Toni, stredoškolský učiteľ filozofie nahnevaný na svet, sa rozhodne skoncovať so svojím životom: do roka a do dňa. Ostávajúci čas strávi vo svojom byte spolu so svojou fenkou Pepou a obklopený knihami, ktorých sa postupne zbavuje. A každý večer píše osobnú kroniku: drsnú, otvorenú a zároveň plnú humoru.
Dúfa, že sa mu v nej podarí odhaliť dôvody svojho radikálneho rozhodnutia, odkryť každú čiastočku svojej intimity, vyrozprávať svoju minulosť, ale aj mnohé každodenné problémy politicky zmietaného Španielska.
AUGUST
1
Príde deň, keď ktokoľvek, nech je aj akokoľvek pribrzdený, začne určité veci chápať. Mne sa to prihodilo v polovici dospievania, možno o niečo neskôr, keďže som bol pomalšie sa vyvíjajúci chlapec a podľa Amaliiných slov aj nekompletný.
Počiatočný údiv vystriedalo sklamanie a potom nasledovalo už len plazenie sa po podlahe života. Prežíval som obdobia, keď som sa stotožňoval so slimákmi. Nehovorím to preto, že sú škaredé a slizké, ani preto, že dnes mám zlý deň, ale preto, ako sa hýbu a že vedú život, v ktorom vládne pomalosť a monotónnosť.
Už nebudem žiť dlho. Jeden rok. Prečo rok? Netuším. Ale to je moja konečná hranica. Amalia mi v období vrcholiacej nenávisti vyčítala, že som nikdy nedospel. Ženy posadnuté zášťou často chrlia takéto urážky. Aj moja matka nenávidela môjho otca a rozumiem tomu. Aj on nenávidel sám seba a z toho mal sklony k násiliu. A aký ohromný príklad nám to s bratom dávali! Dostaneme nahovno výchovu, vnútorne nás zlomia a ešte očakávajú, že budeme poctiví, vďační, milí a bude sa nám dariť.
Nemám rád život. Nech si pokojne je nádherný, ako tvrdia niektorí pesničkári a básnici, no mne sa nepáči. Nech za mnou nikto nechodí s chválami na západ slnka, hudbu a tigrie pruhy. Doriti so všetkými čačkami. Život mi pripadá ako zvrátený vynález, zle vymyslený a ešte horšie zrealizovaný. Bol by som rád, keby Boh existoval, bral by som ho na zodpovednosť. Povedal by som mu, čo je zač: hochštapler. Boh musí byť nadržaný starec, ktorý z vesmírnych výšin špehuje, ako sa zvieracie druhy medzi sebou pária a súperia a vzájomne sa požierajú. Jediným Božím ospravedlnením je, že neexistuje. A jednako mu odopieram rozhrešenie.
Ako dieťa som mal rád život. Veľmi som ho miloval, hoci som si to neuvedomoval. Večer, len čo som si ľahol do postele, ma matka pobozkala na viečka a zhasla lampu. Najviac sa mi na nej páčila jej vôňa. Otec zapáchal. Nie v zmysle smradu, ale aj keď sa navoňal parfumom, razil z neho pach, ktorý vo mne vyvolával inštinktívny odpor. Mohol som mať takých sedem alebo osem rokov, keď som raz v kuchyni, kým matka ležala v posteli s jednou zo svojich migrén, odmietal zahryznúť do pečeňového rezňa a už len pri pohľade naň ma napínalo, otec sa nahneval, vytiahol svoj obrovský penis a povedal mi: „Aby si ho mal jedného dňa takého, musíš zjesť ešte veľa pečienok.“ Neviem, či niekedy urobil to isté môjmu bratovi. Doma sa s bratom maznali viac ako so mnou. Je zrejmé, že rodičia ho považovali za krehkého. On si myslí opak a domnieva sa, že ich miláčikom som bol ja.
Počas dospievania sa mi život páčil čoraz menej, ale stále som ho mal rád. Teraz ho vôbec nemám rád a nemám v úmysle ponechať na prírodu, kedy jej budem musieť vrátiť požičané atómy. Rozhodol som sa, že do roka spácham samovraždu. Dokonca som si určil aj dátum: 31. júla, v stredu večer. Za tento čas si musím urobiť poriadok vo svojich veciach a prísť na to, prečo nechcem zostať nažive. Dúfam, že moje odhodlanie ostane pevné. Zatiaľ je.
