Je jedenásť hodín doobeda a Loris ešte nevstal z postele, nespí, v rukách drží mobil, krk má v strnulej polohe, brada klesá k hrudnej kosti, čeľusť je zovretá v rozjímaní a zreničky sa zužujú od svetla mobilu, zatiaľ čo izbu zapĺňa prítmie a žalúzie ostávajú stiahnuté.
Od šiestej skroluje na fórach s lekárskym obsahom, kanáli Youtube bývalých pacientov či začínajúcich doktorov a profily na sociálnych sieťach svojich známych, s posadnutosťou, ktorá pripomína hlad po chlebe, smäd po víne.
Brušká prstov sa rýchlo hýbu, vyťukali: choroby, ktoré spôsobujú impotenciu.
Na posilnenie informácií sú do online článkov vložené obrázky zvädnutých a ochabnutých baklažánov, žien s ľútostivým a sklamaným výrazom, mužov vo farebných boxerkách, ako sa zmätene a zarazene dívajú okolo seba. Všetkých vybrali z kontextu vo fotografickej banke Shutterstock.
Prudký úder do penisu, diabetes, skleróza multiplex, hypogonadizmus, Peyronieho choroba, diuretiká, depresia.
Loris striedal definície vo webovom slovníku s videami mačiatok na Instagrame, ktoré padali z nábytku, vyskakovali od zdesenia do vzduchu, rýchlo posúvali labkou papierové loptičky: zúfalstvo a nežnosť v rovnakých dávkach, na vyváženie.
Tak prešla deviata hodina a potom desiata a on nezapol notebook a nezačal pracovať, je pozadu s odpoveďou na dvadsať mejlov, o pár dní musí odovzdať dve korektúry, prečítať si aspoň desať rukopisov a katalogizovať ich. Niežeby bol jeho názor rozhodujúci, čo sa týka vydania, poväčšine ide o romány, ktoré sa k nim dostali cez priateľov vydavateľa a potrebujú byť odmietnuté aspoň pätnástimi sprievodnými riadkami.
Je jedenásť hodín a on neraňajkoval, bolesť brucha prichádza a odchádza, skrýva sa, opäť sa objaví, a on nie je hladný, nie je smädný, čaká na ďalší kŕč, ďalší žalúdočný pohyb, aby ho mohol zanalyzovať, lokalizovať, utíšiť či zniesť; byt nie je ani príliš špinavý, ani obzvlášť čistý, udržuje ho v rovnováhe medzi zanedbanosťou a decentnosťou. Každý deň zametá, ale nevysáva, riad umýva približne každé tri dni, v kúpeľni používa vlhčené utierky, aby umyl kvapky moču na doske a škvrny po zubnej paste na zrkadle, odstraňuje vlasy z odtoku v sprche.
Kontroluje ich, prechádzajúc si prstami po hlave, koľko ich vypadlo až k odtoku, koľko ich je na dlani, koľko ich je ešte primeraných na jeho vek: až sto vlasov denne je normálne, potom nastupuje plešina, obnažená lebka. Ak vezme do úvahy tie, ktoré sa uvoľnia bez povšimnutia, vyrátal si priemer a v sprche by ich malo byť okolo štyridsať.
Konečne vstane, počuje, ako mu praská v celom tele, stuhnutom polohou, ktorú mu príliš dlho vnucoval, natiahne si tričko a džínsy, čo nechal na konci postele.
Na polovici, kde Jo nespí, nahromadil špinavé oblečenie, slúchadlá k notebooku, je tam prázdny téglik od jogurtu, zoznam na nákup, ktorý nemá chuť urobiť, tabletky proti hnačke, pilulky proti zápche; sú tam knihy, už vytvorili telo z papiera, otvára ich na náhodnej strane a číta, len aby našiel vytlačené slová, ktoré sú vždy dostupné, vyhľadateľné a verné.
Medzi nimi je aj kniha, ktorú si pred rokmi kúpil v stánku antikvariátu, výtlačok s fotografiami ľudskej anatómie, má ho pri vankúši a nazerá doň ako z brehu do odpadového kanála.
Ľudské telo je tam rozpitvané, rozštvrtené, rozpolené na presné časti. Vnútri všetky nervy, šľachy, svaly, žľazy, vlákna, pórovité a hladké tkanivá. Modely sú z vosku, ale vyzerajú ako skutočné, napríklad očné gule, talamus, hrudná dutina. Pokožka akoby patrila mŕtvole, vnútri červená krv, čierne orgány, žlté membrány. Zdá sa mu, že tam nie je prázdne miesto, všetko sa dotýka, môže sa navzájom nakaziť, črevá sú obrovské a nedbanlivo sa opierajú o všetko ostatné.
Zazvoní zvonček, a tak sa vyberie k dverám, kde naňho čaká matka majiteľa bytu, je nízka a má krátke vlasy zafarbené načerveno, ako granátové jablko, za centimeter sivých odrastených vlasov, veľmi výrazné vrásky na čele, ale menej v kútikoch očí, vždy ju videl ležérne oblečenú a bez mejkapu.
