Vychádza policajný román španielskeho spisovateľa Javiera Cercasa Terra Alta.
2
Volá sa Melchor, lebo keď ho matka prvý raz zbadala, práve vyšiel z jej lona a stekala z neho krv cícerkami. Vtedy pomedzi šťastné vzlyky zvolala, že sa podobá na Melichara z Troch kráľov. Jeho matka sa volala Rosario a bola to šľapka. Ako mladá si zarábala vo verejných domoch za Barcelonou ako napríklad v Riviere, Sinaloe či Saratoge v Castelldefelse alebo v Calipso v Cabrera de Mar. Bola to nádherná žena s drsnou, pôsobivou a plebejskou krásou, no jej pôvab neprežil ujmy remesla a skazu času, a keď Melchor dospieval, prostituovala sa za pár drobných vonku, na ulici. Hanbila sa, že zarába na živobytie ukájaním chlapov, no pred Melchorom to nikdy neskrývala, aj keď by bol radšej, keby to pred ním tajila. Zákazníkov si niekedy vodila aj domov, ale Melchor ich takmer nikdy nevídal, pretože dohliadala na to, aby k tomu nedošlo; a ako malý sa hrával na to, že hádal, kto by mohol byť jeho otcom. Hra spočívala v tom, že kým predstieral, že spí, načúval zvukom, ktoré prenikali až do jeho izby, a špekuloval nad nimi: je jeho otcom muž, ktorý kráča sebaisto, akoby mu tam všetko patrilo, alebo ten, ktorý chodí takmer po špičkách, aby bol čo najnenápadnejší? Je to pokašliavajúci starec, ktorého nadránom drhne, akoby bol nevyliečiteľne chorý alebo tuhý fajčiar? Alebo azda muž, ktorého niekoľkokrát letmo zahliadol od chrbta, oblečeného do koženého saka, ako vychádza z domu vždy na svitaní? Melchor si takto krátil nočné bdenia neriešiteľnými hádankami a celé roky nebol schopný prejsť ulicou okolo nejakého muža bez toho, aby sa sám seba neopýtal, či to nie je ten, kto sa po spojení s jeho matkou nevedomky stal jeho otcom.
Melchor býval s matkou v maličkom byte vo štvrti Sant Roc v Badalone, na robotníckom predmestí na okraji Barcelony. Budova stála v zóne plnej barov a diskoték, takže najjasnejšou spomienkou, ktorú si Melchor uchovával na detstvo a dospievanie, bol hluk, všadeprítomný a neustály hluk, nerozoznateľný od bežného zvuku skutočnosti, akoby jeho život nemal právo existovať bez vrčania výfukov a trúbenia áut, autobusov a motoriek, bez opileckých výkrikov, drsných nadávok, vandalských stretov, bez seizmického tlkotu barovej hudby a nočných diskoték. Matka vedela, že štvrť Sant Roc jej synovi škodí, no tiež vedela, že je to jej štvrť a nechce žiť inde (alebo si možno len nevedela život inde ani predstaviť); no aj pre to mu od začiatku platila súkromnú školu ďaleko odtiaľ: cirkevnú školu Bratov maristov. Predsavzala si, že Melchor sa bude dobre učiť, a veta, ktorú mu v detstve najčastejšie opakovala, znela: „Ak chceš byť taký bedár ako ja, tak sa v škole neuč.“
Melchor si zrejme jej sarkastické varovanie zobral doslovne ako radu. Je pravdou, že spočiatku bol na základnej škole poslušným a plachým žiačikom a domov nosil dobré známky, no od dvanástich či trinástich rokov, takmer v rovnakom čase, keď jeho matka prišla o pofidérnu ochranu verejných domov a šla robiť remeslo na ulicu, sa z Melchora stal vzdorovitý a tvrdohlavý študent, ktorý sa ľahko nechal vyprovokovať (ak neprovokoval sám) a často chodil poza školu. Nikdy do prostredia cirkevnej školy nezapadol, nikdy neprestal žiť vo svojej štvrti Sant Roc.
