Priateľ

Vychádza román americkej spisovateľky Sigrid Nunez, za ktorý v roku 2018 dostala National Book Award.

DRUHÁ ČASŤ

Väčšinou ma ignoruje. Mohol by tu pokojne žiť sám. Občas sa mi pozrie do očí, ale hneď zase odvráti hlavu. Jeho veľké orieškové oči sú zarážajúco ľudské; pripomínajú mi tie tvoje. Pamätám si, že keď som raz musela odísť z mesta, nechala som mačku u svojho frajera. Nebol milovníkom mačiek, ale neskôr mi povedal, ako veľmi bol rád, pretože som mu chýbala a mal pocit, že časť mňa je s ním.

Mať tvojho psa je ako mať tu časť teba.

Jeho výraz sa nemení. Je to výraz, ktorý si predstavujem v očiach greyfriarského Bobbyho, keď ležal na hrobe svojho pána. Ešte som ho nevidela vrtieť chvostom. (Chvost nemá kupírovaný, ale uši má zastrihnuté, žiaľ, nerovnomerne, takže jedno je o niečo menšie ako druhé. Zároveň je aj sterilizovaný.)

Vie, že nemá skákať na posteľ.

Ak vylezie na gauč, hovorí manželka číslo tri, stačí povedať dole.

Odkedy sa ku mne nasťahoval, trávi väčšinu času na posteli.

Hneď prvý deň, len čo oňuchal byt – ale bez skutočného záujmu alebo zvedavosti –, vyliezol na posteľ a ľahol si na prikrývky.

Dole mi zostalo v krku.

Počkala som, kým bude čas ísť spať. Predtým zjedol misku granúl a vyšli sme na prechádzku, ale opäť bez toho, aby si vôbec všimol, čo sa deje vonku. Ani pohľad na iného psa ho nedokázal prebudiť. (Na druhej strane sám nikdy neprestane pútať pozornosť. Na pocit, že som na očiach, na neustále fotenie, na časté vyrušovanie si bude treba zvyknúť: Koľko váži? Koľko zje? Skúsili ste na ňom jazdiť?)

Chodí so sklonenou hlavou ako ťažné zviera.

Po príchode domov zašiel rovno do spálne a hodil sa na posteľ.

Vyčerpanosť zo smútku, pomyslela som si. Lebo som presvedčená, že mu to došlo. Je múdrejší ako ostatné psy. Vie, že si odišiel nadobro. Vie, že sa už nikdy nevráti do mestského domu.

Niekedy sa celý natiahne a díva sa na stenu.

Po týždni sa cítim skôr ako jeho väzniteľka než opatrovateľka.

V prvý večer po započutí svojho mena zdvihol veľkú hlavu, otočil sa a úkosom na mňa pozrel. Keď som sa priblížila k posteli s jasným úmyslom vytlačiť ho, spravil niečo nemysliteľné: zavrčal.

Ľudia sa divili, že som sa nebála. Nepomyslela som hádam na to, že nabudúce by mohol urobiť viac než len zavrčať?!

Nie. To mi nikdy nenapadlo.

Ale zišla mi na um variácia starého vtipu: Kde spí päťstokilová gorila?

Kde chce.

Manželke číslo tri som povedala, že som nikdy nemala psa, ale nebola to celkom pravda. Viackrát som bývala v jednej domácnosti s človekom, ktorý vlastnil psa. V jednom prípade šlo o kríženca nemeckej dogy a nemeckého ovčiaka. Takže psy mi neboli neznáme, ani veľké, ani toto konkrétne plemeno. Bola som si, samozrejme, vedomá vášne, ktorú tento druh cíti k nášmu, aj keď to nikdy nedotiahne tak ďaleko ako Hačikó a jemu podobní. Kto by nevedel, že pes je stelesnením oddanosti? No možno práve oddanosť k ľuďom, taká inštinktívna, že ju dobrovoľne prejavujú aj osobám, ktoré jej nie sú hodné, spôsobila, že mám radšej mačky. Dajte mi domáceho miláčika, ktorý sa dokáže zaobísť bezo mňa.