Keď ju stretol prvýkrát, pri podpise zmluvy, zdala sa mu veľmi srdečná, ústretová, usmievala sa, správala sa prívetivo a vyslovovala veselé bonmoty, aby zmiernila formálnosť chvíle. V nasledujúcich mesiacoch sa ukázala dosť dotieravá, ponechala si zväzok kľúčov a Loris si všimol, že niekedy vchádza do bytu a niečo presunie, keď tam on nie je.
Jedného dňa ho upozornila, že sa zastavila po skrutkovač, ale nenašla ho, zaujímalo ju, kam dal náradie, ktoré mu nechali spolu s vybavením. A Loris si predstavil jej malé ohybné ruky, ako otvárajú sekretáre a skrine a prehrabávajú sa v jeho veciach, v jeho drobnostiach. Požiadal ju, aby mu dala vedieť, keď niečo potrebuje, keď chce vojsť do bytu, a ona hneď nasadila svoju prívetivú, materskú pózu: spravila to, len aby ho príliš neotravovala, kvôli jednému skrutkovaču nemalo zmysel dohadovať si stretnutie.
A teraz je tu, v papučiach z lekárne, v tmavej teplákovej súprave a v tričku s krikľavými kvetmi, stále ten nútený úsmev, suché pery, prišla si vypýtať peniaze za energie.
Milý môj, ako sa máš? začne a oči jej zablúdia za Lorisa do bytu, už hľadajú, už pátrajú.
Všetko v poriadku.
Vieš, nechcem ťa vyrušovať, ale pred pár dňami som ti dala pod dvere potvrdenky o zaplatení účtov, náhodou si ich nevidel?
Loris ich niekde ukryl, aby ich odstránil z dohľadu, neznáša to jej jemné písmo, spôsob, akým píše pretiahnuté nuly, aby ich odlíšila od O, zdôrazňuje čísla namiesto písmen.
Nevie si poradiť s útržkami papiera, s účtenkami, ktoré si treba ponechať pre prípadnú výmenu darčeka, s pokutami zastrčenými za stierače a s doporučenými zásielkami, ktoré treba vyzdvihnúť, neznáša poštové úrady, nesprávne vyplňuje formuláre, niekedy zmešká svoje poradové číslo, lebo ho rozptýlilo čítanie, často sa dopúšťa chyby, že tam ide s knihou v taške.
Vypočítal si to, je to približne sto eur, ktoré v tejto chvíli nemá, možno ich bude mať neskôr, keď mu zaplatia v kancelárii, a nemieni si ich pýtať od otca. Nájomné sa prevádza pravidelne každý mesiac, na pár účtov môžu počkať, doteraz bol vždy spoľahlivý.
Táto pani a jej manžel vlastnia tri byty, to ona mu to prezradila, všetky zdedené po príbuzných, a Loris má sto chutí jej povedať, že jeho sto eur a niečo nič nezmení, už aj tak platí neprimeranú sumu za domnelé prvé poschodie bez výhľadu, bez svetla, nútený závidieť susedovi dolu jeho záhradku a tomu hore jeho balkón dva krát jeden meter.
Napokon požiada o strpenie, len o trochu strpenia, nanajvýš týždeň, a ona to odsúhlasí, ale jej úsmev zmenil tvar, rozpustil sa a teraz na pár miestach steká dolu.
Na strope je vlhkosť, všimol si si? Nedá mu čas na odpoveď a vojde do bytu.
Votrie sa rýchlo dnu a zahľadí sa dohora, nosom k plafónu, ukáže na miesto, kde sa objavilo orosenie, zhluk kvapiek v tvare polmesiaca. Loris ich zbadá a odvetí, že si ich nevšimol, zdajú sa mu zanedbateľné, s prívetivosťou tlačí ženu späť k dverám, ubezpečuje ju, že byt je v dobrom stave, že zaplatí účty, že sa postará o všetko, čo treba. Ona odoláva a prehodí pár viet, s chodidlami pevne na zemi, ako niekto, kto cestuje metrom a nikdy si nemá kam sadnúť, je pripravená reagovať na otrasy.
Chcel som vám tiež povedať… Viem, že ste dali protizvukové panely, ale ja všetko počujem, chápete? A ide to tak celé hodiny, o tomto ste sa nezmienili, keď sme podpisovali zmluvu.
Ženin výraz sa zmení a ústa sa zvraštia, takmer akoby oblizla šťavnatú limetku. Hneď zabudne na kvapky na strope a odkráča k dverám, prehodí, že jej syn pracuje a on dobre vedel, že v druhej časti bytu je nahrávacie štúdio, oni boli vždy čestní a zdvorilí, najmilší možní – starostlivo vysloví superlatív –, ale nič nenarobí, ľudia sa vždy budú sťažovať.
