168_Giulia Caminito_Voda v jazere nikdy nie je sladka

Voda v jazere nikdy nie je sladká

Vychádza román Voda v jazere nikdy nie je sladká, za ktorý jeho autorka Giulia Caminito získala ocenenie Premio Campiello.

4

SVET JE PRÍLIŠ STUDENÁ PLAVÁREŇ

Keď som bola malá, betónový štvorec, ktorý matka pre mňa a Mariana asanovala, bol jediné miesto na hranie. Naša základná škola nemala záhradku ani futbalové ihri­sko, prestávky sme trávili na chodbách, lebo na dvor spadla borovica, ležala krížom, oblasť ohradili červeno­‑bielou páskou, aby deťom naznačili, že majú zakázané sa k nej priblížiť, ale nikto ju nikdy neodstránil. Keď sa pásky roztrhli, niekto ich zviazal. Päť rokov som z okien svojej triedy videla kmeň stromu obťažkaný ihličím a šiškami, s koreňmi zhnitými vinou betónu, ako leží na dvore, akoby nám chcel svojím spánkom povedať, že je to naša chyba.

Ihriská pri našom prvom dome boli plné striekačiek a ženy a muži sedeli aj cez deň na lavičkách s natiahnutými rukami s ihlami ešte zapichnutými do žíl, zabudli si ich vybrať a nikto sa nenamáhal urobiť to za nich.

Ak Antonia niekoho takého zbadala, podišla k nemu, povedala: Vytiahnite mu niekto tú ihlu z ruky, prosím vás, a mne sa chcelo plakať od hnevu. Tí ľudia ju mohli napadnúť, preniesť na ňu vlastné bremeno, zmrzačiť ju, bála som sa ich a vôbec som s nimi nesúcitila.

Matka stanovila pravidlo, že sa hráme len pri dome, s hračkami, ktoré patrili len mne a Marianovi a nikomu inému. Neboli tam hojdačky ani šmykľavky, neboli tam priestranstvá, kde sme sa mohli zrážať na bicykloch.

Antonia sa bála, že ak pôjdeme von, zapletieme sa do hier, aké aj ona zažila v detstve, na miestach, ktoré neboli určené deťom, ale úpadku.

Kedysi mi rozprávala o svojom detstve a o rodnej štvrti, o tom, ako raz vyvesili plagáty, na ktorých sa písalo, že sa začala stavať verejná plaváreň, kde sa budú konať plavecké kurzy pre obyvateľov štvrte, so zľavou pre dôchodcov a mládež. Mestské zastupiteľstvo sľubovalo nové budovy, autobusové spoje, prázdne kontajnery, kontroly proti nočnému dílovaniu.

Plaváreň začali stavať, vyhĺbili jamu, prišli buldozéry a potom betón, nastúpili inžinieri s urbanistickými plánmi, pridal sa starosta s referentom, všetci sa prišli pozrieť na to, čo sa nemalo nikdy dokončiť.

Plaváreň postavili, ale nikdy nebola uvedená do prevádzky, naliali tam betón, smolou izolovali bazény, pridali mostíky, no voda do nich nenatiekla.

Rokmi sa mestská plaváreň stala vlastným tieňom, fraškou a terčom posmechu, mala byť obrodou štvrte a premenila sa na jej kapituláciu. Ľudia ju začali plniť smeťami a nepoužívaným nábytkom, matracmi, vysedenými kreslami, rozbitými kachličkami z kúpeľne, rúrami, namiesto chlóru insekticíd, namiesto záchranných kolies potkany a šváby.

A predsa sa na plochu, ktorú už nikto nechcel, raziacu zanedbaním, zabudnutím, aj tak chodili hrať deti. Lebo sa nemali kde inde stretávať, neboli tam ihriská, neboli tam námestia, kostolu sa oblúkom vyhýbali. Matka sa tam vídala s priateľkami, hovorili si: Uvidíme sa na plavárni.

A plaváreň sa stala stokou nenaplnených sľubov, deti sedeli na mostíkoch a hompáľali nohami nad horami chorôb.

