V máji vychádza kniha Franka Tallisa, v ktorej pútavo spája metódy veľkých psychológov s príbehmi z vlastnej psychoterapeutickej praxe, aby poukázal na ich prínos do každodenného života.
Existuje jediný zmysel života: musí sa žiť. (Erich Fromm)
Bežný človek poľahky vymenuje päť filozofov. Platón, Aristoteles, Descartes, Nietzsche a Sartre sa tak často objavujú v literatúre a umení, že sú mnohým z nás známi. No ak by sme toho istého človeka požiadali, aby vymenoval päť známych psychoterapeutov, bolo by to preňho náročnejšie, možno priam nemožné. Zrejme by mu hneď napadli Freud a Jung, ale ostatní len s ťažkosťami. Starší by si pravdepodobne spomenuli na R. D. Lainga, ktorý sa v 60. rokoch 20. storočia stal akousi celebritou. Stále však máme iba troch. Väčšina ľudí jakživ nepočula o osobnostiach ako Fritz Perls, Wilhelm Reich, Donald Winnicott či Albert Ellis. A určite by nevedeli menovať žiadneho súčasného psychoterapeuta či psychoterapeutku ako napríklad Francine Shapirovú alebo Stevea Hayesa.
Pritom majú významné osobnosti psychoterapie veľa čo povedať o ľudskom bytí. Keď berieme psychoterapiu ako jednotný súbor poznatkov, má rovnaké ambície, záber a využitie ako iné vedné odbory. A predsa ju takto vnímame len zriedka. Nazeráme na ňu skôr v najužšom zmysle slova ako na liečbu duševných chorôb. Hoci je klinický pôvod psychoterapie dôležitý, jej intelektuálny odkaz má oveľa širší význam. Ponúka originálne náhľady na veľké otázky, ktoré zväčša prenechávame filozofom a predstaviteľom viery: Kto som? Prečo som tu? Ako mám žiť?
Aj keď psychoterapia (v istom zmysle) existuje, odkedy lekári utešujú pacientov a radia im, až v 19. storočí boli kultúrne a vedecké podmienky priaznivo naklonené vzniku psychoanalýzy, prvej skutočne modernej formy psychoterapie.
Sigmund Freud začal svoju kariéru skúmaním nervových buniek v laboratóriu, stal sa neurológom, až napokon rozvinul psycho-analýzu. V porovnaní so svojimi súčasníkmi bol Freud – azda s výnimkou filozofa a psychológa Pierra Janeta – zďaleka najambicióznejší teoretik. Spojil francúzsku psychopatológiu, nemeckú psychofyziku a sexuológiu a vytvoril flexibilný model mysle, ktorým mnohé vysvetľoval. Postupne sa záber psychoanalýzy rozšíril za hranice čisto medicínskeho uvažovania. Freudova nová „veda“ umožnila nové chápanie umenia, špekulatívnej prehistórie a náboženstva. V 20. rokoch 20. storočia Freud vyhlásil, že „psychoanalýza nie je lekárska špecializácia“. Trápilo ho, že by sa mala brať len ako liečebná metóda, bol totiž presvedčený, že narazil skôr na svetonázor. Jeho klinická práca predstavovala iba vstupný bod, prístup do mysle, ktorý povedie k významným neklinickým objavom. Psychoanalýza by mohla vysvetliť oveľa viac než len hystériu a neurózy. Mohla by vysvetliť lásku, túžbu, sny, duchov, násilie, literatúru a správanie davu. Dalo by sa pomocou nej nahliadnuť do mysle dávno mŕtvych tvorivých géniov, ako boli Leonardo da Vinci a Michelangelo.
Freud prirovnal psychoanalýzu k elektrine. Používa sa v nemocniciach napríklad pri röntgenovaní, ale rozhodne nie je lekárska. Elektrina poháňa rádiá, električky aj pouličné osvetlenie. Energia pre nemocnice je len jedno z jej mnohých využití. Freudova analógia s elektrinou platí nielen na psychoanalýzu, ale aj na celú psychoterapiu. Myšlienky rozvinuté psychoterapeutmi môžu liečiť duševné choroby, ale dá sa pomocou nich ukázať, ako myseľ funguje, ako mysle medzi sebou interagujú a ako fungujú v rámci kultúry. Dokážu zodpovedať otázky týkajúce sa ideálneho spôsobu žitia (takzvaného dobrého života či eudaimonia), o ktorých sa diskutuje už od staroveku.
