Vychádza román francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa s názvom Zničiť.
Rozhovor sa mal počas večere nevyhnutne zvrtnúť na politiku a Paul sa na to rezignovane pripravil, ani mu nenapadlo pokúsiť sa tomu vyhnúť, diskusie o politike boli základom rodinných obedov a večerí, odkedy politika a rodina existuje – skrátka – dlho. Pravdupovediac, sám toho v detstve veľa robiť nemohol, otcove povinnosti v DGSI akoby znecitlivovali politické rozhovory, akoby ho nútili k bezvýhradnej oddanosti aktuálnej moci. Nebola to celkom pravda, mohol voliť „ako každý iný občan“, pripomínal niekedy s humorom, a Paul si pamätal otcovu dosť ostrú kritiku na adresu Giscarda, Mitterranda a potom Chiraca – čo je predsa viac ako tridsať rokov politického života. Jeho kritika bola taká prudká, že si nemožno predstaviť, že by ich niekedy volil. Koho mohol voliť jeho otec? To bola ďalšia z jeho záhad.
Cécile aj jej manžel prirodzene volili Marine a robili tak už dlhší čas, odkedy nahradila svojho otca na čele hnutia. Vzhľadom na pracovné postavenie Cécile predpokladala, že Paul volil prezidenta – mimochodom jej predpoklad bol správny, vo všetkých voľbách hlasoval za prezidentskú stranu alebo za prezidenta, čo sa mu zdalo ako „jediná rozumná možnosť“, ako sa hovorí. Cécile sa preto vyhýbala tomu, aby politická diskusia zachádzala priďaleko, aby ho ne-urazila, zrejme poučila aj Hervého – ktorý, ako vedel, patril v mladosti k radikálnejším hnutiam, ako bol napríklad Bloc identitaire. V skutočnosti im to vôbec nemal za zlé, keby žil v Arras, asi by tiež volil Marine. Okrem Paríža poznal len región Beaujolais, ktorý prosperoval a vinohradníci boli pravdepodobne jediní francúzski poľnohospodári, s výnimkou niekoľkých pestovateľov obilnín, ktorým sa podarilo nežiť trvalo na pokraji bankrotu či dokonca dosahovať malý zisk. V celom údolí rieky Saône pôsobili aj početné podniky ľahkého strojárstva a tiež subdodávatelia pre automobilový priemysel, ktorým sa darilo a ktoré úspešne konkurovali Nemcom – ešte viac po Brunovom príchode na ministerstvo hospodárstva. Bruno sa nikdy neváhal vykašľať na európske nariadenia o voľnej hospodárskej súťaži, či už pri udeľovaní verejných zákaziek, alebo, keď sa mu to hodilo, pri zavádzaní ciel na výrobky. V tomto, ako aj vo všetkom ostatnom, sa od začiatku správal ako čistý pragmatik a nechával na prezidenta, aby zmierňoval napätie a pri každej možnej príležitosti potvrdzoval podporu Európe a priložil pery na všetky líca nemeckých kancelárok, ktoré mu osud doprial pobozkať. Medzi Francúzskom a Nemeckom to predsa len iskrilo, už dlhší čas to bolo zvláštne sexuálne.
Cécile pripravila medailóniky z homára, duseného diviaka a jablkový koláč. Všetko bolo vynikajúce, bola naozaj neuveriteľne dobrá, najmä koláč bol úchvatný – jemnosť cesta, na povrchu chrumkavého a vnútri mäkkého, rovnováha chuti roztopeného masla a jabĺk… ako sa to naučila? Bolo smutné pomyslieť si, že určite bude musieť čoskoro prevziať iné úlohy, šlo o mrhanie jej schopnosťami, tragédiu vo všetkých rovinách – kultúrnej, ekonomickej, osobnej. Zdalo sa, že Hervé si to tiež uvedomuje, a hneď po jablkovom koláči zachmúrený pokrútil hlavou; zrejme ponesie následky ako prvý. Ale prijal Grand Marnier, ktorý mu Madeleine s radosťou podala – kam sa podela Cécile? Zmizla, kým jedli jablkový koláč. Grand Marnier je výnimočný, málo známy alkohol; Paula táto voľba prekvapila; pokiaľ si pamätal, Hervé uprednostňoval trpkejšie chute, aké ponúkajú napríklad armagnac, calvados a iné ostré a neznáme regionálne likéry. Možnože s vekom Hervé zjemnel, čo mu pripadalo ako zmena k lepšiemu.
