8
Sestry Ainsworthové
Po návrate do domu išla nevesta uložiť Claru na poobedný spánok. Vrátila sa atmosféra karu. V salóne vládlo chmúrne ticho a prerušovalo ho len Gilbertovo kvílenie a pohojdávanie sa. Eliza zápasila s pocitom podráždenosti. Tieto dievčatá prakticky vychovala: mala ich rada. Ale prečo sa nevydali? Veď to jediné sa od nich žiadalo. Podarilo sa to len Anne-‑Blanche, najmladšej z nich, a to len nedávno v úctyhodnom veku tridsaťsedem rokov, navyše za muža bez skutočného majetku. Fanny a Emily bývali s Gilbertom v Reigate a starali sa oňho. A predsa všetky boli kedysi krásavice, ktoré každý obdivoval. Niečo sa niekde pokazilo.
Anne-‑Blanche plakala. Emily pripravovala čaj. Fanny konečne dokázala položiť sériu výstižných otázok, ktorých finančný motív sa ani nesnažila skryť. Ako sa napokon rozhodlo o dome ich starých rodičov v Manchestri? Predal sa pod cenu. William bol tiež nútený pred pol rokom predať ich vidiecke sídlo
Beech Hill. Redigovanie Bentleyho časopisu práve odovzdal späť Bentleymu. Pravdupovediac, Londýn si už vlastne nemohli dovoliť.
„Ale vidím tu nový seriál!“ skúsila statočne Emily. „O Južných moriach.“
Príslušný román, dvadsiaty šiesty v poradí, sa volal Bublina Južných morí, príbeh roku 1720. Vychádzal na pokračovanie v týždenníku Bow Bells, ale v roku 1868 ho nikto nečítal ani nekupoval, dokonca ani Eliza, ktorá mala rukopis k dispozícii.
„Agaarjúúúú,“ kvílil Gilbert a pokyvkával hlavou. „GUGGAÚÚÚÚ.“ .
„Ššš… Už je dobre.“ William nežne položil ruku na starcovo líce. „Nik sa nehnevá, bratku. Iba preberáme, čo by bolo pre všetkých najlepšie.“
Pre pani Touchetovú by nebolo najlepšie, keby sa Fanny a Emily s nimi presťahovali do Západného Sussexu, ale pochopila, že táto nevyhnutnosť je len otázkou času. Akoby tomu chcela predísť, vbehla do miestnosti Sarah v starých domácich šatách, s trochou uhoľného prachu na nose a mohutným hrudníkom vyslobodeným zo šiat svojej predchodkyne.
„Nikdy neuhádnete, čo mi práve povedal uhliar! Tomu Tichbornovi zrazu zomrela matka! Je to vo všetkých novinách. No povedzte mi niekto: kto tomu tučnému bastardovi teraz uverí?“
9
„Som spisovateľ“
Prvýkrát pani Touchetová zachraňovala dievčatá Ainsworthové v čase, keď boli také malé, že o tom ani nevedeli. Fanny mala tri roky, Emily len rok a Anne-‑Blanche bola nemluvňa v náručí. Ich mladá matka, ktorá sa nikdy netešila pevnému zdraviu a navyše bola zaťažená tromi pôrodmi za tri roky, poprosila Elizu o pomoc. Jej manžel odišiel do Talianska. Prečo šiel do Talianska?
Neviem povedať, prečo tam vlastne šiel, nie som literátka a nerozumiem jeho vysvetleniam, ktoré sú väčšinou literárne. Dúfalo sa, že pôjde v právnických stopách svojho otca, napokon je predsa vyškolený právnik. Môj vlastný otec sa z neho pokúsil urobiť kníhkupca a vydavateľa, ale, ako viete, William nemá hlavu na obchod. Minulý mesiac, po stratách na všetky strany, to vzdal. Pochopila som to tak, že sa vráti k právu. Teraz nás prekvapil a odišiel do Talianska. Hovorí, že má takmer dvadsaťpäť a musí vidieť krásu a písať.