V trinástich začal piť alkohol, fajčiť a brať drogy. V štrnástich ho zo školy vylúčili, pretože uprostred vyučovania vrazil päsťou učiteľovi do tváre. V pätnástich stál prvýkrát pred sudcom. Bol to sudca zo súdneho úradu pre mladistvých, trpezlivý šesťdesiatnik zocelený desaťročiami práce s mladistvými delikventmi, ktorého sa Melchorova matka a súdom poverený advokát snažili presvedčiť, aby zelenáča nepotrestal, so zavádzajúcim argumentom, že sa prečinu dopustil prvýkrát, a s dvojitým prísľubom, že prestane užívať a predávať kokaín a prihlási sa na učňovku, aby sa vyučil za keramika.
S odhodlaním dať začiatočníkovi v zločine druhú šancu sa sudca nechal obalamutiť. Melchor však nesplnil ani prvý, ani druhý sľub a v nasledujúcich dvoch rokoch sa znova objavil pred rovnakým tribunálom, raz za bitku s vyhadzovačom diskotéky v Sant Boi (z ktorej nevyviazol zle) a druhýkrát za krádež dámskej kabelky na bulvári Rambla v Barcelone. Za prvý prečin dostal ani nie tri týždne v polepšovni v Hospitalete, no za druhý musel zaplatiť piatimi mesiacmi. Matka ho celý čas denne navštevovala a v deň prepustenia ho čakala pred bránou nápravnovýchovného ústavu. V ten večer, keď doma osamote dojedli, sa ho opýtala na plány. Melchor pokrčil plecami.
„Prečo?“
„Lebo ak chceš naďalej žiť ako doposiaľ, už ťa tu doma nechcem,“ odpovedala mu matka bez váhania.
Jeho matka mala päťdesiatštyri rokov a pochádzala z dedinky v andalúzskej provincii Jaén, o ktorej často počúval, no ktorú navštívil iba raz. Volá sa Escañuela. Tam, medzi hŕstkou snehobielych nízkych domčekov obklopených pravidelnými radmi olivovníkov, po prvý a posledný raz vo svojom živote uvidel dvoch starých ľudí zošúverených ako hrozienka, z ktorých sa vykľuli jeho starí rodičia. Teraz, po desiatich rokoch si na nich spomenul, desať rokov po tom, čo u nich doma strávil pár dní, teraz, keď sa pozeral, ako sa jeho matka oblečená v obnosenom froté župane premenila na starú ženu – telo mala ochabnuté, pokožku suchú a zvädnutú, pohľad vyhasnutý –, a pocítil k nej rovnaký súcit a zároveň rovnaký chlad ako k starým rodičom. Takéto pocity ho vždy privádzali do zúrivosti. Potom vstal bez slova od stola, zašiel do svojej izby a začal baliť kufor, ktorý práve vyprázdnila jeho matka. Keď skončil, čakala naňho na chodbe. Spýtala sa:
„Odchádzaš?“
„Nie,“ odpovedal Melchor. „Vyhadzuješ ma.“
Matka párkrát chabo prikývla; potom sa rozplakala. Obaja takto zotrvali niekoľko sekúnd pár centimetrov od seba, ona v slzách a on s pohľadom na jej plač. Slzy v očiach svojej matky nikdy predtým nevidel a mlčanie sa mu zdalo večnosťou.
