Memoárová kniha beatnickej generácie odhaľuje skryté ženské postavy, ktoré zohrali kľúčovú úlohu v napredovaní literárneho hnutia v Amerike päťdesiatych rokov.
ÚVOD
Keď som začiatkom päťdesiatych rokov chodila na vysokú školu, nemali sme veľmi radi obdobie, v ktorom sme žili. Patrili sme k tichej generácii, ale oveľa radšej by sme boli stratenou generáciou. Najkrajšie a najsebavedomejšie dievčatá na večierkoch tancovali charleston; dvojice chodili von, pili priveľa džinu a snažili sa byť Scottom a Zeldou; T. S. Eliot bol najvzrušujúcejší básnik. Dvadsiate roky nám boli oveľa bližšie, takmer na dotyk, v matkinej skrini ste ešte stále mohli nájsť flapperské šaty.
Mladí pravidelne kriesia beatnickú generáciu. Rok 1993 sa niesol v znamení oživenia beatnikov v centre Manhattanu, kde sa vlna čítaní poézie v kaviarňach dostala na obálku časopisu New York. V reklame na kaki nohavice značky Gap som narazila na Jacka Kerouaca, pózujúceho v teplú septembrovú noc pred barom na MacDougal Street s názvom Kettle of Fish. Časť pôvodného záberu bola orezaná. Na nej, mimo prvého plánu, by ste našli anonymnú mladú ženu so založenými rukami, oblečenú samozrejme v čiernom a s výrazom tváre naznačujúcim čakanie. Bolo zvláštne vedieť všetko o žene, ktorá tam nebola, zvláštne byť nažive a byť duchom legendy.
Beatničky… Na prelome storočí v Paríži Rilke zahliadol ich predchodkyne – dievčatá, ktoré bez sprievodu chodili do múzea v Cluny, sedeli pred tapisériou s jednorožcom a odkresľovali drobné kvety. „Hlavne kresliť,“ napísal v Zápiskoch Maltea Lauridsa Briggea, „lebo to je dôvod, prečo jedného dňa dosť prirýchlo a prudko odišli z domu. Pochádzali z dobrých rodín. Ale keď pri kreslení zdvihli ruky, zdalo sa, že vzadu nemajú zapnuté šaty, alebo aspoň nie úplne. Na niekoľko gombíkov nedočiahnu. Lebo keď sa šaty šili, nikto nečakal, že sa zrazu budú musieť pred odchodom obliecť samy.“
Rilkemu je vopred jasné, že z celého kreslenia nič veľké nebude. Všetko sa mení a tieto zraniteľné, trochu neupravené dievčatá bez peňazí sa stanú obeťami zmien. Stretnú nesprávnych mužov – umelecké typy – a zahodia sa s nimi. „Sú na pokraji, opúšťajú sa… Pripadá im to ako pokrok.“
Koncom päťdesiatych rokov mladé ženy – spočiatku ich nebolo veľa – opäť dosť radikálne opúšťali domov. Aj ony pochádzali z dobrých rodín a ich rodičia nikdy nedokázali pochopiť, prečo si dcéry, ktoré tak starostlivo vychovali, zrazu zvolili neistý život. Od dievčaťa sa predsa očakávalo, že zostane pod rodičovskou strechou, kým sa nevydá, aj keď možno rok pracovalo ako sekretárka, trochu tak okúsilo svet, ale nie príliš. Zážitky a dobrodružstvo neboli určené mladým ženám. Všetci vedeli, že sa v nich skrýva sex. A sex bol pre mužov. Pre ženy bol nebezpečný ako ruská ruleta; nechcené tehotenstvo ohrozovalo život vo viacerých smeroch. Čo sa týka umenia, krásne mladé ženy v ňom mali miesto ako múzy a obdivovateľky.
Tie z nás, ktoré zabuchli dvere na rodičovskom dome, nemali žiadny použiteľný vzor, ktorý by napodobnili. Nechceli sme byť svojimi matkami ani učiteľkami v škole, ani tvrdými karieristkami zobrazovanými na plátne. A nikto nás neučil, ako byť umelkyňami alebo spisovateľkami. Vedeli sme niečo o Virginii Woolfovej, ale nepovažovali sme ju za relevantnú. Zdala sa nám odradzujúco privilegovaná, narodila sa do literárnej rodiny, mala kontakty a bohatstvo. Predpokladalo sa, že obyvateľka „vlastnej izby“, o ktorej písala, žila z malej rodinnej renty. Vysokoškolské vzdelanie nám umožňovalo vypísať si na stroji do päťdesiatich dolárov týždenne, no to sotva stačilo na jedlo a nájomné za maličký byt v Greenwich Village alebo North Beach, pričom nám zostalo len málo na topánky alebo účet za elektrinu. Nevedeli sme nič o spisovateľke Jean Rhysovej, ktorá skôr než my utiekla pred úctyhodnosťou a nebezpečne sa nechala unášať parížskou bohémou dvadsiatych rokov; mohli sme sa stotožniť s Rhysovej nedostatkom sebadôvery vo svoje texty a v jej leptavej pasivite vo vzťahoch s mužmi nájsť varovanie, ktoré by sme si mohli vziať k srdcu. Hoci žiadne varovanie by nás nezastavilo, tak veľmi sme túžili prijať život a celú realitu. Dokonca aj ťažkosti sme si chceli vychutnať.
