Mathilde stála pri okne a dívala sa do záhrady. Do svojej bujnej a neupravenej záhrady, takmer vulgárnej. Bol to jej spôsob pomsty za striedmosť, ku ktorej ju jej manžel v každom ohľade nútil. Deň sa len začínal a hanblivé slnko sa predieralo cez konáre stromov. Žakaranda ešte nerozkvitla, fialové kvety ostávali zatvorené. Stará vŕba sa smutne skláňala k zemi a dva hruškovce sa ohýbali pod ťarchou avokád, ktoré nikto nejedol, len hnili v tráve. Záhrada nebola nikdy krajšia než v tomto ročnom období. Bol začiatok apríla 1968 a Mathilde si pomyslela, že Amin si tento čas nevybral náhodou. Ruže, ktoré si dala poslať z Marrákeša, sa rozvinuli len pred niekoľkými dňami a záhradou sa niesla čerstvá, sladkastá vôňa. Pod stromami sa rozprestierali záhony agapantov, georgín, levandule a rozmarínu. Mathilde tvrdila, že tu rastie všetko. Pre kvety bola táto pôda požehnaná.
Už k nej doliehal spev škorcov a v tráve zazrela dvoch drozdov, ako poskakujú a oranžovými zobákmi pichajú do zeme. Jeden z nich mal na hlave biele pierka a Mathilde napadlo, či sa mu ostatné vtáky posmievajú alebo či ho, práve naopak, považujú za výnimočného a rešpektujú ho. Ktovie, ako žijú drozdy, zamyslela sa.
Začula zvuk motora a hlasy robotníkov. Na cestičke vedúcej k záhrade sa objavila obrovská žltá príšera. Najprv zazrela kovové rameno a na jeho konci obrovskú lyžicu bagra. Stroj bol taký široký, že sa sotva prepchal medzi olivovníkmi, robotníci kričali pokyny vodičovi bagra, ktorý na svojej ceste trhal konáre. Napokon sa stroj zastavil a nastalo ticho.
Táto záhrada bola jej brloh, útočisko, pýcha. Hrala sa tam so svojimi deťmi. Spávali pod vŕbou, piknikovali v tieni kaučukovníka. Učila ich spoznávať zvieratá ukryté v korunách stromov a kríkoch. Sovy a netopiere, chameleóny, ktoré potom zatvárali do škatúľ od topánok a nechávali umrieť pod posteľou. A keď deti vyrástli a prestalo ich baviť jej nežné správanie, prichádzala sem, aby zabudla na samotu. Sadila, strihala, presádzala. Naučila sa rozoznávať vtáčí spev podľa hodiny. Ako teraz mohla snívať o chaose a pustošení? Ako si mohla priať zničenie niečoho, čo milovala?
Robotníci vstúpili do záhrady a zarazili kolíky do zeme, čím vytvorili obrys obdĺžnika dvadsať krát päť metrov. Dávali si pozor, aby gumenými čižmami nepošliapali kvety, a táto pozornosť – dojímavá, no zbytočná – Mathilde rozrušila. Pokynuli vodičovi bagra, ktorý zahodil cigaretu a naštartoval motor. Mathilde sa strhla a zavrela oči. Keď ich znovu otvorila, veľké kovové čeľuste sa zaborili do zeme. Obrovská ruka vnikla do čiernej hliny a uvoľnila vôňu machu a humusu. Trhala všetko, čo jej stálo v ceste, a za niekoľko hodín vytvorila vysokú kopu hliny a skál, na ktorej bezvládne ležali kríky a sťaté kvety.
Železná ruka patrila Aminovi. Tak si to Mathilde predstavovala počas dopoludnia, keď nehybne stála za oknom obývačky. Prekvapilo ju, že jej muž sa na to nechcel pozerať – ako jeden po druhom padajú stromy a rastliny. Vyhlásil, že jama môže byť iba tam. Že treba kopať pri dome, na najslnečnejšej časti pozemku. Áno, tam, kde bol orgován. Tam, kde kedysi rástol citrange.