„Neodchádzaj, Melchor,“ prehovorila nakoniec priduseným hlasom. „Si to jediné, čo na svete mám.“
Neodišiel, no svoj život nezmenil. Naopak. Vďaka Panamčanovi, ktorého spoznal v polepšovni, začal Melchor pracovať pre kolumbijský kartel, ktorý pašoval kokaín cez barcelonský prístav. Spočiatku vykonával podradné práce, najmä distribúciu drog v Badalone, Sante Colome, Sant Andreu a ďalších barcelonských predmestiach a štvrtiach a mal na starosti aj drogových dílerov. Pomaly a postupne získaval na dôležitosti a dostal sa do priazne nadriadených, ktorí ho začali poverovať menej rutinnými úlohami. V tom období zarábal viac, ako dokázal minúť, denne ponocoval, spával s rôznymi ženami a v hojnej miere konzumoval whisky a kokaín. Naučil sa aj strieľať. Jeho výcvikom poverili Kolumbijčania bývalého legionára nemeckého pôvodu, ktorý sa volal alebo sa nechával volať Hans. Pod jeho vedením sa cvičil niekoľko týždňov v streleckom klube na vrchu Montjuïc. Rozprávali sa málo, no nadviazali určité priateľstvo.
„Strieľaš dobre,“ blahoželal mu Hans vo svojej dokonale hrdelnej španielčine v deň, keď si boli vypiť na rozlúčku v neďalekom bare. „No budú ti platiť za strieľanie na ľudí, nie na terče. A strieľať na človeka nie je to isté, ako strieľať na terč.“
Melchor sa ho opýtal, či je to ťažšie.
„Je to iné,“ odpovedal Hans. „Z istého uhla pohľadu ľahšie. Na zastrelenie človeka nemusíš mieriť presne: potrebuješ len dostatok chladnokrvnosti na to, aby si sa k nemu čo najviac priblížil.“
Krátko po absolvovaní streleckého výcviku odcestoval do Marseille, Janova a Algeciras ako ochrankár jedného z dvoch šéfov gangu. Nemusel použiť legionárovo posledné poučenie, no získal jasnejšiu predstavu o objeme a skutočnom rozsahu obchodu, ktorého chápadlá siahali nielen do rôznych juhoamerických krajín, ale aj do rôznych európskych miest. Práve pri návrate z cesty vyvolal Melchor incident, ktorý narušil dovtedy neochvejnú dôveru, ktorú vzbudzoval v Kolumbijčanoch.
Prihodilo sa to jedného februárového rána na diaľnici za Barcelonou. Melchor prišiel na aute na letisko El Prat vyzdvihnúť Nelsona, jedného zo svojich nadriadených, ktorý mal skoro ráno priletieť z Cali s medzipristátím v Paríži, a odviesť ho domov do Cerdanyoly. Nelson sa práve vracal z návštevy svojej kolumbijskej rodiny, pred odchodom sa veľmi pohádal so svojou ženou, počas celého zaoceánskeho letu nedokázal zaspať a po pristátí bol nervózny, opitý a uťahaný, takže len čo sa zaboril do zadného sedadla Melchorovho audi, okamžite zaspal. Melchor, aby ho v spánku nerušil, vypol hudbu a v hustej premávke áut, ktoré smerovali z a do Barcelony, sa snažil šoférovať čo najplynulejšie. Vonku bola zima, takmer mrzlo a nad mestom viseli mračná tvarom pripomínajúce mozog.
Náhle si pri odbočke na Rubí alebo možno na Sant Cugat všimol skupinu žien stojacu v rannej hmle pri semafore. Štyri prostitútky. Zohrievali sa pri sude, z ktorého šľahali červené, modré a žlté plamene. Z diaľky sa Melchorovi zazdalo, že spoznal jednu z nich: stála z profilu, na hlave mala blond parochňu (alebo aspoň to tak vyzeralo), obuté mala vysoké biele čižmy, na sebe krátke úzke nohavice a čierny top; ako jej spoločníčkam, aj jej bolo ťažké odhadnúť vek. Melchor cítil, ako sa mu sťahuje hrdlo a chvejú kolená, keď si spočítal, že semafor o chvíľu prepne na červenú a on bude musieť zabrzdiť a pretrpieť pár desivých chvíľ v ich blízkosti. Nezaváhal, razantne pridal, až Nelsona zatlačilo do zadného sedadla a v plnej rýchlosti prekľučkoval pomedzi autá, preletel križovatkou na oranžovú a uháňal preč od hlúčika uzimených prostitútok, zatiaľ čo ohromený, vydesený, otrasený Kolumbijčan naňho vrieskal, nadával mu a dožadoval sa vysvetlenia, ktoré si narýchlo aj zmätene vymyslel, hoci mu ho ten druhý aj tak neuveril.