O veľkosti bytu som však manželke číslo tri povedala čistú pravdu: sotva štyridsaťpäť metrov štvorcových. Dve takmer rovnako veľké izby, kuchynka, kúpeľňa taká úzka, že keď Apolón vojde dnu, musí z nej vycúvať ako z kabínky. V skrini v spálni mám nafukovací matrac, ktorý som kúpila pred niekoľkými rokmi, keď ma prišla navštíviť sestra.

Zobudím sa uprostred noci. Žalúzie sú vytiahnuté, mesiac je vysoko a v jeho svetle rozoznávam Apolónove veľké svetlé oči a šťavnatú čiernu slivku nosa. Ležím nehybne na chrbte, v štipľavej hmle jeho dychu. Zdanlivo prejde dlhá chvíľa. Každých pár sekúnd mi na tvár dopadne kvapka z jeho jazyka. Napokon mi doprostred hrude položí jednu zo svojich mohutných labiek, veľkú ako mužská päsť: je ťažká (predstavte si hradné klopadlo na dvere).

Nehovorím, nehýbem sa ani sa nenatiahnem, aby som ho pohladila. Musí cítiť moje srdce. Prepadne ma hrozná predstava, že by sa mohol rozhodnúť presunúť sa na mňa celý, a spomeniem si na správu o ťave, ktorá svojho chovateľa zabila tým, že ho hrýzla, kopala a sadla si naňho, a ako záchranári museli použiť lano priviazané k dodávke, aby zviera odtiahli.

Napokon labu odtiahne. Do záhybu krku mi strčí ňufák. Šialene to šteklí, ale ovládam sa. Ňuchá ma po celej hlave a krku, po obryse tela, občas do mňa silno štuchne, akoby sa chcel dostať k niečomu podo mnou. Nakoniec sa s prudkým kýchnutím vráti na posteľ a obaja zaspíme.

Deje sa to každú noc: na niekoľko minút sa stanem objektom prudkej fascinácie. Ale cez deň je vo svojom svete a takmer ma ignoruje. O čo ide? Pripomína mi to mačku, ktorú som kedysi mala a ktorá mi nikdy nedovolila maznať sa s ňou alebo ju držať na kolenách, ale v noci, len čo som zaspala, si sadla na môj bok a spala tam.

Tiež je pravda, že psy majú zákaz vstupu do domu. Pamätám si, že pri podpise nájomnej zmluvy som si z toho nič nerobila. Sťahovala som sa s dvoma mačkami a zaobstarať si šteňa bola posledná vec, na ktorú som myslela. Majiteľ žije na Floride, nikdy som sa s ním nestretla. Domovník býva vo vedľajšej budove, ktorú vlastní ten istý človek. Hector pochádza z Mexika. Ako sa ukázalo, v deň, keď som Apolóna priviedla, bol v Mexiku na bratovej svadbe. V deň návratu nás stretol cestou na prechádzku. Ponáhľala som sa s vysvetlením: majiteľ psa náhle zomrel, nemal sa oňho kto postarať, ale zostane len dočasne. Dané vysvetlenie sa mi zdalo oveľa lepšie ako to, že by som urobila niečo, čím by som riskovala stratu bytu na Manhattane s fixným nájomným, ktorý som si starostlivo držala viac ako tridsať rokov, dokonca aj v čase, keď som žila mimo mesta, napríklad kvôli učiteľskej práci.

To zviera tu nemôžete mať, zareagoval Hector. Ani dočasne.

Priateľ mi vysvetlil, ako funguje zákon: Ak má nájomník psa v byte tri mesiace, počas ktorých prenajímateľ nepodnikne kroky na vysťahovanie nájomníka, nájomník môže mať psa a nemôže byť pre to vysťahovaný. Zdalo sa mi to pochybné. Ale v skutočnosti je to zákon týkajúci sa psov v bytoch v New Yorku.

Ustanovenie: Skutočnosť o prítomnosti psa musí byť verejná, nie utajovaná.

