suostrovie psa

Súostrovie psa

Na fiktívnom ostrove medzi viničom, olivovníkmi a kaparami, v tieni nevyspytateľnej sopky žije uzavretá komunita svojimi radosťami a starosťami. Lenže jedného dňa more vyvrhne tri mŕtvoly, tri tmavé mladé mužské telá.

Objaví ich stará učiteľka na rannej prechádzke so psom. Privolá starostu, príde lekár, objaví sa učiteľ. Čo teraz? Čo si počať s tromi mŕtvymi? Aféra s migrantmi by mohla poškodiť sľubný projekt kúpeľov, do ktorého starosta vkladá veľké nádeje… Je možné tváriť sa, že sa nič nestalo?

Prečítajte si ukážku z románu.

VI

Na ostrove pochovávajú mŕtvych postojačky. Zem je vzácna. Je to najcennejší majetok. Ľudia veľmi skoro pochopili, že by mala patriť živým, že je tu preto, aby ich živila, a že mŕtvi by si z nej mali vziať čo najmenší možný kus. Veď im už nie je na nič.

A tak sa mestský cintorín ježil čiernymi kameňmi nerovnakého tvaru, vysokými ledva meter, natlačenými jeden vedľa druhého ako skamenení vojaci rozdrvenej armády, s vyrytým menom zosnulého, dátumom narodenia a smrti.

Hoci tu ľudia žijú spolu, smrťou cestuje každý sám: na cintoríne nie je nijaká spoločná alebo rodinná hrobka, iba osamelé hroby, v ktorých sa mŕtvi držia vzpriamene, tak ako sa držali v živote.

Miestom smrti troch mladých černochov nebol ostrov. More ich zanechalo na brehu ako naplavené drevo. Nikto ich nepoznal a ich predošlé životy sa nikdy ani len neobtreli o životy obyvateľov ostrova. Iba ich smrť spôsobila, že sa im cesty skrížili, čo však nebol dostatočný dôvod, aby tým bol zasiahnutý každodenný život živých.

„S trochou preháňania,“ pokračoval Starosta, keď všetci opustili chladiareň a keď Mečún ošetril zakrvavené ruky Farára, ktorého stony zneli ako piskot vtáčieho mláďaťa, „je to, akoby títo traja muži nikdy neboli existovali, akoby ich prúd nebol zaniesol až k nám, ale akoby, a to by bolo najpravdepodobnejšie, ich more odnieslo a rozpustilo vo svojich hĺbkach ako v kyslom kúpeli, a  nikto by nevedel, čo sa s nimi stalo. Keby boli mali pri sebe doklady, to by bol iný problém a ťažšie rozhodovanie. Doklady by ich viazali k svetu, k nejakej krajine, úradom, histórii, rodine. Ale tu nie je nič. Nič, čo by nám umožňovalo dozvedieť sa ich mená, vek či krajinu, z ktorej ušli. Nič, čo by nám povedalo, čí to boli synovia, bratia, otcovia.“

„Dofrasa, čo to robíš?! Bolí to!“ zahrmel Farár, čo jednak prerušilo Starostu, jednak prebralo k životu tri včely, čo po epizóde v chladiarni sedeli Farárovi na pleci a vyľakane vzlietli k stropu.

„Robím, čo môžem, otče, nie som ošetrovateľka,“ ospravedlňoval sa Mečún.

„Vidno, že teba to nebolí!“

Doktor sa s úsmevom odmietol postarať o Farárove prsty pod zámienkou, že jeho vlastné prsty sú priveľmi nešikovné a hrubé na to, aby si poradili s malými náplasťami. Uspokojil sa s tým, že naliehal na Mečúna, aby živé mäso vydezinfikoval, a tak rybár nalial na rany zvyšok pálenky, čo zostala na dne fľaše, načo Farár zajačal.

„Pochopili ste, ako som to myslel,“ pokračoval Starosta, „a dobre viete, že nie som ani podliak, ani človek bez srdca. Ale ja nie som pôvodcom svetských strastí, a už vôbec nie som jediný, kto ich má odstrániť. Pochovať tieto tri telá na našom cintoríne nemá nijaký zmysel. Už len preto, že títo muži nepatrili do našej komunity, ale aj preto, že nevieme, akého boli vierovyznania.

