Táto kniha vás zavedie do ateliéru Eleny Ferrante, poskytne pohľad do zásuviek jej písacieho stola, za ktorým vznikli tri romány a štvorzväzková Neapolská sága.
Frantumaglia obsahuje listy, eseje, zamyslenia, zápisky a rozhovory, ktoré autorka poskytla za viac než dvadsať rokov. Prečítajte si rozhovor s Deborah Orrovou, ktorý vyšiel v časopise Vanity Fair.
Plytvanie ženskou inteligenciou
Odpovede na otázky Deborah Orrovej
ORROVÁ: V tejto časti rozhovoru zvyknem v hrubých črtách opísať človeka, s ktorým sa rozprávam, ako aj jeho prostredie. Vzhľadom na situáciu, mohli by ste to spraviť vy, Elena?
FERRANTE: Nemôžem, nedokážem to.
Vaše romány sú intímne, no vždy poznačené spoločensko‑ekonomickou dynamikou, v ktorej vaše postavy vyrástli. Môžete nám niečo povedať o formovaní vášho politického vedomia?
Nijako vášnivo sa o politiku nezaujímam, keďže je donekonečna sa točiacim kolotočom šéfov a šéfikov, zvyčajne priemerných. Dokonca môžem povedať, že ma nudí. Mýlim si mená, drobné udalosti, postoje. No vždy som venovala veľkú pozornosť ekonomicko‑sociálnym konfliktom, dialektike medzi vysokým a nízkym. Možno to súvisí s tým, že som sa nenarodila do blahobytu a nevyrástla som v ňom. Vyšplhať sa po ekonomickom rebríčku ma stálo veľa námahy, ešte teraz mám pocity viny voči tým, ktorých som zanechala za sebou. Okrem toho som čoskoro zistila, že hoci sa naše postavenie zlepší, triedny pôvod sa nikdy nezmaže, či už človek na spoločensko‑kultúrnom rebríčku zostúpi, alebo vystúpi: je ako rumenec, ktorý zafarbí líca pod náporom emócií… Nemyslím si, že existuje príbeh, akokoľvek malý, ktorý by mohol ignorovať tento rumenec.
Mnohí tvrdia, že pseudonym používate nielen na svoju ochranu, ale aj na ochranu skutočne existujúcej neapolskej komunity, ktorou sa inšpirujete. Je takáto domnienka správna?
Áno, je to jeden z dôvodov, ktorý ma k tomu motivoval.
Máte predstavu, čo si títo ľudia myslia o vašich knihách?
Nie. Ale treba povedať, že už sa viac nechránim pred svetom, v ktorom som vyrástla. Dnes sa snažím ochraňovať pocit, ktorý mám z toho sveta, emotívny priestor, v ktorom sa u mňa zrodila a stále sa rodí chuť písať.
Philip Roth tvrdí, že „nanešťastie, diskrétnosť nie je pre románopiscov“. Súhlasíte s týmto výrokom?
Radšej ako o indiskrétnosti hovorím o sprenevere. Pre mňa je písanie vlečnou sieťou, ktorá so sebou berie všetko: výrazy a výroky, reč tela, pocity, myšlienky, trápenia, skrátka životy iných. A okrem toho je aj rabovaním obrovského skladu literárnej tradície.
Nezdá sa vám niekedy, že vaša anonymita obmedzuje vašu možnosť prispievať do debaty, ktorú vyvolávajú vaše knihy?
Nie, moja práca sa končí publikovaním kníh. Ak neobsahujú otázky aj odpovede, znamená to, že som spravila chybu, keď som ich uverejnila. Nanajvýš, keď mi niečo prekáža, píšem. Nedávno som objavila potešenie z písania odpovedí na písomne položené otázky ako tieto. Pred dvadsiatimi rokmi ma to stálo námahu, nakoniec som to väčšinou vzdala. Dnes mi to pripadá ako dobrá príležitosť: vaše otázky mi pomáhajú premýšľať.
Voľba mena Elena jednak ako pseudonym, ako aj pre protagonistku Neapolskej ságy doviedlo mnohých k tomu, že hovorili o románe à clef. Ide o literárny prostriedok alebo nápoveď pre čitateľov a čitateľky?
Meno Elena mi poslúžilo len na posilnenie pravdy rozprávaného. Aj ten, kto píše, potrebuje čitateľskú ochotu uveriť, ako ju pomenoval Coleridge. Fikčné spracovanie biografických materiálov – pre mňa zásadných – je plné nástrah. Povedať „Elena“ mi pomohlo naviazať sa na pravdu.