Je to veľmi zlá hudba. Loris to vysloví neutrálnym tónom, ako hlásenie z reproduktoru, ako niečo, o čom sa nediskutuje.
Chcel by tú ženu oboma rukami vyžmýkať ako nejakú handru na podlahu, nechať odkvapkať na zem jej špinavú vodu, navonok úslužné maniere, obscénny spôsob, ktorým ho preskúmala a odsúdila, bola by schopná vypátrať aj jeho vykrivené stavce, kŕče v lýtkach, bezsenné noci a polihovanie v posteli.
Tá pani má tri byty a on ani jeden, ako nájomné za časť bytu si pýta osemsto eur plus energie, zatiaľ čo v druhej polovici z plného hrdla spievajú.
Mohol by som ti napísať nové ľúbostné piesne a zaspievať ich tu, išiel si hrdlo vykričať jeden z hudobníkov akurát včera a Loris vykríkol – márne – PROSÍM ŤA, NIE, POTREBUJEM ŽIŤ.
Katastrofa je mu za chrbtom a díva sa na ženu s planúcimi očami, vyzerá, že vzbĺkne, stúpla jej teplota, pôsobí ako lúč slnka, horiaca kométa, má dlhočizné ryšavé vlasy, splývajú až k nohám, rozpálenú pokožku, purpurové líca, ruky stmavnuté sadzami, má žeravé uhlíky v zástere ako tí, čo sa nespália, keď vsunú ruku do kozubu.
Z úst jej ide dym, hlučne odfrkuje a hrabe kopytom, majiteľka bytu ju vyrušuje, prerušila ich hlavnú činnosť, vyhľadávanie nevyliečiteľných chorôb. A nepáči sa jej, že sa to deje, že niekto zamestnáva Lorisovu pozornosť a berie hodiny a minúty času, ktoré by mohol venovať objavu fibromyalgie, dny, lupusu.
Katastrofa vyfúkne teplý, zatuchnutý, skazený dych k dverám a vyhlási: Tá pani musí teraz odísť.
Loris s ňou súhlasí a pevným hlasom zopakuje: Myslím, že by ste už mali ísť.
Zatiaľ čo žena sa bráni a uráža, máva zovretými pästičkami a udiera do prázdna, vrásky na čele tvoria kopčeky, pery tenkú nitku.
Povie, že ona a jej syn sú vždy ochotní pomôcť a za to sa im dostáva len sporov, len hádok, a nepáči sa jej ten tón, správa sa k nej ako k votrelkyni, stále je to jej byt, žila v ňom jej nebožka matka, a tej záležalo na poriadku a čistote, na dobrých spôsoboch.
Chcem kľúče od bytu, je protizákonné, že ste si ich nechali, uzavrie Loris bez toho, aby ju skutočne počúval.
A zavrie dvere, len čo mu to cúvajúca žena dovolí.
Počuje majiteľku pišťať a nadávať, prechádza sa po odpočívadle a potom sa vzdiali, je pohltená zvyškom sveta.
Zavládne ticho a vzápätí sa ozve syčanie zoškvarených múch, keď sa, nič netušiace, posadia Katastrofe na tvár.
*
Je to stopäťdesiat eur, oznámi mladík s hranatou tvárou.
Loris vezme bankomatovú kartu, priloží ju k terminálu a počká na pípnutie, potom vyťuká PIN kód.
Po nabití telefónu, poistení, benzíne do auta a tejto platbe jeho peniaze došli, nič viac neostalo. Nie je tu priestor na to, aby pozval Jo na večeru, do japonskej reštaurácie s možnosťou all you can eat, vôňa surovej ryby v hrubých a klzkých plátkoch, ktoré schádzajú dolu hrdlom, akoby sa plavili po prúde rieky, našli jaskyňu medzi morom a útesmi.
Ona to tam zbožňuje, vždy objedná omnoho viac, než je treba, napcháva sa sašimi a riasami a odsúva nabok ryžu a ukrýva ju pod dekoratívnymi lístkami šalátu. Loris sa jej zakaždým snaží povedať, že to preháňa, neskôr jej príde zle, ale ona nevie odolať a s nadšením pichá do displeja s digitálnym menu, vyzerá ako dievčatko, ktoré sa baví hrou a chce vyhrať, chce prejsť na ďalšiu úroveň.
Neskôr zakaždým niečo ostane a ani jeden z nich nie je schopný sa prinútiť nasilu to prehltnúť: raz bola Jo nútená ukryť surové kalamáre do servítky a potom do kabelky, rybí zápach sa už nevytratil a ona ju musela vyhodiť. Bola ružová a hrala dúhovými farbami, narodeninový darček. Keď si na to spomenie, ešte stále ju vidí sedieť za stolom s tou jej darebáckou podvodníckou tvárou, ako si prikladá prst na pery a tak spečatí ich tajomstvo o kabelke a suši.
[…]
preklad Ivana Dobrakovová
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.