Vychádza román francúzskeho spisovateľa Hervého Le Telliera s názvom Dosť bolo o láske.
ANNA
Anna Steinová bude mať štyridsať. V prostredí zámožných, kde je normou vyzerať o päť rokov mladšie, vyzerá mladšia o desať. Ale mrazí ju mágia čísla a bezprostredne sa blížiaci dátum, kým ona sa ešte cíti, akoby len nedávno bola adolescentkou. Štyridsať rokov… Pretože si predstavuje, že existuje nejaké Predtým a Potom, tak ako v reklamách na vlasovú vodu, žije v smútku nad tým, čo bolo, a v hrôze z toho, čo ešte len má prísť.
Spomienka z detstva: Anna má sedem rokov, sestru, dvoch bratov, najmladší ledva hovorí, ona je najstaršia. Nie je ľahké byť tou, ktorú hrešia, lebo ostatní sú na to primalí. Ale očarujúca Anna dokázala zostať matkinou obľúbenkyňou. Bratov a sestru usadí do polkruhu okolo seba. Cez okno preniká zlatisté svetlo končiaceho sa dňa, nepochybne je to nedeľa na vidieku. V ruke má knihu, stojí, nahlas číta. Príbeh, priveľmi jednoduchý na jej vkus, okoreňuje drakmi a vílami, obrami a princeznami, všetko sa zamotáva, sama sa v tom občas stráca. Deti počúvajú najstaršiu sestru, radostnú a oslnivú, sú fascinované, uchvátené aj vystrašené. Anna dopĺňa čítanie gestami, predvádza dej, dbá na to, aby si intonáciou udržala pozornosť mladučkého publika. Nepochybuje, že z nej bude herečka, tanečnica alebo speváčka.
V pätnástich si Anna stiahne čierne vlasy dozadu a odhalí šiju. Víťazoslávne sa udomácňuje v celkom novom ženskom tele: nosí puzdrové šaty s leopardím vzorom, vysoké opätky, vyzývavé podprsenky. Predstavuje si svoj osud v žiari reflektorov a mená miest ako New York, Šanghaj, Buenos Aires ju rozohňujú. Založí rockovú skupinu, je v nej speváčkou. Nazve ju Anna and her three lovers. Koniec koncov, gitarista, basgitarista a bubeník sú do nej skutočne zamilovaní. Všetci traja márne, jeden trošku menej márne ako ostatní, ale len o vlások.
V dvadsiatich Anna s gráciou nosí biely plášť študentky medicíny. Obetovala komfort elegancii a vybrala si priliehavý, bez goliera, a keďže jej bolo vidno iba topánky, ich výberu venovala veľa energie. Často boli fluoreskujúce. Rok išiel za rokom, stala sa doktorkou Steinovou. Inteligentná a skeptická Anna spraví každú skúšku: nepochybne je priveľmi pyšná na to, aby v štúdiu neuspela. Ale nie dostatočne na to, aby sa odvážila naozaj prepadnúť. Dobrodružný život, ktorý si vyžadoval toľko prehreškov, sa od nej vzďaľuje, už vie, že napriek dlhým nohám a pekným prsiam nikdy nebude spievať v kabarete. Jej matka je lekárka, Anna sa stane psychiatričkou, vydá sa za chirurga, tiež žida, majú dve deti, Karla, neskôr Leu. „Malý židovský podnik,“ vraví občas so smiechom. Ale z nostalgie za bohémou v dvadsiatke si zachovala istú nerozvážnosť v správaní a svetlo v úsmeve. Je to jej delikátny spôsob, ako priznať, že sa pódií nikdy celkom nevzdala.
Áno, Anna sa stala doktorkou Steinovou. Ale verí tomu naozaj?
Raz, keď telefonovala do nemocnice svojej kolegyni, sebaistým hlasom požiadala: „Dobrý deň, mohla by som hovoriť s doktorkou Steinovou?“
Zmeravela, okamžite zavesila, modliac sa, aby ju telefonistka nespoznala po hlase. Vyše hodiny čakala, kým sa odvážila znovu zavolať.