Vzápätí sa objavila Cécile s balíčkom previazaným mašľou, ktorý pred neho položila s plachým úsmevom a so slovami: „Tvoj vianočný darček…“
Vianočný darček, isteže, na Vianoce si dávame darčeky, ako mohol zabudnúť? Rodinné vzťahy mu rozhodne nešli, medziľudské vzťahy vo všeobecnosti – a so zvieratami to tiež nevedel. Rozviazal stužku a objavil krásne matne strieborné kovové puzdro; bolo v ňom plniace pero Montblanc – Meisterstück 149, ktoré sa zdalo byť zdobené špeciál-nym materiálom, niečím, čo sa nazýva červené zlato.
„To nebolo treba… naozaj je to priveľa.“
„Kúpili sme ho spolu s Madeleine, zložili sme sa, aj jej sa treba poďakovať.“
Pobozkal ich, zaplavila ho zvláštna emócia; bol to krásny, nepochopiteľný dar.
„Pamätám si,“ hovorila Cécile, „že kedysi si si do zošita prepisoval vety, vety spisovateľov, ktoré si považoval za najkrajšie, a z času na čas si mi ich prečítal.“
Okamžite si spomenul; naozaj, áno, robil to. Začal v trinástich a pokračoval až do maturity; vety si starostlivo prepisoval, strávil nad nimi hodiny, niekoľkokrát si ich prepísal nanečisto, kým si ich zapísal do zošita. Pred očami mal aj zápisník v pevnej väzbe s arabskou mozaikou na obálke. Čo sa s ním asi stalo? Pravdepodobne bol stále v jeho tínedžerskej izbe; naopak, nedokázal si spomenúť, čo si vtedy vlastne prepisoval. Zrazu sa mu niečo vrátilo, ale nebola to veta, skôr strofa z básne, znovu sa osamotená vynorila z hlbín jeho pamäti:
Čo dnes zostalo
Láskavému nástupcovi
z jeho krásneho kráľovstva?
Orléans, Beaugency,
Notre-‑Dame de Cléry,
Vendôme,
Vendôme.
Hneď nato si spomenul na pieseň Davida Crosbyho s rovnakým textom – v skutočnosti to nebola pieseň, ale skôr zvláštna kombinácia vokálnych harmónií bez skutočnej melódie a niekedy aj bez textu, ktoré David Crosby zložil na sklonku svojej kariéry.
Rozišli sa krátko po večeri; Paul si spomenul, že zabudol zavolať Brunovi. Spraví to hneď na druhý deň; netušil, čo by Bruno mohol robiť na Vianoce. Asi nič, Štedrý deň bol preňho skôr nepríjemnosťou. Alebo možno nie, možno sa stretol s deťmi, možno sa snažil naposledy sa zmieriť so svojou ženou, bolo lepšie počkať do dvadsiateho šiesteho. V každom prípade bolo nutné oznámiť mu, že v Saint-‑Joseph plánuje zostať celý týždeň.
Príjemne opitý sa bezmyšlienkovito vybral presklenou galériou do svojej izby. Ako prvý mu udrel do očí plagát Keanu Reevesa. Záber z filmu Matrix Revolutions zobrazoval slepého Nea s páskou cez zakrvavené oči, ako putuje apokalyptickou krajinou. Určite bolo príznačné, že si vybral práve tento záber a nie jeden z mnohých, na ktorých predvádzal bojové umenie. Zviezol sa na malú, strašne úzku posteľ, na ktorú sa kedysi zmestil aj s babou, no, nebolo ich toľko, len dve.