Hrali sa na skrývačku medzi kostrami toho, čo mali byť prezliekarne, fajčili ukryté za veľkou plachtou, na ktorej bolo ešte napísané: ČOSKORO OTVÁRAME – NOVÁ MESTSKÁ PLAVÁREŇ.

Bol tam napísaný čas a miesto otvorenia, bolo tam všetko, ale nikto ju nikdy neotvoril. Náter opadal pod vplyvom dažďa, dlaždice sa rozbili. Firma, ktorá vyhrala vo verejnej súťaži, vyhlásila bankrot, prešetrovali ju za spreneveru, no vyšetrovanie sa pozastavilo, procesné doklady ležali spolu s inými procesnými dokladmi na kope neefektívnosti, mŕtvol.

Matka sa mi priznala, že vtedy prestala veriť sľubom, že vyčistia štvrť, že pomôžu tým, čo ležia na rohoch ulíc, že dajú byty rodinám, ktoré ostali bez práce, že vybudujú nové ihrisko, novú električkovú trať, nové zdravotné stredisko, vysmiala sa im.

Antonia už nečakala, že veci sa nejako spravia, urobila si ich sama. Zaumienila si, že jej deti sa nebudú hrať v kalužiach tejto stratenej ilúzie, ak bude treba niečo vyčistiť, vyčistí to sama, ak bude treba niečo zakázať, zakáže to sama, ak bude treba niečo ohraničiť, ohraničí to sama.

Keď matka vidí, že stavajú kolotoče priamo na priestranstve pred naším domom v Anguillare, prijme to ako znamenie svojich správnych rozhodnutí, lebo možno vytesnila, aké desivé môžu byť hry pre deti. Možno zabudla, že na jarmokoch a na kolotočoch musíte dobre zamieriť a vystreliť, aby ste vyhrali zlatú rybku, plyšového slona, tú najžiadanejšiu odmenu.

Kolotoče prichádzajú do mestečka raz ročne počas veľkonočných prázdnin, ostanú dva týždne, na jednej strane hlavného námestia sú postavené zvláštne strieborné lode, ktoré stúpajú a zasa klesajú, majú červený predok a podobajú sa na vesmírne rakety, chodia na ne hlavne deti, dovlečú tam rodičov a ukazujú hore presvedčené, že mechanický a monotónny pohyb je nepoznaným zážitkom lietania.

Vždy prítomné sú aj retiazkové kolotoče, sedačky zavesené na retiazkach na kruhu, ktorý sa točí čoraz rýchlejšie a dvíha sedačky vyššie, na retiazkových kolotočoch zvíťazíte, keď strčíte do sedačky pred sebou, aby nadskočila, a dosiahnete na odmenu, ktorá je zvyčajne zavesená na žrdi. Môže ísť o obyčajnú zábavku pre deti, ak sa točí pomaly, alebo o zlomyseľné preteky, ak sa na ne vrhnú pu­bertiaci, čo sme my, alebo by sme aspoň chceli byť, máme ešte len dvanásť, nie sme ani ryba, ani rak, vesmírne rakety sa nám zdajú už trápne, ale nemáme mopedy ani peniaze na cigarety.

Náš záujem sa upriami na tri atrakcie.

Prvou je boxer, stroj s oválnym boxovacím vrecom, čím je úder silnejší, tým viac bodov získaš, chalani sa celé hodiny, celé dni pretekajú, kto udrie silnejšie, niektorí na to idú s rozbehom, ďalší vysoko dvíhajú lakte a vraštia čelo: kto nepohne vrecom ani o centimeter, je lúzer a ostatní ho ponížia. My dievčatá sa postavíme do kruhu okolo nich a sledujeme, ako vyhrávajú či prehrávajú, povzbudzujeme ich alebo sa smejeme, robíme si posmešky z ich mužnosti bez chlpov a pohlavia, nabádame ich, aby boli viac mužmi. Na toho, kto buchne silnejšie, sa dívame s rešpektom, pôsobí, akoby mal oblečenú livrej, kráča s vypätou hruďou. Dievčatám nie je dovolené to skúsiť, ale my to ani nechceme, žena, ktorá búcha päsťou a zraňuje, stráca pôvab a nie je príťažlivá, ak sa niektorá z nás aj priblíži k boxovaciemu vrecu, chichúňa sa pritom, udrie slabo a nenechá latku vystúpiť ani o pol bodu, udierame ako dojčatá.

