Práve vychádza zbierka poviedok Grand Union.
Pre kráľa
Po príchode do Paríža zo Štrasburgu som sa ponáhľala z Gare de l’Est za priateľom V., ktorý navrhol, že ma vezme na neskorú večeru. Pozýval, stačilo sa s ním stretnúť na Rue Montalembert o 21.15 pred hotelom. Ponáhľala som sa a do hotela som dorazila s päťminútovou rezervou, využila som príležitosť a vybehla hore, aby som sa prezliekla so zvláštnou naliehavosťou, ktorú niekedy prináša obliekanie sa pre priateľov, najmä ak sú sami krásni a dobre oblečení, presne tak ako V. Vyzliekla som si džínsy s vysokým pásom a prísnu košeľu zapnutú až po krk a nahradila ich dlhými hodvábnymi šatami, čiernymi, ale posiatymi žltými kvetmi, džínsovou bundou, veľkými bielymi teniskami a výrazným červeným rúžom. Zbehla som dolu schodmi. Do mejlu som priateľovi napísala, že som vyčerpaná rozprávaním, že som sa urozprávala k smrti a mal by hovoriť on, a to o hocijakej téme, nech už by bola akokoľvek zanedbateľná. Chcela som počuť všetko, dokonca aj tie najnudnejšie maličkosti z jeho života. Len čo sme sa však uvideli, obaja sme mali potrebu odbremeniť sa, hovorili sme jeden cez druhého v niekoľkých prekrývajúcich sa vlnách, keď sme prechádzali mestom: o jeho a mojej práci, o jeho a mojej rodine, o situácii v Európe verzus situácii v Amerike, o klebetách o spoločných známych a o všetkých zaujímavých udalostiach, ktoré sa udiali od nášho posledného stretnutia pred rokom v Londýne. Bola som prekvapená, keď som zistila, že je v Paríži, a vysvetlil mi, že získal štipendium rezidenčného umelca na univerzite, takže je v súčasnosti zo všetkých strán obklopený akademikmi. Považoval ich za zvláštnych ľudí: nikdy neboli schopní povedať slovo bez toho, aby ho nekvalifikovali z päťdesiatich rôznych uhlov pohľadu. Hovoril, že keď ich počúva, má dojem, že sa naňho valí slovná lavína poznámok pod čiarou. A, naopak, kedykoľvek otvorím ústa, aby som prehovoril, bezmyšlienkovite, ako vieš, čo mi slina na jazyk prinesie, všetci sa tvária úplne zdesene. Alebo mi povedia, že som odvážny. Ale je hrozné, keď ti povedia, že si odvážny, keď si ani netušil, že riskuješ!
Deň bol nezvyčajne horúci – v októbri bolo dvadsaťosem stupňov –, a kým sme prišli do reštaurácie, bolo ešte dosť teplo na to, aby sme jedli vonku. Na naše miesta nás doviedol neuveriteľne krásny čašník, ktorý sa okamžite stal témou rozhovoru. Veľmi mladý, štíhly, ale svalnatý černoch sa pohyboval medzi stolmi ako tanečník a otvorene flirtoval s mnohými návštevníkmi vrátane môjho priateľa. A ako sa má tvoj partner? spýtala som sa V. uštipačne. Tvoj dvadsaťročný partner, ktorý žije pri mori? Ako sa má? Ach, má sa dobre, odpovedal môj priateľ s výrazom hranej formálnosti. Má sa stále veľmi dobre. Hoci sme v zaujímavej novej fáze vzťahu, keď si začínam všímať, že je lepšie, keď mu rozprávam len o zábavných stretnutiach – keď sa sex nevydaril alebo sa stalo niečo absurdné –, zatiaľ čo ak k niekomu pocítim skutočnú náklonnosť, je lepšie, keď si to nechám pre seba, pretože ak mu to poviem, zmĺkne, cíti sa nejako zranený. Hoci ja považujem za hodné rozhovoru práve takéto skutočné kontakty, a preto si najviac vyčítam, že mu ich zatajujem, pretože ich vynechaním vynechávam časť svojej ozajstnej prežitej skúsenosti. Je to hlavolam!
