Vychádza román nemeckého scenáristu Daniela Specka Bella Germania o troch generáciách taliaansko-nemeckej rodiny.
6
Rozumný človek
nájde to najlepšie vzdelanie
na cestách.
Goethe
VINCENT
„Všetko sa začalo v lete 1954 v Miláne, rok predtým, ako sa narodil Vincenzo. Bol som tam cudzí a ona vlastne tiež. Giuliettina rodina pochádza z juhu, z malého ostrova pri Sicílii. Tam je aj pochovaná.“
„Kedy zomrela?“
„Pomaly, jedno po druhom. Žil som v Mníchove. Po vojne som tam uviazol ako utečenec z Horného Sliezska. Mama a sestra prišli o život v Drážďanoch počas úteku a otec bol v Rusku. Na konci vojny som mal pätnásť, začal som študovať a prvú prácu som dostal v BMW. Bol som mladý a motivovaný, ale firma sa ocitla v červených číslach. Naše autá boli priveľké. Po vojne vyvinuli len tučný osemvalec, Barokového anjela. Bol síce dobrý, ale len málokto si ho mohol dovoliť. Začínali sme opäť od nuly. Všetci však mali prácu, ekonomika stúpala a ľudia museli byť mobilní. Potrebovali malé lacné autá. Nemali sme však žiadne zdroje, aby sme ich vyvinuli. Hrozil nám bankrot. A vtedy vstúpili do hry Taliani. V roku 1954 na automobilovom veľtrhu v Turíne objavili ľudia z nášho predstavenstva fascinujúce auto z Milána. Maličké a geniálne, menšie než chrobák, dokonca sa priečne vošlo na parkovacie miesto. Výrobca sa volal Iso, robil hlavne skútre a toto malé auto bolo krížencom skútra a auta. Isetta. Pamätáte si ju?“
„Áno, samozrejme, Isettka.“
Nadšene zažiaril. „Presne tak, Isettka, ako chladnička s dverami vpredu. Predstavenstvo prišlo za nami, technickými vývojármi, a povedalo: ,Chlapci, mohli by sme za málo peňazí získať licenciu a robiť to podľa nich.‘ Jeden z nás mal ísť do Milána a poriadne to auto preveriť. Bol som najmladší, nemal som rodinu, mohol som vycestovať. Dali mi motorku, starú mašinu ešte z wehrmachtu, a tak som vyrazil.“
Ako rozprával, opadávali z neho roky. Zdal sa mi čoraz ľahší, videla som ho ako mladého muža, ktorý na motorke hrkoce po povojnovom Mníchove. Ťažko si predstaviť mesto v tých časoch: medzi ako‑tak znovu postavenými domami sa kopili rozbombardované ruiny a kamene odnášali ešte aj niekoľko rokov po katastrofe. Tisíce a tisíce ľudí bez vlasti, tisíce a tisíce nákladiakov, ktoré od konca vojny odvážali zvyšky zničených budov na okraj mesta, von do areálu Oberwiesenfeldu, kde rástli kopy stavebného odpadu – prašný, kamenný pomník vojny, dnes Olympijský park. Ako dieťa som sa tam vozila na minikáre, nevediac, že kopec pod mojimi nohami vôbec nie je kopec. V ten deň som videla svojho otca prvý a posledný raz, celé popoludnie, až kým navždy nezmizol.
Vincent nechal mesto za sebou. Počas sviežeho letného rána bola diaľnica prázdna. Po prvý raz opúšťal Nemecko. Cez Brennerský priesmyk, bránu na juh: Rimini, Portofino, Toskánsko. Poznala som tieto miesta len z rozprávania kamarátok, lebo mama so mnou chodila kade‑tade, len nie do Talianska. Francúzsko, Portugalsko, Československo, dokonca Južná Amerika, to boli prázdninové miesta môjho detstva. Taliansko, prvý plážový zážitok mojich kamarátok, bolo u nás tabu. Taliansko existovalo, ale nehovorilo sa o ňom. Ani mi nechýbalo. Nikdy som nechápala, prečo všetci básnia o Ríme alebo Florencii, prečo by tam mala káva chutiť lepšie a muži byť šarmantnejší. Až kým som na Škole módneho dizajnu v Londýne neobjavila talianskych dizajnérov, ktorí stelesňovali protiklad tohto klišé: jednoduchá elegancia, umenie proporcie, zmysel pre materiál sa snúbil s remeselnou tradíciou.