THOMAS A LOUISE
„Akoby ma zasiahol blesk.“ Thomas Le Gall sa najskôr usmial, keď počul z Anniných úst tento starý zvrat. Nespýtal sa, či počítala sekundy medzi zablysnutím a zahrmením. Ale život je figliar: o niekoľko hodín po sedení s Annou aj Thomasa prekvapí blesk. Bude to pri „rituálnej“ večeri u Samyho Karamanlisa, mladého sociológa, ktorý raz za mesiac organizuje večeru „pre pozvaných“. Thomas nepoznal Samyho, doviedol ho k nemu priateľ: „Nebudeš sa nudiť, stretneš sa so šarmantnými ľuďmi, peknými ženami.“
Samy býva v trojizbovom byte na Rue Grenelle, tam, kde sa siedmy obvod začína považovať za Latinskú štvrť: vysoké stropy, meštiacky nábytok, okná s výhľadom na veľký dláždený dvor. Pre zamestnanca CNRS by bol nepravdepodobným luxusom, keby otec výskumníka nepracoval v banke v Lausanne. Pozvaní – asi tridsiati – pôsobia ako pravidelní hostia, ale rozhovory sa iba zriedka týkajú súkromných životov. Thomas zdržanlivo prechádza od skupinky ku skupinke: niekto iný ako on by sa mohol baviť diagnostikovaním: tu hysterička, tam neurotik či niekto iný s depresiou. Thomas vie, do akej miery môže sociálne postavenie zvádzať človeka k strojenosti, k štylizácii a tiež ku sebakontrole. Zakazuje si akýkoľvek názor.
Čoskoro si všimne mladú ženu s krátkymi plavými vlasmi, svetlými očami, veľmi obletovanú. Opiera sa o stenu v priestrannej vstupnej hale, v ruke má pohár s kokteilom oranžovej farby, keď rozpráva, jeho hladina sa trasie. Thomas k nej podíde, počúva. Pochopí, že je advokátka. Hovorí o čínskych, albánskych, rumunských mafiách, o ich extrémnom násilí, priamych hrozbách, o tlmočníkoch, ktorí sa neodvažujú všetko reprodukovať, o panickom strachu svedkov, o živočíšnej hrôze, ktorú vzbudzujú studené oči skutočných zabijakov. Pred troma týždňami istý rumunský kupliar zviazal jedno zo svojich dievčat, ústa mu zalepil kobercovou lepiacou páskou a hodil ho do vane. Potom ho dorezal britvou, takými hlbokými zárezmi, že ho skoro rozkrájal. Vykrvácalo – podľa súdneho lekára to trvalo asi dve až tri hodiny. Aby ostatné pochopili, čoho je schopný, nechal ich vojsť do kúpeľne jednu po druhej, donútil ich dotknúť sa zakrvavenej ženy, ktorá s očami vytreštenými od hrôzy a bolesti ešte lapala po dychu. Napokon zomrela. Jej kolega má toho muža obhajovať a ten prípad ju desí. Keď o tom advokátka znovu rozpráva, znovu prežíva nočnú moru a slová ju stále nedokážu zahnať.
Pôvabným pohybom si odhrnie padajúcu kučeru, náhle ho zbadá, usmeje sa naňho: Thomas okamžite vie, že sa chytil, že chce byť lapený. Cíti neodolateľný magnetizmus, túži sa proti nemu vzoprieť. Vo fyzike sa to nazýva aj príťažlivosťou. Najskôr sa dozvie, že sa volá Louise, sama to spresní: Louise Blumová. Má jemné črty a jej útlosť ešte zvýrazňuje ich čisté tvary. Čo iného o nej povedať, ako zistiť, čo je v nej elektrizujúce? Neskôr si s prchavou istotou pomyslí, že sa usmiala iba naňho. Opakuje si sám pre seba: Louise Blumová. Zdá sa mu, že sa náramne podobá na svoje meno.
