XIV
Kúpila som si ružové šifónové šaty a priehľadný klobúk so širokou strieškou na Luciinu svadbu a šla som domov vziať ju na večeru.
Lucia sedela na podlahe, obklopená opásanými kuframi a taškami a napoly zbalenou cestovnou kabelou, a čítala. Zdvihla zrak a usmiala sa. „Našla som pre teba motto, Pat – dokonalé motto pre každú mladú rozvedenú ženu. Počúvaj: ‚Ži ty, ktorú život vylieči / takmer zo spomienok…‘“
„Kto to napísal?“
„Kipling.“
„Nemyslím si, že je to dokonalé motto – to takmer ho kazí. A prečo vôbec čítaš poéziu deň pred svadbou?“
„Vďaka tomu takmer je presné… Arch mi tú knihu (je to z Rokov medzi) poslal, keď odišiel do Francúzska. Boli sme vtedy zasnúbení. Asi mal pocit, že zomrie rýchlo a hrdinsky, a tie dva verše v knihe označil, aby ma utešili, keby sa mu to stalo. Chceš tú knihu? Neberiem si ju k Samovi.“
„Ďakujem… Kam chceš ísť na večeru?“
„Do Waldorfu, ak si neplánovala niečo iné. Môžeme dostať stôl pri oknách na Piatu avenue a pozerať sa na ľudí. Sam chce dnes večer okolo desiatej priviesť nejakých príbuzných, povedala som mu, že môže. Nebude ti to prekážať? Chcela som mať celý večer len pre teba.“
„To je v poriadku. Možno sa neskôr ukáže Kenneth. Večeria s tým svojím tajomným priateľom z Timesov, s mužom, ktorého mi nechce predstaviť, volá sa Noel alebo tak nejako. Určite si počula, ako o ňom Ken hovorí.“
„Áno.“ Vstala a začala si česať vlasy.
„Idem sa hore obliecť, Lucia.“
„Nie, počkaj chvíľu. Kedy ide Ken do Kalifornie?“
„Začiatkom budúceho týždňa.“
„Už sa nevráti, Pat, vieš to, však?“
„Vie to aj on. Ale keď sa začalo otepľovať, zrazu ho premkla strašná túžba ešte raz vidieť Tichý oceán, skôr než zo-mrie. Bude mi chýbať. Bez teba aj bez neho budem mať pochmúrne leto.“
„Pošlem ti pohľadnicu z každého nórskeho fjordu, Pat… Povedz mi niečo – bola si niekedy aspoň trochu zamilovaná do Kena?“
„Nie, naozaj.“
„To je dobre, rozmýšľala som nad tým, lebo si s ním trávila veľa času.“
„On, Nat a Bill sú jediní muži, ktorých poznám, čo odo mňa nechcú nič okrem mojej prítomnosti.“
Lucia sa zasmiala a ja som sa šla obliecť.
Vo Waldorfe som jej chcela povedať, že som s ňou rada bývala a mám ju radšej než ktorúkoľvek ženu, akú som kedy poznala, ale s Luciou sme boli v takých veciach neobratné. Tak sme sa rozprávali o miestach, ktoré Lucia so Samom navštívia, a o veciach, ktoré mi má kúpiť v Paríži, a jedli sme paradajky v aspiku, homára a avokáda – smiešny druh jedla, ktorý si ženy objednávajú, keď spolu večerajú. Vonku na avenue sa prehlboval teplý letný súmrak.
Lucia zasa začala hovoriť o Kennethovi. „Je zvláštne, že ho človeku nie je veľmi ľúto. Je zrejmé, že si užil svoj podiel krásnych chvíľ.“
„A predsa by si nepovedala, že má práve šťastný život.“
„No a kto má? Ty? Alebo ja?“
„Šťastný asi nie, ale určite nie nudný. V každom prípade sme sa dostali poriadne ďaleko od dvoch jednoduchých dievčenských životov v Novom Anglicku. Videli sme omnoho viac, než keby sme sa v sedemnástich vydali za stálosť.“
„Hovorila som ti, že sa zmieriš s tým, že si exmanželka, Pat.“
„Zmierená som vtedy, keď mám nové šaty alebo jem obľúbené jedlo, alebo tancujem na dobrú hudbu. Poďme hovoriť o niečom inom. Som zmierená len vtedy, keď nepremýšľam o tom, či som zmierená.“
„Pat, ako často teraz myslíš na Petra? Konečne si o ňom prestala hovoriť.“
„Myslím naňho často, vlastne takmer stále, keď nie som zaneprázdnená. Ale myslím naňho ako na niekoho, koho som kedysi poznala, už nie ako na niekoho, kto má pre mňa význam v prítomnosti. Vlastne neviem, aký je teraz. Judith to vie oveľa lepšie. Viem, aký bol, keď bol mladší… Je to trochu, akoby bol mŕtvy…“
„Tak sa nepokúšaj o vzkriesenie, keď sa niekedy začneš nudiť.“
„To nehrozí, Lucia. Aj ja sa dokážem učiť…“
***
Pili sme ľadovú kávu a dívali sa na avenue.
