Vo štvrtok Švédska akadémia udelila Nobelovu cenu francúzskej spisovateľke Annie Ernaux. Nielen pre Francúzov ide o historický deň, pretože je prvou francúzskou spisovateľkou, ktorá cenu dostala.
Ako uviedol týždenník L’Obs: „Udelenie ceny Annie Ernaux je tiež spôsobom, ako osláviť piate výročie hnutia #MeToo, feministickej vlny, ktorá sa prevalila celou planétou a ktorej bola Annie Ernaux takpovediac predchodkyňou, tou, ktorá sa od samého začiatku neprestala vyjadrovať o tom, čo znamená byť ženou, a oslobodzovať výrazy, ktoré v literárnej oblasti príliš dlho absentovali: poníženie (La femme gelée), znásilnenie (Mémoire de fille), túžba (Passion simple).”
Annie Ernaux nepíše autobiografie, len prepožičiava svoje osobné skúsenosti postavám, ktoré sa starajú o matku s Alzeheimerovou chorobou, majú vzťah s mladším mužom, objavujú v sebe intelektuálne a kreatívne vášne, či nechtiac otehotneli v časoch, keď potrat nebol legálny. Prirodzene naráža na vysoké múry predsudkov, na prehnané reakcie, ale zároveň otvára verejnú diskusiu na témy, ktoré sú životne dôležité.
Prečítajte si doslov prekladateľky Márie Michalkovej ku knihe Roky, ktorá vyšla vlani.
Annie Ernaux, významná francúzska spisovateľka, autorka dvadsiatky románov a držiteľka dvanástich literárnych ocenení je u nás takmer neznáma, v slovenčine sú k dispozícii iba dve prózy v preklade Kataríny Kenížovej-‑Bednárovej, ktoré vyšli spolu (Miesto medzi ľuďmi. Žena, Bratislava, Causa editio, 1994). Pritom za román Roky získala hneď tri literárne ocenenia a štvrté, medzinárodná Bookerova cena za rok 2019, jej uniklo iba o vlások.
Annie sa narodila 1. septembra 1940 v normandskom mestečku Lillebone, detstvo a dospievanie prežila v neďalekom Yvetote. Otcovi, pôvodne robotníkovi, sa podarilo kúpiť obchodík s potravinami a kaviarňou. Uživí ich len tak-‑tak, je to však lepšie ako drina v továrni. V neveľkom dome sa prelína verejný priestor so súkromným a útržky zachytených rozhovorov spoluvytvárajú Anniinu predstavu o živote, svete, spoločnosti.
Prvorodená dcérka manželom umrela na záškrt ešte pred narodením Annie a jej život aj smrť bola v rodine tabu. Annie sa o tom, že mala sestru, dozvie nepriamo, náhodou. „Umrela ako malá svätica,“ hovorí jej matka susedke, „bola milšia ako táto.“ „Táto – to som bola ja,“ spomína Annie… Svojej nepoznanej sestre venuje román Druhá dcéra (L̕Autre fille, 2011).
Do školy chodí rada, učí sa výborne a povolanie učiteľky je jednou z mála možností, ako sa stať nezávislou. „Sociálni prebehlíci,“ vraví, „idú touto cestou – je to povolanie, ku ktorému nepotrebujete ekonomické dedičstvo.“ Matka, ktorá sa na ženy rozhodnuté zostať doma len preto, že ich muži uživia, pozerá s blahosklonnosťou hraničiacou s pohŕdaním a pred materiálnym úspechom dáva prednosť úspechu v intelektuálnej sfére, robí všetko preto, aby sa dcéra mohla naplno venovať štúdiu. Vo Francúzsku päťdesiatych rokov majú dievčatá pred sebou v podstate jedinú budúcnosť: vydať sa. Annie však aj vďaka matke túži po niečom inom, akúsi nechuť voči manželstvu zaznamenávajú už listy, ktoré píše ako šestnásťročná – zdá sa jej, že manželstvo je istým spôsobom koniec života.