Druhú atrakciu, autodróm, má najradšej Carlotta. Uprostred námestia, priamo pod balkónom nášho domu, postavia krytú čiernu dráhu, vnútri krúžia dvojmiestne autá s ošúchaným koženým volantom, každé má na boku číslo a jedinou zábavou šoférov je narážať do seba, lebo autíčka majú po obvode hrubé gumené nárazníky. Ale nám nestačí narážať do seba len tak zo zábavy, vyberáme si dobre, chalani sa na seba z diaľky dívajú a idú na to s rozjazdom, hľadajú autíčka, do ktorých by mohli naraziť s nevraživosťou, každý stret zarachotí a pri náraze si nadávajú. Ale nie preto sa Carlotte páčia zrážky autíčok, je to v podstate detinská zábava, ktorú sme obsadili a spravili nevhodnou pre menších, ale preto, že správca tejto atrakcie vymyslel novú hru: súťaž s bozkami.

Kým šoférujeme po dráhe, v istej chvíli spustí správca sirénu a všetky autíčka zastanú, potom vyvolá číslo, ten, kto sedí v danom autíčku, musí vstať a pobozkať, koho chce, ten, kto dostane bozk, získa žetón na jednu jazdu zadarmo. Hra s bozkami Carlottu elektrizuje, vždy si vyberá za spolujazdkyňu Agatu, lebo ona ich dostáva viac než ja, ja som doslova neviditeľná. Už len možnosť, že vyvolajú moje číslo, ma rozrušuje, až sa mi potia prsty, nevedela by som, za kým ísť, nevedela by som, čo robiť, ku komu sa priblížiť. Samozrejme, medzi chalanmi sú tváre, ktoré sa mi páčia, o niektorých snívam, že by si ma vybrali, práve mňa zo všetkých dievčat, najmä jeden. Volá sa Andrea, je vytiahnutý a má rovnú ofinu, v porovnaní s ostatnými hovorí menej v nárečí, často nosí farebné tričká, má okrúhle oči, páči sa mnohým z nás, lebo si vie poradiť, keď ho urazia, zareaguje, keď ho volajú na zodpovednosť, nestiahne sa, ale nie je agresívny, sám nezačína hádky.

Trasiem sa pri predstave, že vstane zo svojho autíčka a príde ku mne, keď vyvolajú jeho číslo, ale on to nikdy neurobí, ak sa to náhodou stane, vždy vyzve svojho spolujazdca, aby vstal, a sám ostane sedieť, neviem určiť, kam sa díva, či na mňa alebo nie, či myslí na čosi iné a na koho myslí, na čom sa smeje, keď si s kamarátom pošepnú čosi ironické.

Carlotta rada vstáva a vyberá si, koho pobozká, robí to s prirodzenosťou, ktorú neznesiem, nikdy ju nepremôže úzkosť zo sklamaných očakávaní, vyzerá pripravená na každú prekážku, na každú fázu dospievania, hoci chalani, keď im venuje pohľad, nevyzerajú zvlášť nadšene, je na nej niečo, možno na tvári, na nepestovanom obočí, na rozširujúcich sa bokoch, čo neoceňujú.

Radosť, s ktorou rozdáva lásku, o ktorú nikto nestojí, ma privádza do rozpakov, odvraciam sa, keď vstáva, a jediné, ako sa bránim pred bozkami, ktoré som nedala ani nedostala, je riadiť autíčko do kruhu a vyberať si, do koho sa pustím, zrýchliť a naraziť do niekoho, čoraz silnejšie, aby som vyvolala kolízie, ktoré hodia telá dopredu, myknú krkmi, ohnú chrbty. Viac ma uspokojuje pohľad na ich zmätený výraz, že do nich vrazilo dievča, než polichotený, keď vstane, aby ich pobozkalo. Mám neforemnú mikinu a kapucňu stiahnutú cez vlasy, uši a polovicu čela, a keď tam tak sedím, som ako oni.

