jesmyn-ward_spev-duchov

Spev duchov

Jojo má trinásť rokov a snaží sa pochopiť, čo znamená byť mužom. Môže sa inšpirovať viacerými otcovskými postavami – najmä jeho černošským starým otcom, ktorému hovorí pap. Ale iní muži mu dospievanie neuľahčujú. Jeho otec Michael sedí vo väzení a belošský starý otec ani neuznal jeho existenciu. Jojo okrem sveta živých počuje aj hlasy mŕtvych, najmä strýka Dariana, ktorý umrel na strednej škole.

1. kapitola

JOJO

Občas mám dojem, že rozumiem všetkému, iba Leonie nikdy nepochopím. Stojí pred dverami, ledva ju vidieť za papierovými nákupnými taškami, odháčikuje sieťku, kopancom ju otvorí a bokom sa sunie dovnútra. Keď sa dvere zabuchnú, Kayla sa rozbehne ku mne, chňapne po hrnčeku s náustkom, odpije si a už mi prstami hnetie ucho. Štípe ma a stíska, trochu to bolí, ale má taký zvyk, nuž ju len zdvihnem na ruky a nechám sa miesiť. Babi tvrdí, že sa tak upokojuje, pretože ju Leonie nikdy nedojčila. Chúďatko Kayla, povzdychne si vtedy babi. Leonie sa hnevala, keď ju babi so starým otcom začali volať Kayla ako ja. Má vlastné meno, rozčuľovala sa, po otcovi. Babi povedala: Veď vyzerá ako Kayla, ale Leonie ju tak nikdy neoslovila.

„Hej, Michaela, zlatko,“ ozve sa Leonie.

Až keď stojím v kuchynských dverách a vidím, ako Leonie z jednej tašky vyťahuje malú bielu škatuľku, pochopím, že prvýkrát mi narodeninovú tortu neupečie babi. Prepadne ma pocit viny, že som si to uvedomil až takto neskoro. Starý otec navarí večeru, ale mal som vedieť, že babi nemôže piecť. Už je veľmi chorá na rakovinu, ktorá prišla a odišla a vrátila sa, vytrvalá ako príliv a odliv v močiaroch, ktorým vládne Mesiac.

„Kúpila som ti tortu,“ oznamuje Leonie, akoby som bol taký hlúpy, že neviem, čo je v škatuli. Vie, že nie som sprostý. Sama to raz povedala, keď ju učiteľka zavolala do školy, aby sa porozprávali o mojom správaní, a chcela Leonie oznámiť: V triede nikdy nevyrušuje, ale aj tak nedáva pozor. Učiteľka to povedala pred všetkými deťmi, sedeli v lavici a čakali, kým ich pustí na autobus. Posadila ma do prvej lavice hneď vedľa učiteľskej katedry a každých päť minút sa ma pýtala: Dávaš pozor? Tak ma nevyhnutne vyrušila pri hocičom, čomu som sa práve venoval, a potom som sa už nedokázal poriadne sústrediť. Mal som desať rokov a začínal som vidieť veci, ktoré iné deti nevideli, napríklad ako si naša učiteľka obhrýza nechty až do mäsa alebo že má občas priveľa mejkapu, aby zakryla modrinu na mieste, kde ju niekto udrel; spoznal som to, pretože aj Michael a Leonie tak niekedy po hádke vyzerali. Napadlo mi, či naša učiteľka tiež nemá nejakého svojho Michaela. Na tom rodičovskom združení Leonie sykla: Neni sprostý. Poďme, Jojo! Trochu ma zarazilo, že použila slovo neni a ruka jej mimovoľne vyletela na učiteľku, tá zažmurkala a stiahla sa pred agresiou, ktorú v sebe Leonie dusila a ktorá z nej už­‑už vytryskla cez rameno a lakeť do päste.

Babi mi vždy piekla červenú tortu s vanilkovým krémom. Začala s tým, keď som mal rok. Ako štvorročný som si ju už vedel vypýtať: povedal som červená torta a ukázal na obrázok na škatuli v obchode. Leonie priniesla malú tortu, veľkú tak na dve päste mojej malej sestry. Na vrchu je ozdobená kúskami modrej a ružovej čokolády a naboku má dve malé modré topánky. Leonie potiahne nosom, zakašle, zakryje si ústa vychudnutým predlaktím a potom vytiahne z tašky kilo a pol najlacnejšej zmrzliny, čo chutí ako studená žuvačka.

„Už nemali narodeninové torty. Ale topánky sú modré, tak­že aspoň to sedí.“

Až keď to vysloví, uvedomím si, že Leonie kúpila trinásťročnému synovi tortu na krstiny. Zasmejem sa, ale neteším sa, necítim vnútri radosť. Nie je to úprimný smiech, je taký silený, Kayla sa obzerá okolo a potom na mňa, akoby som ju zradil. Rozplače sa.