Pripájam jeho posledný list z Benátok s mnohými opismi krajiny. Ako niekto, kto prežil toľko osobných ťažkostí v živote, dúfam, že sa nemýlim v nádeji, že ma možno budete sprevádzať a radiť mi v tých mojich.
S veľkou láskou
Anne Frances
Elm Lodge, Kilburn
12. marec 1830
V preplnenom voze z Chesterfieldu sa Eliza pokúšala rozlúsknuť situáciu. Pokiaľ ide o Williama, prekvapovalo ju, že dokáže niekoho prekvapiť. Netvrdila, že ho dobre pozná, ale ako prvé jej kedysi povedal: Som spisovateľ a nemám v úmysle byť niečím iným. V tom čase mal pätnásť a veta sa jej vryla do pamäti. Ona mala dvadsaťjeden a nedávno sa vydala za jeho bratranca z Derbyshire Jamesa Toucheta. Keď ju pozvali na večeru k Ainsworthovcom z Manchestru, potešilo ju, že širšiu rodinu tvoria veselí, jednoduchí, nedramatickí ľudia bez vášnivých či melancholických sklonov, ktoré si začala všímať u svojho manžela. No k dráme predsa len došlo: po dezerte dostali novomanželia domácky vyrobený divadelný plagát (Ghiotto: Osudová pomsta. Nové melodramatické predstavenie od Williama Harrisona Ainswortha) a zaviedli ich do pivnice, aby si pozreli jednoaktovku v podaní bratov Ainsworthovcov. Je príznačné, že si spomína, že Gilbert bol z dvojice príťažlivejší a lepší herec. Hoci, čo už sa dalo robiť s takýmto dialógom? Zúrte, vy živly! Hrmte, hromy! Blýskajte, čudné ohne, nebeský hosť! Už v dospievaní William fatálne preceňoval literárny význam počasia. Jeho hra bola hrozná a navyše dlhá. Potom vybehol hore a venoval jej zvláštnu pozornosť, akoby vycítil jej manželské nešťastie. Mal dlhé mihalnice a nádhernú tvár ako srnček. Koketoval ako dospelý muž. Vzbudzoval v nej dojem predčasne vyspelého, ambiciózneho chlapca, ktorého ciele ďaleko presahovali jeho schopnosti.
A predsa! O pár týždňov neskôr do Chesterfieldu dorazilo číslo časopisu Arliss’s Pocket Magazine s Ghiottom na stránkach. Použil dokonca pseudonym: T. Hall. Nasledovali ďalšie čísla s dobromyseľnými, samoľúbymi lístočkami:
Milá pani Touchetová,
tento mesiac Vám s radosťou posielam literárny pastiš od nášho „pána Halla“, v ktorom tvrdí, že objavil zabudnuté dielo dramatika zo sedemnásteho storočia „Williama Ayneswortha“, a hojne z neho cituje, ha, ha, čo je odvážny podvod, o ktorom sa odvažujem dúfať, že poteší a oklame čitateľskú verejnosť a Vám, zvlášť Vám, prinesie toľko potešenia, koľko mal jeho pokorný autor pri jeho písaní.
S najúprimnejším pozdravom Váš W. Harrison Ainsworth
Netrvalo dlho a prišla prvá kniha pod novým pseudonymom: Básne od Cheviota Ticheburna. Bola venovaná Charlesovi Lambovi, s ktorým sa tento ctižiadostivý mladík už nejako stihol spriateliť. Pani Touchetová si s básňami nevedela rady: boli presiaknuté romantickou ľútosťou za „našou dávno stratenou mladosťou v poliach“ a onými „milými dňami plnými hier, čo vädnú priveľmi, priveľmi rýchlo“, hoci básnik len pred mesiacom skončil školu a teraz sa zaúča v otcovej právnickej kancelárii. Právo na chvíľu zadržalo príval slov. Jediný list, ktorý na jeseň od Williama dostala, prinášal smutné správy o bratovom páde z koňa na hlavu – o nehode, z ktorej sa, ako sa vtedy domnievali, Gilbert „čoskoro zotaví“.