Pri počúvaní V. som sa usmievala. Keď sa ma spýtal prečo, odpovedala som, že myslím na všetkých ľudí v strednom veku na svete, ktorí sa v súčasnosti trápia, keď pozorujú – najmä prostredníctvom lifestylových článkov v nedeľných vydaniach novín – polyamoriu mladých, čo ich vedie k úvahám, či po dvadsiatich rokoch manželstva nie je neskoro zaviesť myšlienku do praxe a otvoriť svoje vlastné vzťahy. V. sa zasmial. V mojej kultúre, povedal (pričom slovo „kultúra“ znelo satiricky), je táto diskusia radikálne zrýchlená. Dvaja muži sa stretnú a je im blažene. Šťastie trvá a trvá. Ale potom sa pozrú do kalendára a hľa, uplynuli tri mesiace a je čas uvažovať o otvorenom vzťahu… Krásny čašník sa vrátil, aby sa opýtal, čo si dáme na pitie, a o chvíľu neskôr tým najšarmantnejším možným spôsobom odmietol, ako to Francúzi obvykle robia, uveriť v existenciu martini s vodkou. V. si vybral fľašu bieleho vína, a keď čašník odišiel, oprel sa a obdivoval ho na ceste do kuchyne. Povedala som mu, že kedysi som si myslela, že ľudia brutálne závidia to, čo vnímajú ako sexuálnu slobodu mužov ako on, ale teraz som mala pocit, že väčšina ľudí napokon v skutočnosti sexuálnu slobodu nechce, aspoň nie, ak by to znamenalo, že musia poskytnúť rovnakú slobodu tým, ktorých chcú pre seba. Nie, prinajmenšom rovnako ako po sexe sme túžili po možnosti zopakovať si, prehrať a vylepšiť staré rodinné drámy v novom dome, s novými matkami a otcami, lenže tentoraz by bol vaším rodičom niekto, s kým by ste mohli mať sex, ako zdôraznil Freud. Jedným z Freudových najväčších poznatkov bolo, že neexistuje nič zvrátenejšie ako buržoázny manželský život. V. energicky prikývol, kým si odtrhol kúsok chleba. Amen! V súčasnosti, pokračovala som, keď sa pozerám napríklad na postavu starnúceho sukničkára, ktorý skáče od dievčaťa k dievčaťu, v skutočnosti vidím muža, ktorý zúfalo hľadá matku. Premýšľam, čo sa deje s týmto inštinktom u mužov ako ty? V. si povzdychol. Je možné, povedal, že gej je už z definície človek, ktorý si užil toľko materinskej starostlivosti, že mu vydrží na celý život.