To bolo všetko. Len anekdota. No pre patologicky podozrievavých Kolumbijčanov musela mať nutne výstražný podtón. Melchor sa nikdy nedozvedel, či prostitútka pri semafore, o ktorej si myslel, že by mohla byť jeho matka, ňou aj naozaj bola, a nikdy sa je na to neopýtal. Ale Kolumbijčanova nedôverčivosť v spojení s paranojou, ktorou sa kartel snažil ochrániť pred smrtiacim jedom donášania a infiltrovaných, ako aj pred ľahkovážnosťou, nešikovnosťou alebo neopatrnosťou svojich ľudí, v jedinom okamihu rozpustila dôveru, ktorú až dovtedy doňho vkladali jeho nadriadení. A to ho mohlo stáť život.
Začiatkom marca však polícia kartel rozbila. Melchora chytili hneď na začiatku operácie, ktorá sa s matematickou presnosťou rozbehla súčasne na viacerých miestach. Zadržali ho v skorých ranných hodinách v priestoroch priemyselnej zóny, ktorý organizácia používala ako sklad drog a ktorý sa zmenil na pascu, keď ho obklopilo množstvo po zuby ozbrojených príslušníkov štátnej polície. V prestrelke sa Melchor snažil dostať dvoch Kolumbijčanov z obkľúčenia agentov, no dosiahol len to, že jeden z nich – najstarší zo všetkých: bývalý guerrillero kolumbijskej Národnej oslobodzovacej armády zvaný Óscar Puente – dostal zásah guľkou do oka, ktorá ho okamžite zabila, a ďalší stuhnutý od zdesenia a premočený od kumpánovej krvi vrieskal celý bez seba, čím Melchora donútil k tomu, aby sa obaja vzdali. Takto sa skončil ich pokus o útek.
Na druhý deň všetky noviny a rozhlasové a televízne stanice informovali, že štátna polícia zadržala viac ako tonu kokaínového nákladu v prístavoch Barcelony a Algeciras a že droga pochádzajúca z Panamy, Kolumbie a Bolívie sa v Španielsku vylodila v troch kontajneroch ukrytých medzi legálnym nákladom; tiež hovorili o dvadsiatich šiestich zadržaných v štyroch rôznych mestách vrátane zástupcu riaditeľa terminálu v prístave Algeciras a majiteľa podnikateľskej skupiny pre lodnú prepravu a prístavnú logistiku pôsobiacu vo viacerých stredomorských prístavoch, ktorého obvinili zo zneužívania firmy na krytie dovozu narkotík do krajiny.
Melchora okamžite previezli do Madridu, rovnako ako jeho ostatných kumpánov v nešťastí. Niekoľko nocí po sebe prespal v cele predbežného zadržania na Calle Leganitos, kde ho sudca z Národného tribunálu po výsluchu nariadil umiestniť do vyšetrovacej väzby v Soto del Real. Tam vyčkával niekoľko mesiacov na súd. V ten istý deň, keď ho previezli do väzenia, ho takmer na smrť zbili väzni objednaní Kolumbijčanmi alebo ich prisluhovači. Melchor sa nikdy s istotou nedozvedel, prečo ho zbili, no nevedel sa zbaviť pocitu, že to bola preventívna bitka: pre prípad, že by záťah proti gangu mal niečo spoločné s ich podozreniami (Melchor vedel, že ak by podozrenia boli viac než len podozreniami, neskončilo by to len pri bitke: už by to nerozchodil). Keď ho matka prvýkrát navštívila vo väzení, práve vyšiel z ošetrovne. Tvár mal podliatu a modrú, oko prelepené a kríval tak, že sa musel podopierať barlou. Keď ho Rosario videla vchádzať do návštevnej miestnosti, pomyslela si, že je ešte len dieťa; potom jej napadlo, že je zlomený. Keďže vedela, že syn jej nepovie pravdu, neopýtala sa ho, čo sa stalo, iba ako sa má. Melchor jej aj tak zaklamal: odpovedal, že dobre.