Ak psychoterapia ako odbor dokáže poskytnúť informácie a rady aj nad rámec lekárskeho prostredia, prečo sa my ako spoločnosť častejšie neobraciame na psychoterapeutickú literatúru, keď sa vyrovnávame so životnými problémami? Veď práve životné problémy sú jej nosnou témou. Zrejme najmä preto, že laik, ktorý prejaví takýto záujem, je okamžite konfrontovaný s nepreniknuteľným jazykom. Čo môžeme očakávať, keď sa zoznámime so základnými princípmi gestalt terapie alebo logoterapie? Ľahko si predstavíme, čo zahŕňa špecializácia na operácie srdca, lebo všetci vieme, čo je srdce. Ale čo je také primárne na primárnej terapii a k akej transakcii dochádza pri transakčnej analýze? Názvoslovie psychoterapie je také nejasné, že zvyčajne odrádza od hlbšieho skúmania.
[…]
V porovnaní s predchádzajúcimi generáciami máme bezprecedentný prístup k informáciám, väčšiu osobnú slobodu, väčší materiálny komfort, viac majetku a dlhšiu predpokladanú dĺžku života. A predsa je významný počet ľudí deprimovaných, úzkostných či nespokojných. Štatistiky duševného zdravia ukazujú, že ako sa podmienky na život zlepšujú, my (a naše deti) sme čoraz smutnejší, ustarostenejší a osamelejší. Môžeme očakávať, že v dôsledku pandémie spôsobenej vírusom covid-19 tieto čísla stúpnu nielen krátkodobo, ale aj dlhodobo. V Spojenom kráľovstve v roku 2016 prvýkrát ustanovili „ministra osamelosti“. Zatiaľ čo odborníci varujú pred hroziacimi katastrofami – stúpanie morskej hladiny, robotizácia, kolabujúce finančné trhy, baktérie rezistentné voči antibiotikám, náraz asteroidu –, iná katastrofa už nastala. Ešte nikdy netrpelo toľko ľudí duševnými chorobami. Svetová zdravotnícka organizácia hlási, že samovraždy si celosvetovo každý rok vyžiadajú viac životov než vojny, vraždy, štátne popravy a teroristické útoky dokopy. V súčasnosti ide o takmer milión ľudí ročne.1 Niekto sa niekde rozhodne zomrieť – často násilne – takmer každých štyridsať sekúnd. Pre týchto ľudí samotná existencia znamená neznesiteľnú bolesť. V rozvinutom svete predstavuje sebaublíženie hlavnú príčinu smrti u ľudí vo veku pätnásť až štyridsaťdeväť rokov. Predbehlo aj srdcové choroby a rakovinu.
Výskyt duševných chorôb je taký vysoký, že momentálne nie je možné poskytovať riadnu liečbu a starostlivosť všetkým postihnutým. Politici len nedávno uznali finančné dôsledky tejto rozvíjajúcej sa krízy. Subjektívny blahobyt sa teraz chápe ako druh kapitálu a psychologické zdravie získalo výnimočnú dôležitosť v rámci ekonomiky šťastia. Tento nový prístup sa zakladá na predpoklade, že napokon zostanú všetky nešťastné krajiny chudobné. Duševné choroby sú nákladné. Psychologické ťažkosti sú najčastejším dôvodom, prečo si ľudia berú voľno z práce; strata produktívnych pracovných dní sa v modernej ekonomike ráta na stovky miliárd dolárov.
[…]
Ťažko určiť, kedy sa obyčajný smútok zmení na klinický stav. Diagnostické kritériá predstavujú snahu odlíšiť bežný smútok od abnormálneho, ale takmer všetky diagnostické systémy sú nedokonalé a do istej miery závislé od diagnostikujúcej osoby. Na duševné choroby neexistujú jednoznačné biologické testy ako napríklad vyšetrenie krvi. Súčasné štatistiky duševného zdravia naznačujú, že psychologickými ťažkosťami trpí toľko ľudí, až sa to, čo sme doteraz označovali za abnormálne, stáva čoraz viac typickým. Počet ľudí, ktorí spĺňajú diagnostické kritériá, je vysoký, ale v tomto čísle sa skrývajú aj takí, ktorí síce nie sú chorí, ale nefungujú optimálne. Majú pocit, že život nie je celkom taký, aký by mal byť, niečo im chýba, sužujú ich pochybnosti o zmysle a chcú niečo viac. „Toto má byť všetko?“ Biologické a psychologické faktory môžu u každého prispieť k duševnej chorobe relatívne inak, no keďže sa mozog za posledných desaťtisíc rokov nezmenil, je veľmi pravdepodobné, že stúpajúci výskyt duševných chorôb a nespokojnosti možno do veľkej miery pripísať modernému životu.