Pre mladého Vincenta bolo Taliansko bielym fliačikom na mape jeho predstáv, nanajvýš prifarbené spomienkou na Goetheho z hodín nemčiny:
Poznáš ten kraj, kde citrón striasa kvet,
z tmy listov zrieť tam pomaranč sa skvieť
a vo vánku, čo z modrých výšin zvial,
myrta sa chvie, čnie vavrín opodiaľ –
poznáš to snáď? Ó tam, v ten kraj
so mnou, môj milý, na cestu sa daj.
V Brennerskom priesmyku bolo chladno. Namiesto pomarančovým hájom sa Vincent viezol neúrodnou, sivou krajinou. Predbehol havarované autá s vriacimi chladičmi, nemeckých dovolenkárov vo Volkswagenoch a nákladiaky, ktoré sa lopotili hore kopcom. Na hranici medzi Rakúskom a Talianskom stáli ozbrojení americkí vojaci a každému cestujúcemu pripomínali, kto dozerá na mladú demokraciu porazenej fašistickej Osi.
Na južnej strane Álp si Vincent ako prvé všimol svetlo. Akoby mu z očí stiahli závoj, sivý film, ktorý už ani neregistroval, tak veľmi si naň privykol. V serpentínach zrýchľoval, na pokožke cítil čoraz teplejšie slnko, a keď zabrzdil na pobrežnej promenáde Gardského jazera, zosadol z motorky a zložil si okuliare, stratil reč. Ešte nikdy v živote nevidel palmu! Boli len pre fajnových ľudí, ktorí si mohli dovoliť lístok na parník do zámoria alebo letenku do Ameriky v lietadle Super Constellation. Nedosiahnuteľné. Ale teraz tu pred ním stáli ako samozrejmosť, dalo sa ich dotknúť! Jemné lístky šumeli v južnom vetre, vlny udierali do pobrežných múrov, úlomky slnka sa ligotali v nekonečnej modrej, koľká rozšafná krása. Na námestí sa hrali deti, vo vzduchu bolo cítiť trpkú vôňu citrónovníkov. Vincent si stiahol kožené rukavice, nadýchol sa a odrazu pochopil, čo chcel Goethe vyjadriť. Slová takmer nestačili na to nečakané, nezaslúžené, prekypujúce prebudenie všetkých zmyslov.
Keď dorazil do Milána, slnko už zapadalo a schyľovalo sa k dažďu. Farby, ktoré nasal počas cesty, zmizli v šedej spleti domov. Nekonečné predmestie bez tváre, fašistické obytné bloky,
šesť-, desať- a dvadsaťposchodové kancelárske veže, elegantné nákupné domy a futuristické veľtržné haly, katedrály novoty; toto Miláno nebolo Bella Italia z piesní Rudolfa Schurickeho. Tu nezapadalo červené slnko v mori, tu hučali stovky skútrov po osemprúdových bulvároch. Metropola pulzovala v rytme burzy, bánk a fabrík. Vincent hľadal na starej mape mesta adresu penziónu v centre. Stratil sa v premávke, a keď za súmraku zažiarili pouličné lampy a výklady, pomyslel si: Božemôj, aký malý je Mníchov, aké malomeštiacke je Nemecko!
Odrazu stál na najväčšom námestí, aké v živote videl. Ľudia vyzerali maličkí pred obrovskou, jemne sa črtajúcou fasádou dómu a hneď vedľa stála nemenej vznešená brána k nákupnej pasáži Gallerie Vittoria Emanuela s vyberanými módnymi obchodmi pod sklenou kupolou. Svetlom ožiarená arkáda výkladov v dokonalej symetrii. Elegantní čašníci v čiernych oblekoch nosili aperitívy na prestreté stoly. Gigantické svetelné reklamy na strechách osvetľovali noc: Cinzano, Campari, Coca‑Cola. Čokoľvek jeho kolegovia, vojnoví veteráni z Afriky, rozprávali o údajnej zaostalosti, chýbajúcej disciplíne a mizernej morálke Talianov, táto oslava architektonickej dokonalosti a mondénnej elegancie ich obviňovala z klamstva. Po námestí sa prechádzali rodiny, muži v jemných tmavých oblekoch, ženy vo večerných šatách a kabátoch, módnych klobúkoch a štólach okolo krku. Ich štýlovosť bola taká samozrejmá, aká bola decentná, bez vystatovačnosti alebo módneho zblúdenia, nezničená stará tradícia sa nonšalantne snúbila s čarom moderny. Správanie, ktoré v povojnovom Nemecku vymrelo, ak tam vôbec niekedy existovalo.