Pri hlavnom chode sme diskutovali o parížskych sexkluboch a orgiách. Jeho dobrý priateľ ich pravidelne navštevoval a podrobne ho o tom informoval, čo mi teraz prerozprával. Veľmi ma zaujali malé skrinky, do ktorých si človek odkladal oblečenie, a tiež to, že veľa ľudí si nechávalo ponožky. Najviac ma však zaujímala myšlienka, že sa s inými ľuďmi zaobchádza ako s predmetmi, ale skôr než som sa v tomto smere mohla dostať veľmi ďaleko, môj priateľ ma prerušil. Nepovedal som predmety, namietol, hovoril som o častiach tela, o otvoroch a údoch, čo je niečo úplne iné. Všetky tieto orgány majú rovnakú schopnosť poskytnúť rozkoš a rovnako nevedia, kto ich „vlastní“. To vy moralizujete, keď vyzdvihujete rozdiel medzi predmetmi a osobami. A vôbec, pri orgiách nie je dôležitý iný postoj k ľuďom, ale iný vzťah k času. Ty – V. mi ukázal prstom na hruď – si až príliš uvedomuješ čas. Skresľuje to tvoj pohľad na mnohé veci. Dokonca aj tvoju rodinnú drámu – mám na mysli, samozrejme, vekový rozdiel medzi tvojimi rodičmi, ktorý si vždy chápala ako zásadnú nerovnosť medzi nimi. Ale ja som vo vzťahu s podobným rozdielom a málokedy o tom premýšľam. Ty si sa tej nerovnosti rozhodla pripísať takú dôležitosť, pretože ťa zaujíma čas. Spomínam si napríklad, ako som ti raz rozprával o dni plnom sexuálnych stretnutí, ktoré som absolvoval v meste, a ty si povedala, že nedokážeš pochopiť sex za bieleho dňa, pretože sa tým „stráca čas“. Čas, ktorý by sa dal užitočnejšie stráviť prácou! V. zúfalo rozhodil rukami. Prišiel rad na mňa, aby som sa zasmiala a zaprotestovala – v tomto duchu som aspoň napoly žartovala. Áno, trval na svojom V., ale v podstate je to pravda. Sex, akýkoľvek sexuálny akt, považujem za niečo, čo ignoruje a vlastne vymazáva čas, takže sexuálna rozkoš nikdy nie je a ani nemôže byť stratou času, pretože čas úplne neguje!
Keď sme dojedli – v mojom prípade by nikto netušil, že na tanieri niekedy bolo jedlo –, čašník sa vrátil a ignoroval našu vzájomne predstieranú nerozhodnosť týkajúcu sa dezertu. Objednali sme si tanier miešaných syrov a obrovské crème brûlée. Snažila som sa brániť poukázaním na to, že možno mať pocit, že život ženy často podlieha diktátu času: biologického, historického, osobného času. Spomenula som si na svoju priateľku Sarah, ktorá raz napísala, že matka je pre dieťa akousi časomierou, pretože čas života dieťaťa sa meria podľa času matky. Matka je pozadím, na ktorom sa odohráva život dieťaťa. Možno by bolo pochopiteľné, keby takáto časom zaťažená bytosť ťažko dovolila, aby rozkoš úplne vymazala čas. V. sa tváril, že o tomto protiargumente vážne uvažuje, ale len čo som sa odmlčala, predložil dlhý zoznam umelkýň, minulých i súčasných, ktoré sa vyžívali v sexe za dňa, hoci nevysvetlil, odkiaľ to o nich vie. Možno si jednoducho príliš anglická, uzavrel V. a ja som mu to uznala.
Keď zaplatil účet, bolo už po polnoci, ale keďže sme začali neskoro, cítili sme, že sme sa ešte nenasýtili jeden druhého, a tak sme pokračovali do Café de Flore, objednali si ďalšie víno a premýšľali, koľko pohybu budeme musieť urobiť na druhý deň ráno, aby sme zvládli účinky vína, syra a cukru na naše postavy v strednom veku. Spýtala som sa ho, čo si myslí o starnutí. V. sa zamračil a spýtal sa, prečo sa touto témou zaoberám, veď vyzerám úplne rovnako. Ale to priatelia hovoria vždy, namietla som, a neklamú, ale je to ilúzia známosti. Nemám pocit, že by si zostarol, respektíve že by zostarol niektorý z mojich priateľov, ale tak to nemôže byť. Áno, pripustil V., ale ty si naozaj nezostarla alebo nie až tak veľmi, takže je urážlivé a nudné – nehovoriac o zlom vkuse – počúvať, ako sa sťažuješ na niečo, čo sa ťa sotva týka. Natiahla som ruku, aby som V. uštipla do pása, a zdôraznila: Čo? Sedemdesiatpäť centimetrov ako vždy? Sedemdesiatdva, zvolal. Je to sedemdesiatdva! Prosím ťa, buď presná a tiež si to poznač, aby si si to zapamätala! Sľúbila som, že to urobím. Svojím iPhonom si V. urobil selfie nás dvoch, nad ktorú sme sa dychtivo sklonili, aby sme ju preskúmali, len aby sme zistili, že ani jeden z nás nevyzerá ani zďaleka tak mlado, ako sme si predstavovali. Ale keby sme boli belosi, povedal V. trochu zachmúrene a vložil si telefón späť do vrecka, už by to bolo stratené, takže aspoň za to môžeme byť vďační. Napriek tomu viem, že jedného dňa sa pozriem do zrkadla a uvidím jedného z tých veľmi, veľmi starých mužov, ktorí predávajú ryby pri rieke v čínskych vidieckych dedinách, a ty sa pozrieš a zbadáš ich jamajský ekvivalent. Stane sa to veľmi náhle. Dvadsať rokov budeme mať tridsaťsedem a potom zrazu obaja stopäť.