Základné vzdelanie dostáva v súkromnej cirkevnej škole, pokračuje na lýceu v Rouene: na „buržoáznom lýceu v buržoáznom Rouene“, kde sa dievčatá z „dobrých rodín“ stýkajú iba medzi sebou, s ostatnými sa ani nezdravia. V tomto prostredí Annie naplno preciťuje triednu diferenciáciu, zakúša pocit „zahanbenia“ a neskôr sa k nemu vracia vo viacerých dielach. Uvedomuje si, že pochádza zo skromných pomerov, a uvedomuje si tiež všetko to, čo ju od lepšie situovaných odlišuje. Tým „iným“ svetom je však očarená, túži ho spoznať: patrí k nemu najmä klasická hudba, o ktorej nič nevie, „dobré spôsoby pri stole“, sebaistota, ktorá jej chýba. „Zdalo sa mi, akoby bol svet stvorený pre nich a akoby im právom patril.“ Pocit sebaistoty sa spája aj s telom: nemotornému telu plebejec chýba. „Do toho sveta som túžila patriť, pokiaľ som sa usilovala doň dostať – potom som už z neho chcela iba vyjsť.“ Alebo inak: „Boj tried je vo mne – môj životný štýl je štýlom dominantnej triedy, dobre si však pamätám, ako som videla svet, keď som bola dospievajúcim dievčaťom. Je to nezmieriteľné. Moja pamäť sa nachádza v jednom svete, môj život v druhom…“
Po štúdiu na univerzite v Rouene nastúpi Annie Ernaux na svoje prvé učiteľské miesto. Nasleduje manželstvo, rodičovstvo, rozvod… A popritom písanie.
Písať vlastne začína ešte počas štúdia, lenže akosi sa jej nedarí. V Rokoch to formuluje takto: „Kedysi, keď vo svojej študentskej izbe chcela písať, dúfala, že nájde neznámy jazyk, ktorým ako nejaká jasnovidka odkryje tajomné veci.“ Musí sa však uspokojiť s jazykom, ktorý používajú všetci. Teda – nie celkom. Keď nastúpi ako učiteľka do lýcea v Hornom Savojsku, nachádza tam dialekt, či možno skôr akýsi žargón, ktorý používajú deti z robotníckych rodín, a utvrdzuje sa v presvedčení, že jazyk je jedným z diferenciačných znakov sociálneho postavenia. „Bola som dieťaťom ako ony,“ hovorí, „ani ja som v škole niektorým učiteľkiným výrazom nerozumela.“
O písaní uvažuje stále, aj keď nepíše. Dochádza k záveru, že pre ňu nie je dôležité vyrozprávať príbeh, dôležitá je jeho podstata, to, o čo v tom príbehu išlo. Považuje za chybu, ak človek nepochopí to, čo prežil.
Už prvý román Prázdne skrine (Les Armoires vides, 1974) akoby predznačoval autobiografické smerovanie jej diela: v postave Denisy Lesurovej, študentky, ktorá podstúpila potrat a v tejto ťažkej životnej situácii sa v spomienkach vracia do detstva, nachádzame viacero paralel s autorkiným životom, jej prežívaním, prostredím, v ktorom vyrastala a ktoré ju formovalo. V texte sú prítomné aj viaceré prvky, ktoré v neskorších dielach rozvinie, či už je to právo na interrupciu, pocit zahanbenia, postavy matky a otca, alebo konfrontácia dvoch rozdielnych svetov – sveta jednoduchých ľudí ťažkej práce a sveta buržoázie, s ktorým sa stretáva počas štúdia.
V nasledujúcom románe To, čo vravia, alebo nič (Ce qu̕ils disent où rien, 1977) sa stretávame s dospievajúcou Annou, ktorá má po úspešnej „prvej maturite“ pokračovať v štúdiu na lýceu v Rouene. Zatiaľ má pred sebou prázdniny doma a všetky patálie spojené s dospievaním: o chlapcoch a sexe nevie nič, hľadá sa, a to hľadanie je často bolestné.
V treťom románe Uviaznutá žena (Femme gelée, 1981) sa opäť vracia do detských čias a skúma, ako sa zo vzdelaného dievčaťa vychovávaného k nezávislosti stane žena, ktorá čelí zároveň pracovným výzvam a rodinným povinnostiam, žena, ktorá naráža na limity emancipácie v 60. rokoch a ktorá napokon prijíma svoj údel napriek sebe samej a reprodukuje sociálny model patriarchálnej spoločnosti.
