Vychádza klasický taliansky román z roku 1963 s názvom Cecília a čarodejnice. Prečítajte si o jeho autorke Laure Conti.
Hoci kniha bude vydaná až v roku 1963, Laura Conti ju na jeden dych napísala v auguste a septembri v roku 1958.
Príbeh je zasadený do doby, v ktorej bol napísaný, a rozličné odkazy umožňujú spresniť historický a kultúrny kontext rozprávania. Zavše je odkaz bezprostredný: napríklad vtedy, keď protagonistky komentujú vypustenie prvej umelej družice do vesmíru 4. októbra 1957. V iných prípadoch je odkaz menej priamy: „… v diaľke si niekto pohvizduje Pochod plukovníka Bogeyho; minulý rok ešte nebol v móde“; ide o narážku na motív filmu Most cez rieku Kwai, ktorý v talianskych kinách začali premietať začiatkom roku 1958.
Udalosti sa odohrávajú výlučne v Miláne. Niektoré miesta a pohľady na mesto sú nám stále známe; iné nimi boli v čase, keď bol román napísaný a uverejnený. Hoci „čarovný prah na námestí Gorini“ možno ešte stále vidieť, už dlhší čas je uzavretý; koncom šesťdesiatych rokov, po vybudovaní nového sídla Onkologického ústavu, bol vchod premiestnený na priľahlú Via Venezian. Jukeboxy a hracie automaty (neskoršie známejšie ako tzv. flippery), objavujúce sa v románe ako čerstvá novinka, už z barov vymizli.
Rozprávanie, uvedené dlhým pohľadom do budúcnosti, začína takmer tlmene, dramatické napätie postupne narastá, až napokon nadobudne noirové zafarbenie.
Vo vyľudnenom Miláne v polovici augusta spojí náhoda dve veľmi odlišné mladé ženy.
Cecílii, narodenej a žijúcej v toskánskej dedinke, diagnostikovali rakovinu; ostáva jej niekoľko mesiacov života. Opúšťa domov a manžela a spolu s dcérkou prichádza do Milána, aby sa nechala vyšetriť známym profesorom, ktorý je však práve na dovolenke. Zatiaľ čo sa túla aj s dievčatkom mestom, stretne ďalšiu ženu, ktorá žije v Miláne, pracuje ako lekárka a venuje ľuďom racionálnu, zároveň však aj ľudskú pozornosť. Medzi dvoma ženami sa spontánne zrodí náklonnosť a čoskoro sa zmení na určitý druh priateľstva.
Pre doktorku – rozprávačku románu – je tento nezvyčajný, mimopracovný vzťah príležitosťou zamyslieť sa nad chorobou, vedou, medicínou, politickou angažovanosťou, hodnotou individuálneho života a smrťou.
Pre jednoduché dievča z provincie predstavuje veľkomesto magické miesto, kde sa môže stať nemožné. Cecília tak začína hru na schovávačku pred smrťou a preukazuje nezlomné, nikdy nie pasívne, naopak, nečakane premyslené upnutie sa na existenciu, pričom uniká pred súcitom a kráča po svojej kľukatej ceste. Ale veľkomesto obývajú aj zákerné bytosti zneužívajúce iných, dokonca „čarodejnice“, pripravené parazitovať na jej zúfalej situácii.
Pri príležitosti vydania románu Laura Conti vyhlásila, že sa snažila nevyliečiteľne chorého vymaniť spod „všeobecného vnímania ako človeka, ktorý už nemá žiadnu možnosť žiť svoj príbeh, byť súčasťou príbehu, ale len zomrieť“.
***
Rozprávačské ja románu – svedok zúčastňujúci sa na Cecíliinom osude – nepredstavuje jednoduchý východiskový bod rozprávania; je to plnohodnotná postava, de facto ďalšia hlavná postava. Napriek tomu, zatiaľ čo sa postupne dozvedáme podstatné informácie o Cecíliinom živote pred príchodom do Milána, z predchádzajúceho života druhej ženy sa nedozvieme takmer nič. Rozprávačka sa
s čitateľstvom delí o svoje myšlienky: úvahy, dilemy a zdôvodnenia rozhodnutí; no z jej minulosti sa vynára napovrch len niekoľko úlomkov spomienok z detstva.
Je teda namieste legitímna otázka, nakoľko sa autorka identifikuje s rozprávačským ja. Na priamu otázku, položenú v roku 1992 autorom týchto riadkov, Laura Conti odpovedala: „Pre postavu Cecílie mi bola inšpiráciou skutočne prežitá skúsenosť, hoci udalosť je, samozrejme, pozmenená, aby mohla byť vyrozprávaná, ako i z povinnosti zachovať mlčanlivosť. Do rozprávačského hlasu som istotne vložila časť zo seba, svoje pocity i svoju mieru porozumenia, vtedajšiu históriu, svoje istoty a hlavne vtedajšie pochybnosti. No bola to len jedna moja časť!“
Na prospech dnešného čitateľa môže byť užitočné vystopovať „vtedajšiu históriu“ autorky románu.
V čase písania románu Cecília a čarodejnice má Laura Conti tridsaťsedem rokov, vykonáva profesiu lekárky už desaťročie a za sebou má bohatý život, charakterizovaný dôležitými i dramatickými rozhodnutiami a skúsenosťami.
Laura sa narodila 31. marca 1921 v Udine a rané detstvo strávi v Terste. Po niekoľkých rokoch je však rodina nútená utiecť pred prenasledovaním fašistami, presťahuje sa najprv do Verony a v roku 1927 do Milána, ktoré sa stane jej novým domovom.