Prečo sa hneváš? spýta sa ma Agata, keď vystúpime a jazda sa skončila, vyhrala štyri žetóny, mohla by tam stráviť zvyšok večera, zatiaľ čo ja som už minula peniaze, ktoré mi dal ráno Mariano, ďalšie nemám a budem sa už len dívať zboku ako smoliarka.

Nehnevám sa, ale toto je hra na autíčka, ktoré do seba narážajú, nie na autíčka na bozkávanie, odvetím jej.

Hovorím stroho, piskľavým tónom, ktorý som možno dovtedy nepoužívala, ale ktorý, odkedy som vyhrala boj o raketu s Alessandrom, cítim v krku.

Od toho dňa sa so mnou Alessandro nerozprával a nikomu nemal odvahu priznať, že ho zbilo dievča, učitelia to vyšetrovali, rodičia sa pohoršovali, žiadali odškodné, vyhrážali sa, že školu zažalujú, syn musel ísť na pohotovosť, nebude už môcť hrať futbal.

Chceš strieľať? spýta sa Andrea a ja sa poobzerám okolo seba, aby som zistila, s kým sa rozpráva, mlčím.

Chceš strieľať? zopakuje a vytiahne z vrecka nohavíc peniaze – rozpráva sa so mnou.

Tretia atrakcia, ktorá nás očarúva, je strelnica: pri jednej stene sú postavené prázdne plechovky od Coca­‑Coly, Spritu, Fanty, všetky už otlčené, dostanete pištoľ alebo pušku s loptičkami, a čím viac ich zhodíte, tým viac môžete vyhrať. Za tri plechovky nič, za desať malú figúrku, žabku, myšku, žirafu, za tridsať plastovú fľašu od šampanského s čokoládkami, ak zhodíte všetko, dajú vám obrovského plyšiaka, ružového medveďa vysokého dva metre s ružovou mašľou na krku a čiernymi očami ako medúza.

Nikdy som nestrieľala, zdá sa mi to hlúpe, len ďalší spôsob, ako obrať ľudí o peniaze, plechovky sú určite z väčšej časti nalepené na drevené podpery, takže môžete zhodiť tridsať, ale viac nie, videla som ľudí, ktorí to skúšali, a nikto ich nezhodil viac, než koľko ich treba na hrsť čokoládok, ktoré potom išli zjesť na múrik a vrátili sa s džínsami umazanými od čokolády a tabaku.

Pozriem na Andreu a poviem: dobre, skúsme to.

Zaplatí za prvé kolo a začne strieľať, pištoľ chytí zle, zamieri príliš chvatne, je vidieť, že nepozná zbrane, že si nanajvýš sadne na koberec v obývačke a pozve priateľov, aby zomreli vo videohrách. Pomyslím si, že skutočné zbrane sa nemajú držať ako mrkvy, brokolice či baklažány, akoby boli nečinné, ale tak, že sa presne zameriame na to, čo chceme zasiahnuť.

Vidím ho trafiť pár plechoviek, o ďalšie sa len obtrie, ďalšími ani nepohne, ostanú takmer všetky stáť a medzičasom k nám podišli priatelia, dokonca aj Carlotta a Agata ho povzbudzujú, lebo aj keď sme sa navzájom nepredstavili, už sa poznáme, keď sa oslovíme, keď podídeme bližšie, v mestečku to stačí na to, aby sme vytvorili tlupu.

Potom Andrea povie, že som na rade, položí na pult ďalšie peniaze a v jeho očiach zazriem záblesk výzvy, to, čo pôsobilo ako láskavosť, sa asi stalo zámienkou na vystrelenie si. Keďže na autodróme som doňho narážala, ako to robia neopätované lásky, s túžbou byť pochopená, prijatá, teraz za to musím zaplatiť.

Vezmem do ruky pištoľ a pani na strelnici mi vysvetlí, koľko mám rán, ak budem chcieť ďalšie, musím zaplatiť viac, ale musím začať odznova. Jedno kolo, jedna odmena.

Prikývnem, ľudia odchádzajú, nikto netúži vidieť dievčatko, ktoré matka zle ostrihala a ktoré má oblečené šaty po anarchistickom bratovi, ako strieľa a netrafí, možno by som ich mohla rozosmiať, to áno, ale aj smiech, ktorý vyvolám ja, nemá žiadnu hodnotu.