Najprv povedal nie. Nie, pretože si to nemohli dovoliť. Pretože voda bola vzácna a cenná a nemala by sa míňať na rozmary. Kričal nie, lebo nenávidel predstavu, že vystaví takú nehanebnosť na oči úbohým roľníkom. Čo by si pomysleli o výchove, ktorú dáva svojmu synovi, o spôsobe, akým sa správa k svojej žene, keby ju videli, ako sa polonahá kúpe v bazéne? Nebol by o nič lepší ako bývalí kolonisti alebo dekadentní mešťania, čo sa v krajine premnožili a bez hanby vystavovali na obdiv svoj nablýskaný úspech.
Ale Mathilde sa nevzdala. Zmietla jeho odmietnutia zo stola. Rok čo rok sa k téme vracala. Každé leto, keď zafúkal chergui a spaľujúce horúčavy jej išli na nervy, znovu vyrukovala s nápadom na bazén, ktorý v ňom vzbudzoval odpor. Myslela si, že to nikdy nepochopí, on, ktorý nevedel plávať a bál sa vody. Zjemnela, štebotala, prosíkala ho. Nevnímala ako hanbu, že by ukázali, čo dosiahli. Nikomu tým neubližovali. Mali predsa právo užívať si život po tom všetkom, čomu obetovali svoje najkrajšie roky, najprv vojne a následne statku. Chcela bazén. Chcela ho ako náhradu za všetky obete, za samotu, za premrhanú mladosť. Mali už cez štyridsať, nemali čo komu dokazovať. Všetci farmári v okolí, aspoň tí, čo žili moderne, mali bazén. Páčilo by sa mu viac, keby sa predvádzala v mestskom bazéne?
Lichotila mu. Vychvaľovala jeho úspechy pri šľachtení olivovníkov a vývoze citrusov. Myslela si, že ho zlomí, keď sa pred neho postaví s horúcimi, začervenanými lícami, s vlasmi prilepenými od potu k spánkom, s lýtkami pokrytými kŕčovými žilami. Pripomenula mu, že všetko, čo dosiahli, je predsa výsledkom ich tvrdej práce, vytrvalosti. On ju však opravil: „Ja som pracoval. Ja rozhodujem, ako sa peniaze použijú.“
Keď to povedal, Mathilde sa nerozplakala ani nerozzúrila. V duchu sa usmiala, spomenula si na všetko, čo preňho robila – preňho, pre statok, pre robotníkov, ktorých ošetrovala. Na všetok čas, čo venovala výchove detí, vodila ich na hodiny tanca a hudby, kontrolovala im úlohy. Posledné roky jej Amin zveril účtovníctvo statku. Vystavovala faktúry, platila mzdy aj dodávateľov. A niekedy, áno, niekedy upravovala účtovníctvo. Pozmenila jeden riadok, vymyslela si robotníka, ktorého nikdy nezamestnali, alebo objednávku, ktorá sa nikdy neuskutočnila. A do zásuvky, od ktorej mala kľúč len ona, skrývala zväzky bankoviek omotané béžovou gumičkou. Robila to už tak dlho, že ju hanba a strach z odhalenia dávno opustili. Suma narastala a Mathilde to považovala za zaslúžený odpočet, daň, ktorú si vybrala ako náhradu za svoje ponižovanie. A ako pomstu.
Mathilde zostarla a možno práve jeho vinou vyzerala staršie, než v skutočnosti bola. Pokožka na jej tvári, neustále vystavená slnku a vetru, zhrubla. Na čele a pri kútikoch úst sa jej usadili vrásky. Aj zelená v očiach stratila lesk ako pričasto nosené šaty. Pribrala. A aby ho vyprovokovala, jedného horúceho dňa schytila hadicu na polievanie záhrady a rovno pred očami slúžky a robotníkov sa celá poliala vodou. Oblečenie sa jej prilepilo na telo a zvýraznilo stvrdnuté bradavky aj ochlpenie. V ten deň robotníci škrípali zubami, modliac sa, aby sa Amin nezbláznil. Prečo by dospelá žena robila niečo také? Pravda, občas sa takto kropili deti na pokraji odpadnutia, keď ich slnko privádzalo do delíria. Vtedy im hovorili, aby si zapchali nos aj ústa, lebo voda zo studne je nebezpečná a môže vás zabiť. Mathilde bola ako deti. A rovnako ako ony neprestávala prosiť. Pripomínala časy, keď boli šťastní: prázdniny pri mori v Draganovej chatke v Mehdii. Aj Dragan si predsa dal k domu v meste postaviť bazén. „Prečo by Corinne mala mať niečo, čo ja nemám?“ spýtala sa.