Navzdory ťažkej finančnej situácii rodiny a prekážkam zo strany fašistického režimu, kladeným ženám pri získaní vyššieho vzdelania, Laura dosahuje v škole vynikajúce výsledky a po maturite z prírodných vied v roku 1939 sa jej podarí zapísať na Fakultu medicíny Štátnej univerzity v Miláne. Ide o jednoznačné rozhodnutie hnané vášňou pre prírodné vedy, ale aj túžbou po nezávislosti: Laura sa domnieva, že lekár, vykonávajúci dobre svoje povolanie, môže dostatočne slobodne pracovať aj pod diktatúrou, aj keď sa nespráva v súlade s jej zásadami.
Pád Mussoliniho v roku 1943 a prijatie prímeria 8. septembra radikálne pozmenia priority mladej študentky medicíny, ktorá sa okamžite rozhodne podieľať na odboji. Dostane za úlohu venovať sa propagande a zbieraniu informácií medzi vojakmi v milánskych kasárňach.
4. júla 1944, počas tajného stretnutia, ju spolu s ďalšími zatknú a zavrú do väzenia v San Vittore. Odtiaľ ju deportujú do koncentračného tábora v Gries v Bolzane (po 8. septembri boli provincie Bolzano, Trento a Belluno spojené pod Alpenvorland a pripojené k Tretej ríši).
Laura je súčasťou ilegálneho výboru v koncentračnom tábore až do oslobodenia. Začiatkom roku 1945 sa jej podarí vyslať z lágru naozajstnú reportáž o podmienkach väzňov a nacistických tyranoch. Článok, publikovaný vo februári 1945 v tajnom Avanti! a Slobodná tlač Lugana, prebralo rádio Londýn. Šírenie správ zasialo medzi stráž tábora, obávajúcej sa o svoj osud a vedomej si takmer prehratej vojny, paniku. Ide pravdepodobne o jedinečnú epizódu v histórii nacistických koncentračných táborov.
Po vojne sa Laura vracia k univerzitnému štúdiu, v roku 1948 končí vysokú školu a svoje vzdelanie si v Rakúsku doplňuje špecializáciou v ortopédii. Lekársku profesiu vykonáva s nadšením: ako traumatologička dennodenne pomáha obetiam nehôd na pracovisku; angažuje sa v školskej medicíne, špeciálne v oblasti prevencie ortopedických patológií u detí.
Súčasne pokračuje v politickej činnosti, spočiatku v Socialistickej strane a od roku 1951 v Komunistickej strane. Venuje sa aj skúmaniu histórie: v roku, keď napíše tento román, uverejňuje knihu o histórii sociálnej pomoci a starostlivosti a pracuje na vedeckej práci o tajnej tlači odboja, ktorú uverejňuje o dva roky neskôr a ktorá je výsledkom prácneho výskumu a zozbierania dokumentov.
***
Román Cecília a čarodejnice zožal veľký čitateľský úspech, čoho dôkazom je niekoľko reedícií, a tešil sa aj úspechu kritiky. V roku svojho uverejnenia získal Cenu Pozzale, udelenú porotou, ktorej súčasťou boli, medzi inými, Elio Vittorini, Mario Soldati a Carlo Salinari.
Aj naďalej sa Laura Conti venuje písaniu a uverejňuje rôzne poviedky a ďalšie dva romány: Experimentálny stav (1965), inšpirovaný skúsenosťami v lágri, a Zajac s tvárou dievčatka (1978, 1982, 2021) o katastrofe v Sevese, v oblasti znečistenej kysličníkom, prerozprávanej cez príhody dvoch dospievajúcich.
V polovici šesťdesiatych rokov, po publikovaní prvých dvoch románov, sa ozývajú hlasy, že by sa autorka mala zasvätiť výlučne písaniu, ale ona vždy odpovedá, že jej inšpirácia je epizodická a vyviera predovšetkým z naliehavej potreby prameniacej v skutočne prežitých skúsenostiach. Písanie ako povolanie by jej bolo priúzke, akási „zvieracia kazajka“. Nikdy by nemohla odsunúť na vedľajšiu koľaj najdôležitejšie záujmy svojho života, ktorým venovala prevažnú časť svojho písania: medicínu, politický zápas a ochranu životného prostredia.
Na druhej strane, rozprávačský talent Laury Conti bol rozhodujúcim faktorom úspechu aj jej nebeletristických textov: od statí o zdravotníckych otázkach a životnom prostredí cez početné vedecko-‑náučné texty po stovky článkov a ďalších príspevkov.
Toho, kto číta Čo je ekológia (1977, 1981), Táto planéta (1983, 1987) alebo Rozhovor o poľovačke (1992), okamžite chytí spôsob písania, ktoré „prerozpráva“ vedecké rozpravy a opisy výskumov a spojí do jedinečnej perspektívy na prvý pohľad od seba vzdialené prvky, ale v skutočnosti úzko prepojené: evolúciu od modrých rias po Homo sapiens a využitie rozličných energetických zdrojov; spaľovací motor a pesticídy; cyklus dusíka a Malthusovu teóriu; Francúzsku revolúciu a poľovačky; traktor, čajky a sliepky…
Nebeletristická tvorba Laury Conti nepochybne nemá o nič nižšiu literárnu hodnotu než jej beletristická tvorba. Z pohľadu štylistiky možno skôr pozorovať paralelnú evolúciu a vzájomné ovplyvňovanie medzi rozličnými typológiami textov.
Október 2021
Marco Martorelli
preklad Ivana Hlubocká
Viac o knihe Cecília a čarodejnice a jej autorke Laure Conti nájdete na stránke Inaque.