Jedným z kľúčových prvkov vašich románov je krása, bohatstvo, sila prózy, ktorá umožňuje čitateľke dospieť k vlastnému záveru v nespočetných témach, s ktorými sa konfrontujete, alebo si prinajmenšom myslieť, že tie závery sú vlastné. Bolo vaše rozhodnutie zobrazovať, no nepovedať vedomé?
Pri rozprávaní záleží na akciách a reakciách postáv, na priestore, v ktorom sa pohybujú, na spôsobe, akým pre ne plynie čas. Rozprávačka vypracuje partitúru a čitatelia ju odohrajú. Príbeh je anomálna klietka: človeka uväzní vo svojich stratégiách a napriek tomu mu paradoxne poskytne pocit slobody.
Čo by ste chceli, aby sa čitatelia naučili alebo si mysleli po tom, čo si prečítajú vaše knihy?
Dovoľte mi, aby som vám na túto otázku neodpovedala. Romány by nemali mať návody na použitie, zvlášť nie návody napísané ich autormi.
Obraciate sa svojimi textami predovšetkým na ženy?
Píše sa pre všetkých ľudí, vždy. No som rada, ak ma čítajú predovšetkým ženy.
Prečo?
Všetky máme potrebu vytvoriť si našu – povedzme že – genealógiu, na ktorú budeme hrdé, ktorá nás zadefinuje, umožní nám vidieť sa mimo rámca, cez ktorý sa na nás muži už tisícročia pozerajú, stvárňujú nás, hodnotia nás, kategorizujú nás. Ide o silnú tradíciu, bohatú na úžasné diela, no veľa, veľmi veľa z nás vylúčila zo svojich radov. Rozprávať absolútne slobodne – dokonca aj provokačne – to naše „navyše“ je dôležité, smeruje k vytvoreniu mapy toho, čo sme či chceme byť. Amelia Rosselli, najinovatívnejšia a najprekvapujúcejšia poetka medzi talianskymi básnikmi 20. storočia, raz napísala vetu, ktorú už pár rokov používam ako ironický a zároveň veľmi seriózny literárny manifest. Napísala ju v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a je to zvolanie: „Aké čierne a hlboké angažovanie sa je ukryté v mojej menštruácii!“
Ženské postavy vašich románov sa zdajú v zajatí boja medzi minulosťou a budúcnosťou, tradíciou a modernosťou, konformizmom a nonkonformizmom, boja, ktorý je známy mnohým ženám posledných generácií. Aká je situácia súčasných žien v Taliansku a vo svete?
Myslím si, že my všetky bez ohľadu na náš vek sme na bojisku. Ide o dlhodobý konflikt, a hoci si myslíme, že sme za sebou definitívne zanechali patriarchálnu spoločnosť, kultúru a jazyk, stačí sa pozrieť na svet ako celok a pochopíme, že tento konflikt je ešte ďaleko od konca a že všetko, čo sme dosiahli, môžeme razom stratiť.
Vaše knihy rozprávajú o dvojznačnom vzťahu k úspechu, kariére, peniazom, materstvu, manželstvu. Ženy robia veľké kroky vpred. V ktorých bojoch však feminizmus ešte musí zvíťaziť? Musí na to použiť nové stratégie?
Predovšetkým nesmieme nikdy zabudnúť, že na planéte existuje veľký priestor, kde je postavenie ženy jedno z najhroznejších. No aj v priestore, kde sa veľa z našich práv konsolidovalo, je naďalej náročné byť ženou oponujúcou spôsobu, akým nás zobrazujú dokonca aj kultivovanejší a pokrokovejší muži. Stojíme na rázcestí. Oscilujeme medzi zakoreneným priľnutím k mužským očakávaniam a novými spôsobmi ženského bytia. Sme slobodné, bojovné, no akceptujeme, že na to, aby sme sa realizovali v tej či onej oblasti, nás musia schváliť muži, ktorí nás budú kooptovať po tom, čo zhodnotia, či sme dostatočne asimilovali mužskú tradíciu, či sme schopné byť jej hodnými interpretkami bez ženských slabostí a problémov. A predsa musíme bojovať, aby sa veci zásadne zmenili. A to bude možné, iba ak sa vytvorí veľká ženská tradícia, s ktorou sa muži budú musieť konfrontovať. Ide o dlhý boj, sústredený na ženskú usilovnosť vo všetkých oblastiach, na znamenitosť v myslení a činnosti. Avšak veci sa začnú naozaj meniť, iba keď nejaký muž verejne prizná svoj dlh k dielu nejakej ženy bez arogantnej blahosklonnosti toho, kto sa cíti o niekoľko stupienkov vyššie.