„Tam je Kenneth,“ povedala Lucia. Kráčal veľmi pomaly s neznámym mužom.
Lucia zaklopala prsteňom na okennú tabuľu. Ken nás zbadal, zaváhal, no napokon zamával rukami, že príde.
O chvíľu Kenneth s mužom vošli do reštaurácie. Ako k nám kráčali, povedala som Lucii: „Nie je príťažlivý?“ Myslela som toho druhého, nie Kennetha.
„Ujde, ak máš rada ryšavý typ. Ja nie, lebo k nemu patrím.“
Kenneth povedal Lucii niečo v tom zmysle, že vyzerá ako kríženec budúcej nevesty a zdravého anjela, a predstavil nám muža. Bol to Noel, o ktorom som tak dlho počúvala.
Lucia poďakovala Kenovi za tabatierku, ktorú jej poslal, a všetci začali hovoriť o manželstve a Nórsku a Kalifornii a Black Hills. Black Hills sa spomenuli, pretože tam Noel mal stráviť leto ako reportér počas dovolenky pána Coolidgea.
Po piatich minútach sme sa s Noelom začali rozprávať. Vôbec si nespomínam, o čom sme hovorili, pamätám si len tri veci, ktoré povedal, a tie boli nepodstatné.
Prvá: „Manželstvo je ako vojna – skúsenosť, ktorej sa žiadny dobrodružný muž nevyhne a ktorú žiadny rozumný muž nezopakuje.“
Druhá: „Coolidge je najlepším živým dôkazom, že keď dostatočne dlho mlčíte, môže sa vám prihodiť niečo priaznivé.“
Tretia: „Máte hlas ako violončelo.“
Tieto výroky neboli výnimočné, boli to len bežné mužské reči. Nemali nič spoločné s tým, čo sa stalo, keď si sadol a začal hovoriť.
Vtedy som si totiž pomyslela: Preto som si pudrovala tvár, kupovala pekné šaty a robila kalisteniku celý ten čas, odkedy ma Peter prestal milovať. Niekde v kútiku duše som vždy verila, že raz, niekde, sa mi ešte môže prihodiť niečo krásne. Toto je ono.
Mal tmavočervené vlasy a obočie, hrejivý, veselý hlas, krásne široké plecia a výraznú bradu s náznakom jamky. To všetko nebolo podstatné.
Vyzeral, že ho ženy síce zaujímajú, ale že nie sú hlavným zmyslom jeho života. Začala som si priať, aby som sa v posledných rokoch správala lepšie. Potom som si spomenula, že na druhý deň odchádza do Black Hills, a vedela som, že ho s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy neuvidím. Pochopila som, že by sa mi to nestalo, ani keby som sa správala lepšie.
Povedal, že pozná Kennetha ešte z vojny, a ja som sa ho spýtala, či bol tiež v Dvadsiatej šiestej divízii, a keď privolil, spýtala som sa ho, či s ňou pochodoval v Bostone na jar roku 1919.
„Áno.“
„Ale ja som tú prehliadku videla,“ zvolala som. „Stála som v prvom rade na tribúne na Commonwealth Avenue. Mala som sedemnásť.“ Pomyslela som si: Prečo som ho nemohla stretnúť vtedy?
Zdalo sa, že pochopil, čo tým naznačujem. „Išiel som na bielom koni,“ povedal ochotne.
A potom sme sa zasmiali.
Náhle som si uvedomila, že sme veľmi neslušní voči Kennethovi a Lucii. Lucia si práve zbierala rukavice a ostatné veci. Zrejme hovorili o živote.
(Život toho večera zrazu opäť nadobudol pocit vrelosti, dôležitosti a významu.)
„Je to nádherný sprievod, keď ho sledujete z dobrého miesta v tieni,“ hovorila Lucia. „Ale pre pochodujúcich je to únavná prehliadka.“
„Manželstvo však neznamená odchod do výslužby, Lucia,“ poznamenal Kenneth.
„V niektorých prípadoch sa dá považovať za získanie veľmi výhodného miesta na tribúne,“ kontrovala Lucia, usmiala sa a vstala.
