi stehnami, ktoré jej čoskoro naplní. Ale jej manžel sa tváril vážne. Rukami zjedol polovicu kuraťa a chcel sa rozprávať o budúcnosti. Nešiel s ňou do izby a urazil sa, keď mu navrhla popoludňajší odpočinok. Viackrát si odišiel zatelefonovať. Keď sa ho spýtala, s kým hovoril a kedy odídu z hotela a Rabatu, odpovedal neurčito. „Všetko bude v poriadku,“ vravel. „Všetko zariadim.“
Po týždni zanechal Mathilde v jedno popoludnie samu, večer sa vrátil nervózny a podráždený. Zasypala ho nežnosťami, posadila sa mu na kolená. Omočil si pery v pohári piva, ktorý mu podala, a povedal: „Mám zlé správy. Musíme niekoľko mesiacov počkať, kým sa usadíme na našom statku. Rozprával som sa s podnájomníkom a nechce odísť, kým mu nevyprší nájom. Snažil som sa nájsť byt v Meknese, ale stále je tam dosť utečencov a nič na prenájom za rozumnú cenu.“ Mathilde zostala v rozpakoch.
„Čo teda spravíme?“
„Načas pôjdeme bývať k mojej matke.“
Mathilde vyskočila a rozosmiala sa.
„To nemyslíš vážne!“ Pôsobila, že to považuje za smiešne, zábavné. Ako si mohol muž ako Amin, schopný zmocniť sa jej tak ako v predchádzajúcu noc, myslieť, že pôjdu bývať k jeho matke?
Ale nemal chuť žartovať. Zostal sedieť, aby sa nemusel vyrovnávať s rozdielom vo výške medzi nimi. Ľadovým hlasom a s pohľadom upretým na žulovú dlážku vyhlásil: „Tu to tak chodí.“
Tú vetu počúvala často. V tej chvíli pochopila, že je cudzinka, žena, manželka, stvorenie vydané na milosť a nemilosť iným. Amin bol na svojom území, vysvetľoval pravidlá, určoval smer, stanovoval hranice cudnosti, hanby a slušnosti. Cez vojnu bol v Alsasku cudzincom, privandrovalcom, ktorý si držal nízky profil. Keď ho stretla na jeseň roku 1944, bola mu sprievodkyňou a ochrankyňou. Aminov regiment zastavil v mestečku pár kilometrov od Mulhouse a vojaci celé dni čakali na príkaz vyraziť na východ. Z dievčat, ktoré v ten deň obkolesili džíp, bola Mathilde najväčšia. Mala široké plecia a lýtka ako chlapec. Amina nespustila z očí zelených ako voda vo fontánach v Meknese. Celý týždeň, čo strávil v dedine, s ním chodila na promenádu, predstavila mu svojich priateľov a naučila ho hrať karty. Bol od nej o dobrú hlavu nižší a mal najtmavšiu pokožku, akú kedy videla. Bol taký krásny, až sa bála, že jej ho ukradnú. Bála sa, že je len prelud. Nikdy v živote nič také nepocítila. Ani k učiteľovi klavíra, keď mala štrnásť. Ani k bratrancovi Alainovi, ktorý jej strčil ruku pod šaty a kradol pre ňu čerešne na brehu Rýna. Ale keď prišla sem, na jeho zem, cítila sa bezradná.
*
O tri dni nasadli do dodávky; šofér súhlasil, že ich zavezie až do Meknesu. Mathilde prekážal zápach vo vozidle a zlá, nerovná cesta. Dvakrát museli zastaviť, aby sa mohla vyvracať do jarku. Bledú a vyčerpanú, s pohľadom upretým na krajinu, v ktorej nenachádzala ani zmysel, ani krásu, ju zmohla melanchólia. „Prosím,“ hovorila si, „nech ku mne tento kraj nie je neprívetivý. Spoznám raz tento svet?“ Do Meknesu dorazili v noci a na čelné sklo dodávky dopadal ťažký ľadový dážď. „Je neskoro, aby som ťa predstavil matke,“ vysvetľoval Amin. „Prespíme v hoteli.“
Mesto jej pripadalo temné a nevraživé. Amin jej opísal topografiu, ktorá zodpovedala princípom stanoveným maršalom Lyauteym na začiatku protektorátu. Prísne oddelil medinu, ktorej staroveké spôsoby musel zachovať, od európskeho mesta, ktorého ulice pomenovali po francúzskych mestách a mali byť laboratóriom modernity. Dodávka ich vyložila dole na ľavom brehu Boufakrane pri vstupe do starého mesta, kde vo štvrti Berrima rovno naproti mellahu bývala Aminova rodina. Na druhú stranu rieky prešli taxíkom. Dlhou cestou stúpali popri športových ihriskách a prešli cez akúsi nárazníkovú zónu, krajinu nikoho, ktorá rozdeľovala mesto vo dvoje a kde bolo zakázané stavať. Amin jej ukázal vojenský tábor Poublan týčiaci sa nad arabským mestom, odkiaľ bolo vidieť každý pohyb.
Ubytovali sa v slušnom hoteli a recepčný ako správny úradník preskúmal ich doklady a sobášny list. Na schodisku vedúcom k ich izbe sa strhla hádka, pretože nosič rozprával po arabsky a Amin sa mu prihováral po francúzsky. Mladík vrhal na Mathilde veľavravné pohľady. Vraj on musí úradom predkladať papiere, aby dokázal svoje právo chodiť v noci po uliciach nového mesta, zatiaľ čo Amin spáva s nepriateľkou a slobodne sa pohybuje, vyčítal mu. Keď si zložili kufre v izbe, Amin si znova nasadil klobúk a obliekol kabát. „Idem pozdraviť rodinu. Nebudem dlho.“ Nečakal na odpoveď, zatvoril dvere a už ho len počula bežať dolu schodmi.
[…]
Preklad Kamila Laudová
Viac o knihe Krajina iných I a jej autorke Leile Slimani nájdete na stránke Inaque.