Keď taliančinárka uvidela Alessandra vrátiť sa do triedy s barlami, do očí jej vyhŕkli slzy a s rukou pred ústami zamrmlala: Takéto veci by sa nemali stávať.

Zovriem falošnú pištoľ, pomaly ju zdvihnem a v okamihu, keď privriem jedno oko a zamierim, necítim triašku ani zrýchlený tlkot srdca, chce sa mi len kričať: Pozrite sa na mňa, teraz sa môžem baviť aj ja.

Vystrelím a plechovky padajú, počuť cinkanie kovu a salvy guliek, spadne ich päť do radu a ja sa zastavím, uvoľním rameno. Neviem, ako sa mi podarilo ich zhodiť, cítila som len natiahnutú ruku, stlačenie kohútika, zaostrenie očí na cieľ, akoby som prvýkrát zaspievala a zistila, že mám hlas ako slávik.

Andrea to pozorne sleduje, pokúsi sa prehodiť niečo o šťastí, o tom, že podľa neho fúka vietor, zasmeje sa.

Opäť zdvihnem pištoľ, zamierim na šiestu plechovku a vystrelím, zhodím ďalších päť a znovu nabijem. Pani zo strelnice, s mastnými vlasmi, v ružových gardéniových šatách s hlbokým výstrihom, sa upäto usmeje a poznamená čosi v nárečí, ktoré nie je naše a ktoré sa ani nesnažím pochopiť.

Niektorí ľudia vedia udržiavať rovnováhu, môžu stáť na jednej nohe ako plameniaky, iní cítia rytmus pri tanci a vnímajú údery bicích, ďalší na spočítavanie a odpočítavanie nepotrebujú papier ani kalkulačku, a potom som tu ja, čo viem strieľať a mám drsné nohy a širokú mikinu a v hlave prázdno namiesto budúcnosti.

Už len to, že v hre je odmena pre víťaza, že sa dá vyhrať, pre mňa zaváži, možno pre druhých nie, ale pre mňa, čo by som chcela zhromažďovať veci, čo by som chcela kopu črievičiek, kopu rúžov, kopu gumičiek do vlasov, má obrovské ružové zviera s guľatými ušami a nosom príchuť zásluh a ziskov.

Zdvihnem pištoľ, zreteľne vidím plechovky, jednu, druhú, tretiu, pokračujem; ako dieťa som sa nikdy neviezla na kolotočovom koni a túžila som sa obliekať ako princezná, nosiť na hlave korunu, zvierať žezlo, ale za kolotoče sa platí, ale za koruny sa platí, ale za krištáľové črievičky sa platí.

Chýba už len jeden výstrel, pomyslím si, že mám za chrbtom veľa ľudí, pritiahla som nespravodlivú a nezdravú pozornosť. Hovoria: Je to len dievča, nemá ani svaly na rukách, nemá ani peniaze, aby si kúpila nové nohavičky.

Dopadne to ako s tými bežcami, ktorí sa tesne pred cieľom zosypú, budem na cieľovej fotografii tá, čo prehrala, kôň, ktorý cvála a dochráme sa v záverečnej zákrute, džokej vyhodený zo sedla, futbalista, ktorý nepremení penaltu, drevená medaila. Stačí málo a človek zlyhá, zlyhá pre emócie, pre roztržitosť, lebo je to ľudské.

Vystrelím poslednýkrát, plechovka Coca­‑Coly sa zachveje a zistím, že v tom nebol žiadny švindeľ: spadli všetky. Položím pištoľ na pult.

Moje kamarátky vykrikujú, konečne majú pocit, že sú družkami hrdinky, a nie tej škaredej, ktorú nechávajú samu na autodróme, nie tej, ktorú v škole prezývajú Ušatá, nie tej s krikľavými tričkami z trhu.

Ale ja sa z toho nedokážem tešiť, vnútri som ešte nehybná, stuhnutá, a ďalej strieľam.

[…]

preklad Ivana Dobrakovová

Viac o knihe Voda v jazere nikdy nie je sladká a jej autorke Giulii Caminito nájdete na stránke Inaque.

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email