Boli časy, keď som chcel slúžiť ideálom, ale nepodarilo sa mi to. Rovnako mi nebolo dané zažiť pravú lásku. Predstieral som ju obratne, niekedy zo súcitu, inokedy za odmenu v podobe niekoľkých milých slov, trochy spoločnosti alebo orgazmu, ako to podľa mňa robievali a robia aj iní. Možno mi otec počas výjavu s pečienkou prejavoval lásku. Problém je v tom, že niektorým veciam človek nerozumie, lebo ich ani nevníma, hoci ich má rovno pod nosom, a tiež v tom, že mne láska nasilu nejde. Som chudák, ako opakovala Amalia? A kto ním nie je? Pravdou je, že seba neprijímam takého, aký som. Nebude mi ľúto opustiť tento svet. Napriek svojim päťdesiatim štyrom rokom mám stále na pohľad príjemnú tvár a niekoľko predností, ktoré som nikdy nedokázal využiť. Oplývam zdravím, zarábam dostatočne, žijem si pohodlne. Možno som bol ukrátený o to, že som nezažil vojnu, rovnako ako otec. Otec si svoju nenaplnenú túžbu zúčastniť sa boja vynahrádzal násilím na svojich blízkych, na všetkom, čo narúšalo jeho životný rytmus, a aj na sebe. Bol to tiež chudák.
2
Vo štvorici sme trávili letné prázdniny v dedinke na alicantskom pobreží. Otec, neúspešný spisovateľ, neúspešný športovec, neúspešný intelektuál si zarábal na živobytie vyučovaním na univerzite; matka, rozumne rozhodnutá zbaviť sa finančnej závislosti od manžela, pracovala ako úradníčka na pošte. Čo sa týka peňazí, boli sme na tom tak dobre, ako len stredostavovské rodiny v Španielsku mohli byť. Mali sme modrý Seat 124 kúpený z prvej ruky, s Raulitom sme chodili do súkromnej školy, v auguste si rodina mohla dovoliť prenajať byt s terasou a spoločným bazénom neďaleko pláže. Chcem tým povedať, že sme mali všetko, čo sme potrebovali, aby sme boli primerane šťastní. V tom veku, v štrnástich, som si myslel, že sme.
Z jedného predmetu som musel robiť v septembri reparát. Matka s mojím vysvedčením v ruke si vyčítavo povzdychla a otec, ktorý mával primitívnejšie reakcie, mi vylepil facku, nazval ma ťulpasom a pokračoval v čítaní novín. Nič z toho nenarúšalo pokojný priebeh môjho života. Vlastne som v detstve chcel byť otcom, aby som ako dospelý mohol biť svoje deti. Od útleho veku som to vnímal ako preferovaný výchovný prostriedok. No neskôr som na Nikitu nedokázal ani zvýšiť hlas, a tak nám chalan aj vyrástol.
Dnes večer si spomínam na letné prázdniny, keď som prepadol z jedného predmetu, bol som svedkom výjavu, ktorý mi v mozgu zapol malú červenú výstražnú kontrolku. Keď sme sa raz popoludní vracali z minigolfu, strčil som Raulitovi za golier trička jašteričku. Taký detský žartík. Vydesil sa. Nebolo preňho ľahké mať ma za brata. Jedného dňa, obaja sme už boli dospelí, ma na záver rodinnej oslavy obvinil, že som mu dosral detstvo. Zahľadel som sa naňho. Čo som mal spraviť? Rozhodol som sa pre to najpohodlnejšie. Požiadal som ho o prepáčenie. „Trochu neskoro,“ odpovedal zožieraný dlho živenou nenávisťou.
Keď Raulito pocítil na chrbte jašteričku, vyľakal sa takým komickým spôsobom, k akému som ho túžil vyprovokovať. Je zrejmé, že zle našliapol a stratil rovnováhu, zrútil sa z kamenistého násypu nad citrónovníkovým sadom. Vstal, akoby sa nič nestalo, no keď zbadal svoje zakrvavené kolená, hlasno sa rozreval. Povedal som mu, aby bol ticho. Neuvedomoval si, že ma môže dostať do problémov? Mama v byte začula rev a vyšla znepokojená von; otec ju pokojne nasledoval, predpokladám, že naštvaný, lebo hlúpa rodinná epizódka ho vyrušila pri čítaní, pri sieste, pri čomkoľvek. Matka zbadala krv, nespýtala sa, čo sa stalo, rovno mi vylepila facku. Otec, akoby sa mu ani veľmi nechcelo, mi strelil ďalšiu. Mama spravidla udierala s väčšou vervou ako on, ale bolelo to menej. Raulita odviedli do ordinácie Červeného kríža na promenáde pri pláži. Do bytu sa vrátil o hodinu neskôr s obviazanými kolenami a ústami umazanými od zmrzliny. A potom rozpráva, že nebol miláčikom rodičov.