Netreba dodávať, že prítomnosť tohto psa nebolo možné držať v utajení. Chodím s ním von niekoľkokrát denne. Vo štvrti je z neho atrakcia. Doteraz sa nikto z obyvateľov domu nesťažoval, hoci sa nemálo ľudí pri prvom pohľade naňho zľaklo, niektorí dokonca rýchlo cúvli, a keď sa jedna žena odmietla s nami natlačiť do malého výťahu, rozhodla som sa, že budeme vždy chodiť po schodoch. (Pri poskakovaní po piatich poschodiach je naňho komický pohľad, jediná situácia, v ktorej nepôsobí pôvabne.)

Keby štekal, určite by prišlo veľa sťažností. Ale on je pozoruhodne – znepokojivo – tichý. Spočiatku som sa obávala vytia, o ktorom mi rozprávala manželka číslo tri, no ešte som ho nepočula. Rozmýšľam, či je to preto, že si spojil zavýjanie s vykázaním do útulku. Čo je možno prehnané, ale to, že už nezavýja, je jeden z dôvodov, prečo sa podľa mňa vzdal nádeje, že ťa ešte niekedy uvidí.

To zviera tu nemôžete mať. (Stále to zviera; niekedy rozmýšľam, či vôbec vie, že je to pes.) Musím to nahlásiť.

Nemyslela som si, že manželka číslo tri klame v tom, že Apolón vie, že nemá vyskakovať na posteľ. Predpokladala, že sa prispôsobí úplnej zmene okolia bez toho, aby sa sám zmenil. Vôbec ma neprekvapilo, keď sa ukázalo, že to nie je pravda.

Jedna známa sa musela vzdať mačky, keď jej syn dostal alergiu na mačacie chlpy. Mačka putovala z domácnosti do domácnosti (moja bola jednou z nich), kým sa jej hľadal trvalý domov. Dve alebo tri sťahovania prežila v poriadku, ale po ďalšom to už nebolo to isté stvorenie. Bola nezvládnuteľná – nezvládnuteľná natoľko, že s ňou nebol nikto ochotný žiť, a tak ju pôvodná majiteľka dala utratiť.

Nepáchajú samovraždu. Neplačú. Ale môžu sa rozpadnúť a rozpadajú sa na kúsky. Môžu mať a majú zlomené srdce. Môžu prísť a prichádzajú o rozum.

Raz večer som prišla domov a našla som prevrátenú stoličku a rozhádzanú po zemi väčšinu toho, čo ležalo na stole. Prehrýzol celú kopu papierov. (Pravdivo by som bola schopná povedať študentom, že im pes zožral domácu úlohu.) Po vyučovaní som zašla na drink s iným učiteľom a zdržali sme sa. Bola som preč asi päť hodín, najdlhšie, čo som ho nechala samého. Hubovité vnútornosti vankúša z gauča sa povaľovali na podlahe. Tučný paperback Knausgårdovho románu, ktorý som nechala na stolíku, bol na kúsky.

Stačí sa spojiť so skupinami venujúcimi sa nemeckým dogám na internete a nájde sa niekto, kto si ho vezme, hovoria mi ľudia. Ale ak ťa vysťahujú, nenájdeš iný byt, ktorý by si si mohla dovoliť, nie v tomto meste. S takým spolubývajúcim budeš mať problém nájsť si bývanie kdekoľvek.

Stále mám fantázie v štýle filmov Lassie sa vracia alebo Rin Tin Tin. Apolón prekazí lupičom pokus o vlámanie. Apolón odvážne zachraňuje uväznených nájomníkov. Apolón zachráni domovníkovo dievčatko pred potenciálnym pedofilom.

Kedy sa zbavíte toho zvieraťa. Nemôže tu zostať. Musím to nahlásiť.

Hector nie je zlý človek, ale nemá trpezlivosť. A – ani to nemusí hovoriť – mohol by prísť o prácu.

***

Priateľ, ktorý má pre moju situáciu najväčšie pochopenie, ma ubezpečil, že majiteľovi bytu v New Yorku môže trvať dosť dlho vysťahovať nájomníka. Nie je to tak, že by ťa zo dňa na deň vyhodili na ulicu, hovorí.

Niektorí z vás teraz zaiste znepokojene uvažujú: Stane sa psovi niečo zlé?