Vtedy sme už boli dosť opití. Náš rozhovor náhodne hopkal, ako keď sa starý blázon potáca po ceste a nedáva pozor na praskliny na chodníku. Premýšľali sme, čo by si mladí ľudia, ktorí nás počujú, mysleli o našom starodávnom pojmovom rozdelení – hetero, gej, bi, muži, ženy –, ako smiešne im musíme znieť. Povedala som V., že v revolúciách majú mladí ľudia spravidla vždy pravdu a starí sa takmer vždy mýlia, ale V. prevrátil oči a vyhlásil: Keby to bola pravda, všetci by sme ešte stále žili v duchovných sektách v San Fernando Valley. Mýlil som sa v dvadsiatke a mýlim sa aj teraz, zamrmlal. Mýliť sa je celoživotné povolanie. Zmĺkli sme a sledovali pouličný ruch. Od mojej poslednej návštevy Paríža vtrhol do mesta nový druh elektrickej kolobežky, podobný detskej verzii, ale dvakrát väčší a z kovu. Ľudia ich nechávali kdekoľvek a kedykoľvek sa im zachcelo, potom sa ich opäť chopili, pričom použili aplikáciu v telefóne a preložili novú technológiu do starých parížskych zvykov, takže keď sme sedeli v Café de Flore, mohli sme sledovať, ako okolo nás prechádza niekoľko malebných mileneckých dvojíc, dve telá na jednom skútri, bez prilby, držiac sa jeden druhého, ako to predtým robili na vespách, na bicykloch, v 2CV a na drožkách alebo sedliackom voze, uvelebení na balíkoch sena.
Bolo už veľmi neskoro. Pustili sme sa do krutého hodnotenia kedysi pekných mladých mužov, ktorých sme poznali, a potom sme sa vrátili k veku všeobecne, k májovým a decembrovým románikom a k tomu, či niekto z nás ešte stále považuje ľudí okolo dvadsiatky za príťažlivých. V. bol presvedčený, že absolútne áno, hoci niekedy bolo veľmi ťažké počúvať ich rozhovory, zatiaľ čo ja som musela priznať, že moja zrejme typicky ženská zaujatosť časom spôsobila, že mladí sú teraz pre mňa viac‑menej neviditeľní, jednoducho sú dosť mladí na to, aby boli mojimi deťmi, a ja ich nedokážem vidieť v inom svetle. Niečo ma na tejto skutočnosti deprimovalo: napriek sebe samej sa s pribúdajúcim vekom aj moje túžby stali civilizovanými a primeranými. V snahe povzbudiť ma mi V. opísal jednu svoju známu, staršiu francúzsku umelkyňu. Mala osemdesiat, cestovala po celom svete po galériách, kde vystavovala svoje diela, a vždy si so sebou brala malý kufrík na kolieskach naplnený spodnou bielizňou. Chválila sa pravidelným sexom na jednu noc s mužmi z umeleckého sveta, z ktorých mnohí mali dvadsať rokov. Povedala som V., že to je najfrancúzskejšia vec, akú som kedy počula. Súhlasil a pripili sme si na túto osemdesiatročnú dobrodružku. Keď sme počítali eurá, diskutovali sme o ďalšom starom umelcovi, ktorý nedávno prišiel o svoju galériu v dôsledku série vykorisťovateľských sexuálnych vzťahov s mladšími mužmi. Na rozprávaní o tejto záležitosti ma zaujalo, že „všetci“ vedeli, že dotyčný bol sentimentálny a submisívny