Ja som za trest zostal bez večere. Všetci traja mlčky sedeli za stolom, rýpali sa vidličkami vo veľkých plátkoch paradajok s olejom a soľou a ja som ich tajne pozoroval z výšky točitého schodiska už oblečený do pyžamy. Chcel som bratovi kývnuť, nech mi neskôr prinesie niečo jesť, ale ten mumák sa na mňa ani nepozrel. Na sporáku sa parilo z hrnca plného polievky. Matka podala Raulitovi tanier. Brat sklonil hlavu, akoby chcel vdýchnuť paru, ktorá mu stúpala do tváre. A ja som vo svojej skrýši omdlieval od závisti a hladu. Matka opäť podišla k hrncu, teraz s otcovým tanierom, a keď ho naplnila, nenápadne mu do polievky napľula. Napľuť nie je to správne slovo. Spravila to tak, že do taniera nechala odkvapnúť pramienok slín. Slina jej chvíľu visela na perách, kým vyšla von. Tekutinu premiešala naberačkou a položila tanier pred otca. Z výšky schodiska som dostal chuť prezradiť mu to, ale uvedomil som si, že najprv musím pochopiť, o čo ide. Rodičia sa často hádali. Pohádali sa, a preto večerali mlčky bez toho, aby na seba pozreli? Pýtal som sa sám seba, či matka niekedy napľula do jedla aj mne. Možno sú jej sliny výživné; ale ak to tak je, prečo nenapľula do taniera aj Raulitovi? Prečo diskriminuje chudáčika anjelika? Možno napľuť manželovi do polievky bola stará obyčaj, ktorú sa naučila v detstve od svojej matky alebo od niektorej zo svojich tiet.
3
A ak mi v rozhodujúcej chvíli nebude chýbať odvaha, čo sa stane s Pepou? Nemôžem ju zavesiť na krk Bocianovi, ktorý už aj tak dosť robí, keď si ju z času na čas na noc necháva u seba. Ešteže som si doprial rok na vyriešenie tejto záležitosti a aj iných dôležitých vecí. Pepa dovŕšila trinásť rokov. Hovorí sa, že na zistenie ľudského veku je potrebné psie roky vynásobiť siedmimi; hoci nie všetkým plemenám psov sa prisudzuje rovnaká priemerná dĺžka života. Ak by sme Pepu konvertovali na starú dámu, mala by dnes viac ako deväťdesiat. Starí ľudia v tomto veku by určite radi vyvádzali tak ako ona. V skutočnosti však patrí Nikitovi. Takže by som zviera mohol nechať priviazané k dverám jeho squaterského bytu pár hodín predtým, ako ukončím svoju púť. Momentálne mi nenapadá žiadne iné riešenie.
Amalia sa domácim zvieratám tvrdohlavo bránila. Nikdy predtým sme žiadne nemali. Keď prišiel nápad so psom, neustále vymenúvala samé nevýhody. Psy špinia, vyžadujú stálu pozornosť, sú plné parazitov, zvyšujú výdavky, ochorejú, bijú sa s inými psami, sú hlučné, hryzú, štia, serú, zapáchajú. Zamiluješ si ich, a keď zomrú, je ti to strašne ľúto. Nezdá sa mi, že by Amalia mala jemnocitu na rozdávanie, keď kalkulovala, koľko by stála smrtiaca injekcia.
