Vychádza autobiografický román americkej poetky, aktivistky, herečky a režisérky Maye Angelou s názvom Viem, prečo vtáčik v klietke spieva.
6
Reverend Howard Thomas bol predsedajúcim starším arkansaského okrsku, kam patrilo aj naše Stamps. Každé tri mesiace navštevoval náš kostol, zo soboty na nedeľu nocoval u Babi a v nedeľu nahlas a vášnivo kázal veriacim. Pozbieral príspevky veriacich z predošlých mesiacov, vypočul si hlásenia zo všetkých cirkevných skupín, podal si ruky s dospelými v kostole a pobozkal všetky malé deti. Potom odišiel. (Kedysi som žila v presvedčení, že odchádzal na západ do neba, ale Babi ma vyviedla z omylu. Chodieval len do Texarkany.)
S Baileym sme ho bezvýhradne nenávideli. Bol škaredý, tlstý a jeho rehot znel, ako keď má prasa záchvat koliky. Jeden druhého sme dokázali rozosmiať, keď sme pastora s hrošou kožou napodobňovali. Bailey bol na to expert. Vedel reverenda Thomasa napodobniť rovno pred strýkom Williem a uniknúť trestu, pretože to robil bez zvuku. Nadul líca, až vyzerali ako mokré hnedé okruhliaky, a pokyvkával hlavou zboka nabok. Vedeli sme to iba ja a on, ale starého reverenda vystihol do bodky.
Sama pastorova obezita, i keď odporná, by na inšpirovanie intenzívnej nenávisti, čo sme k nemu cítili, určite nestačila. Skutočnosť, že sa nikdy neobťažoval zapamätať si naše mená, nás síce urážala, ale ani táto urážka by sama osebe nebola dostatočná, aby v nás vyvolala neznášanlivosť. Lenže zločin, ktorým naklonil váhy a našej nenávisti dodal nielen odtieň spravodlivosti, ale priam morálneho imperatívu, predstavovali jeho spôsoby pri večeri. Pri každej nedeľnej návšteve nám pohltal tie najväčšie, najvypečenejšie a najchutnejšie časti kuraťa.
Na jeho návštevách bolo dobré len to, že v sobotu večer vždy prichádzal neskoro a my sme už boli najedení. Neraz mi zišlo na um, či sa nás nepokúša zastihnúť ešte pri stole. A aj tomu verím, lebo vždy, keď sa ocitol na prednej verande, malé očká mu ligotavo zaleteli k prázdnej jedálni a hlas mu sklamane posmutnel. Črty sa mu okamžite premenili, akoby na ne spadla hrubá opona, a štekavo sa zasmial: „Ah‑ha‑ha‑ha, sestra Hendersonová, tak ma tu zase máte.“
A Babi na jeho repliku zakaždým odpovedala: „Takveru, starší Thomas, vďaka buď milostivému Ježišovi, nech sa páči ďalej.“
Vošiel do dverí, odložil si Gladstone (tak volal klobúk) a obzeral sa, pohľadom hľadal Baileyho a mňa. Napokon otvoril svoju hnusnú náruč a zatiahol: „Nechajte dietky prichádzať ku mne, lebo takých je kráľovstvo nebeské.“
Bailey sa k nemu zakaždým vyberal s napriahnutou rukou, čakajúc, že mu ňou mužne potrasie, ale reverend Thomas ruku odtisol a na niekoľko sekúnd zovrel môjho brata v objatí. „Ešte stále si chlapec, synku. Pamätaj na to. Tak ako stojí v Písme: ‚Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.‘“ Len potom objatie uvoľnil a Baileyho pustil.
Ja som nikdy nenabrala odvahu ísť až k nemu. Dosť som sa bála, že keby som sa pokúsila vysloviť „Vitajte, reverend Thomas,“ zabehlo by mi, lebo by to vyznelo ako hriešne posmievanie. Napokon, v Biblii tiež stojí: „Boh sa nedá vysmievať,“ a tento muž bol zástupcom Boha. Mne zvyčajne povedal: „Nože poď sem, sestrička. Poď si po požehnanie.“ No ja som sa tak bála a tak som ho nenávidela, že sa mi emócie načisto poplietli a zvyčajne ma dokázali aj rozplakať. Babi mu opakovane hovorila: „Nevšímajte si ju, starší Thomas, viete, aká je citlivá.“
Dojedol zvyšky z našej večere a so strýkom Williem sa sa pustil do rozoberania pikošiek v cirkevnom programe. Hovorili o tom, ako sa súčasný pastor stará o svoje ovečky, kto sa oženil, vydal, kto zomrel a koľko detí sa narodilo od jeho poslednej návštevy.