[…]
Freudova pozícia sa úplne zhoduje s pozíciou evolučnej psychológie. Vyvinuli sme sa v jednom prostredí, no žijeme v inom, a čím rýchlejšie sa naše prostredie mení, tým viac za ním zaostávajú naše mozgy, neschopné prispôsobiť sa novým požiadavkám. V súčasnosti väčšinu života trávime v úplne novom prostredí: v kyberpriestore. Internet nie je v princípe zlý, ale nespokojnosť a nepokoj do veľkej miery pramenia z našej obmedzenej schopnosti rýchlo a zdravo sa adaptovať, predovšetkým pokiaľ ide o sociálne siete. Duševné choroby najmä u mladých ľudí súvisia s časom stráveným pred obrazovkami. Doterajší výskum má však zásadné nedostatky: slabo definované premenné, nedostatok údajov o priamych príčinách a dôsledkoch a selektívny výber výskumných dát s úmyslom podporiť kľúčové argumenty.3 No každoročné prieskumy vykonávané v Spojených štátoch na vzorke viac ako milión mladých respondentov ukazujú náhly pokles duševnej pohody (sebahodnotenia, spokojnosti so životom, šťastia) po roku 2012. Odborníci dospeli k záveru, že najhodnovernejším vysvetlením tohto poklesu je rýchle prijatie smartfónov mladistvými.4 Nie je vôbec ťažké označiť kritikov internetu za odporcov pokroku alebo panikárov, lenže medzi kritikov musíme rátať aj Tima Bernersa‑Leea, ktorý internet vynašiel. „Ľudstvo prepojené technológiou na sieti funguje dystopicky,“ vyjadril sa.5
Prvý bestseller motivačnej literatúry zameranej na osobný rozvoj sa volá doslova Svojpomoc. Napísal ho Samuel Smiles a vyšiel v roku 1859, teda v tom istom roku ako Darwinovo dielo O pôvode druhov. Odvtedy tento sektor prekvitá, v roku 2018 len v Spojenom kráľovstve stúpol predaj motivačnej literatúry o 20 percent.6 Pod váhou týchto kníh sa prehýbajú police. Mnohé ponúkajú návody na život vychádzajúce z alternatívnych kultúrnych náhľadov, diel slávnych spisovateľov a filozofov, filozofických smerov či populárnej psychológie. Ďalšie sumarizujú myšlienky a úvahy rôznych slávnych duchovných vodcov. Občas takéto diela nájdeme na naozaj nečakaných miestach. Nedávno vychvaľovaný bestseller sa predáva ako kniha, ktorá čítajúcim pomôže lepšie pochopiť život prostredníctvom rúbania, stohovania a sušenia dreva. Recenzenti našli na jej stranách (zrejme v rozpore s autorovým zámerom) návod na dosiahnutie nadzmyslovosti a duševnej pohody. Ľudia očividne zúfalo hľadajú odpovede. Hoci sú charizmatické postavy povzbudivé a inšpiratívne slogany nám môžu zdvihnúť náladu či motivovať nás, priaznivé účinky takýchto prostriedkov bývajú krátkodobé. Návrat do reality sprevádza bolestné zistenie, že v skutočnosti sa nič nezmenilo. Keď sa uprostred noci zobudíme a hľadíme do tmy, existenčné pravdy na nás stále doliehajú.
Moderný život charakterizuje horúčkovitá aktivita, ktorá napovedá, že veľa ľudí niečo neustále a márne hľadá. Ženieme sa od jednej veci k druhej zdanlivo lapení v nekonečnom kolobehu uspokojenia a frustrácie: peniaze, diéty, kozmetika, sociálne siete, autá, hry, smartfóny; trendy, móda, výstrelky. Sú vari všetky tieto veci náhradou za niečo podstatnejšie – niečo neviditeľné, ale predsa reálne a dosiahnuteľné – alebo sú to len rozptýlenia, prostriedky, ako sa vyhnúť pocitom prázdnoty, ktoré by nás inak zaplavili?
Keď si kladieme veľké otázky, chceme odpovede postavené na uveriteľných základoch, odpovede vychádzajúce zo zrozumiteľného intelektuálneho rámca či také, ktoré sa dajú potvrdiť pozorovaním.
Freud a postfreudovci skúmali pocit nešťastia a vŕtali sa v mysli, aby našli jeho príčiny. Odmietli náboženské dogmy aj filozofické abstrakcie a rozvinuli teórie na základe pravidelného a systematického skúmania. Chápali, že ľudské otázky vyžadujú ľudské odpovede, a pokiaľ nepochopíme, čo znamená byť človekom, odpovede nenájdeme.