Elene od detstva pomáha ochrana učiteľky, ktorá odmietne Lilu. Je uprednostňovanie Eleny nespravodlivosťou alebo učiteľka vie, že Lila verí iba sama sebe pri prekliesňovaní si cesty?
Škola si všimne tak Lilu, ako aj Elenu. No obidve všetko čoskoro prerastú. Lila je typ, ktorý nedokáže akceptovať hranice, iba ak na to, aby ich prekročila, hoci potom pod nátlakom ustúpi. Elena sa rýchlo naučí využívať školský priestor, tak ako potom mnohé iné priestory, do ktorý sa počas svojho života dostane, ale tak, že prijme a tajne využije časť sily svojej priateľky.
Pozvoľna ako sprevádzame Lilu počas štyroch zväzkov Neapolskej ságy, zisťujeme, že je veľmi rafinovaná mysliteľka so sklonom k psychickým zrúteniam. Môžeme Lilu vnímať ako kultivovanú, talentovanú a zásadne originálnu postavu, na rozdiel od Eleny?
Nie. Zo štruktúry príbehu sa nikdy nebude dať definitívne uzavrieť Lilu alebo Elenu do formulácie, ktorá premení jednu z nich na opak tej druhej.
Kontrastné povahy dvoch žien jasne prispievajú k napätiu rozprávania. Je možné, že z nejakého dôvodu ste ich použili ako archetypy, ktoré treba preskúmať?
Možno sa to stalo – zaiste sa tak stalo s Olgou z Dní opustenia –, no v tomto prípade som nepociťovala, že by Lila a Elena boli priamo zredukovateľné na nejaký pôvodný model, ktorý by zaisťoval ich koherentnosť.
Už od začiatku sa Lila a Elena správajú k mužom odlišne, každá vníma sex inak. Slúži Lilin nezáujem o sex na vysvetlenie jej moci nad mužmi alebo má táto rozdielnosť medzi ženami iný účel?
Myslím si, že naša sexualita ešte celá čaká na vyrozprávanie a že zvlášť v tejto oblasti bohatá mužská tradícia predstavuje obrovskú prekážku. Elenin a Lilin postoj sú iba dve rozdielne formy ich náročného, takmer vždy nešťastného prispôsobovania sa mužom a ich sexualite.
Dá sa povedať, že vo vami opísanom svete je tak pre mužov, ako aj pre ženy málo ušľachtilých spôsobov, ako sa zachrániť zo zákerného života plného kompromisov, až na ten akademický a intelektuálny?
Nie. Mám veľmi rada postavu Enza, ťažkú, no úctyhodnú cestu, ktorou si prešiel. Predsa len je to predovšetkým Elena, rozprávačka, ktorá považuje kultúru, štúdium za spôsob, ako sa individuálne dostať z biedy a nevedomosti. Zdá sa, že jej cesta je úspešná. No hlboké zmeny vyžadujú čas, celé generácie ľudí, musia postihnúť celé spoločenstvo. Niekedy sama Elena pocíti, že individuálne životy, aj tie najšťastnejšie, sú v konečnom dôsledku nedostatočné a v mnohých aspektoch ubližujúce.
Zmenila sa od päťdesiatych rokov – chvíle, v ktorej sa začína sága – predstava, že ocenenie si zaslúžia len jasne výnimočné talenty pochádzajúce z robotníckej triedy alebo, naopak, je ešte viac zakorenená?
Bude to tak, zatiaľ čo budú naďalej existovať triedne znevýhodnenia a privilégiá. Spoznala som skutočne výnimočných ľudí, úplne oslobodených od tvrdohlavého pachtenia sa po stúpaní po spoločenskom rebríčku. Preto je v zdanlivo rovnostárskej spoločnosti, ako je naša, najväčším problémom plytvanie množstvom inteligencie, predovšetkým tej ženskej.
Myslíte si, že vzťah medzi Lilou a Elenou je súťaživý? Je súťaživosť dôležitý prvok pri definovaní miesta ženy vo svete?
Nie, súperenie medzi ženami je v poriadku, ak nie je dominantnou črtou, teda ak sa k nemu pridáva náklonnosť, skutočná potreba po prítomnosti tej druhej, solidarita napriek závisti, žiarlivosti a celej palete nevyhnutnej zlomyseľnosti. Zaiste, takto sa naše vzťahy uzlia, no tak je to správne. Náš spôsob bytia je z historických dôvod stále viac prepletený s mužmi, ktorí si naopak navykli na zjednodušovanie ako nástroj na riešenie problémov.
[…]
Viac o knihe Frantumaglia a jej autorke Elene Ferrante nájdete na našej stránke.