Vychádza nový román taliasnkeho spisovateľa Domenica Starnoneho s názvom Dôvernosti.
1
Láska, čo už povedať, hovorí sa o nej tak veľa, no nemyslím si, že som to slovo používal často, skôr mám pocit, že som si ním neposlúžil nikdy, hoci som miloval, zaiste, že som miloval, miloval som až bezhlavo a nepríčetne. Láska, ako som ju zažil ja, je láva surového života spaľujúca jemný život, je výbuchom, ktorý ničí pochopenie a ľútosť, rozum a dôvody, zemepis a dejiny, zdravie a chorobu, bohatstvo a chudobu, výnimku a pravidlo. Ostáva iba vášeň, ktorá kriví a ohýba, neliečiteľná posadnutosť: kde je a kde nie je, na čo myslí, čo robí, čo povedala, aký bol skutočný význam tej vety, čo mi zamlčuje, a či aj jej bolo tak dobre, ako bolo dobre mne, a či je jej aj naďalej dobre, keď som teraz ďaleko, alebo ju naopak moja neprítomnosť vysiľuje, ako sa to stáva mne bez nej, čo ma deptá, pripravuje ma o všetku energiu, ktorou ma nabíja jej prítomnosť; čo už len som bez nej? Zaseknuté hodiny na rohu rušnej ulice, ach, ale ten jej hlas, ach, byť s ňou, skrátiť vzdialenosť, zrušiť, zmazať kilometre, metre, centimetre, milimetre a splynúť, rozplynúť sa, prestať byť sebou, dokonca sa mi zdá, že sa mi to nestalo inak ako v nej, v jej rozkoši, a som na to hrdý, spôsobuje mi to radosť a deprimuje ma, zarmucuje ma a znovu ma to rozpaľuje, elektrizuje; ako ju mám rád, áno, to, čo chcem, je iba jej blaho, vždy, čokoľvek sa stane, hoci mi unikne, hoci ma poníži, hoci ma zanechá úplne prázdneho, dokonca ma pripraví o schopnosť mať ju rád. Aké absurdity sa môžu udiať v hlave, mať rád bez toho, aby človek vedel mať rád, nemať rád napriek tomu, že človek má stále rád. Mne sa to stalo, preto som sa tomuto slovu čo najviac vyhýbal, neviem, čo si počať s anjelskou láskou, s utešujúcou láskou, s láskou, ktorá vyzváňa, s láskou, ktorá očisťuje, s dojímavou láskou: pretože je mi to slovo cudzie, počas svojho dlhého života som ho používal tak málo. Naopak som používal mnohé iné – prahnutie, vášeň, roztúženie, potreba, naliehavosť, túžba – a obávam sa, že ich bolo priveľa, lovím v päťtisíc rokoch písma a mohol by som pokračovať ktovie ako dlho. No tentoraz ma to ťahá k Terese, ktorá vždy odmietala zajatie kombinácie tých piatich písmen a napriek tomu sa dožadovala a ešte stále sa dožaduje tisícky a tisícky iných.
Do Teresy som bol zamilovaný, už keď sedávala v lavici pri okne a bola jednou z mojich najpohotovejších študentiek.
Avšak uvedomil som si to, až keď bola rok po maturite a zatelefonovala mi, pekného jesenného dňa ma prišla počkať pred školu, a kým sme sa prechádzali a rozprávala mi o svojom turbulentnom univerzitnom živote, náhle ma pobozkala. Tým bozkom sa oficiálne začal náš vzťah, celkovo trval tri roky a osciloval medzi nikdy naozaj neuspokojenými požiadavkami absolútneho vzájomného vlastnenia a napätím, ktoré končilo v urážaní, plači a výčitkách. Spomínam si na jeden večer u známych, bolo nás tam sedem či osem. Sedel som vedľa dievčaťa z Arles, ktoré bolo v Ríme niekoľko mesiacov a taliančinu kazilo tak zvodne, že som mal chuť na iné, nie počúvať jeho hlas. No rozprávali všetci, a predovšetkým Teresa, svojím zvyčajným veľkorysým spôsobom vravela veľmi inteligentné veci a to s mimoriadnou presnosťou. Musím sa priznať, že už nejaký mesiac ma začínala dráždiť svojou túžbou byť vždy v centre pozornosti tým, že dvíhala úroveň aj najfrivolnejšieho tárania, a preto som mal často sklon ju prerušovať nejakou ironickou poznámkou, na čo ma prebodla pohľadom a povedala: prepáč, ale teraz rozprávam ja. Možno som to pri tej príležitosti trochu prehnal, páčilo sa mi dievča z Arles a aj ja som sa chcel zapáčiť jemu. Teresa sa vtedy na mňa zúrivo obrátila, schytila do ruky nôž na chlieb a vykríkla: skús mi ešte raz skočiť do reči a odrežem ti jazyk a ešte niečo! Pohádali sme sa na verejnosti, akoby tam okrem nás nik nebol, a dnes si myslím, že to tak aj bolo, až tak sme boli, v dobrom aj v zlom, pohltení sami sebou. Áno, sedeli tam naši známi, bolo tam dievča z Arles, no šlo o bezvýznamné postavy, dôležitá bola naša vzájomná príťažlivosť a odstredivosť. Akoby sme sa mali nesmierne radi len preto, aby sme si potvrdili, že sa neznášame. Alebo naopak.
