1.
Šiel som na pláž, vinou silného vetra som bol nevyspatý. Ako ľahko sa pokazí počasie a ako ľahko sa časom skazia aj kolená, chrbát, celé telo. More hlasno hučalo, z oblohy pomedzi čierne mraky prenikali na vodu modré záblesky. Ľavou rukou som si tisol klobúk na hlavu, na pleci som niesol skladaciu stoličku a veľkú tašku; pravou rukou som sa držal zábradlia dreveného schodiska pretínajúceho piesočnú dunu. Bol som zabratý do svojich myšlienok, keď náhle všetko ustalo: vietor, more, kríky, tlkot srdca a klipkanie mihalníc, hrdzavé chvenie ostnatého drôtu lemujúceho súkromné pozemky tak napravo, ako aj naľavo. Bol som zmätený, možno mi znova prišlo zle a v tom okamihu dezorientovanej nehybnosti sa ako jediná hýbala postavička so zlatými obrysmi: nie teleso, nie zvírený prach, nie mihotanie svetla, ale bytosť, ktorá prefrčala po dreve schodíka a o kúsok ďalej vkĺzla do piesku. Pomyslel som si: presne viem, o čo ide, a možno aj poznám jej meno, aj keď ho ešte nemá.
Potom sa vietor znovu rozfúkal, spenené more zasa obmývalo breh, ostnatý drôt sa rozkmital, kríky sa skláňali, akoby mi chceli utrieť pot. Rozkašľal som sa a nevedel som prestať. Zadýchaný som zišiel zvyšnými schodmi na pláž a zastavil som sa pár metrov od okraja piesku sčerneného od vody. Pokúsil som sa rozložiť stoličku, ale ako zvyčajne sa nechcela otvoriť. Aby som mal obe ruky voľné, klobúk, ktorý mi chcel vietor strhnúť z hlavy, som zložil na zem a priťažil sandálmi a zbavil som sa aj tašky. Zohnutý v páse, odfukujúc od zlosti a trápenia, som konečne postavil stoličku čelom k moru a vetru. No práve keď som siahal po klobúku, stolička sa prevrátila a v tej chvíli podráždeného znechutenia sa to stalo znova: znova som zbadal trblietavú zlatú postavičku pobehovať po suchom piesku a obratne sa vyhýbať stále dotieravejším jazykom vody.
Vtom som spravil sprostosť. Možno preto, že okamih predtým ma prekvapenie rozhodilo, chcel som teraz zareagovať a rozbehol som sa, aby som chytil drobný živý rozmar v tvare medeného drôtu, akoby som naozaj mohol bežať, akoby som ho naozaj mohol chytiť. Za všetko mohla moja oslabená hlava. Trhol som sebou dopredu, predstavoval som si to rázne, ale v skutočnosti sa mi pravá noha sotva zdvihla – zlomok z toho, ako som mal v úmysle –, no a tá ľavá, škoda reči. Nasledovali tri či štyri nemotorné zatackania, a len čo som pocítil ťarchu svojho tela a uvedomil si obratnosť, s akou postavička uháňala v rannej hmle smerom k temnému pásu móla, k mladej žene v spoločnosti chlapčeka, ktorý možno zbieral mušle, prišiel som si sám sebe smiešny. Srdce mi neusporiadane bilo, príliš dlhé vlasy mi padali do očí, vrátil som sa k stoličke, k taške, ku klobúku. Mal som pocit, akoby mi z hrude vysali posledný dúšok života gumovou hadicou ako benzín z nádrže.
Musíš sa upokojiť, pomyslel som si. Jemne som si masíroval palec na pravej nohe, ktorý ma už nejaký čas bolí, necht sčernel, odpadáva. A tak som si doprial hlboký výdych, vytiahol som z tašky zápisník, pevne som si nasadil klobúk na hlavu a rozpísal som sa o tom, čo sa mi práve stalo, bez toho, aby som venoval pozornosť moru, zrnkám piesku, ktorými mi horúci vietor obrusoval členky.
2.
Vysedával som tam bohvie ako dlho. Musel som zadriemať, len-‑len že som ešte zachytil zošit a ceruzku, skôr ako by mi ich odnieslo more.