Gúglovanie odhalí, že nemecké dogy sa označujú za Apolóna medzi psími plemenami. Nie som si istá, či si meno vybral práve preto alebo to bola náhoda, ale v určitej chvíli si sa túto skutočnosť pravdepodobne dozvedel, zrejme rovnakým spôsobom ako ja. Tiež som zistila, že Apolón nie je nezvyčajnou voľbou mena pre psa alebo iné domáce zviera.

Ďalšie fakty: Presný pôvod plemena nie je známy. Predpokladá sa, že jeho najbližším príbuzným je mastif. A prívlastok dánska, používaný v niektorých krajinách, ako sa zdá, prvýkrát použil nesprávne informovaný francúzsky prírodovedec z osemnásteho storočia menom Buffon. V anglicky hovoriacom svete sa potom názov uchytil, zatiaľ čo v Nemecku, krajine, s ktorou je plemeno najtesnejšie spojené, sa označuje za Deutsche Dogge, teda nemeckú dogu.

Otto von Bismarck dogy zbožňoval; Manfred Albrecht von Richthofen, známy aj ako Červený barón, ich zvykol voziť vo svojom dvojmiestnom lietadle. Najprv sa plemeno chovalo na lov diviakov, neskôr ako strážny pes. A hoci doga môže mať v dospelosti viac ako sto kilogramov a viac než meter na výšku, keď sa postaví na zadné, nie je známa pre divokosť alebo agresivitu, ale skôr pre milotu, pokoj a emocionálnu zraniteľnosť. (Iný, domáckejší prívlastok je „nežný obor“.)

Apolón psích plemien. Pomenovaný po najznámejšom gréckom bohu.

To meno sa mi páči. Ale aj keby som ho neznášala, nezmenila by som ho. Hoci viem, že keď ho vyslovím a on zareaguje – ak zareaguje –, reaguje skôr na môj hlas a tón ako na samotné slovo.

Niekedy sa pristihnem pri tom, že absurdne premýšľam, aké je jeho „skutočné“ meno. V skutočnosti mohol mať v živote niekoľko mien. A koniec koncov, čo je psie meno? Keby sme domáceho miláčika nikdy nepomenovali, nič by to preňho neznamenalo, ale v nás by to zanechalo prázdno. Nemá meno, hovorí niekto o adoptovanej túlavej mačke, voláme ju Miňa. Aj to je meno.

Páči sa mi, že dávno predtým, ako sa k tejto veci vyjadril
T. S. Eliot, Samuel Butler vyhlásil, že najťažšou skúškou predstavivosti je pomenovanie mačky.

A tvoja vtipná a inšpiratívna myšlienka: Nebolo by jednoduchšie, keby sme všetky mačky jednoducho nazvali Heslo?

Poznám ľudí, ktorí sú zaryto proti pomenúvaniu domácich miláčikov. Patria k nim aj tí, ktorým sa nepáči myšlienka označiť zviera za domáceho miláčika. Ani majiteľa nemajú veľmi radi; pri slove pán im stúpa tlak. Týmto ľuďom prekáža predstava nadvlády: nadvlády nad zvieratami, ktorú si ľudstvo od čias Adama prisvojuje ako Bohom dané právo a ktorá v ich očiach bola vždy len zotročením.

Keď som povedala, že uprednostňujem mačky, nemyslela som tým, že mám mačky radšej. Oba druhy mám rada približne rovnako. Ale okrem toho, že ma neuspokojuje psia oddanosť, sa mi, podobne ako mnohým iným ľuďom, nepáči myšlienka nadvlády nad zvieraťom. A nedá sa obísť fakt, že aj keď sa vám zdá smiešne nazývať majiteľov psov otrokármi, psy, rovnako ako iné domestikované zvieratá, boli vyšľachtené na to, aby im ľudia vládli, využívali ich, aby robili to, čo ľudia chcú.

Ale mačky nie.

Každý vie, že keď Hospodin z čerstvo stvorenej zeme vytvoril zvieratá – prvý znak jeho nadvlády nad nimi –, ako prvé Adam každé z nich pomenoval. A kým im Adam nepridelil mená, zvieratá podľa niektorých neexistovali.