Pravdepodobne nie nášho, bolo by teda pre nich urážkou, keby sme ich dali na nejaké miesto, ktoré nemá nič spoločné s ich náboženstvom. Mimochodom, ako som už skôr povedal, chcem, aby táto vec zostala medzi nami a aby sme si ju vzali so sebou na onen svet bez toho, že by sme o nej komukoľvek rozprávali. Predpokladám, pochopiteľne, že telá týchto nešťastníkov zmiznú a že po ich prítomnosti nezostane nijaká stopa.“

Starosta sa na chvíľu odmlčal a skúmal každú jednu tvár. Väčšina prítomných sklonila hlavy, okrem Stareny a Učiteľa, ktorý sa zhrozený pozeral na Starostu a vyzeral, akoby bol obeťou astmatického záchvatu a nedostávalo sa mu vzduchu.

„Najskôr som si myslel, že bude najlepšie zveriť ich moru. Lenže ako mať istotu, že o niekoľko dní more znovu nevyhodí ich telá na naše pobrežie? Povedal som si preto, že bude vhodnejšie pochovať ich tu, na našom ostrove, ktorý bol poslednou zemou, na ktorej sa ocitli, aj keď o tom nevedeli, na mieste, kde ich odložila smrť, oslobodiac ich od trápení, čo nepochybne boli ich každodenným údelom.“

Mečún doošetroval Farára, ten však neprestával vraštiť tvár a približovať prsty k hrubým sklám okuliarov, akoby skúmanie z takej blízkosti urýchlilo ich zacelenie.

„Nie od vás som sa dozvedel, že ostrov je prederavený množstvom priepastí. Naši predkovia považovali tieto prepadliská za vstupné brány bohov. Domnievam sa, že nebude nijakou svätokrádežou ani ničím neľudským, keď do niektorej z nich zošuchneme telá týchto troch mužov. Istým spôsobom budú pokračovať vo svojej ceste. Dostanú sa až do srdca sveta a dosiahnu večný mier.“

Jedni i druhí dlhú chvíľu omieľali Starostove slová vo svojich hlavách. A ako sa všetci obávali, bol to, samozrejme, Učiteľ, kto prerušil ticho:

„Mne sa vari sníva! Sníva! Mám dojem, že mi tu rozprávajú rozprávku na dobrú noc! Pridobre hovoríte, pán Starosta! Zbavíte sa tiel tých úbohých mužov, akoby išlo o prach, čo sa zametie pod koberec! Mám vám pripomenúť, že poniektorí darebáci ešte stále hádžu do týchto sopečných prepadlísk odpadky? Rád by som o tom počul niečo viac, pán Farár!“

Keď počul, že je reč o ňom, Farár zdvihol hlavu a prestal si zhrozene prezerať obviazané prsty. Uvedomil si, že sa naňho všetci pozerajú a čakajú, že prehovorí. Nepochybne počul Starostove slová i krátku výmenu názorov s Učiteľom, ale vnímal ich iba ako hudbu v pozadí. Zhlboka sa nadýchol, ako pred neľahkou úlohou:

„Čo vám mám povedať? Myslíte si, že keď som kňaz, viem o tom viac ako vy? Mám svoje problémy ako každý a nie som o nič múdrejší ako ktokoľvek iný. Keď sa ma opýtate na niečo, čo súvisí s včelami, som pripravený vám odpovedať,“ povedal, hladkajúc dve z nich, čo mu liezli po rukáve. „Veľa som sa od nich naučil a zázrak medu ma neprestáva ohromovať. Ak Boh existuje, nachádza sa v mede! To som objavil za šesťdesiatdeväť rokov svojho života a päťdesiat rokov v službe. Myšlienka, že opakovaným lopotením tisícok včiel, ktoré možno rozgniaviť medzi dvoma prstami, sa peľ kvetov mení na svetlý nektár, ktorý zmierňuje drsnosť života a zahŕňa v sebe všetky vône sveta, vône rastlín a vetra, ma posilňuje v predstave, že Boh existuje, aj keď sa dnes mnohí usilujú presvedčiť nás o opaku alebo nám chcú ohňom, zabíjaním, bombami a krvou vnútiť nejakého iného boha. A čo sa ostatného týka, najmä týchto troch nešťastných negrov, čo chcete, aby som vám povedal?“

„Prečo ich nazývate negrami?“ ozval sa Učiteľ pobúrene.

Farár trochu zdvihol hlavu a cez hrubé sklá okuliarov ho hľadal pohľadom. Napokon ho našiel a pokrčil plecami.