Neznášam tieto náhle starecké usnutia. Koľko som prespal? Minútu? Desať? Vietor sa utíšil, ovzdušie sa sotva hýbalo, obloha zbelela, na mori akoby sa tiahol pás lesklého kovu. Listujem v zápisníku plnom piesku, prečítam si jeden riadok a potom vynechám desať. Pokúsil som sa spojiť dokopy dva okamihy možno spred hodiny, na strane som ich prištopkal o povraz dún, kríkov, pláže, tučných bledých medúz, ktoré sa v ľahkých vlnách prevaľujú sem a tam na pobreží. V takýchto prípadoch mi pomáha načasovanie. Najprv som postavičku nechal vyskočiť z piesku a potom som ju nechal zmiznúť; následne som hľadal vierohodnosť pre jej druhý výstup, pre naháňačku na pomedzí suchej a mokrej pláže. Ale hlava a ruka sa prejavili slabé, nedokázal som vypovedať, ako sa to stalo naozaj. Napokon, viem aj neviem, ako sa to stalo naozaj, isté je len to, že ma tá postavička vystrašila, vysilila. Možno toto je priestor vedenia a nevedenia – miesto, kde je postavička len paliatívom proti strachu –, o ktorom by som sa mal pokúsiť napísať. Ale je to ťažké, chcelo by to energiu a sebadôveru a nie aktuálnu pochybovačnú únavu, ktorá z ničoho nič prechádza do spánku.
Tieto malé úlety bývali kedysi častejšie. Nina to, keď ma ešte mala rada, zvykla nazývať snívanie s otvorenými očami alebo roztržitosť. No Laura ich od začiatku volala šialenstvami: šibe ti, vravela mi rovnako ako kocúrovi, keď sa splašene preháňal po byte. Nora zvykla znervóznieť, naliehala na mňa: poďme k lekárovi, niekedy mám o teba starosť, si úplne mimo. Ale ja som si vždy chcel tieto poklesky ponechať, v dobrom aj v zlom mi pripadali poryvmi skutočného sveta vyhradenými len pre mňa. Ako mladý som sa strašne nafukoval, vravieval som: neboj sa byť pomýlený, odlišuj sa od ostatných v tom najlepšom a v tom najhoršom, buď sebou, oddeľ sa od nich, ser na akékoľvek my a pohni kostrou, chvastúň, prekroč hranicu, uvidíme, kam až dokážeš zájsť, maj odvahu riskovať vlastný krk. A v niektorých prípadoch som sa naozaj pootĺkal. Ale s pribúdajúcimi rokmi človek spohodlnie, telo sa stáva stále menej vnímavým, stále menej odvážnym, aj sama realita je čoraz otupenejšia. Kto by dnes ráno očakával takýto úlet? V tej unikajúcej postavičke bolo čosi živelné ako pri zemetrasení, zaskočilo ma to. A to nehovoriac o nevoľnosti: cítil som sa ako moja štrnásťmesačná vnučka Licia, ktorá zbledne, keď je jej matka neprítomná, neplače, no chce byť v mojom náručí, prikazuje mi, aby som s ňou preskúmal izby jednu za druhou, či tam mama nie je, a keď sa moja dcéra vráti, chvíľu ju ignoruje, no potom sa hlučne rozradostí, bozkáva ju na ústa, nadšene jej hryzie do prsta, do kolena tými pár zúbkami, ktoré má. Lepšie je teda vykašlať sa na takéto stružlikanie banalít, som rozbitý, cítim prázdnotu priamo tu v temene, nemám koho bozkávať či hrýzť. Lepšie – povedal som si pri strúhaní ceruzky –, lepšie by bolo písať o rybároch, pár riadkov, o tmavých škvrnách ich stôp v piesku, spôsobe, akým chystajú udice, akým sledujú svoje plaváky, o krutej slasti lovenia života na háčik. Lepšie by bolo pokúsiť sa pochopiť tučného chlapa v kvetovanej košeli a bermudách, ktorý sa občas vynorí spoza pistáciových kríkov a hľadá poklady v piesku, pomáha si lacným detektorom kovov. Lepšie by bolo zaoberať sa ženou – napriek vzdialenosti ju spoznávam –, ktorá sa v ktovieakých myšlienkach so sklonenou hlavou vracia z baru vzdialeného pár krokov od móla.
[…]
preklad Peter Bilý
Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.