Matrix vyšiel pár dní pred Paulovými osemnástymi narodeninami; hneď ho uchvátil. To isté sa stalo Cécile o dva roky neskôr s prvou časťou trilógie Pán prsteňov. Mnohí považovali prvý diel Matrixu za jediný skutočne zaujímavý vďaka vizuálnym inováciám, ktoré priniesol, a neskoršie diely za slabší odvar. Paul sa s týmto názorom nestotožnil, pretože vo svojich očiach nezohľadňoval scenár. V prípade väčšiny trilógií, či už ide o Matrix, alebo Pána prsteňov, dochádza v druhej časti k poklesu, ale v tretej časti sa obnoví dramatická intenzita a v prípade Návratu kráľa je to dokonca apoteóza; a v Matrix Revolutions je milostný príbeh medzi Trinity a Neom, na začiatku trochu nepatričný vo filme pre nerdov, nakoniec naozaj dojímavý, najmä vďaka hereckým výkonom, aspoň to si myslel vtedy a myslel si to aj na druhý deň, keď sa zobudil, ráno 25. decembra, takmer o dvadsaťpäť rokov neskôr. Nad zamrznutými lúkami sa už rozvidnievalo a on si išiel do obývačky uvariť kávu. Bol trochu oťapený, ale vôbec ho nebolela hlava, čo bolo prekvapujúce vzhľadom na množstvo alkoholu, ktoré vypil v predchádzajúci večer. Cécile chcela ísť otca navštíviť po obede; to bol jediný program na tento deň. Po prvom dúšku kávy si znova spomenul na Matrix, vyrazilo mu dych, keď si v záblesku uvedomil, že Prudence sa nesmierne podobá na Carrie-‑Anne Mossovú, ktorá hrala Trinity. Vrátil sa do svojej izby, našiel zložku s fotografiami z filmu: bolo to očividné, do očí bijúce, akože si to nespojil už skôr? Bol prekvapený, nikdy si nemyslel, že bude takýto, vnímal sám seba skôr ako chladného, racionálneho človeka. Svetlo v izbe bolo čoraz jasnejšie, teraz rozoznával jej zariadenie, počnúc obrovským plagátom Nirvany, ktorý bol ešte starší ako Matrix, musel pochádzať z dôb základnej školy. Matrix by si asi rád znova pozrel; o Nirvane pochyboval, hudbu už takmer nepočúval, občas si pustil gregoriánske chorály, keď mal ťažký deň, veci ako Christus Factus Est alebo Alma Redemptoris Mater mali od Kurta Cobaina ďaleko, v niečom sa meníme a v inom vôbec nie, v toto vianočné ráno bol schopný dospieť len k takémuto chabému záveru. Carrie-‑Anne Mossová sa mu stále páčila rovnako, a ešte viac ako kedykoľvek predtým; pri pohľade na fotografie z filmu zistil, že všetky jeho mladícke emócie zostali nedotknuté, a nevedel sa rozhodnúť, či je to dobre alebo zle. Dal si druhú kávu a napadlo mu, že by sa mohol pozrieť po zápisníku, o ktorom Cécile hovorila v predchádzajúci večer, do ktorého si písal obľúbené vety. Po štvrťhodine bezvýsledného hľadania si spomenul, že ho vyhodil krátko po rozhodnutí pripraviť sa na prijímacie skúšky na ENA, po ťažkej noci, ktorú si nevedel celkom presne vybaviť, ale znova mal pred očami odpadkový kôš na Rue Saint-‑Guillaume, kde ho vyhodil. Škoda, možno sa o sebe mohol dozvedieť viac, určite tam boli včasné náznaky, možno varovania osudu, ktoré mohol rozlúštiť na základe výberu niektorých viet; jediné, ktoré si stihol zapamätať, neboli veľmi povzbudivé, veď išlo o nešťastného kráľa, kráľa porazeného a poníženého Angličanmi, ktorý stratil takmer celé kráľovstvo. A ani Neov osud nebol veľmi závideniahodný; o Kurtovi Cobainovi ani nehovoriac.
Svitalo, opäť bude krásny zimný deň, jasný a čistý. Z prílivu minulosti, ktorý sa v ňom postupne dvíhal, ako znovu objavoval predmety v izbe, mu nebolo dobre a vyšiel von. Dom bol v rannom svetle nádherný, jeho zlatisté vápencové steny ožiarilo prudké zimné slnko, ale stále bolo veľmi chladno. Nemal chuť vrátiť sa do svojej izby, nie hneď, a zamieril k Cécilinej izbe, bolo to menej náročné. Vedel, že jej to nebude prekážať, nikdy nemala čo skrývať, nemala to v povahe.
Namiesto Nirvany mala plagát Radiohead; Matrix nahradil Pán prsteňov. Delili ich len dva roky, ale to by mohlo vysvetľovať rozdiel, veci sa vtedy hýbali ešte relatívne rýchlo, hoci určite oveľa pomalšie ako v šesťdesiatych alebo dokonca v sedemdesiatych rokoch, k spomaleniu a znehybneniu Západu, k predohre k jeho zničeniu, dochádzalo postupne. Hoci už nepočúval Nirvanu, podozrieval Cécile, že ešte stále si z času na čas pustí staré skladby Radiohead, a zrazu si spomenul na Hervého vo veku dvadsať rokov, keď sa so Cécile zoznámil. Aj on bol fanúšikom Pána prsteňov, dokonca absolútnym fanúšikom, niektoré pasáže vedel naspamäť, konkrétne tú, kde sa otvára Čierna brána Mordoru, tesne pred záverečnou bitkou. V tej chvíli videl, ako pred nimi stojí Hervé a naspamäť odrieka reč Aragorna, syna Arathornovho. Najprv pred bránou v sprievode Gandalfa, Legolasa, Gimliho, svojich prvých spoločníkov, Aragorn silným hlasom spustí poslednú, veľkorysú, rytiersku žiadosť:
Nech pán Čiernej zeme vyjde von,
nech je na ňom vykonaná spravodlivosť.