Presvedčila samu seba, že práve tento argument donútil Amina kapitulovať. Vyslovila ho s krutosťou a istotou vydieračky. Myslela si, že jej muž mal s Corinne v roku 1967 niekoľkomesačný pomer. Bola o tom presvedčená, hoci nikdy nezískala nič viac než pár triviálnych a odporných indícií – vôňu na jeho košeliach, stopy rúžu. Banálnosti, ktoré ostávajú ženám v domácnosti. Nie, nemala dôkazy a on sa nikdy nepriznal, no bolo to očividné, akoby medzi nimi horel oheň, ktorý raz zhasne, no dovtedy ho treba zniesť. Mathilde sa raz nemotorne pokúsila zdôveriť sa Draganovi. Ale lekár, ktorý rokmi ešte viac zmiernel a bol filozofickejší, predstieral, že nerozumie. Odmietol sa postaviť na jej stranu, zapojiť sa do malicherností a viesť s vášnivou Mathilde vojnu, ktorú považoval za zbytočnú. Mathilde sa nikdy nedozvedela, ako dlho mal Amin s tou ženou pomer. Nevedela, či šlo o lásku, či si šepkali nežnosti alebo, a to bolo možno ešte horšie, zažili len tiché telesné opojenie.
S vekom Amin väčšmi opeknel. Na spánkoch mu osiveli vlasy a nechal si narásť jemné fúzy, pretkané striebrom, ktoré mu dodávali výzor Omara Sharifa. Ako filmové hviezdy nosil tmavé okuliare a takmer nikdy si ich neskladal. Krásny však nebol len vďaka svojej opálenej pleti, hranatej sánke a bielym zubom, ktoré ukázal len málokedy. Vekom rozvinul svoju mužnosť. Jeho pohyby sa uvoľnili, hlas mu zhrubol. Jeho prísnosť sa teraz dala vyložiť ako zdržanlivosť, vážnosť mu dodávala výzor šelmy rozvalenej v piesku, navonok pokojnej, no schopnej jediným skokom vrhnúť sa na korisť. Vôbec si neuvedomoval, ako priťahuje ženy – objavoval to len postupne, akoby to vychádzalo spoza neho. A práve v tom, že akoby ani sám nechápal svoju silu, sa možno skrývalo tajomstvo jeho príťažlivosti.
Amin nadobudol istotu a zbohatol. Už netrávil noci s očami upretými do stropu, nepočítal svoje dlhy. Už nesníval o blížiacom sa bankrote, o zruinovaní detí ani o hanbe, ktorá by ich postihla. Amin spával. Nočné mory ho opustili a v meste sa stal rešpektovanou osobnosťou. Zrazu ich začali pozývať na večierky, ľudia ich chceli spoznať, stretávať sa s nimi. V roku 1965 im navrhli, aby vstúpili do Rotary klubu, a Mathilde pochopila, že to nebolo kvôli nej, ale kvôli jej mužovi a že úloha manželiek predsa len niečo znamenala. Amin, hoci málovravný, priťahoval pozornosť. Ženy ho vyzývali do tanca, opierali si líce o jeho, ťahali mu ruku na boky a on – aj keď nevedel, čo povedať, aj keď nevedel tancovať – občas pocítil, že takýto život by bol možný. Život ľahký ako šampanské, ktorého vôňu cítil v ich dychu. Na týchto večierkoch sa Mathilde neznášala. Pripadala si príliš hlučná, príliš opitá a potom celé dni ľutovala svoje správanie. Predstavovala si, že ju súdia, že si o nej myslia, že je hlúpa a zbytočná, že je hodná opovrhnutia, keď zatvára oči pred manželovými neverami.