„Teda ako ich mám volať?“

„Černosi, Afričania, ľudia!“

„Bude to stačiť, aby im to vrátilo život?“

„V každom prípade to bude dôstojnejšie. Slovo neger je urážlivé, to predsa dobre viete!“

„Nie v mojich ústach, pán Učiteľ. Nie v mojich ústach. Som oveľa starší ako vy. Vcelku vzaté, som z iného sveta. To bolo slovo môjho detstva. Čias, keď mi v školských laviciach rozprávali o červenokožcoch, o žltých, bielych a negroch. Tak ma učili o svete. Nebránilo to úcte. Každý človek každej z týchto farieb pleti je Božím dieťaťom. Nenávisť ani pohŕdanie nespočíva v slovách, ale v tom, ako sa používajú. Ale ak chcete, aby som hovoril o týchto mužoch ako o černochoch, budem ich volať černochmi. Urobím to, ak vám to urobí radosť a ak vás to upokojí. Nebudú preto menej mŕtvymi.“

Učiteľ podráždene mávol rukou. Jedna z včiel sa mu usadila do ohybu palca, skrútila sa a vystrčila žihadlo, aby ho pichla. Druhou rukou ju odohnal. Nešikovne poletovala, až si napokon sadla na golier Farárovej sutany. Učiteľ sa ozval znova, trocha namrzene a vzdorovito, ako priečne decko:

„Neodpovedali ste mi na otázku.“

„Dostanem sa k tomu, nebojte sa. Starostove slová nie sú hlúpe a Boh mi je svedkom, že nie vždy s ním súhlasím, najmä pokiaľ ide o ten nákladný projekt kúpeľného komplexu, ktorý k nám prinesie viac pôžitkárstva, skazenosti, falošných hodnôt a zhýralosti, ako tu už je. Ale ešte horšie by bolo, keby sa na našu pôdu preniesla zlomyseľná pozornosť sveta a náhle by sme sa stali predmetom zvedavosti, ktorá by nám mohla iba uškodiť, pán Učiteľ.

Moje stanovisko je také, že všetci, čo sme tu, sme boli vybratí Bohom, aby sme uchovali spomienku na týchto nešťastníkov, spomienku na ich smrť a spomienku na ich život, aj keď z neho poznáme iba koniec. Boli sme vyvolení Bohom, aby sme sa to dozvedeli a uchovali to pre seba ako tajomstvo, ktoré je krížom, čo musíme niesť pre nich, ale aj pre ostatných členov nášho spoločenstva.

Musíme znášať ťarchu a bolesť tohto tajomstva, ktoré bude spočívať na našich životoch, ale zároveň umožní, aby tým jedného dňa nebol dotknutý život ostatných. Takže pán Starosta navrhuje rozumné riešenie. Pokiaľ ide o mňa, nevidím rozdiel medzi pochovaním na cintoríne a v priepasti. Nie je v tom nič nedôstojné.“

Učiteľ už neobsedel na mieste a obracal sa na všetkých v snahe získať podporu či pomoc, ale zostával sám.

„Ak sa rozhodne, že mám požehnať telá tých nešťastníkov,“ dodal Farár, „aj keď je pravda, že nevieme, aké a či vôbec nejaké náboženstvo vyznávali, urobím to. Urobím to, ako by som to urobil pre každú ľudskú bytosť, pretože to je moja pastierska povinnosť. A vezmite do úvahy, pán Učiteľ, aby som zahnal vaše škrupule a zhrozenie, že keď niektorý z našich rybárov zahynie na mori, nikdy sa nedostane na cintorín, to nám však nebráni, aby sme sa modlili za neho a za pokoj jeho duše, ako aj za obrovský priestor, kde zostane navždy, za to more, ktoré nás ovlažuje, živí a znepokojuje a ktoré neobsahuje menej odpadkov ani špiny ako prepadliská Brau, ktoré vás, zdá sa, tak desia. To je moja mienka, s pomocou Božou.“

Farár sa odmlčal, no za jeho posledným slovom sa náhle ozvalo zastenanie, lebo poklopkal prstami, tak ako to mal vo zvyku urobiť po každej kázni, pozabudnúc na popraskané brušká, na tak nešikovne ošetrené čerstvé zranenie.

Viac o knihe Súostrovie psa a jej autorovi Philippovi Claudelovi nájdete na stránke Inaque.

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email