Prirodzene, zamilovali sme sa do mužov rebelov. Veľmi rýchlo sme im podľahli v nádeji, že nás vezmú so sebou na cesty a za dobrodružstvom. Nečakali sme, že budeme rebelkami úplne samy; nepočítali sme so samotou. Keď sme našli svoje mužské náprotivky, zaslepila nás viera a nespochybnili sme staré mužské/ženské pravidlá. Boli sme veľmi mladé a boli sme v tom až po uši. Ale vedeli sme, že sme urobili niečo odvážne, v podstate historické. Odvážili sme sa odísť z domu.
Ak chcete pochopiť beatničky, nazvite nás prechodnou fázou – mostom k ďalšej generácii, ktorá v šesťdesiatych rokoch, keď právo mladej ženy odísť z domu už nebolo problémom, spochybnila všetky premisy obmedzujúce život žien a započala dlhú, priam nekonečnú prácu na transformácii vzťahov s mužmi.
„Jediné, čoho sa musíme báť, je strach sám,“ znel najznámejší slogan z druhej svetovej vojny. Práve po vojne, v päťdesiatych rokoch minulého storočia, Ameriku zachvátil strach – strach z jadrovej bomby, strach z komunistov, strach z úpadku alebo z akejkoľvek zmeny statusu quo, strach z inakosti alebo odlišnosti. Americká rodinná bunka sa uzavrela do seba a snažila sa uzavrieť aj pred svetom. Bola to doba národnej podlosti a pre mladých ľudí ako ja tiež doba utláčajúcej nevýraznosti. Mali sme pocit, že sme niečo zmeškali, že sme sa narodili príliš neskoro. Vzali nám energiu a odvahu mladosti.
Bola to doba, keď sa knihy ešte brali vážne, keď spisovatelia mohli skutočne niečo zmeniť. V roku 1957 sa zdalo, že Allen Ginsberg a Jack Kerouac sa zjavili z ničoty, hoci poéziu a literatúru písali v undergrounde už od začiatku päťdesiatych rokov. Len sa ich nikto neodvážil vydať. Dali hlas nespokojnosti a duchovnému nepokoju, ktorý mnohí cítili, ale nedokázali vyjadriť. Silné túžby po slobodnejšom živote sa zrazu uvoľnili slovami s podmanivým, neodolateľným rytmom. Beatnickí spisovatelia si našli také zrelé publikum, že ich vplyv bol okamžitý.
Potláčanie rodí prudkosť. Pre mňa bol koniec päťdesiatych rokov zvláštne intenzívny, nič sa mu už potom nevyrovnalo. Beatnické hnutie trvalo päť rokov a spôsobilo, že mnohí mladí muži sa vydali na cestu, aby napodobnili Jacka Kerouaca. Pre mladé ženy bolo hľadanie slobody oveľa komplikovanejšie. Napriek tomu to bola moja revolúcia.
Nikam som sa nevydala. Len som opustila newyorskú štvrť, kde som vyrastala, a presťahovala sa oveľa bližšie k centru mesta. Náhodou som sa ocitla s Kerouacom v centre diania, ale vždy som sa cítila na okraji. Bola som oveľa viac pozorovateľkou, ako som chcela. Nerobila som si poznámky, ale stále som si opakovala: „Zapamätaj si to.“
V roku 1981 bol Jack Kerouac už dvanásť rokov mŕtvy a mne vôbec nenapadlo písať memoáre, keď som sa raz večer ocitla v londýnskom džezovom klube s názvom Pizza Express. Názov naznačuje, že nešlo o nijaké nóbl miesto – v skutočnosti bolo dosť bezvýrazné a nachádzalo sa v zadymenej pivnici s nízkym stropom neďaleko Hyde Park. V tlmenom svetle vyzerali mladí návštevníci dokonca aj nad pizzami vskutku vážne. Bola som veľmi unavená z časového posunu. Možno preto som sa zrazu cítila, akoby som sa prepadla do roku 1957, a spomenula som si na názov podniku – Open Door – a na to, ako som stála s Kerouacom v tlačenici pri bare a čakala na posledný set Milesa Davisa.
V ten večer som si prišla vypočuť Jaya MacShanna hrať na klavíri na druhej strane oceánu. Bol ďaleko od Kansas City, kde objavil talentovaného saxofonistu Charlieho Parkera, v tom čase ešte stredoškoláka. Parker tiež hrával v Open Door, ale v čase, keď ma tam Jack zobral, zomrel v tridsiatich štyroch na srdcový záchvat.
Videla som MacShanna vchádzať s kapelou starších hudobníkov v krásnych tmavých oblekoch. Diamanty sa mu trblietali na prstoch, ako nimi lietal po klávesoch, pričom hral radostnú hudbu. Jay MacShann musí mať sedemdesiat, pomyslela som si, a je tu, stále na ceste.
Ako som spomínala, bola som zmätená z časového posunu. Moja myseľ sa voľne vznášala a zaujímavo kombinovala spomienky. Myslela som na roky, ktoré som strávila s Kerouacom, na výnimočných mužov a ženy, ktorí boli súčasťou mojej revolúcie – na tých, ktorí prežili, aj na tých, ktorí neprežili. Ale ich príbehy môžem vyrozprávať len tak, že poviem svoj vlastný.
New York, 1994
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
Viac o knihe Vedľajšie postavy a jej autorke Joyce Johnsonovej nájdete na stránke Inaque.