REBECCA
Nie si trochu hlúpy, keď si vyberáš, koho ideš nasrať? Ak dobrí sociopati inštinktívne rozoznajú správne obete, ty si ako narcistický manipulátor úplný amatér. Zo všetkých mladých báb v knižnom svete si si vybral jedinú, ktorá mala na internete obrovský úspech so svojimi feministickými postojmi.
Nesťažuj sa – nešla na políciu. Máš pocit, že dnešné dievčatá berú policajnú stanicu ako druhý domov, idú tam pri najmenšej príležitosti. Zoé Katana sa vyjadruje: úplne nerozumieme, čo si jej vlastne urobil, ale počujeme, že to vzala zle. To je fér hra. Videla som, že všade vyhlasuješ, že si ľavičiar, mal by si byť rád, že ženy, ktoré vždy mlčali, začínajú hovoriť, čo si myslia.
Navyše zlá publicita neexistuje. Je to staromódna veta a z vlastnej skúsenosti viem, že dostať poriadne po papuli je nepríjemné, ale je to pravda. My známe postavy sme ako stĺpy verejného osvetlenia. Ľudia si na teba niečo zavesia alebo ťa očúrajú, oprú sa o teba, uctia si ťa alebo sa na teba vyvracajú. Robia si, čo chcú. Dôležité je, aby stĺp stál na rušnej ulici. A od určitej miery mediálneho lynču je to mechanické – preklopíš sa do kategórie sympatických ľudí. Problém internetu je, že tí, čo ťa majú radi, necítia potrebu kričať to tak hlasno ako tí, čo ťa chcú obesiť.
Aby však bolo jasné: ak mi píšeš dlhé listy v nádeji, že ťa budem verejne brániť, radšej skapem. Ani náhodou nerozhnevám svoje dobré feministické publikum kvôli idiotovi tvojho typu. Si spisovateľ, tak píš. Všimla som si, že sa v rozhovoroch sem‑tam sťažuješ, ale nevidela som, že by si kdekoľvek zverejnil svoju verziu udalostí.
Treba priznať, že Zoé je celkom vtipná, chápem, prečo má úspech. Táto generácia sa rýchlo znepokojí a vôbec sa nehanbí dať to najavo.
Prečo nie?! Tá moja vynikala výdržou. Povedali nám: Žiadny feminizmus, z toho sa im nepostaví. A my sme odpovedali: Žiadny problém, ocko, nebudem ťa otravovať svojimi maličkosťami. Ale videla som, ako sa ženy okolo mňa jedna po druhej lámu. To, že sa to dialo v dôstojnom tichu, nás nikam neposunulo.
Mala som pocit, že hra je na mojej strane, a hrala som ju s nadšením. Nemusela som sa nútiť milovať mužov a oni mi to vracali. Dnes mám takmer päťdesiat. A môj problém nie je, že ma už nemilujú ako kedysi. Môj problém je, že sa mi už nezdajú príťažliví. Neviete starnúť. Treba sa o vás stále starať, uisťovať vás, chápať vás, asistovať vám, liečiť vás. Je to priveľa údržby. Tie mladé majú pravdu – vaša maskulinita je krehká.
A, mimochodom, unavil si ma tým monológom pre divadlo a svojimi problémami spisovateľa, ktorý nepíše. Keď som bola o desať rokov mladšia, ktokoľvek si dovolil ma kontaktovať s hocijakým návrhom. A chlapi ako ty nemali žiadny tvorivý blok. Nezačni mi vypočítavať svoje ťažkosti ako dôvod, prečo mi už skoro nikto neponúka prácu. Aby som mala pokoj, áno, mám pokoj, môžem oddychovať. Môžem sa naučiť mŕtvy jazyk, toľko mám času. Som herečka. Žijem z pozornosti druhých. Môžem to brať filozoficky, povedať si, že taká je hra. Ale nevyplakávaj mi tu, že pre mňa nepíšeš, lebo máš problémy so sústredením. Päťdesiat rokov je možno priveľa na mladú hrdinku, no je to málo na zmiznutie. Nesťažujem sa a všimni si, že to nikdy nerobím verejne. Dobre, taká je hra. Trvalo to, koľko malo, nemám sa na čo sťažovať, aspoň som si užila výhľad. Ale nerob zo mňa hlupaňu. Nepísal si pre mňa, lebo vieš, že každý riaditeľ divadla – súkromného či verejného, na tom nezáleží – ti poradí pracovať s herečkou, čo sa zmestí do šiat veľkosti tridsaťštyri a nevie, čo je VHS. Je jedno, či ešte dokážem naplniť sálu svojím menom. Je jedno, či ma publikum chce vidieť. Nie publikum rozhoduje, že sa pre ženy môjho veku nič nepíše. Ide o iný zákon.