Začalo pršať. Milánčania rozprestreli dáždniky, zrýchlili krok, Vincent stál vedľa svojej motorky ako jediný človek bez dáždnika, ako cudzinec medzi domácimi, ktorí sa ponáhľali do svojich bytov či reštaurácií… a odrazu si spomenul, že má narodeniny. Ten deň už dávno neoslavoval – veď aj s kým? Nemal nikoho, namiesto smútku ho však naplnilo skromné šťastie, že žije. Vojna sa skončila, z ruín vyrastala nová Európa a neexistoval nikto, komu by bol niečo dlžný. Svet bol plný možností. Nadýchol sa čerstvého, vlhkého vzduchu, mal dvadsaťštyri, bol slobodný a pevne rozhodnutý niečo so svojím životom urobiť.
7
„Capo ingegnere Ermenegildo Preti! Il progettista Dottore Marco Gobini! Pierluigi Raggi, capo ufficio tecnico! Gianfranco Sassi, soprintendente della catena di montaggio…“
Vincent podával ruku inžinierom, ktorí stáli v rade pred výrobnou halou Isa v oblekoch a kravatách, aby pozdravili emisára z Nemecka. Renzo Rivolta, majiteľ Isa, mu každého spolupracovníka predstavil osobne: „Buongiorno, piacere, toprrý teň!“
Jeden vedel dokonca pár slov po nemecky; bojoval pod Erwinom Rommelom na púšti. Renzo Rivolta bol šľachtic a podnikateľ starej školy, sivý oblek s jemným pásikom, zelená ozdobná vreckovka, vyblýskané topánky. Energický a charizmatický muž. Človek ihneď cítil, že firmu vníma ako rodinu a mužov ako jej členov. Prísny, ale láskavý padrone.
Inžinieri, všetci starší od Vincenta, boli dostatočne zdvorilí a skryli údiv nad tým, že veľká nemecká firma k nim poslala len dvadsaťštyriročného holobriadka. A ešte k tomu takého, čo nevie ani slovo po taliansky. Vincent v zatuchnutej izbe penziónu od rozrušenia takmer nespal. Licenčná zmluva mala pre jeho firmu veľký význam, ale aj pre Iso. Lebo zatiaľ čo BMW naliehavo potrebovalo malé auto, Iso súrne potrebovalo úspech. Isetta sa v Taliansku predávala len pomaly: bola praktická, ale nie pekná. A tak ako je pre Nemcov dobré len to, čo je praktické, pre Talianov je dobré len to, čo je pekné. Ešte aj výrobné haly, postavené v Bresse na milánskom predmestí, boli typickým príkladom modernej architektúry so širokými klenutými strechami a svetlými okennými plochami. Zatiaľ čo Taliani rozprávali ďalej a zdvorilo ignorovali, že Vincent nerozumie ani slovo, Renzo Rivolta pochopil, že potrebujú prekladateľa. „Priveď niekoho, kto hovorí po nemecky!“ rozkázal svojmu asistentovi, ktorý ihneď vyrazil povypytovať sa medzi úradníkmi a robotníkmi. Zo skupiny robotníkov sa prihlásil malý nenápadný muž a oslovil Renza Rivoltu: „Scusi, commendatore…“
Z inžinierovej reakcie Vincent vyčítal, že jednoduchému robotníkovi neprislúchalo priamo osloviť padroneho. No Rivolta sa k nemu obrátil, lebo sa zdalo, že robotník má riešenie. Vincent nerozumel, čo muž povedal, hovoril rýchlo a gestikuloval pritom, všimol si však, že má celkom inú fyziognómiu ako Rivolta a inžinieri zo severného Talianska: nízky, s pokožkou tmavšieho, olivového odtieňa a jeho úctivé, až trochu ponížené držanie tela bolo v protiklade s jeho čulou potrebou zapojiť sa a šibalskou inteligenciou v pohľade. Renzo Rivolta prikývol a muž sa rozbehol do kancelárie.
Krátko nato sa vrátil a za ruku viedol mladú sekretárku, ktorá si prekvapená narýchlo naprávala slušivý svetlomodrý kostým. Mala rozviate polodlhé vlasy, vyzerala mladšia ako Vincent a súčasne sa v jej očiach trblietalo niečo tajomne staré.