„No výborne,“ poznamenala matka, ktorá sa rokmi zdokonalila v sarkazme, pretože sa presvedčila, že v ich vzťahu je to jediné, čomu jej syn rozumie. „Tak sa mi to páči. Na veci sa treba pozerať z tej lepšej stránky.“
„Nevedel som, že väzenie má aj lepšie stránky,“ prehodil Melchor čo najľahostajnejšou iróniou, akej bol schopný.
„Samozrejme, že má. Aspoň ťa tu nezastrelia. A to nehovoriac o tom, že prestaneš chlastať a brať drogy.“
„Nebuď si tým taká istá,“ poopravil ju Melchor. „Podľa toho, čo vidím, sa tu dá zohnať všetko.“
„No výborne,“ zopakovala matka a v tej chvíli si uvedomila, že oba prvotné pocity boli pomýlené: už nebol ani decko, ani ho nezlomili vypočúvania, väzba a bitka. „Len tak ďalej a uvidíš, do dvoch rokov je po tebe. Alebo aj skôr.“
Zmenili tému. V istej chvíli mu matka povedala, že mu zohnala advokáta na obhajobu. Melchor práve odmietol obhajcu, ktorého mu chceli nanútiť Kolumbijčania teoreticky preto, aby mu pomohli, no prakticky preto, aby ho mali pod kontrolou a nahádzali naňho všetky možné zločiny.
„A kto ho zaplatí?“ opýtal sa. „Nemám ani fuka. Zmrazili mi všetky účty.“
„Zaplatím to ja,“ odpovedala.
Stretli sa o dva dni neskôr, a len čo Melchor uvidel advokáta Dominga Vivalesa na druhej strane mreží a dvojitého skla v tej istej návštevnej miestnosti so stenami hovienkovej farby, páchnucej dezinfekciou, v ktorej prvýkrát počul jeho meno, pomyslel si, že sa matka zbláznila alebo si z neho vystrelila. Ukázalo sa, že Vivales je zavalitý chlap s tak trochu nasprostastým výrazom, s postavou ako šofér kamióna, strapatý a neoholený, oblečený v sivom plášti, pokrčenom obleku a špinavej košeli s uvoľnenou kravatou. Napriek nedôveryhodnosti, ktorú pre svoj vzhľad treťotriedneho pokútneho advokáta vyžaroval, sa Melchor rozhodol vypočuť si ho.
„Nerád strácam svoj čas alebo čas svojich klientov,“ upozornil ho Virales. „Takže poďme rovno k veci.“
Advokát na úvod jasne uviedol, že jeho procesná budúcnosť je v zásade neistá. Potom mu pripomenul skutočnosti, za ktoré bude súdený, obvinenia, ktoré proti nemu vzniesol prokurátor, a ubezpečil ho, že na konci môže byť odsúdený na dvanásť až pätnásť rokov väzenia. Až do tejto chvíle Melchora nič neprekvapilo; prekvapenie prišlo až neskôr. Vivales ho ubezpečil, že si jeho prípad dôkladne preštudoval a že ak ho on prijme za svojho advokáta a bude sa do bodky riadiť jeho pokynmi, zaväzuje sa, že sudcu presvedčí, aby mu znížil prokurátorom požadovaný trest o polovicu, možno na menej ako na polovicu. Ak sa k tomu pripočítajú penitenciárne výhody, to znamená zníženie trestu, na ktoré by mal po nástupe do väzenia nárok za prácu a dobré správanie, Melchor by mohol byť prepustený po dvoch alebo troch rokoch odňatia slobody.