Zvyčajne mám spievanie na narodeninách najradšej, pretože vo svetle sviečok všetko vyzerá zlatisto a tváre babi a starého otca ožiarené plamienkom pôsobia mlado ako tváre Leonie a Michaela. Vždy keď mi spievajú, usmievajú sa. Myslím si, že aj Kayla to má najradšej, lebo sa k nám jachtavo pridá. Kayla chce, aby som ju držal ja, u Leonie v náručí plakala a odtláčala sa od nej, naťahovala sa za mnou, až kým sa Leonie nezamračila a nepodala mi ju so slovom: „Na.“ Ale tento rok sa mi spievanie tak nepáči, pretože nestojíme v kuchyni, sme natlačení v izbe u babi a Leonie drží tortu tak, ako predtým držala Kaylu: vo vystretých rukách, ďaleko od seba, akoby ju šla hodiť na zem. Babi je hore, ale nevyzerá bdelá, má pootvorené oči, hľadí kamsi mimo, akoby mňa, Leonie, Kaylu a starého otca ani nevidela. Potí sa, ale pokožku má bledú a vyprahnutú ako kalná mláka vysušená slnkom po týždňoch bez dažďa. A okolo hlavy mi bzučí komár, vletí mi do ucha, vyletí, len uštipnúť.

Veľa šťastia, zdravia mi spieva len Leonie. Má pekný hlas, pri nízkych tónoch znie dobre, ale vysoké nezvláda. Starý otec nespieva; nikdy nespieva. Keď som bol menší, nevšimol som si to, pretože mi spievala celá rodina: babi, Leonie a Michael. Ale tento rok, keď babi pre chorobu nemôže, Kayla nevie slová a vymýšľa si vlastné a Michael tu nie je, vidím, že starý otec nespieva, len hýbe perami, ale z úst mu nevychádza žiaden zvuk. Leonie preskočí hlas pri drahý Joseph a svetlo z trinástich sviečok je oranžové. Nikto okrem Kayly nevyzerá mlado. Starý otec stojí ďaleko od svetla. Babi zavrela oči, na kriedovej tvári sa jej zmenili na štrbinky, a Leonie má v tomto svetle čierne medzery medzi zubami. Nevládne tu žiadne šťastie.

„Všetko najlepšie, Jojo,“ povie starý otec, ale nedíva sa pri tom na mňa. Hľadí na babi, na jej bezvládne ruky pri tele. Dlane má otočené nahor, akoby bola mŕtva. Nakloním sa, chcem sfúknuť sviečky, ale zazvoní telefón, Leonie vyskočí a spolu s ňou aj torta. Plamienky mi zrazu horia pod bradou, cítim teplo. Do topánočiek padajú kvapky vosku. Leonie sa otočí aj s tortou odo mňa a hľadí do kuchyne na telefón na pracovnej doske.

„Leonie, necháš chlapca sfúknuť sviečky?“ opýta sa starý otec.

„Možno je to Michael,“ povie Leonie a zrazu je torta preč, odnesie ju do kuchyne a položí na dosku k telefónu s čiernym káblom. Plamene požierajú vosk. Kayla zavreští a hodí sa dozadu. Idem za Leonie do kuchyne k svojej torte a Kayla sa usmeje. Naťahuje sa k plamienkom. Komár z babičkinej izby nás nasleduje, bzučí mi okolo hlavy, akoby som bol sviečka alebo torta. Teplý a sladký. Odoženiem ho preč.

„Prosím?“ ozve sa Leonie.

Chytím Kayle ruku a nakloním sa k sviečkam. Vrtí sa, je očarená.

„Áno.“

Fúknem.

„Zlatko.“

Polovica sviečok zhasne.

„Týždeň?“

Zo zvyšných už stiekol skoro všetok vosk.

„Si si istý?“

Znovu fúknem a torta zhasne. Komár mi pristane na hlave. Hm, aký chutnučký, povie a uštipne ma. Plesnem po ňom a na ruke mi zostane krv. Kayla sa natiahne za tortou.

„Budeme tam.“

Kayla si naberie za hrsť cukrovej polevy a tečie jej z nosa. Gaštanové afro kučierky jej stoja dupkom. Strčí si prst do úst a ja jej utriem nos.

„Pokojne, zlatko, pokojne.“

Michael je zvieratko na druhom konci telefónnej linky za hradbou z betónu a mreží, jeho hlas prechádza kilometrami drôtov, vysokými elektrickými stĺpmi vyblednutými od slnka. Viem, čo vraví, počujem ho, ako vtáčatá počujú spev oznamujúci v zime odlet do južných krajín, počujem ho ako každé iné zviera. Vraciam sa domov.

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email