„Ecco, commendatore!“ postavil ju robotník pred šéfa. Urobila pukerlík, usmiala sa a Renzo Rivolta sa jej opýtal na meno.
„Marconiová, Giulietta,“ odvetila.
Vincent si dodnes spomína, že najprv povedala priezvisko a až potom meno. A spomína si na ligot tmavých očí, na jemné lícne kosti nežné, ale energické svižné telo, jasný a súčasne zmyselný hlas a prvé nemecké slovo, ktoré mu povedala trochu hanblivo, ale so srdečným úsmevom: „Vitajte.“ So zreteľným, sympatickým prízvukom sa predstavila ako sekretárka kancelárie pre odbyt. Na kurze pre stenotypistky sa naučila po nemecky a bude mu prekladať. Pohľady sa im stretli nadlhšie, ako by sa očakávalo, potom sa odvrátili, z hanby alebo zdvorilosti, to nevedel. Ten prvý pohľad – sekunda či dve – obsiahol všetko, čo sa malo pre Vincenta stať hádankou na celý život: ako v Giuliette mladistvá chuť do života a vášeň bojovali so starou mocou, tmavým tieňom melanchólie a zbytočnosti. Keď stretneme veľkú lásku, na krátku chvíľu sa oslobodíme zo zajatia priestoru a času. Nestretávame iba človeka, ale aj niečo, čo cez neho žiari, tušenie, že by nám napriek očakávaniu mohlo byť dopriate šťastie znovu nájsť nedotknutú plnosť nášho detstva, keď svet býval večným letom.
„Giulietta,“ povedala a usmiala sa, „ako Romeo a Giulietta.“
„Teší ma. Vincent Schlewitz,“ odpovedal kŕčovito a formálne jej podal ruku. Pokúšal sa pred ostatnými skryť, aký dojem naňho urobila. Kto bol nízky robotník, ktorý ju doviedol a žiarlivo na ňu dohliadal? Jej manžel? Priateľ? Ani jeden z nich nemal obrúčku, ale silné prepojenie medzi nimi bolo jednoznačne cítiť.
Isetta nebola žiadne auto. Bola to guľa, kuriozita, vajce na kolesách. Ermenegildo Preti, tvorca geniálnej konštrukcie, staval za vojny lietadlá. Rivolta, vo vojnových časoch výrobca chladničiek, ho poveril návrhom Isetty a vznikol z toho akýsi letecký kokpit, vpredu s dverami od chladničky. Vzdialenosť zadných kolies budila dojem, že ide o trojkolku. Na gúľajúcom sa vajci ste sa mohli smiať alebo obdivovať Pretiho genialitu: ešte nikdy sa nepodarilo obsiahnuť toľko priestoru v takom malom aute. Toľko mobility za tak málo peňazí. Isetta bola skutočne avantgardná. Poháňaná skútrovým jednovalcovým motorom 9-PS, takže človek na nej mohol jazdiť s vodičským preukazom na moped. So spotrebou senzačných troch litrov na sto kilometrov bola autom pre všetkých: lacnejšia ako Volkswagen, lacnejšia ako Fiat Topolino, míľnik masovej dopravy.
Kým sa Vincent s Pretim vteperili na sedadlo potiahnuté hnedou látkou – obaja boli vysokí –, Giulietta prekladala Pretiho energický inžiniersky jazyk tak dobre, ako len vedela. Zvnútra pôsobila Isetta s veľkými sklenými plochami a maličkými stĺpikmi čelného skla obdivuhodne vzdušne. Preti zvinul plachtovú strechu, takže sa Giulietta pozerala na oboch mužov zhora. Musela sa smiať, keď Vincent so škrípaním zaradil prvý prevodový stupeň a Isetta poskočila dopredu. Vincent zrýchlil a Giulietta bežala popri aute, keďže Preti neprestajne hovoril, kým ona bez dychu zaostávala. Vincent videl, ako so smiechom mizne v spätnom zrkadielku, zatiaľ čo Preti sa pokúšal prehlušiť hluk maličkého motora. Zrýchľoval, až kým roztrasená ihla na tachometri neukazovala 85 kilometrov za hodinu, a obával sa, že sa klepotajúci rám pod nimi rozpadne.