S Baileym sme stáli vzadu v Obchode pri nádrži s bridlicovým olejom ako tiene, čakali sme na pikošky. No len čo sa tí dvaja pustili do rozpitvávania najnovšieho škandálu, Babi nás poslala do izby a prísne nám nakázala, aby sme sa naučili lekciu do nedeľnej školy naspamäť odpredu aj odzadu, inak vieme, čo nám hrozí.
Mali sme systém, ktorý nikdy nezlyhal. Posadila som sa do veľkého hojdacieho kresla k piecke, občas som sa pohojdala a dupla nohou. Menila som hlasy, raz som hovorila jemne a dievčensky, potom hlbšie, tak ako Bailey. On sa zatiaľ odkradol naspäť do Obchodu. Neraz doletel naspäť, posadil sa na posteľ a vzal do ruky otvorenú učebnicu z nedeľnej školy tesne predtým, ako sa vo dverách objavila Babi.
„Deti, učte sa poriadne. Viete, že ste vzorom pre všetkých ostatných.“ A keď sa obrátila chrbtom a vykročila späť do Obchodu, zakrádal sa jej za pätami, krčil sa v tieni a lapal zakázané klebety.
Raz započul, že pán Coley Washington má u seba ubytované dievča z Lewisvillu. Mne sa to nevidelo až také zlé, ale Bailey mi vysvetlil, že pán Washington to s ňou asi robí. A dodal, že hoci „to“ je zlá vec, robí to v podstate každý na celom svete, len o tom nikto iný nemá vedieť. A raz sme sa dozvedeli o mužovi, ktorého belosi zabili a hodili do rybníka. Bailey hovoril, že mužovi odrezali jeho veci, dali mu ich do vrecka a strelili ho do hlavy, pretože belosi tvrdili, že to robil bielej žene.
Vzhľadom na charakter noviniek, ktoré sme si uchmatli z ich tlmených rozhovorov, som nadobudla presvedčenie, že vždy, keď je u nás reverend Thomas a Babi nás pošle do zadnej izby, tak len preto, že sa bavia o belochoch a o „tom“. O dvoch témach, v ktorých som značne tápala.
V nedeľu ráno Babi naservírovala raňajky určené na to, aby nás od pol desiatej do tretej popoludní udržali v pokoji. Usmažila hrubé ružové pláty domácej slaniny a tukom poliala nakrájané červené paradajky. K tomu volské oká, smažené zemiaky a cibuľa, žltá kukurica z konzervy a chrumkavé ostrieže, vypražené tak, že sme si ich hádzali do úst a chrúmali aj s kosťami a plutvami. Jej biskvity merali v priemere aj desať centimetrov a boli hrubé šesť či sedem. Základom bolo namazať si ich maslom, kým nevychladli – takto chutili úžasne. Keď sme mali smolu a biskvity vychladli, bola z nich gumovitá masa dosť podobná vyžutej žuvačke.
Svoje zistenia o Babiných biskvitoch sme si mohli overiť každú nedeľu, ktorú u nás strávil reverend Thomas. Prirodzene ho poprosila, aby požehnal stolu s jedlom. Všetci sme sa postavili, strýko mal palicu opretú o stenu, tak sa sám oprel o stôl. Reverend Thomas začal: „Otče, ktorý si na nebesiach, dnes ráno ti ďakujeme za…“ a už to šlo, stále dookola. Po chvíli som ho prestala počúvať, ale keď ma Bailey kopol, pootvorila som viečka a pozorovala som jedlo, ktoré vyzeralo ako tie najnedeľnejšie ranné hody. No kým reverend mrmotal a mrmotal do ucha Bohu, ktorý bol podľa mňa už načisto znudený z toho, že musel počúvať stále tie isté veci, videla som, ako sa tuk na paradajkách zmenil na bielu vrstvu. Vajíčka sa scvrkli, odtiahli sa od okraja taniera a zhrčili sa uprostred ako deti ponechané vonku v chlade. Biskvity klesali rezolútne ako tučná žena, keď si sadá do kresla. A on stále rozprával. Keď konečne zmĺkol, prešla nás chuť do jedla, zato on sa na vychladnutom pokrme pohostil bez slova, ale dostatočne hlučne a hladne.