Samozrejme, nechýbali šťastné obdobia, bavili sme sa o všetkom, žartovali sme, šteklil som ju, až kým ma nezačala bozkávať, len aby som prestal. No nepretrvalo to, spolužitie sme si narúšali sami. Vyzeralo to, akoby sme boli presvedčení, že náruživosť, s akou sme neustále vnášali do nášho vzťahu nepokoj, nás nakoniec premení na správny pár, no táto méta sa k nám nepribližovala, skôr sa vzďaľovala. Ale práve vďaka klebeteniu dievčaťa z Arles som zistil, že Teresa sa na verejnosti správala prehnane dôverne k jednému známemu, hrbatému, vycivenému akademikovi s pokazenými zubami, chorými očami, pavúčími prstami, ktorými vybrnkával na klavíri pred zbožňujúcimi študentkami; a tak sa mi zhnusila, že po príchode domov som ju bez vysvetlenia schmatol za vlasy, dotiahol do kúpeľne a chcel som vlastnoručne vyumývať každý milimeter jej tela marseillským mydlom. Nekričal som, prihováral som sa jej so zvyčajnou iróniou, vravel som: som otvorený človek, rob, čo sa ti zachce, ale nie s takým hnusákom. A ona sa snažila vymaniť, kopala do mňa, fackala ma, škrabala, vykrikovala, aha, aký si v skutočnosti, hanba, hanba.
Vtedy sme sa pohádali tak, že to vyzeralo, že sme skončili, nedalo sa vziať späť, čo sme si vyhodili na oči. Napriek tomu sme sa znova dokázali uzmieriť. Objímali sme sa až do rána, smiali sme sa z dievčaťa z Arles, z klaviristu docenta cytológie. No zároveň nás vystrašilo, ako sme zariskovali, že stratíme jeden druhého. A myslím, že to preľaknutie nás hneď donútilo hľadať spôsob, ako navždy upevniť vzájomnú závislosť.
Teresa opatrne navrhla: spravme to tak, že ja ti poviem svoje tajomstvo, také strašné, že som sa ho ani sama sebe neodvážila priznať, a zároveň sa mi zdôveríš s niečím podobným, s niečím, o čom vieš, že keby vyšlo najavo, navždy by ťa to zničilo. Usmiala sa na mňa, akoby ma pozývala do hry, no zdalo sa mi, že hlboko v sebe prežíva veľké napätie. Okamžite sa ma zmocnila úzkosť, ohromila ma, znepokojilo ma, že ako dvadsaťtriročná by mohla mať nejaké až nevysloviteľné tajomstvo. Ja som ho vtedy ako tridsaťtriročný mal a šlo o natoľko chúlostivú príhodu, že už len pri pomyslení na ňu som sa červenal a pozeral som sa na špičky topánok v očakávaní, že ma pohnutie prejde. Trochu sme sa okolo toho krútili a naťahovali sa, kto sa zdôverí ako prvý.
„Najprv ty,“ povedala ironicky panovačným tónom, ktorý používala vždy vtedy, keď prekypovala nehou.
„Nie, najprv ty, musím zhodnotiť, či je tvoje tajomstvo také strašné ako to moje.“
„A prečo by som ti mala dôverovať a ty mne nie?“
„Pretože poznám svoje tajomstvo a zdá sa mi nemožné, že ty by si mohla skrývať niečo podobne nevysloviteľné.“
Nakoniec po naťahovačkách ustúpila – myslím si, že podráždená faktom, že ju považujem za neschopnú dopustiť sa ohavností. Nechal som ju vyrozprávať to bez prerušovania a nakoniec som nedokázal nájsť vhodné slovo, aby som k tomu niečo poznamenal.
„No?“
„Je to ohavné.“
„Vravela som ti to, teraz je rad na tebe. A ak mi porozprávaš nejakú hlúposť, odídem a už ma neuvidíš.“
Zdôveril som sa jej, najprv zdráhavo, potom plynulejšie. Nechcel som prestať rozprávať, ona ma musela zastaviť. Zhlboka som si povzdychol:
„Už o mne vieš, čo nikto doteraz.“
„Aj ty o mne.“
„Už sa nikdy nesmieme rozísť, máme jeden druhého v hrsti.“
„Áno.“
„Si rada?“
„Áno.“
„Bol to tvoj nápad.“
„Zaiste.“
„Mám ťa rád.“
„Aj ja teba.“
„Ale ja teba veľmi.“
„Ja ešte viac.“
Po pár dňoch bez toho, aby sme sa pohádali, dokonca formálne zdvorilo, ako sme sa nikdy predtým spolu nebavili, sme si povedali, že náš vzťah sa vyčerpal, a po vzájomnej dohode sme sa rozišli.
[…]
preklad Peter Bilý
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Dôvernosti a jej autorovi Domenicovi Starnonem nájdete na stránke Inaque.