[…]
Ak teda zápasíme s rovnakými životnými problémami, prečo tak zriedka využívame psychoterapiu ako studnicu myšlienok? Jednou z prekážok je nejasné názvoslovie, neznášanlivosť medzi psychoterapeutickými smermi druhou. Navyše psychoterapiu často obviňujú, že je intelektuálne ochudobnená, absurdná a šarlatánska. Keď sa vysmievali Alfredovi Adlerovi, jednému z Freudových prvých spolupracovníkov, že obhajuje myšlienky založené na obyčajnom zdravom rozume, odvetil: „A čo je zlé na zdravom rozume?“ Ak sú odporúčania ako žiť vychádzajúce zo psychoterapie občas priame a zodpovedajúce skúsenostiam, je to predsa iba dobre.
Obvinenie z absurdnosti sa často objavuje práve v súvislosti so psychoanalýzou. Napríklad od samého začiatku poburuje Freudova teória sexuálneho vývoja, keďže pracuje s predčasnými sexuál-nymi pocitmi a incestnými túžbami. A predsa za posledných tridsať rokov získala aspoň čiastočnú podporu z rôznych uznávaných kruhov, jednoznačne zo strany neurovedy a evolučnej biológie, a mnoho významných vedcov vyjadrilo obdiv k Freudovmu prínosu. Vo svojej knihe Éra prenikania k podstate z roku 2012 Eric Kandel (nositeľ Nobelovej ceny za prácu o fungovaní ľudskej pamäti a o mozgu) napísal takéto zhrnutie: „Všeobecne sa zhodneme, že Freudova teória mysle významne prispela k modernému mysleniu. Napriek očividnému nedostatku, že sa nezakladá na empírii, predstavuje aj o storočie neskôr stále zrejme najvplyvnejší a najlogickejší pohľad na duševnú aktivitu, aký máme.“7 V 90. rokoch 20. storočia sa objavila nová disciplína, ktorá sa usiluje nájsť biologickú podstatu freudovského konceptu – neuropsychoanalýza. V súčasnosti existuje Medzinárodná neuropsychoanalytická spoločnosť, ktorá vydáva vlastný vedecký časopis.
[…]
Eklektizmus nie je dokonalý: chýba mu čistota, môže stratiť zo zreteľa zameranie, a ak sa presadzuje do extrému, môže byť až nezrozumiteľný. Napriek tomu zostávam presvedčený, že výhody uvážlivého eklektizmu výrazne prevažujú nad potenciálnymi nevýhodami.
Výsledkom je kniha, ktorá predstavuje v podstate osobnú syntézu a je nevyhnutne selektívna. Usiloval som sa zmieniť o hlavných predstaviteľoch psychoterapie a ich kľúčových prínosoch, hoci za zmienku určite stoja aj tí, ktorých som vynechal: Franz Alexander, Ludwig Binswanger, Erik Erikson, Karen Horney, Harry Stack Sullivan, Rollo May, Jacques Lacan, William Glasser, Anthony Ryle, Emmy van Deurzen, Marsha Linehan. Zoznam by mohol pokračovať viac-‑menej donekonečna. Môj výber veľkých mysliteľov vymedzil nielen ich význam, ale aj témy, ktorým som sa chcel venovať (napríklad identita, hlbšie pochopenie alebo narcizmus). Týmto prístupom sa záber zúžil. Navyše je môj panteón s prevahou mužov rodovo nevyvážený, no za to môže do veľkej miery spoločenská nerovnosť a predsudky, ktoré väčšinu 20. storočia bránili ženám stať sa lekárkami a neskôr psychoterapeutkami. No nesmieme podceňovať neuznaný intelektuálny prínos žien k psychoterapii (najmä za Freudovho života), či už zo strany pacientiek, príbuzných, dopisovateliek, odborníčok zo súvisiacich oblastí a priateliek.9 Príležitostne využívam na ilustráciu tvrdení opisy mojich terapeutických pacientov a pacientok, pri ktorých som zmenil klinicky nepodstatné drobnosti, aby som uchránil ich anonymitu.
Usporiadať si správne život je ťažké. Psychoterapia odjakživa uznáva náročnosť tejto úlohy a nedáva prehnané sľuby. Freud vyhlásil, že jeho metóda zmení utrpenie na bežné nešťastie. Nie je možné prekročiť „nespokojnosť v kultúre“ a neexistujú jednoduché odpovede. Človek sa neprerodí, keď si prečíta motivačnú myšlienku na servítke. Freudov realizmus je na prvý pohľad neatraktívny, veď nám ponúka iba chabú útechu v podobe „bežného nešťastia“. Lenže skromné prísľuby majú potenciál prekvapiť. Ak zmiernime očakávania, môže nás častejšie zaskočiť šťastie.
[…]
preklad Lucia Halová
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Žiť sa musí a jej autorovi Frankovi Tallisovi nájdete na stránke Inaque.