V kresťanskom metodistickom episkopálnom kostole bola detská časť vpravo, uhlopriečne oproti lavici, v ktorej trónili hrozivé ženy nazývané kostolné matky. Lavice detí boli natesnané, a keď sa niektorému dieťaťu už nohy nezmestili do úzkej medzery, bol to znak pre starších, že ho možno presunúť do prechodnej časti (v strede kostola). Bailey a ja sme mali dovolené sedieť s ostatnými deťmi, len keď prebiehali neformálne stretnutia, farské spoločenstvá a podobne. Zato v nedele, keď u nás kázal reverend Thomas, sme museli sedieť v prvom rade, zvanom aj „lavica trúchliacich“. Myslela som si, že nás tam umiestnili, pretože je Babi na nás hrdá, ale Bailey ma ubezpečil, že jej ide iba o to, aby mala svoje vnúčatá na dohľad a na dosah.
Reverend Thomas si vybral pasáž z Deuteronómia a ja som sa potácala medzi odporom k jeho hlasu a túžbou počúvať kázeň. Piatu Mojžišovu knihu som mala z celej Biblie najradšej. Zákony boli absolútne a jednoznačne sformulované, takže som vedela, že ak sa človek úprimne túži vyhnúť peklu, síre a večnému smaženiu v diablovom ohni, stačí, ak sa naučí naspamäť knihu Deuteronómium a bude doslova poslúchať jej učenie. Navyše sa mi páčilo, ako príjemne sa to vyslovuje.
S Baileym sme sedeli v prvej lavici sami, drevené laty nás tlačili do chrbtov, zadkov aj stehien. Mala som sto chutí aspoň trochu sa pohniezdiť, no pri každom pohľade na Babi akoby mi pohrozila: „Ak sa pohneš, máš po chlebe,“ tak som poslúchala nevyslovený rozkaz a sedela ako päť peňazí. Za mnou sa už rozbiehali hlavné farníčky, prispievali kde‑tu nejakým tým aleluja a bohuchvála či amen, a kazateľ bol ešte len pri úvode do kázne.
Bolo mi jasné, že horúčava nás neminie.
Cestou do kostola som videla sestru Monroeovú, jej zlatá korunka sa zaligotala, keď otvorila ústa a odplatila susedský pozdrav. Bývala na vidieku a nedostala sa do kostola každú nedeľu, tak svoje absencie vynahrádzala pri tých príležitostiach, keď prišla, takým krikom, až sa triasla celá budova. Len čo sa posadila na svoje miesto, všetci dobrovoľní zriadenci sa presunuli na jej stranu kostola, lebo udržať ju, to chcelo tri ženy a občas aj jedného či dvoch mužov.
Raz, keď sa v kostole neukázala niekoľko mesiacov (porodila medzitým dieťa), posadol ju duch a začala vykrikovať, rozhadzovať rukami a celá sa mykala, síce sa ju dobrovoľní zriadenci pokúsili udržať, ale vytrhla sa im a rozbehla sa ku kancľu. Zastala rovno pred oltárom a triasla sa ako čerstvo chytený pstruh na udici. Vykrikovala na reverenda Taylora: „Hlásaj to, hovorím ti, hlásaj!“ Prirodzene, kázal ďalej, akoby tam ani nestála a nenakazovala mu, čo má robiť. Potom zvreskla mimoriadne zúrivo: „Hovorím ti, hlásaj to!“ a vyliezla na oltár. Reverend strieľal vety, ako keď bejzbalista odpaľuje loptičky, a sestra Monroeová naňho skočila a chopila sa ho. Sekundu všetko a všetci v kostole okrem reverenda Taylora a sestry Monroeovej zostali visieť v očakávaní ako pančucháče na šnúre. Napokon zdrapila sluhu Božieho za rukáv a za poly saka a šklbla ním, až sa rozkyvotal sem a tam.