Pri stole náhodou sedia vedľa seba, kto by však veril na náhodu? Ďalej hovorí o organizovanom zločine a o úlohe obhajoby, lebo napriek všetkému je obhajoba potrebná. On radšej mlčí, nemá chuť zaplniť priestor vlastnými slovami, a tiež preto, že ju túži počúvať. Páči sa mu jej hlas, naliehavosť, ktorú vkladá do svojho prejavu. Keď sa naňho zvedavo obráti, myslí si, že jej povedal, čo robí, ale vyslovil iba „analytik“. „Analytik?“ zopakuje, akoby sa domnievala, že je ekonóm alebo finančník. Dodá: „psycho.“ Tvári sa, že ju to zaujíma, možno naozaj? Predstiera znepokojenie:
„Často robievam tak trochu čudné veci. Napríklad sa rozprávam sama so sebou. Myslíte si, že by som si mala nechať spraviť analýzu?“
„Každý by si mal nechať spraviť analýzu, malo by to byť povinné. Ako donedávna vojenská služba.“
Thomas žartuje iba spolovice. Louise kývne hlavou:
„Poznám miesto, kde si ju nechal robiť každý, je to ozajstný národ analyzovaných: East Village v New Yorku. V živote som nevidela toľko strelených na meter štvorcový.“
Zasmeje sa hrdelným, trochu zachrípnutým smiechom, smiechom, ktorý sa mu ihneď zapáči.
Spoločenská hra: hľadajú sa spoloční známi. Nájdu sa bez ťažkostí: on pozná z počutia jednu jej priateľku, psychiatričku, ona z jeho známych pozná akéhosi advokáta. Bez zaváhania utrúsi:
„Je to riadny blbec!“
Nebolo to faux‑pas, lebo sa smeje:
„Nie je vám blízky?“
Trochu zarazený Thomas pokrúti hlavou, ale súhlasí: naozaj je to riadny blbec. Pri podrobnejšom skúmaní nájdu aj niekoľkých novinárov, umelcov…
„Žalostné,“ usmieva sa Louise.
„Prosím?“
„Rozmery nášho sveta… Nikdy sa nikto neobjaví len tak, z ničoho nič.“
„To ma mrzí,“ vzdychne Thomas.
Je to konvenčná odpoveď, ale Thomasa to predsa len mrzí. Tak rád by sa objavil z ničoho nič. Hneď celkom prirodzene prejdú k tykaniu. Navrhne to ona.
Veľmi rýchlo, krátkym odbočením, spomenie muža, deti. Podľa pichnutia, ktoré Thomas pri jej slovách pocíti, pochopí, ako veľmi ho Louise priťahuje. Ale zo spôsobu, akým ich vyslovila, Thomas nič nevyvodzuje, najmä nie to, že sa ho usiluje presvedčiť, seba presvedčiť, že ich stretnutie nemá právo vyústiť do čohokoľvek. Nie, počas tejto večere necháva Thomas svoje psychoanalytické skúsenosti bokom. Napokon, keď ženy povedia, že majú muža a dve deti, niekedy tým chcú iba povedať, že majú muža a dve deti. Pozrimeže, napadne mu ešte, Louise Blumová by mohla byť plavovlasým dvojčaťom Anny Steinovej. Skutočne sa podobajú a podobajú sa dokonca aj ich životy.
Čas pokročil, večierok sa končí, Louise rozdáva svoju mailovú adresu, telefónne číslo. Minula všetky vizitky, opatrne odtrhne kúsok servítky a naškriabe na ňu údaje. Thomas poskladá papierik, šuchne ho do vrecka, cestou dvakrát skontroluje, či ho nestratil, a len čo príde domov, uloží si všetko do počítača aj do mobilu.
Thomas teda v jedno ráno neskorého leta čaká na Annu Steinovú a píše prvý mail Louise Blumovej, v porovnaní s tým, čo si skutočne želá, dosť oneskorený – prinútil sa počkať celý deň – a dosť opatrný: „Ďakujem za veľmi príjemný večer, aj keď som vôbec nebol vo forme. Dúfam, že Ťa niekedy v najbližších dňoch uvidím u Samyho alebo inde. Bozkávam Ťa. Thomas (analytik).“ Originálne to nie je, rezignuje Thomas. Ale ak Louise napriek banalite správy odpovie, prinajmenšom to potvrdí, že sa oňho aspoň trochu zaujíma. Vystrie sa v kresle, natiahne ruky nad hlavu, nahlas zívne, rituálny pohyb, ktorým sa telo pokúša zahnať rozrušenie mysle. Klik. Odoslať. Mac imituje závan vetra a pri dverách zvoní schôdzka na deviatu. Anna Steinová mešká desať minút.
[…]
preklad Mária Michalková
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Dosť bolo o láske a jej autorovi nájdete na stránke Inaque.