muž, ktorý mal vo zvyku nedbanlivo sa citovo pripútať k mladým milencom alebo obetiam – záleží na uhle pohľadu –, posielať im kvety, plakať do telefónu a tak ďalej. To, že „páchateľ“ sa v tomto prípade vždy nechal penetrovať, nikdy nie naopak, bol aspekt prípadu, ktorý nehral žiadnu úlohu v novinových správach, pre ktoré tento detail nebol zaujímavý buď preto, že vôbec nemal vplyv na jeho vinu alebo nevinu, alebo možno preto, že bol štrukturálne neviditeľný. Poznamenala som však, že veľká časť života je štrukturálne neviditeľná a nijako nezapadá do vonkajších opisov našich životov. Naše životy sú vnútri také odlišné. Nikdy nedokážeme verejne vyjadriť ich úplnú osobitosť a zvláštnosť, ich vnútorný chaos a zložitosť. Vždy je v nich toľko vecí, že sa to nedá povedať! Áno, pripustil V., ale zároveň nemožno všetko podriadiť verejnému účtovaniu, tomu, čo ľudia vidia alebo si myslia, že chápu. Na úplne inej scéne, napríklad tu v Paríži, som Číňan. Verejná časť mňa, teda moja tvár, hovorí za mňa skôr ako ja, a tak som vo verejnom účtovaní Číňan. Nemôžem chodiť po uliciach s tabuľou, ktorá by vysvetľovala, kde som sa narodil, moju národnosť, kultúru, históriu, históriu mojej krajiny a tak ďalej. To by bolo vyčerpávajúce, nepraktické. Ale ani sa nepodriaďujem ich vonkajšej definícii. Musíš si dávať pozor, koľko zo seba odovzdávaš cisárovi. Samozrejme, viem, kto som, a ak mi dáš čas a priestor, môžem a budem sa k týmto skutočnostiam vyjadrovať. Aj keď, pravdupovediac, veľmi často sa tým nezaťažujem. Možno je to otázka vnímavosti. Vždy ma napríklad veľmi pobaví človek, ktorý sa rozzúri, ak zle vyslovíš jeho meno! Všade vo Francúzsku sa ma ľudia pýtajú, či je v mojom mene dlhé alebo krátke a. Pýtajú sa veľmi úzkostlivo, akoby poznali veľa ľudí, pre ktorých je také niečo nesmierne dôležité, a nechcú pri mne spraviť chybu. Predpokladám, pokračoval V., že žiť pokojne v spoločnosti znamená pochopiť, že veci, na ktorých záleží iným, pre teba nemusia nič znamenať a naopak. Vieš, ako to myslím?
Namiesto odpovede som mu porozprávala príbeh o večierku, na ktorom ma istý muž celý večer oslovoval menom inej ženy, pretože si ma s ňou pomýlil, možno preto, že robila rovnakú prácu ako ja. Neopravila som ho, hoci sme sa predtým mnohokrát stretli. Snažila som sa nájsť v sebe silu uraziť sa, aby som sa cítila tak, ako sa cítia iní, aby mi na tom záležalo tak, ako by záležalo im, ale namiesto toho som pocítila zvláštnu ľahkosť, akoby som si dala na jeden večer pauzu. V. mlčky počúval a potom si z operadla stoličky zobral plátenné sako, ktoré celú noc nepotreboval. Myslím si, že práve preto neprestajne mením mestá, aby som si stále dával pauzu, povedal.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
Viac o knihe Grand Union a jej autorke nájdete na stránke Inaque.