Musím nášmu pastorovi uznať, že ani na okamih neprerušil kázeň. Rada dobrovoľných zriadencov sa pohla ku kancľu, blížila sa oboma uličkami o niečo náhlivejšie, ako zvyčajne v kostole vídať. Ak mám povedať pravdu, šli si nohy polámať, ako bežali pastorovi na pomoc. Schytili sa aj dvaja diakoni v obnosených nedeľných oblekoch a pripojili sa k dámam v bielom pri kazateľnici, no zakaždým, keď sestru Monroeovú od reverenda odtiahli a on sa znovu zhlboka nadýchol a pokračoval v kázni, chopila sa ho zase inde a ešte mocnejšie. Reverend Taylor svojim záchrancom pomáhal, ako mohol, tým, že vždy, keď sa mu naskytla možnosť, odskočil nabok. V istej chvíli mu hlas klesol tak nízko, že znel ako burácanie hromu, potom jeho hrmenie prerušilo „Hlásaj to!“ sestry Monroeovej a my všetci sme si pomysleli (teda aspoň ja určite), či sa to niekedy skončí. Budú sa takto naťahovať naveky alebo ich to nakoniec prestane baviť, tak ako hra na slepú babu, ktorá trvá pridlho a každému je už napokon jedno, kto je slepá baba?
Nikdy sa nedozviem, ako sa to celé mohlo skončiť, lebo pandemónium sa ako mávnutím čarovného prútika rozšírilo. Duch sa naraz zmocnil aj diakona Jacksona a sestry Willsonovej, predsedníčky rady dobrovoľných zriadencov. Diakon Jackson, vysoký chudý tichý muž, ktorý zároveň na pol úväzku učil v nedeľnej škole, zaúpel ako padajúci strom, rozpriahol sa dozadu a tresol päsťou reverenda Taylora do ramena. Určite to bolelo, pretože reverend nič také nečakal. V burácaní kostola nastalo ticho a reverend Taylor sa prekvapene mykol, zvrtol sa a vrazil diakonovi Jacksonovi odvetnú. V tej istej sekunde ho sestra Willsonová chytila za kravatu, niekoľkokrát si ju omotala okolo päste a strhla ho dole. Nestihla som sa ani zasmiať či rozplakať a už sa všetci traja váľali na dlážke za oltárom. Nohy im trčali na všetky strany ako triesky v ohnisku.
Sestra Monroeová, príčina tejto trmy‑vrmy, zišla pokojná a vyčerpaná z pódia a tenkým hlasom sa pustila spievať žalm K Ježišovi prichádzam, s útrapami a ranami, v ňom útechu nachádzam, On panuje dnes nad nami.
Pastor využil to, že už aj tak ležal na dlážke, a priškrteným hláskom poprosil veriacich, či si spolu s ním nekľaknú a nevzdajú vďaku modlitbou. Vyhlásil, že ho navštívil mocný duch, a celý kostol sa pridal zborovým amen.
Na ďalšiu nedeľu si vybral pasáž z osemnástej kapitoly Evanjelia podľa svätého Lukáša a pokojne, ale vážne pohovoril o farizejoch, ktorí sa modlia na uliciach, aby ľud žasol nad ich nábožnosťou. Pochybujem, že niekto porozumel, o čo mu šlo – rozhodne nie tí, ktorým to bolo určené. No rada diakonov mu aspoň poskytla dostatočné prostriedky na zakúpenie nového obleku. Ten pôvodný bol na franforce.
Náš predsedajúci starší si vypočul príbeh o reverendovi Taylorovi a sestre Monroeovej, no bola som presvedčená, že ju nepozná ani z videnia. Takže môj záujem o potenciál bohoslužby aj averzia voči reverendovi Thomasovi spôsobili, že som sa ho rozhodla vypnúť. Vypínať alebo blokovať ľudí som vedela priam majstrovsky. Zvyk, že poslušné deti má byť vidieť, ale nie počuť, sa mi tak pozdával, že som zašla ešte o krok ďalej: Poslušné deti majú vidieť a počuť len to, čo samy chcú. Na tvár som si nasadila masku pozornosti a uši som si nastražila tak, aby reagovali na zvuky v kostole.