10
„Môj rozkvet mladosti je mrazom trápenia“
V osemnástich jej poslal svoju prvú knihu poviedok. Nemohol to tušiť, ale Decembrové príbehy prišli v deň, keď Eliza prežívala úplné zúfalstvo a nešťastie – vskutku mal byť jej posledným. Ako motto si William vybral slávny verš sira Chidiocka Tichborna, neúspešného atentátnika na kráľovnú pannu, chudáka pomýleného mučeníka pravej viery… Ako akékoľvek dievča vychované v kláštore, Eliza tieto riadky čítala mnohokrát. Nikdy predtým však nepochybovala, či ich prežije:
Môj rozkvet mladosti je mrazom trápenia,
môj hodokvas je misou plnou múk;
úroda obilia, ach, burinou je zahnaná,
môj prospech vydal márny, dutý zvuk.
Deň unikol mi – slnka nikde niet,
život sa končí – sotva uzrel svet.
Prežila. Rozochvenými rukami vzala povraz, ktorého pevnosť a dĺžku posudzovala, a navliekla ho späť do manželovho župana. Ak mohli starého Tichborna obesiť, rozštvrtiť a vliecť ulicami alžbetínskeho Londýna, a predsa si zachoval večnú dušu, potom si aj pani Touchetová napriek všetkému utrpeniu môže zachovať tú svoju.
Trvalo dlho, kým si knihu prečítala. Ale mala radšej prózu ako poéziu, a keď sa k nej napokon dostala, prečítala ju na jedno otvorenie. Veľa sa nezmenilo. Z oblohy blčali prúdy bleskov, dochádzalo k absurdným vraždám, ktoré nemali pozemský dôvod, hroby sa otvárali, duchovia sa prechádzali, nik nehovoril ani nerobil nič rozumné, všetky ženy sa zdali úplne bez seba, šaty a nábytok boli opísané do najmenšieho detailu a krv buď „tuhla v žilách“, alebo neustále striekala. Ale! Sama zlomená, zúfalo túžiaca po akomkoľvek inom svete, ponorila sa do stránok knihy a prvýkrát po mnohých mesiacoch sa usmievala pri opise istej Elizy, čiernovlasej záhadnej ženy, ktorú si bigamický rozprávač poviedky Mary Stukelyová musel vziať, hoci už bol ženatý s „krehkou Mary“:
Bola väčšia než stredne veľká, pôsobila veliteľsky a mala azda najvýraznejšiu tvár, akú som kedy videl. Možno nebola stelesnenou krásavicou, ale nepoznal som nikoho, kto by už na prvý pohľad mal takú moc zaujať. Dal sa v nej postrehnúť i ukrytý tieň temnejších vášní…
Vtedy mala dvadsaťštyri. Bola tri roky vydatá. Počas prvého roka zistila, že nevie byť manželkou. Počas druhého, že vie byť matkou a aj ňou je. Počas tretieho pochopila, že nech už si myslela čokoľvek, matka nemá na svoje dieťa o nič väčšie právo než otrok na svoj život. Kamkoľvek James Touchet ušiel s jej drahým Tobym, nemala to ako zistiť, nemala nijakú právnu oporu, a teda nijakú nádej na chlapcov návrat. Ale aj keby na jej strane stálo právo, vedela, že na jej strane nestojí morálka. Ak bol jej manžel opilec, vari ho k tomu nedohnala? Ak ju uprostred noci opustil a ušiel s dieťaťom, či to nebolo preto, že vedel, čím v skutočnosti je? Ako to vedel, nevedela pochopiť. Niektoré vedomosti sa však nachádzajú za hranicou jazyka.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.