„Zostaň tu, Pat. Musím sa stretnúť so Samom. Uvidíme sa neskôr.“
Smerom k Noelovi vážne dodala: „Patricia je veľmi pôvabné dievča. Zbohom.“
Kennethovi povedala: „Už sa neuvidíme, milý môj. Nie, nechoďte ma odprevadiť. Chcem ísť domov sama a premýšľať, nech už budem premýšľať o čomkoľvek.
Kenneth, bolo krásne vás poznať. Kedykoľvek uvidím portrét niektorého z tých mladších, odvážnejších a trochu bezohľadných kavaleristov, spomeniem si na vás. Zbohom.“
„Ďakujem. Prajem vám šťastný život, Lucia,“ povedal.
Usmiala sa na nás a odišla pomedzi rady stolov: štíhle ryšavé dievča v žltých kvetovaných šatách. Pomyslela som si: Tam odchádza moja najdrahšia priateľka. Zaujímalo by ma, na čo Lucia naozaj myslí. Bude mi nesmierne chýbať.
A otočila som sa späť ku Kennethovi a Noelovi.
S Noelom sme sa rozprávali, Kenneth počúval a vyzeral pobavene.
Po chvíli Kenneth spomenul niečo o „odprevádzaní“ a uvedomila som si, že Noel aj Kenneth nasledujúci deň odchádzajú do Chicaga.
Ukázalo sa, že Kenneth sa rozhodol vyraziť do Kalifornie o týždeň skôr, takže tú časť cesty pôjdu spolu.
„Ach, dnešný večer je o samých lúčeniach navždy,“ povedala som a hneď si uvedomila, že to voči Kennethovi bolo necitlivé. Aby som to napravila, venovala som sa mu, keď sme všetci traja kráčali na sever.
Na rohu Štyridsiatej tretej ulice a Piatej avenue nás Noel opustil. Musel ísť do redakcie Timesov.
„Prídete Kennetha odprevadiť?“ spýtal sa.
„Nemôžem. Idem na Luciinu svadbu.“
Kenneth zdvorilo čakal.
Noel sa spýtal: „Môžem vám na jeseň zavolať, keď sa vrátim do New Yorku?“
(Pomyslela som si: Už nikdy ho neuvidím. Nebude si pamätať ani len moje meno.)
„Samozrejme. Som v telefónnom zozname. Prajem pekné leto s pánom Coolidgeom.“
S Kennethom sme šli ďalej. Po pár blokoch navrhol: „Poďme do Harlemu. Rád by som videl, ako sa u Smalla točia svetlá. Alebo je príliš teplá noc?“
„Nie, poďme… možno to bude zábava.“
Trochu sme tancovali, potom sme si sadli a pili studené nápoje. Veľa sme nehovorili. Chcela som povedať niečo, čo by Kennetha potešilo, ale mladému mužovi, ktorý ide do Kalifornie zomrieť na komplikácie spojené s pľúcnou chorobou, sa veľa povedať nedá.
Po dlhšom tichu poznamenal: „Noel vám na jeseň zavolá.“
„Prečo by mal, Kenneth?“
Na moju otázku neodpovedal, namiesto toho vyhlásil: „Nikdy som nechcel, aby ste sa stretli, Pat.“
„Viem, Ken… Ale netuším prečo.“
„Pretože ste prežili svoju veľkú katastrofu a teraz potrebujete trochu pokoja.“
„Vyvolal vo mne pocit, že mám devätnásť, že sa mi nikdy nič zlé nestalo a hneď za rohom ma čaká všeličo nádherné.“
„Všimol som si,“ povedal Kenneth.
Dopili sme. Potom pokračoval: „Je to skvelý človek. Vždy som mal pocit, že vy dvaja by ste si vedeli dopĺňať vety.“
„Tak prečo ste nás nezoznámili už minulý rok?“
Kenneth si odpil.
„Nemusíte mi to hovoriť, ak nechcete.“
„On vám to povie sám, ale jeho verzia ho príliš usvedčí. Radšej si vypočujte verziu nezúčastneného.“
„Nechajte to, Ken. Hovorte o sebe.“
„Nie, ďakujem. Noelov príbeh však skrátim. Nebude vás baviť. Pred odchodom do Francúzska sa narýchlo oženil, šlo o taký ten svadobný obrad tesne pred vojnou. Jeho žena bola rozkošná mladá blondínka, rozumná asi ako mačiatko. Prirodzene sa počas jeho neprítomnosti zamilovala do niekoho iného. Keď sa Noel vrátil, chcela sa rozviesť.
[…]
Preklad Kamila Laudová