So smrťou otca sa Annie Ernaux chce vyrovnať písaním, ale zisťuje, že jej dovtedajší literárny štýl sa na rozprávanie o otcovi nehodí. Zdá sa jej priam zradou písať o ňom jazykom „sociálneho prebehlíka“, za akého sa označuje: bol predsa jednoduchý človek, literárny jazyk k nemu nepatrí. Rozhodne sa preto pre odklon od románu v prospech jednoduchého, „plochého“ rozprávania, zbaveného akýchkoľvek ozdôb, dokonca aj emócií. Takýto strohý jazyk presahuje individuálny príbeh, obsahuje univerzálny rozmer. V knihe o človeku, ktorý si vydobyl svoje skromné miesto pod slnkom, odkrýva aj bolestnú vzdialenosť, ktorá vznikla medzi ním a ňou, medzi svetom, ktorý opustila, a tým, v ktorom žije. Suchý štýl na pomedzí beletrie a sociologickej rozpravy sa stáva štýlom, ktorým bude odteraz písať: opúšťa román v prospech „hľadania skutočnosti“. Román s názvom Miesto na svete (La Place, 1983) získal v roku 1984 Renaudotovu cenu. V ďalšom románe Žena (Une femme, 1988) sa venuje svojej matke, výraznej osobnosti, nepodrobenej a politicky angažovanej žene, ktorej podľa vlastných slov „vďačí za svoj feminizmus“. V Jednoduchej vášni (Passion simple, 1992), ktorá sa dočkala aj filmového spracovania, rozoberá mimomanželský „zakázaný“ vzťah so ženatým mužom. Kniha rozhodne neunikla pozornosti verejnosti. Niežeby manželské trojuholníky či nevery francúzskych čitateľov šokovali, ale hovoriť otvorene o ženskej túžbe, a konkrétne sexuálnej túžbe, naozaj nebolo obvyklé. „Tým, že som žene umožnila prežívať vášeň a fyzickú túžbu bez pocitu hanby, akoby som nám, ktorých učili, že sex je niečo špinavé, udelila akési povolenie, akoby som otvorila stavidlá…“ Pozoruhodné je, že knihe sa dostalo priaznivého prijatia od mužov: ocenili ženu priznávajúcu túžby, aké sa dosiaľ priznávali iba mužom, bez akéhokoľvek moralizovania.
Stále prítomnou témou v tvorbe Annie Ernaux je pocit zahanbenia. Ako dvanásťročná je svedkom rodinného násilia: scéna sa, našťastie, nekončí tragicky, Annie ju má však vrytú do pamäti. Po tejto scéne už nie je tým istým dieťaťom ako predtým. Rozdiely medzi svetom súkromnej cirkevnej školy, ktorú navštevuje, a svetom, z ktorého pochádza, nemôže nevidieť. „Hanba sa pre mňa stala spôsobom života, v konečnom dôsledku som ju už ani nepociťovala, mala som ju v sebe,“ hovorí v románe Hanba (La honte, 1997). Uvedomí si, že rodinné násilie patrí k charakteristikám sveta ťažko manuálne pracujúcich rovnako ako alkoholizmus, duševná zaostalosť a násilie.
Po takmer štyridsiatich rokoch sa vracia k téme výsostne intímnej, krutej a bolestnej: k interrupcii. Čerpá pritom zo svojho denníka a rekonštruuje okolnosti, pocity a myšlienky dvadsaťtriročnej študentky, ktorá najskôr s rastúcou úzkosťou sleduje neprítomnosť menštruačnej krvi, aby napokon čelila ťažkému a nevyhnutnému rozhodnutiu, ktoré však znamená prekročiť tabu morálky a čeliť spoločenským predsudkom. „Bolo nemožné určiť, či je to zakázané preto, že je to zlé, alebo je to zlé, pretože je to zakázané…“ Nechať si „to“ by znamenalo zmariť všetko vynaložené úsilie vymaniť sa zo sveta, do ktorého sa nechce za žiadnu cenu vrátiť – továreň ani miesto za kasou v rodičovskom obchode neprichádzajú do úvahy. Napokon, rodičia sa o tom nesmú dozvedieť… vlastne nikto. Lekár s ňou súcití, porušenie zákona je však priveľké riziko. Východiskom je teda anjeličkárka: treba nejakú pohľadať, zaplatiť, dúfať, že všetko prebehne bez komplikácií. Na také niečo sa nezabúda. Aj keď román Udalosť (Evénement, 2000) vyšiel v čase, keď už boli interrupcie zákonom povolené, Ernaux uzatvára: „(interrupcia) v mojom živote, ako aj v živote mnohých žien predstavuje udalosť v pravom zmysle slova, teda niečo, čo sa vám prihodí a čo vás zmení.“ Bez ohľadu na zákon.