Brána sa naozaj otvorila a na planinu vtrhli vojská zlých mocností – obrovské, nekonečne početnejšie, vojská Gondoru zachvátil strach. Aragorn so svojimi spoločníkmi ustúpi a prednesie príhovor k vojakom, čo bol určite jeden z najkrajších momentov filmu, Aragornovo napomenutie:
Synovia Gondoru, synovia Rohanu, moji bratia, vidím vám v očiach rovnaký strach, ktorý by zobral odvahu mne.
Možno príde deň, keď odvaha ľudí zlyhá, keď opustíme priateľov a pretrhneme všetky zväzky. Ale dnes to nebude!
A Hervé zopakoval vetu v angličtine, pretože len tak sa dala zachytiť intonácia Vigga Mortensena, vedomie, že boj je takmer nemožný, ale napriek tomu nevyhnutný, zúfalá tvrdohlavosť, odvaha: BUT IT IS NOT THIS DAY!
Prečo si tak dobre pamätal epizódu, ktorá sa ho ani priamo netýkala? Azda preto, že práve v tej chvíli pochopil, že jeho mladšia sestra sa zamilovala do Hervého. Sám nikdy nebol zamilovaný, spal s poltuctom dievčat, pripadali mu sympatické, ale nič viac, no v pohľade, ktorý jeho sestra venovala Hervému, zachytil zjavnú, mocnú jemu neznámu silu.
Hodina vlkov a roztrieštených štítov,
keď sa Vek ľudí zrúti,
ale dnes to nebude – BUT IT IS NOT THIS DAY!
Dnes budeme bojovať,
všetkým, čo je nám na tejto zemi drahé.
Hervé opäť doplnil pôvodnú verziu, preklad nebol zlý, ale je pravda, že anglický text By all that you hold dear on this good earth, bola predsa len iná káva. Potom prišla posledná veta, výzva do boja:
Postavte sa, muži Západu!
Hervé musel byť v tom čase určite členom Bloc identitaire a mocnosti Mordoru zjavne považoval za adekvátne zobrazenie moslimov; Reconquista sa v Európe ešte nezačala, ale už mala svoj film. Zúčastnil sa na nejakých vyslovene nezákonných alebo násilných akciách? Paul si to nemyslel, alebo si aspoň nebol istý, Cécile to možno vedela, ale nechcel sa jej na to pýtať. V každom prípade ho notárske štúdium upokojilo. No, možno nie celkom, stále v ňom bolo čosi zvláštne vzdorovité, nepodmanené, ťažko definovateľné. Otec ho mal vždy rád, zať ho nesklamal a svadba bola honosná, koče ťahané koňmi prechádzali cez kopce v Beaujolais a také veci, úplne neúmerné k tomu, čo dostal on. Jeho otec vždy uprednostňoval Cécile, to je pravda, Cécile bola od začiatku jeho miláčikom a v hĺbke duše voči tomu nemohol namietať, pretože Cécile bola lepšia, bola jednoducho lepším človekom.
Všetko sa teraz brutálne obrátilo, jeho otec bol v úlohe dieťaťa, ba dokonca nemluvňaťa, ale Cécile bola odhodlaná postaviť sa k situácii čelom, bola v najlepších rokoch a nič si nenahovárala, tým si bol Paul istý, jeho otec sa nikdy neocitne v situácii starčekov, ktorí celé hodiny ležia v moči a výkaloch a čakajú, kým im príde sestrička, alebo skôr pomocná ošetrovateľka s lepšími úmyslami ako ostatné, vymeniť plienky. Pri pomyslení na to, čo sa mohlo stať jeho otcovi, aký mohol byť jeho osud, keby tam neboli Cécile a Madeleine, Paulovi mierne zovrelo hruď a rozhodol sa ísť prejsť do vinohradov. Na vinič sa v tomto ročnom období nedalo veľmi pozerať: pripomínal škaredé, pokrútené, čierne, priemerné útvary, ktoré sa snažili zachovať si svoju podstatu počas zimy, a človek by si nikdy nepredstavil, že z takýchto škaredých drobností sa neskôr môže zrodiť víno, ale svet je zvláštne usporiadaný, uvažoval Paul počas prechádzky pomedzi pahýle. Ak Boh skutočne existoval, ako si myslela Cécile, mohol by viac prejaviť svoje názory, Boh mal v komunikácii obrovské nedostatky, takýto stupeň amatérstva by si v profesionálnom prostredí nedovolil.
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Zničiť a jej autorovi Michelovi Houellebecqovi nájdete na stránke Inaque.