Ani ja som sa spočiatku s predstavou psa v dome nestotožňoval. Chlapec naliehal s argumentom, že jeho najlepší kamarát zo školy dostal psa od rodičov a ani on nechce byť o niečo také ukrátený. Všimol som si, že Nikita nástojí viac, keď je iba so mnou. Došlo mi, že sa ma snaží získať na svoju stranu za chrbtom neoblomnej matky. Bolo jasné, že som preňho mäkší či prístupnejší člen vedenia rodiny. Nevyjadril sa síce takýmito slovami, ale bolo ľahké domyslieť si to. Ten objav ma ani zďaleka nerozčúlil, obmäkčil ma. V podstate v tom nebolo pohŕdanie otcom, ale stotožnenie sa s ním. Ako dvaja parťáci v slabosti sme mali šancu dosiahnuť spoločné ciele len spojením síl proti dominantnej samici. A samozrejme, spojili sme ich. Od istej chvíle som začal najväčšiu túžbu po psovi prejavovať ja. Na dosiahnutie daného cieľa som použil dôvtip analytického, didaktického, profesorského muža. Zlyhal som. Požiadal som o radu Martu Gutiérrezovú, jedinú osobu v škole, ktorá vo mne vzbudzovala dôveru natoľko, aby som sa jej vedel zdôveriť so súkromnou záležitosťou. Opýtal som sa jej, či vie, ako presvedčiť neoblomnú ženu, aby ustúpila v rodinnom spore. Chcela vedieť, či tým myslím svoju ženu. „Nie, tak vo všeobecnosti.“ „Neexistujú ženy vo všeobecnosti.“ „Tak dobre, ide o tú moju.“ Porozprával som jej o psovi a niekoľkými vetami som opísal Amaliinu povahu. Poradila mi, aby som k nej pristupoval cez emocionálnu inteligenciu, na čo som jej odpovedal, že tomu už vôbec nerozumiem. Všetko, čo som mal robiť, vysvetľovala, bolo vzbudzovať v Amalii zlé svedomie. Ako? Tak môj syn, ako aj ja by sme mali pôsobiť smutne a nešťastne, aby si myslela, že je tomu na vine ona. Potom by sa mohlo stať, že by sa cítila previnilo alebo aspoň nepríjemne sama pred sebou, zmocnili by sa jej pochybnosti a nakoniec by sa mohla podvoliť, hoci len preto, aby mala konečne pokoj. Podľa Marty Gutiérrezovej takáto stratégia nie vždy zafunguje, ale za pokus by to stálo.
Vyšlo to, hoci za cenu prijatia série podmienok a pravidiel, ktoré Amalia zakončila ráznym vyhlásením: o psa sa nebude starať ani náhodou. Nebude ho brať na prechádzky, nebude ho kŕmiť, nebude robiť nič. A ako dôkaz, že nejde len o reči, hneď v prvý deň odmietla, aby sa k nej pes čo len priblížil. Šteniatko zrejme nepochopilo gestá odmietnutia a naliehavo sa šplhalo Amalii na nohy vrtiac chvostom na znak priateľstva. „Prečo sa zdráhaš pohladiť ju?“ opýtal som sa jej. Odpovedala mi namiereným ukazovákom: „A ty sa prečo zdráhaš vyčistiť to?“ Šteniatko sa vymočilo na koberec. Najprv vodou a handrou a potom fénom na vlasy som dosiahol, že po mláčke neostala ani stopa. A žiaden zápach. Moč šteniatok takmer nezapácha. Podozrievavá Amalia sa spustila na všetky štyri, aby to skontrolovala. Vysmiala sa všetkým menám, ktoré nám s Nikitom napadli. „Tak nejaké vymysli ty,“ vyzvali sme ju. „Pepa,“ odpovedala sucho. „Pepa? A prečo?“ „Len tak.“ A tak sme ju aj nazvali.
4
Prvý anonym, ktorý som našiel v poštovej schránke, bol napísaný rukou a celý text bol veľkými písmenami. „To bude robota nejakého malicherného suseda,“ pomyslel som si. Ani mi nenapadlo, že lístok spustí asi dvanásťročnú sériu odkazov. Z kúska papiera som spravil malú guľôčku, a keď som po zotmení vyšiel na ulicu, zahodil som ju do mláky. Pamätám si len, že obsahoval ani nie dvojriadkové napomenutie, že nezbieram psie výkaly zo zeme. V jednej z viet sa objavilo slovo prasa. Vždy nosím vo vrecku aspoň dve vrecúška; ale priznávam, že spočiatku (neskôr už nie) sa mi mohlo stať, že som bol na prechádzke zahĺbený do svojich úvah, myslel som na vyučovanie na ďalší deň alebo som bol jednoducho lenivý zohnúť sa v presvedčení, že ma nikto nevidí, a tak som zabudol Pepine výkaly kdekoľvek, kde ich nechala. Jednou z možností bolo, že odkaz bez mena a bez dátumu bol adresovaný Nikitovi, ktorý tiež občas brával fenku na prechádzky. Amalii som o tom nepovedal ani slovo.
[…]
preklad Peter Bilý
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Dážďovníky a jej autorovi nájdete na stránke Inaque.