„Vai, avanti!“ kričal Preti a Vincent aj bez prekladu rozumel, že má bez obáv pridať. Kľukato šoféroval, brzdil, zrýchľoval, obiehal okolo Giulietty, ktorá trpezlivo stála na slnku a usmievala sa. Bol to tanec na štyroch kolesách. Keď Isettu zaparkoval a Preti vyklopil dopredu dvere spolu s volantom, Giulietta sa opýtala: „Ako sa vám páčilo?“
„Som dojatý,“ odpovedal Vincent a vysúkal sa von, zatiaľ čo Giulietta prekladala do taliančiny. „Potrebuje len viac konských síl. A pri zadnej náprave nie je niečo v poriadku.“ Ermenegildo Preti kritiku zadnej nápravy pobúrene odmietol. Vincent poprosil Giuliettu o preklad, že nemá na mysli konštrukčnú chybu, ale pravdepodobne nejakú nesúmernosť, ľahkú vibráciu, možno sa nejaká časť uvoľnila.
„Impossibile,“ namietal Preti, a keď k nemu podišiel Rivolta s ostatnými, rozkázal im ihneď zadnú nápravu rozmontovať a dôkladne ju preskúšať. Pred Nemcom neradno nič skrývať.
Vincent čakal pred zdvíhacou plošinou v montážnej hale. Giulietta napäto stála vedľa neho a commendatoreho. Vincentovi bolo nepríjemné, že skúsenému inžinierovi ako Preti pred jeho vlastným tímom ukázal chybu, ale bol si istý. Renzo Rivolta mlčky pozoroval, ako inžinieri rozoberajú zadnú nápravu. Sám Preti priložil ruku k dielu. „Porca miseria!“ vykĺzlo mu, keď prechádzal prstom po náprave. Ostatní ho obkolesili, skúmavo hľadeli, no nevedeli nájsť žiadnu chybu. Preti kývol Vincentovi, ale ani on najprv nič nevidel, až kým Preti neukázal na trhlinu.
„Come l’ha sentito?“ udivene sa opýtal Vincenta a Giulietta s jemným prízvukom prekladala: „Ako ste to cítili?“
Vincent pokrčil plecami. „Riťometrom.“
Giulietta sa na neho spýtavo pozrela. Toto slovo sa v jazykovej škole neučila. Vincent so smiechom ukázal na svoj zadok a aj Preti sa začal smiať, keď pochopil. „Riťometer. Bravo!“
Teraz to pochopili všetci, aj Renzo Rivolta. Preti uznanlivo poklopkal Vincenta po pleci. Ľady sa prelomili a Nemec schytal prezývku: signor Riťometer! Vincent sa začervenal, pozrel na Giuliettu a tá sa prešibane zasmiala. Uvedomil si, že sa jej páči.
Vincent sa predtým nikde necítil ako doma tak rýchlo. Renzo Rivolta ho pozval do svojej vily na večeru. Panské rodinné sídlo stálo hneď vedľa výrobných hál; továreň skutočne postavil v parku pred svojou vilou. Predstavil mu manželku a deti, nadával na prevedenie svojho Ferrari a porozprával Vincentovi o svojom sne: jedného dňa skonštruuje lepšie športové auto. Hlavný inžinier Preti a kolegovia v kantíne Nemcovi ukázali, ako sa pridlhé talianske cestoviny nekrájajú nožom, ale natáčajú na vidličku, čo Vincentovi najprv pripadalo dosť nepraktické, potom si však na to zvykol. Na obed mali víno, na večeru tri chody a ráno kávu z malilinkých šáločiek. Niekedy tam bola aj Giulietta, inokedy bola v kancelárii.
Dorozumievanie fungovalo čoraz lepšie; inžinieri na celom svete používali rovnakú syntax z milimetrov, sekúnd a kilogramov. Zatiaľ čo Isettu rozmontúvali na jednotlivé časti, zabudovali motor BMW dopravený z Mníchova, zaprotokolovali skúšobné hodnoty a optimalizovali konštrukciu, dodali Taliani Nemcovi pocit, že je členom rodiny Iso. S takou náklonnosťou nerátal. Odkedy ako mladý ušiel zo Sliezska, bol samotár. Niekto, kto sa síce s nikým nehádal, ale ani ľahkovážne nenadväzoval priateľstvá. Keď stratil jediných ľudí, ktorí mu boli oporou, staval už len na práci, štúdiu a povolaní.
Bez vlastného pričinenia sa z neho stal muž, ktorý hodil kotvu ďaleko do budúcnosti, neotáčal sa a nemíňal čas zbytočnosťami. O svadbe a rodine nepremýšľal, napriek tomu alebo práve preto, že bol sirota. Aj keď sa ženám pre svoje modré oči a šarm páčil, žiadnu si nepripustil bližšie. Muž najskôr potrebuje povolanie, povedal si, pravidelný príjem a domov.