„Nie viac,“ uzavrel to Vivales. „Všetko to mám ošetrené. Ale, samozrejme, musíš mi veriť. Ak nie, lepšie bude, ak si nájdeš iného právnika.“
„Chcem, aby si mi našla iného právnika,“ oznámil Melchor matke pri najbližšom stretnutí. „Tento tu je odrbávač. Ťahá z teba prachy.“
„Mýliš sa,“ odpovedala jeho matka sebaisto. „Je to dobrý právnik. A dobrý človek. Ručím ti za to. A zo mňa nič neťahá.“
Melchor sa na matku skúmavo pozrel a okamžite v jej očiach prečítal dve vzájomne sa dopĺňajúce istoty. Prvá bola, že Vivales si za obhajobu neúčtoval peniaze. Pýtal sa sám seba, prečo to právnik robí, zaujímalo ho, aký druh vzťahu má alebo mal s jeho matkou a či je alebo bol jej klientom. Preblysla ním spomienka na muža, ktorý kráčal po chodbách bytu sebaisto, akoby mu tam všetko patrilo, na muža, ktorý chodil takmer po špičkách, aby bol čo najnenápadnejší, na pokašliavajúceho muža, ktorého drhlo, akoby bol nevyliečiteľne chorý alebo tuhý fajčiar, na muža, ktorý za stenou bezútešne vzlykal, na muža, ktorý rozprával strašidelné príbehy, na muža, ktorého niekoľkokrát letmo zahliadol od chrbta, oblečeného do koženého saka, ako vychádza z domu vždy na svitaní, a na všetkých votrelcov, ktorí rušili nočný spánok jeho detstva, ale žiadnemu z nich nedokázal prisúdiť tvár právnika, ktorého – to bola druhá istota, ktorú Melchor čítal v matkiných očiach – nemal inú možnosť, ako prijať za svojho obhajcu, pretože Rosario nemala dostatok peňazí, aby si mohla dovoliť zaplatiť slušného advokáta. Počas zostávajúceho času návštevy Melchor matke nahlas nepoložil žiadnu z otázok, ktoré si sám pred sebou mlčky kládol, ale keď sa lúčili, požiadal ju, aby Vivalesovi povedala, že je ochotný zveriť sa do jeho rúk.
Súdny proces (alebo makroproces, ako ho nazvala tlač s väčším sklonom k preháňaniu: súdilo sa ani nie tridsaťšesť osôb) sa konal oveľa skôr, ako bolo naplánované. Prokurátor obvinil Melchora z trestných činov zločinného spiklenectva, obchodovania s drogami a nezákonného držania zbraní a počas týždňov pred pojednávaním Vivales chodieval takmer každý deň do väzenia, aby do posledného detailu pripravil obhajobu svojho klienta. Postupne si začal získavať Melchorovú dôveru a pravdou je, že sľub, ktorý mu dal pri prvom stretnutí, splnil viac ako vrchovate: prokurátor žiadal pre Melchora dvadsaťdva rokov väzenia, ale nakoniec ho odsúdili na štyri roky, čo bolo menej ako pre kohokoľvek z ostatných obžalovaných. Vivalesovi sa tiež podarilo dosiahnuť, aby si Melchor odpykával svoj trest vo väzení Quatre Camins neďaleko Barcelony.
[…]
preklad Peter Bilý
(Preklad tejto knihy vo forme štipendia podporil Fond na podporu umenia.)
Viac o knihe Terra Alta a jej autorovi Javierovi Cercasovi nájdete na stránke Inaque.