Ak členovia Rotary klubu tak naliehali, ak boli k Aminovi takí ústretoví a pozorní, bolo to aj preto, že bol Maročan. Klub chcel prijatím Arabov medzi seba dokázať, že obdobie kolonizácie, obdobie dvoch svetov, sa skončilo. Samozrejme, mnohí krajinu opustili už na jeseň 1956, keď rozvášnený dav zaplavil ulice a dal priechod krvavej zúrivosti. Tehelňa zhorela, na ulici boli zavraždení muži a cudzinci pochopili, že už nie sú doma. Niektorí si zbalili kufre, zanechali byty, ktorých nábytok zapadol prachom, kým ich neodkúpila marocká rodina. Iní sa vzdali svojich pozemkov aj všetkých rokov práce, ktorú im venovali. Amin premýšľal, či sa domov rozhodli vrátiť tí najbojazlivejší alebo, naopak, najbystrejší. No vlna odchodov bola len zátvorka. Vyrovnanie, po ktorom sa život opäť vrátil do normálu. Desať rokov po vyhlásení nezávislosti musela Mathilde uznať, že Meknes sa veľmi nezmenil. Nikto nepoznal nové arabské názvy ulíc, ľudia sa stále stretávali na Avenue Paul Doumer alebo na Rue de Rennes, oproti lekárni pána Andrého. Notár zostal. Aj galantérka, kaderník s manželkou, majitelia obchodu s konfekciou na avenue, zubár, lekári. Všetci si chceli aj naďalej – možno s väčšou opatrnosťou, s väčšou zdržanlivosťou – užívať radosti tohto rozkvitnutého, elegantného mesta. Nie, neprišla žiadna revolúcia, len zmena atmosféry. Zdržanlivosť, ilúzia svornosti a rovnosti. Na večeriach Rotary klubu, kde za stolmi sedeli bok po boku marockí meštiaci a členovia európskej komunity, to pôsobilo, akoby kolonizácia bola len nedorozumením, omylom, za ktorý sa teraz Francúzi kajali a Maročania predstierali, že naň zabudli. Niektorí zdôrazňovali, že nikdy neboli rasistami, že celá tá história im bola nepríjemná. Prisahali, že sa im uľavilo, že všetko je konečne jasné a že sa im, tak ako aj ostatným, dýcha ľahšie, odkedy mesto vyplavilo zlú krv. Cudzinci si dávali pozor na to, čo hovoria. Ak neodišli, nebolo to z pohodlnosti, ale aby neurýchlili pád krajiny, ktorá ich ešte potrebovala. Samozrejme, raz odídu. Raz uvoľnia miesto a lekárnik, zubár, lekár aj notár budú Maročania. No zatiaľ zostávajú a chcú byť užitoční. A napokon, neboli takí odlišní od Maročanov, čo sedeli po ich boku. Elegantní, rozhľadení muži – plukovníci, vysokí úradníci –, ktorých ženy nosili západné šaty a krátke účesy. Nie, nelíšili sa od meštiakov, ktorí si bez výčitiek, bez škrupúľ nechávali nosiť nákup z tržnice bosými deťmi, ktorí odmietali prosby žobrákov: „Lebo sú ako psy pod stolom. Zvyknú si a stratia aj to málo chuti do roboty, čo mali.“ Francúzi by si nikdy nedovolili povedať nahlas, že je zahanbujúce, ako ľahko si tento ľud zvykne žobrať a nariekať. Nikdy by si neboli trúfli, tak ako Maročania, obviniť slúžky z nečestnosti, záhradníkov z lenivosti, obyčajný ľud z obmedzenosti. A smiali sa, často až príliš nahlas, keď ich mekneskí priatelia plakali nad tým, že nikdy nevybudujú moderný štát so stále negramotným obyvateľstvom. Títo Maročania boli v skutočnosti ako oni. Hovorili rovnakým jazykom, videli svet podobne a bolo ťažké uveriť, že niekedy mohli patriť k inému táboru a považovať sa navzájom za nepriateľov.
Amin bol spočiatku podozrievavý. „Obrátili kabát,“ hovoril Mathilde. „Predtým som bol špinavý Arab, potkan, crouille a teraz na mňa z každej strany len ‚pán Belhaj‘.“ Mathilde pochopila, že má pravdu, raz večer na tanečnej zábave v haciende. Kaderníkova žena Monique bola opitá a uprostred rozhovoru jej z úst vykĺzlo slovo bicot. Ihneď si zakryla ústa dlaňou, akoby chcela slovo zhltnúť, a vykríkla dlhé „óóó“ s rozšírenými očami a lícami sčervenenými hanbou. Nik okrem Mathilde to nepočul, no Monique sa odvtedy ustavične ospravedlňovala:
„Prisahám, nemyslela som to vážne. Neviem, čo to do mňa vošlo.“
[…]
preklad Kamila Laudová