Neupútala ho iba Giuliettina príznačná krása. Keď sa dnes spätne pozrie na ich prvé stretnutia, spomenie si predovšetkým na neurčitý pocit, ktorý ho vyrušil: tušenie, že v nej našiel matku svojich detí – alebo to bola ilúzia? Žiadna iná žena pred ňou ani po nej v ňom tento pocit nevyvolala. Vincent neveril na osud, nebol nábožný človek. Ako príliš mladý videl v posledných rokoch vojny veľké hrôzy, a tak prijal za svoje presvedčenie, že človek je odkázaný iba sám na seba a jedine racionálny rozum ho ochráni pred tým, aby sa nedal zviesť falošnou vierou a nedospel k záhube.
Koniec vojny bol preňho osobnou Hodinou nula, v ktorej spochybnil všetko, čo považoval za pevne dané, a zobral život do vlastných rúk. A jednako sa mu dnes na sklonku života zdá, že to, čo sa stalo v Miláne v roku 1954, nebolo jeho rozhodnutie, ale krátky okamih, ktorý nemal pod kontrolou, keď ho život strhol ako vlnu v prúde, ako časť väčšieho celku. V tomto bezstarostnom lete boli zasadené semiačka jeho životnej lásky, Giuliettinej smrti a prekliatia jeho duše.
Každý večer o šiestej, keď robotníci opúšťali fabriku a Vincent nasadal na motorku, videl Giuliettu čakať pri bráne. Každý deň mala oblečené niečo iné, raz kockovaný kostým, raz zelené letné šaty, raz biele voľné nohavice. Zakaždým vyzerala štýlovo, ale nikdy nie príliš nápadne. Raz Vincent nevyšiel motorkou priamo na ulicu, ale zastal vedľa nej a opýtal sa, či by sa nechcela zviesť do mesta.
„Čakám na Giovanniho,“ povedala. To nebolo ani áno, ale ani nie.
„To je váš snúbenec?“
„Nie,“ zasmiala sa, „môj brat. Sme, ako sa to povie, gemelli, narodení v jeden deň.“
Vincentovi tajne spadol kameň zo srdca.
„Dvojčatá,“ povedal.
„Áno, dvojčatá.“ Vyslovila to ako tvojčatá. Miloval jej prízvuk.
„Giovanni je učeň na montážnej linke Isetty.“
Vincent prikývol. Nastalo ticho a trochu rozpačito sa na seba dívali kútikmi očí.
„Páči sa vám Taliansko?“ opýtala sa.
„Nevidel som toho veľa,“ priznal, „Benátky, Florencia, Rím, nič z toho nepoznám.“
„Ani ja nie,“ konštatovala.
Začudoval sa. Ako to?
„Rada by som ich videla,“ povedala, „ale…“ Pokrčila plecami a usmiala sa. Vincent po prvý raz pocítil jej túžbu po živote, cítil, ako znútra jej vyrovnaného a priateľského zovňajšku trochu nesmelo lomcuje dverami niečo neoslobodené, ale rozhodnuté prudko vyraziť vpred.
„Odveziem vás Isettou do Benátok!“ vyhlásil napoly žartom a napoly vážne. Usmiala sa.
„Giulietta!“ Niekto na ňu zakričal. Bol to Giovanni, spolu s kamarátmi vychádzal z haly.
„Arrivederci!“ zašepkala a bežala za bratom. Vincent sa za ňou díval. Obdivoval jej ľahkú chôdzu, ktorá zastierala ťažobu. Giovannimu vtisla na líca dva bozky, ako tu bolo medzi kamarátmi a príbuznými zvykom, a spolu vyšli na zastávku električky pred halou. Naľavo od Giulietty kráčal Giovanni, napravo sa pripojil ďalší robotník. Zdalo sa, že aj on je Sicílčan, tmavá pokožka a čierne vlasy, ale tichší než Giovanni, chlapisko s mocnými rukami a vážnym pohľadom. Nedotkol sa Giulietty, ale spôsob, akým ju chránil pred ostatnými robotníkmi a oni ho inštinktívne rešpektovali, signalizoval, že sa vníma ako jej ochranca. Muž, s ktorým neradno žartovať.
[…]
preklad Paulína Šedíková-Čuhová
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Bella Germania a jej autorovi Danielovi Speckovi nájdete na stránke Inaque.