Na románe Roky, za ktorý dostala dve francúzske literárne ceny (Prix Marguerite Duras 2008 a Prix François Mauriaca 2008), jednu taliansku (Prix Strega za európsku literatúru 2016) a nomináciu na medzinárodnú Bookerovu cenu 2019, pracovala s prestávkami dvadsať rokov. Sama hovorí o svojej knihe ako o „neosobnej autobiografii“. Pre literárnu formu diela je kľúčová absencia prvej osoby: aj keď Ernaux hovorí o sebe, používa neosobné francúzske „on“, ktoré do slovenčiny prekladáme ako „sa“, „človek“ alebo „my“ – hovorí teda nielen za seba, ale zároveň za tých alebo tie, ktorí/ktoré sa s jej pocitmi, postojmi či myšlienkami môžu identifikovať. V tomto zmysle môžeme hovoriť o generačnom románe- zrkadle, v ktorom sa odrážajú historické a politické udalosti celospoločenského významu, „História“ sa prelína s udalosťami výsostne osobnými, s momentkami všedného dňa. Pozoruhodné je, že napriek železnej opone deliacej svet Annie Ernaux od nášho niektoré myšlienkové prúdy, nádeje a očakávania akoby sa klenuli ponad hranice: túžba po slobode, po spravodlivejšom usporiadaní sveta ako keby nakrátko spojila mladých Západu a Východu.
Spomínanie je pre Annie Ernaux náročnou rekonštrukciou: naše „ja“ v dvadsiatich rokoch nie je rovnakým „ja“ ako v šesťdesiatich, a keď spomíname na dávno prežité, vidíme ho inými očami ako vo chvíli, keď sme ho prežívali – naše videnie sveta je ovplyvnené všetkým tým, čo na nás odvtedy pôsobilo. „Spomienka je obraz,“ hovorí a odvoláva sa na Prousta a jeho madlenku namočenú v čaji, „treba hľadať okolo.“
Veľmi dôležitou je pre ňu otázka jazyka, ku ktorej sa opakovane vracia. Na jednej strane stojí jazyk jej pôvodu, rodiny, detstva, na strane druhej osvojený literárny jazyk, „jazyk (sociálneho) nepriateľa“. „Vo svojej najhlbšej podstate znie otázka takto: ako písaním nezradiť svet, z ktorého som vyšla?“
Annie Ernaux nezradila svet, z ktorého vyšla, ani svojimi knihami, ani svojím životom: stojí na strane ponížených, verejne bojuje za práva žien, v prezidentských voľbách v roku 2012 podporuje ľavicového kandidáta Jeana-‑Luca Mélanchona, lebo vrátil do hry témy, ktoré sa z politiky vytratili. V novembri 2015 spolu s 58 intelektuálmi podpisuje manifest za právo demonštrovať počas núdzového stavu. V máji 2016 podpisuje protest proti pokusu zdiskreditovať hnutie proti reforme zákonníka práce. V decembri 2018 verejne vyjadruje podporu protestom „gilets jaunes“ (žltých viest). „Patrím ku generácii, ktorá vyrastala pri rozprávaniach o vojnách 20. storočia. O politike som počúvala od útleho detstva v kaviarni aj v obchode. Matka vždy chodila voliť, ako dieťa som s ňou dokonca išla za plentu.“ „Žijeme temné roky. Konštatujeme nezamestnanosť, konštatujeme chudobu. Niet tu už nádeje, lebo to veľké prázdno po ideológiách je neprítomnosť nádeje. Musíme ju formulovať nanovo, vyjadriť ju inak, nájsť iné slová. Lebo ak to nespravíme, bude život neznesiteľný.“
Mária Michalková