Stále je to krásna žena, aj keď si telo podopiera palicou, aj keď jej roky doliehajú na plecia s ťarchou dávnych časov. Budúcnosti sa nebojí ani ju nezaujíma. Čaká na ňu pomaly, s pohľadom upretým na to, čo jej zo života zostalo. Snehobiela v jej vlasoch nekrotí jej pohľad, ktorý sa stále pýta a stále uniká. Je to trochu ako návrat do tých rokov. V akom zmysle? Pamäťou. Kráča späť v čase, v spomienkach. Spomienky ju sprevádzajú ako starý verný pes.
Už tak dávno sa neusmiala. Ani neplače, veď si odplakala dosť. Teraz počúva. Počúva, ako plynú ročné obdobia a to dieťa, ktoré okolo nej poskakuje a volá ju starká a kladie otázky.
Deti kladú otázky, inak nie sú deťmi. Ona neodpovedá. Prikyvuje, neprítomne, krúti hlavou, ukazuje. Vždy mlčky. Nemá chuť rozprávať. Keď už bolo všetko vyslovené, neprítomnosť zanechá len mlčanie. Nakoniec dieťa prestane. Potom ho vezme do náručia, pozerá naň, akoby jej niekoho pripomínalo. Áno, niekoho jej pripomína. Ale nielen to decko. Všetko jej niekoho pripomína. Strom, skala, potok, hora. Všetko jej ho pripomína, pretože on bol tým všetkým. Bol stromom, skalou, potokom, horou, rukami, nástrojmi, zošitmi, knihami, povrazmi, vínom, svetlami, tieňmi. Vzácnymi úsmevmi.
Keď sa spolu prechádzali, bola mladá, on nie, preto sa neusmieval. Možno nikdy nebol mladý, ale nadšenie mu zostalo ako kameň v prúde. To zostávalo neporušené od detstva, keď sa schyľovalo k tomu, že mu ho osud vezme. Nikto mu jeho nadšenie nedokázal vziať, dokonca ani podpásovky od života. Jej starý mladík, jej zostarnutý mladík zostal človekom plným nadšenia. Ako to dieťa, ktoré drží v náručí, vnúča, ktoré sa neprestajne vypytuje a volá ju starká.
Príbytok je stále v prítmí. Kuchyňa je zahalená do pološera, akoby nemala rušiť spomínanie, akoby príliš veľa svetla ubližovalo spomienkam. Alebo ich oživilo, dostatočne ostré na to, aby ranili. Spomienky vždy zraňujú, tlačia, dráždia, stonajú. Udržiavať ich zahalené v tieni pomáha odolávať ich náporu.
Utiahol sa niekam, ako niekto, kto už nevládze a utečie, konečne slobodný od všetkého. Dá sa utiecť bez zloby, keď bolesť, smútok, staroba a slabosť robia dni neznesiteľnými. Tí, ktorí naozaj milovali a žili bez falošných útech a ilúzií, nakoniec už nevládzu. On bol jedným z nich: prežil všetko a všetko intenzívne. Potom odišiel a nechal ju samu.
Pravdupovediac, nevídali sa často. Ale keď k tomu došlo, bolo to, akoby sa dopĺňali. Vkladal trochu lásky do jej voľného priestoru, ako motýľ, čo sa zľahka usadí do priehlbiny dlane. Ona zasa vypĺňala jeho prázdnotu, ako keď prúd vody zaplní kaďu a spôsobí, že sa preleje. Ich stretnutia boli ako tekutina: presiakla všetko, napĺňala ich, nasycovala ich, napájali sa jeden druhým, hasili smäd s tvárami pri sebe, ako kozliatka pri potoku.
Keď boli spolu, boli to dobré hodiny. Dobré pre to, čo z ich duší ešte zostalo. Ich duše neboli celé. V minulosti sa o ne delili s niekým, kto bol vyhnaný preč. Ten, kto je nútený vzdialiť sa, neodchádza s prázdnymi rukami, vždy si vezme kúsok duše toho druhého. Zo žiadneho rozchodu, zo žiadneho delenia spoločného života sa neodchádza s neporušenou dušou. Spoločná minulosť sa nedá vymazať, zostáva tam so zatvrdnutou tvárou a zaťatou päsťou a pripomína, že existovala. V tej pästi je vždy kúsok duše toho druhého. A naopak.