V jednej poviedke Ursuly K. Le Guinovej sa nemenovaná žena, ale jednoznačne Adamova partnerka Eva, podujme odčiniť Adamov skutok: presvedčí všetky zvieratá, aby sa rozlúčili s menami, ktoré im boli dané. (Mačky tvrdia, že svoje meno nikdy ani neprijali.) Keď sú všetky bez mena, cíti rozdiel: múr spadol, odstránila sa vzdialenosť, ktorá existovala medzi zvieratami a ňou, dostavil sa nový pocit jednoty a rovnosti. Bez mien, ktoré by ich oddeľovali, sa už nerozlišoval lovec od loveného, jedák od potravy. Ďalším nevyhnutným krokom je, aby Eva vrátila Adamovi meno, ktoré jej dal on a jeho otec, aby opustila Adama a pripojila sa k všetkým ostatným, ktorí sa prijatím bezmennosti oslobodili od nadvlády. Pre samotnú Evu však tento čin znamená zriecť sa aj spoločného jazyka s Adamom. Ale napokon jedným z dôvodov, prečo urobila to, čo urobila, bolo podľa nej to, že ich rozhovory nikam neviedli.

Už ako šteňa musel mať dobrý výcvik, povedala manželka číslo tri, parafrázujúc veterinára. Súdiac podľa jeho správania, bol socializovaný na ľudí aj iné psy. Neboli tam žiadne známky vážneho týrania. Na druhej strane tie uši: zverili ho do rúk nejakému mäsiarovi, ktorý ich nielenže nechal rovné, ale ich príliš odstrihol. Špicaté malé uši na obrovskej hlave mu uberali z kráľovského výzoru a tiež pôsobil zlomyseľnejší, než bol, a boli len jednou z niekoľkých vecí, ktoré by ho mohli diskvalifikovať, keby šiel na výstavu.

Ktovie, ako sa ocitol v parku, čistý, dobre živený, bez obojka a známky? Takýto pes by od svojho majiteľa neutiekol, keby sa nestalo niečo veľmi nezvyčajné, uvažoval veterinár. Napriek tomu sa oňho nielenže nikto neprihlásil, ale nikto ani neuviedol, že by ho niekedy predtým videl. To znamená, že mohol prísť odniekiaľ z väčšej diaľky. Ukradli ho? Možno. Zdanie, že o jeho existencii nie sú žiadne záznamy, veterinára neprekvapilo. Mnohí majitelia psov sa nikdy neobťažovali požiadať o preukaz alebo v prípade čistokrvných psov o registráciu v American Kennel Club.

Možnože jeho majiteľ prišiel o prácu a už si nemohol dovoliť krmivo a platby za veterinára. Ťažko uveriť, že niekto, kto ho mal celý život, by ho nakoniec vyhodil, aby sa o seba postaral sám. Ale stáva sa to častejšie, ako si myslíte, upozornil veterinár. Alebo povedzme, že ho naozaj ukradli, a keď sa majiteľ dozvedel, že sa našiel, rozmyslel si to. Život bez neho bol ľahší, nech sa oňho teraz postará niekto iný! Aj to už veterinár videl. (Tak ako ja: Pred rokmi si moja sestra s manželom kúpili druhý dom, na vidieku. Predávajúci, ktorí sa sťahovali na Floridu, mali starého kríženca. Predstavili ho ako člena rodiny od šteniatka. Keď sa sestra s manželom išli nasťahovať, privítal ich pes, ktorý zostal sám v prázdnom dome.)

Možno Apolónov majiteľ zomrel a vyhodil ho človek, ktorý ho zdedil.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa nikdy nedozvieme, odkiaľ prišiel. Ale je tu, ako si povedal. Chvíľa, keď si zdvihol zrak a zbadal ho majestátneho oproti letnej oblohe – bol to taký vzrušujúci a strašidelný okamih, že si takmer uveril, že ho tam pričarovala čarodejnica ako jedného z obrovských psov v Andersenovej rozprávke.

[…]

Preklad Kamila Laudová

Viac o knihe Priateľ a jej autorke Sigrid Nunez nájdete na stránke Inaque.