Sestra Monroeová už mala zápalnú šnúru zažatú a prskala kdesi vpravo odo mňa. Starší Thomas sa vrhol do kázne, zrejme odhodlaný poskytnúť veriacim to, po čo prišli. Videla som, ako sa zriadenci z ľavej strany kostola pri veľkých oknách diskrétne dávajú do kroku, slávnostne ako nosiči rakvy sa posúvajú k lavici sestry Monroeovej. Bailey ma drgol do kolena. Keď sa stal incident so sestrou Monroeovou, ktorý sa vždy spomínal iba ako „ten incident“, my dvaja sme sa od úžasu ani nestihli rozosmiať. Nasledovali však týždne, počas ktorých u nás na záchvaty rehotu stačil tichý šepot „Hlásaj to!“ Tak či onak, Bailey ma štuchol kolenom do kolena, prikryl si dlaňou ústa a zašepkal: „Hlásaj to, hovorím ti!“
Preletela som očami po fermežových doskách dlážky až k Babi, ktorá bola na druhej strane, pri stole s dobročinnou zbierkou, a dúfala som, že ma jej pohľad pevne pripúta k zdravému rozumu. No Babi po prvý raz, čo si pamätám, pozerala inam – za mňa, na sestru Monroeovú. Asi sa spoliehala, že temperamentnú dámu dá do laty jedným či dvoma pohľadmi. Lenže vtedy sa už hlas sestry Monroeovej priblížil k bodu zlomu: „Hlásaj to!“
Z detskej časti sa ozvalo zopár pridusených zachichotaní a Bailey ma znovu štuchol. „Hlásaj to, hovorím ti!“ šepol. Sestra Monroeová po ňom nahlas zopakovala ako ozvena: „Hlásaj to, hovorím ti!“
Dvaja diakoni sa preventívne pretisli popri bratovi Jacksonovi a dvaja mohutní muži s odhodlanými výrazmi sa uličkou vybrali smerom k sestre Monroeovej.
Hluk v kostole silnel a starší Thomas sa dopustil poľutovaniahodnej chyby – tiež pridal zvuk. A zrazu z ničoho nič ako letná búrka sa sestra Monroeová vyslobodila z mračna ľudí, ktoré sa ju snažilo udržať na mieste, a sťa záplava sa valila ku kancľu. Tentoraz nezastala, rovno sa pratala k oltáru, odhodlaná skočiť na staršieho Thomasa, a zvreskla: „Vravím ti, hlásaj to!“
Bailey povedal nahlas: „No dokelu“ a „Dočerta“ a „Nakope ho do zadku.“
Lenže reverend Thomas na takú možnosť nemienil vyčkávať, takže ako sa sestra Monroeová blížila ku kancľu sprava, začal zostupovať po ľavej strane. Ani zmena pôsobiska ho nezastrašila. V pohybe kázal ďalej. Napokon zastal priamo pred stolom, kde sa vyberali peniaze, a tak sa ocitol nám tesne pred nosom, a sestra Monroeová mu bola za pätami, obišla oltár, a za ňou diakoni, zriadenci, zopár neoficiálnych dobrovoľníkov a niekoľko väčších detí.
Práve keď starší otvoril ústa, zamihotal ružovým končekom jazyka a povedal: „Boh preslávny z hory Nebo,“ sestra Monroeová ho zozadu švacla po hlave kabelkou. Dvakrát. Kým stihol zatvoriť ústa, vypadli, ba vlastne vyskočili mu z nich zuby.
Vyškerený vrchný aj spodný chrup mi ležal tesne pri pravej topánke, vyzeral prázdny a zároveň obťažkaný všetkou prázdnotou sveta. Keby som pohla nohou, mohla som ho odkopnúť pod lavicu alebo za stôl s pokladničkou na peniaze.
Sestra Monroeová sa mocovala s jeho sakom a muži ju divže nezdvihli a nevyniesli z budovy. Bailey ma uštipol a s nehybnými perami povedal: „Tak, a teraz chcem vidieť, ako nám zje večeru.“
Zúfalo som pozrela na reverenda Thomasa. Keby vyzeral čo i len trošku smutný alebo v rozpakoch, prišlo by mi ho ľúto a určite by som sa nedokázala smiať. Pred smiechom by ma uchránil súcit s ním. A ja som sa bála smiať v kostole. Lebo keby som sa prestala ovládať, určite by sa mi stali dve veci. Po prvé, jednoznačne by som sa pocikala a po druhé, jednoznačne by som dostala výprask. A tentoraz by som na to asi zomrela, lebo tu bolo smiešne všetko – sestra Monroeová, Babi, ktorá sa ju pokúšala umlčať výhražnými pohľadmi, Baileyho šepot „Hlásaj to“ a starší Thomas s perami ochabnutými pri holých ďasnách ako vyťahaná gumička.
[…]
preklad Marína Gálisová
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Viem, prečo vtáčik v klietke spieva a jej autorke Mayi Angelou nájdete na stránke Inaque.