Rozosmieva ma, keď sa sťažujete: Už nemôžeme nič povedať, rušia nás za maličkosť, aká kliatba pre civilizáciu a kultúru. Chceš vedieť, čo znamená byť zrušená? Porozprávaj sa s herečkou môjho veku. A to som ešte mala šťastie, môj úpadok je pozvoľný. Pre väčšinu z nás sa toto očistné obdobie začína už po tridsiatke. A nepoznám žiadneho herca, ktorý by bol solidárny. Netešia sa, že je to pre nás také ťažké. Keď ich stretneš v reštaurácii, nejasajú nad tým, že si na vedľajšej koľaji, zatiaľ čo oni nikdy nemali viac práce. Ale nikdy by im nenapadlo povedať: V tomto filme spím s dvadsaťročnou, mám päťdesiat, obsaďte radšej herečku môjho veku, aby neboli všetky nezamestnané. Vedia, že by na nich producenti pozerali ako na lúzrov. Raz som sa spýtala svojho agenta: Prečo mi nikdy nedávajú roly písané pre mužov? Stačí sa pozrieť – v mužských rolách som presvedčivejšia než dve tretiny francúzskych hercov… Rozosmialo ho to. Ale ja som nežartovala. Milovala som lotrov, bola som nimi obklopená celý život, viem, o čom hovorím. Mne môžeš rozstrapatiť vlasy, v mojom veku sa toho nebojím, zatiaľ čo títo herci cukríci… Ale už sa ma nikto nepýta. Ani mňa, ani ostatných. Keď som bola stredobodom pozornosti, vedela som, že to stojí na mojej kráse. Vedela som, že keď budem mať päťdesiat, zbavia ma erotických scén, scén, kde postava telefonuje nahá na posteli, kúpe sa alebo diskutuje v hammame. Tešila som sa, že budem čítať scenáre bez otázky režisérovi: Prečo sa vyzlieka, keď ide poliať kvety? Netušila som, že bude všetkým jedno, že som celý život strávila medzi filmovými a divadelnými scénami, že som premýšľala o svojej práci, že som si vybudovala vzťah s publikom. Niekde hlboko vo svojom vnútri som si myslela, že veci sa budú vyvíjať spolu so mnou. Nestalo sa. Aj preto sa pri čítaní Zoé Katany časť mňa pýta, o čo jej ide, a druhá časť vie, že má pravdu. Veci sa nezmenia, ak ich k tomu nedonútiš.
Ľudia tvojej generácie majú tendenciu zverejňovať súkromné správy na sociálnych sieťach, a keďže si nie som istá tvojou inteligenciou, napíšem ti to jasne: Vyškriabem ti oči, ak zverejníš čokoľvek z toho, čo ti píšem. Stačí sa pozrieť do bulváru, mám dobré vzťahy s väčšinou svojich bývalých a toxická maskulinita sa mi páči. Takže keď hovorím „vyškriabem ti oči“, nie je to metafora. Je to vyhrážka, vždy nájdem vo svojom okolí boxera, člena Hells Angels alebo žoldniera, ktorý si poľahky zistí tvoju adresu a vydlabe ti oči čajovou lyžičkou v deň, keď to budeš najmenej čakať.
OSCAR
Nepíšem ti v nádeji, že ma budeš verejne podporovať. Zverejniť selfie nás dvoch, ako si dávame cukrovú vatu na kolotočoch, by mi povesť nenapravilo. Teba by to nepochybne pošpinilo, ale moju česť by to neočistilo. Som cieľom nenávisti polovice obyvateľstva tejto krajiny. Je to nespravodlivé a nikomu neprajem, aby to zažil. Kedysi sa mi zapáčilo dievča z marketingu. Teraz zadáš moje meno do googlu a vyzerá to, akoby som znásilňoval deti na školskom dvore.