Sme deťmi otca a matky, ale aj toho, čo sa nám prihodilo. A miesta, kde sme vyrastali. Drsné kraje rodia drsných ľudí, ktorí hovoria milujem ťa veľmi zriedkavo. Ak to vyslovia, je to zázrak. Zvyčajne to nevravia. Jediné sladké slovo, ktoré poznajú, je mama. Hovoria ho až do konca, matku vzývajú, aj keď sú už sami jednou nohou v hrobe. On nie. Jemu neostalo ani to. Mama nikdy nevyslovil, lebo ju nemal. Bol sirota žijúcich rodičov. Život plný prekážok ho o nich pripravil. Jeho srdce však vnímalo vôňu dobra u iných. Keď ho niekde bolo, zacítil ho. Srdce má čuch, má jemné nozdry ako pes.
Aj ona mala dobrý čuch. Navzájom sa ovoniavali bez toho, aby sa pohrýzli, kráčali ruka v ruke, nedbajúc na tých, ktorí žili vo vnútorných vyhnanstvách, opľúvali ich, urážali a mali srdcia zatvrdnuté životom. Niekedy sa človek stane zlomyseľným, aby sa zachránil, aby sa udržal nad vodou, aby prežil, ale stať sa závistlivým nie je nutné. Radšej byť zúrivý ako závidieť. Závisť, zákerná a zbabelá forma zloby, neznáša, keď sa dvaja majú radi. Museli sa skrývať ako srnce v húštine. Možno sa človek poddá závisti preto, lebo nie je milovaný. Rany nemilovaných sa hoja do jaziev, ale aj dávajú vzniknúť závisti. A s tou sa treba naučiť žiť. Svet je plný závistlivcov. Rovnako ako nemilovaných, úbožiakov, ktorým treba pomáhať, znášať ich, odpúšťať im.
Je to miestnosť ponorená v prítmí. Žena žije v plodovej tekutine polotieňa, nenápadná, tichá, neuchopiteľná, ako keď bola mladá. Nemá rada hluk ani krik a už vôbec nie predvádzanie sa. Je strohá a plachá. Ale keď ako dievča kráčala mestom, svojím dlhým krokom, povzneseným držaním tela a s orieškovými očami, ktoré čítali v ľuďoch, bola aj napriek snahe o opak neprehliadnuteľná. Nedalo sa ju nevšimnúť! Človek mal chuť chytiť ju za ruku a priviesť ju k sebe domov. Hoci len kvôli tomu, aby sa s ňou porozprával, pozeral sa jej do tváre, posadil si ju na kolená. Aké len mala krásne oči a aké to boli krásne roky! Trýznivé, kruté, sladké, pokojné, žiarivé, tajomné. Intenzívne roky aj oči, poznamenané vzostupmi a pádmi.
Trápilo ich odlúčenie, nechceli sa zmieriť s tým, že by sa videli len občas. Povinnosti, tie okovy, ktoré nedovoľujú únik a bránia odvážnym rozhodnutiam, by zo seba najradšej striasli ako pes vodu zo srsti. Ale nakoniec zvíťazil zdravý rozum, úcta, ohľad na druhých, neodškriepiteľné záležitosti: deti, príbuzní, vnúčatá… Aj keď vo vnútri tiel ich duše horeli túžbou po dotyku, aký nikdy predtým nezažili. Tie duše prahli po blízkosti. Aspoň na pár hodín, aspoň na chvíľu.
Miestnosť v prítmí je kuchyňou, obývacou izbou a miestom na odpočinok zároveň. Tu a tam, tak trochu všade číhajú nehybné oči. Oči predmetov, postáv. Strážcami prítmia sú drevené sochy, sochy všetkých tvarov, námetov a veľkostí.
Dieťa žiada o povolenie, chce sa ich dotknúť, chce sa pohrať s neznámymi, zvláštnymi hračkami. Žena hovorí nie, beda, tie sochy nesmie nik brať do rúk, ani sa ich čo len dotknúť. Nie sú to predmety ani hračky, sú to ruky, jeho ruky, sú to oči, jeho oči, sú dušou, jeho dušou. Tie sochy sú on a nikto sa ich nesmie dotýkať.
Pozná krajinu toho muža, nehostinný kraj poznačený nepriazňou osudu a hanebnými politikmi. Krajinu útekov, zločinov, emigrácií a návratov. Keď bola mladá, počula, že niektorí sa po mnohých rokoch vrátili a našli svoje domovy zničené vlnou spôsobenou ľuďmi a zubom času.
A tak sa títo ľudia bez jediného obzretia obrátili chrbtom k tragédii, zabudli na minulosť a spomienky a odišli navždy. Niektorí však zostali. Vedeli, že bez ľudí sa miesta stávajú smutnými. Opustené miesta sa nedokážu usmievať ani spievať. Tam, kde po stáročia pulzovali srdcia obyvateľov, sú stále potrebné hlasy.
Dávno predtým, ako ho spoznala, čítala o týchto príbehoch v knihách. Vedela, že tam hore už niet mlynov a píl, ale vietor ostal rovnaký. A rovnako aj potoky, ktoré ich poháňali spolu s vetrom. Jedného dňa sa tam išla pozrieť, chcela na vlastné oči vidieť, čo zostalo. No z dávnych príbehov nezostalo nič. Miesta zmizli, zmietla ich sila vlny a ľudská nedbanlivosť. Pamäť bola zničená. To málo, čo prežilo, bolo opustené v truhliciach zabudnutia.
Vravel jej, že je zbytočné navštevovať zabudnuté miesta, navždy stratené. Starí ľudia zmizli, nezostalo tam nič, len kríže mŕtvych. Ona trvala na svojom, hovorila, že sa dá začať odznova, že nie je všetko stratené, že stačí len pár nápadov, chuť pustiť sa do práce. Muž len krútil hlavou, odpovedal, že zimy sú dlhé a on ich znáša čoraz horšie. Povedal, že teraz kráča smerom k západu slnka a robí to bez strachu, ale s veľkým smútkom. A rozprával jej trochu o svojom živote.
Nad vodami potokov kvety detstva odkvitali rýchlo. Rovnako to bolo aj s dospievaním. Nakoniec listy ležali suché pri nohách storočných bukov. Mrazivé mesiace prichádzali zavčasu, postupovali neúprosne a pomaly ako biele voly v jarme. Sneh naďalej pokojne padal, v čase pochovával roky a mladosť. Vzdával sa? Ešte nie. Ale cítil, že chýba už málo. Pamäť spala pod snehom. Pamäť naveky stratená. Ale nebola mŕtva, pamäť pretrvávala. Zamrznutá pod prikrývkou ticha bola pripravená znovu rozkvitnúť v nejakej vzdialenej jari. Alebo v nejakej knihe.
Kniha je nanič, ak nezachráni pamäť, ak ju nevytiahne z podkrovia a nestrasie z nej prach času. „Hudba nie je ukrytá v tónoch, ale v tichu medzi nimi,“ vravieval Mozart. To platí aj pre knihy, správanie, pre všetko. Pravda je medzi riadkami, posolstvo medzi nimi nehlučne žmurká ako pomalé tempo slnečných hodín.
Vydala sa teda hľadať pamäť, aby ju za chvost vytiahla z nory. Mala veľa úkrytov. Niekedy, keď sa ju snažila dostať von, strčila ruku do diery a schytala uhryznutie. Pamäť často hryzie, zraňuje, bolí. Nie vždy zostáva skrytá s ňufákom vnútri a chvostom vonku. Niekedy sa vo svojom brlohu otočí, vycerí zuby rovno smerom k vchodu, pripravená s vycerenými hryzákmi.
Žila raz matka, ešte mladá, ubitá ranami, kopancami a údermi od pästí, a jedného dňa sa rozhodla so všetkým skoncovať. Nie sama, chcela vziať so sebou svoje deti. Tri. Najstaršie malo šesť rokov, najmenšie šesť mesiacov. Prostredné bolo päťročné. Mala to byť veľmi jednoduchá vec: skok do hlbočiny a amen. Koniec.
Možno by to tak bolo lepšie. Ale našli ju. Údolie prehľadávali s karbidovými lampášmi ešte pred úsvitom, keď noc ustupuje svetlu a spevu vtákov. Uvideli ju na vrchole útesu, deti sa držali pri jej tele ako kuriatka pod kvočkou. Na ten skok už nemala silu. Alebo skôr na to, aby ich postrčila. Deti nechápali, prečo tam stoja, na vrchole skaly, pod nimi roklina s otvorenými čeľusťami.
Vody sa nikdy nebál, ani v tú noc, keď sedel na skale s matkou a súrodencami a čakal, že ich zhodí do temnej hlbiny. Pamätal si cestu k tomu miestu. V letnej noci potok šepkal zastav sa.
[…]
preklad Peter Bilý
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.