Píšem ti, lebo sa cítim sám na pokraji zrútenia, lebo som všetko stratil a neviem, čoho sa chytiť. Píšem ti, lebo som už pätnásť dní nevypil ani kvapku alkoholu, nedal si lajnu koksu, neprehltol extázu, nepotiahol si z džointa ani neužil tabletku na spanie a cítim sa krehký ako dieťa. Píšem ti, lebo hovoriť o minulosti je príjemnejšie než brodiť sa každodenným bahnom.
V deň, keď som ťa z diaľky videl na terase na Rue de Bretagne, som práve vyšiel zo stretnutia Anonymných narkomanov. Je mi nepríjemné to povedať, tak sa prinútim to povedať: Vždy som pohŕdal ľuďmi, ktorí nefetovali. Skutoční chlapi pijú whisky, fajčia trávu, lejú do seba kodeínový sirup a ťahajú lajny koksu veľké ako trámy. Jedia mastné, dvíhajú železá a vytierajú si zadok politickou korektnosťou. A skutoční chlapi sa necítia zničení, keď sa nejaká štetka po desiatich rokoch sťažuje, že ju niekto tľapol po zadku. Zlyhávam v snahe byť skutočným chlapom takmer po všetkých stránkach. Som chudý, málo jem, som takmer hypochonder a nespím, lebo ma kameňujú na twitteri. Jediná chlapská disciplína, v ktorej som bol celkom dobrý, bolo fetovanie. To ma odlišovalo od zasraného intelektuálskeho suchára. Svoju identitu polytoxikomana som si cenil viac, než som si myslel. V istom zmysle som nemal nič iné.
Ale inštinktívne si uvedomujem, že musím vydržať. Ani sám si to neviem vysvetliť. Keď si znovu prehrávam, čo sa stalo – a robím to dookola –, vždy dospejem k tej istej záverečnej scéne. K momentu, keď prídem domov a viem, že jediná šanca, ako sa z toho dostať, je prestať sa rozbíjať.
Na tú MeToo vec ma upozornili pár týždňov predtým, než to vypuklo. Stretol som vydavateľku Katelle, ktorá sprevádzala jedného spisovateľa na rozhovor do rozhlasu. Narazili sme na seba pri vstupe, kde sme vyprázdňovali vrecká pred detektorom kovov. Keď som ich videl spolu, napadlo mi, či s ním nespí. Chlap vyzerá dobre, na autora. Bretónec s modrými očami a trochu námorníckym vzhľadom. Pomyslel som si: Ak medzi nimi nič nie je, prečo by ho sprevádzala do stanice France Culture?
Kým sme čakali na výťah, navrhla mi, aby som ju počkal v bare Les Ondes oproti. Mal som čítať pár pasáží z Calaferteho do relácie. Vždy si na mňa spomenú, keď ide o proletárskeho autora. Čiže zriedkavo. Nemal som večer na pláne nič konkrétne, povedal som jasné, počkám ťa. Hneď som tušil, že je nejaký problém. S Katelle sa trochu poznáme, viackrát sme sa stretli na knižných festivaloch v provincii a obaja pijeme prvú ligu. To je jedna z výhod alkoholu – ľudia musia byť naozaj elitní idioti, aby neboli aspoň trochu sympatickí, keď sú opití. Vychádzame spolu dobre, ale nie tak, aby sme vo dvojici chodili na kávu. Jej pozvanie bolo zvláštne. Nezdalo sa mi pravdepodobné, že by ma chcela zvádzať, je mimo mojej ligy. Všetky jej známe aféry sa týkajú prominentných mužov: ministrov, televíznych novinárov… Potreboval by som aspoň Goncourtovu cenu, aby som si ju mohol dovoliť. Hoci by ma vzrušovalo, keby sa to medzi nami zmenilo na niečo sexuálne. Na festivale Quai du Polar v Lyone som si všimol, že pod voľným, starostlivo vybraným oblečením skrýva mimoriadne poprsie. O to mimoriadnejšie, že je skryté, je to pomerne vzácny jav: žena s takou postavou, ktorá robí všetko preto, aby to nebolo vidno. Čakal som ju bez ilúzií, myslel som si, že možno chce, aby som napísal predslov pre nejakého chlapa, čo vydá knihu o práci v továrni.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová