Gaia de Beaumont
John William Waterhouse: Echo and Narcissus
Kristin Dombek
Meghan Daum
Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár

Dobrá výchova

Dobrá výchova je príbehom dievčaťa, ktoré vyrástlo v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch v rímskej aristokratickej rodine. Osamelé a citlivé dieťa žije v nádhernom dome a letá trávi u francúzskych príbuzných v Normandii a v napoleonskej vile v Toskánsku. Dobrá výchova je podľa jej rodiny prísna výchova s jasným cieľom: Gaia sa vydá a zdvojnásobí rodinný majetok. Dievča s modrou krvou sa musí riadiť pravidlami – zásadami jazyka a správania, obliekania a štýlu.

Talianska babička

„Zajtra sú prázdniny, pôjdeš navštíviť babičku.“

Zvyčajne som k nej chodievala vždy po nedeľnej omši o jedenástej a cestou som sa zastavila v cukrárni.

„Je tu Miss Blu spolu s Mademoiselle,“ oznamovali z vrátnice. Následne nás vrátnik v zelenej uniforme so zlatými gombíkmi triumfálne odprevadil do tmavého výťahu s lavičkou potiahnutou šedým prešívaným zamatom, prešli sme veľkým salónom s množstvom dreva a ťažkými červenými závesmi – zo zvyškov závesu boli ušité všetky župany v dome – a potom nasledoval menší salón, teda babičkina pracovňa. Bol tam ťažký nevetraný vzduch, páchlo to tam starým papierom a vrstvami prachu. Na stenách viseli obrazy umelcov, ktorí boli jej priateľmi, kresby, grafiky, medaily. Jej izba bola obrovská a mala veľmi vysoký strop. Pozdĺž stien stáli police a písací stôl bol zahádzaný papiermi. Všade sa povaľovali knihy, nielen na policiach. Stáli v štósoch na podlahe, boli poodkladané na stoličkách podľa neviem akých kritérií, bola som však odhodlaná raz na to prísť.

***

V ten deň mala ponurú náladu a na okamih zabudla prečo. Potom si spomenula, že Giorgio je veľmi chorý. Bol to jej osobný sluha, odkedy prišla po vojne do Ríma. Istým spôsobom bol oveľa viac než len komorník… skôr oddaný tajomník, podporovateľ, slúžil jej ako štít, šofér, terč mnohých nemiestnych vtipov a obeť jej hroznej povahy. A to všetko za minimálnu mzdu. Muž, ktorý jej v hĺbke duše rozumel. Bol nenahraditeľný.

Držal sa jej stále v pätách, hlavne keď mala hostí a pri rozprávaní zápasila so závojom a zapálenou cigaretou, z ktorej jej odpadával popol na kolená. Babička si, samozrejme, nič nevšimla, pretože zaujato hľadala okuliare na stolíku. Keď si už myslela, že ich našla, skúšala si ich nasadiť. Neboli to však okuliare, ale cigaretová špička. A tak si netrpezlivo zapaľovala ďalšiu cigaretu priamo cez diery v závoji, na ktorom sa objavovali plamienky. Keď si konečne zažltnutými a pehavými rukami upravila vlasy a pritom našla cigaretovú špičku založenú za uchom, položila si otázku, kde by asi mohli byť okuliare. Odpoveď poznal komorník, ktorý videl, ako si na ne sadla a zlomila ich. Stál vedľa nej, čakal, kým dohovorí, zatiaľ čo sa jej kefkou snažil zo šiat odstrániť evidentné stopy po fajčení.

***

Dobrá výchova 

Názov v origináli: I Bambini beneducati

Autorka: Gaia de Beaumont

Preklad: Adriana Šulíková

Edícia: Pandora

Počet strán: 160

Väzba: Hardcover

Cena: 12,99 EUR

Cena e-book: 8,80 EUR

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei

Dátum vydania: 28. február 2019

ISBN: 978-80-8207-011-1

Bolo po jedenástej a babička ešte nevstala. S dedkom sa vrátili domov takmer o druhej nad ránom. Boli na prvom veľkom večierku sezóny. Ona by bola odišla omnoho skôr. Hoci sa usilovala získať manželovu pozornosť, tentokrát si ju vôbec nevšímal. Zvyčajne jej tento druh mondénnosti nesmierne imponoval, niekoľkokrát za večer sa mu však zverila, že ju otravujú provinční a nudní prítomní. Žila v Paríži a New Yorku, takže poznala iné veci. Podľa jej názoru sa rímska aristokracia mohla schovať do pekla a pokojne tam aj zostať.

Áno, mohla spať dlhšie a odkázať, aby ju pred jedenástou nikto nevyrušoval, ale neurobila to. Nakoniec bola spokojná, že sa jej meno objavilo v to ráno na zozname účastníkov recepcie spolu s menami ďalších významných rímskych rodín. Musela si dať neodkladne priniesť všetky noviny a telefonovala vrátnikovi, aby jej ich šiel ihneď kúpiť.

Sedela opretá o čelo postele medzi atlasovými obliečkami a v dámskom liseuse – kabátiku, ktorý sa zapínal pod bradou ružovou mašľou. Ja, ako ustráchaná diváčka zoči­‑voči osobe, ktorá zapĺňala celý priestor, som počúvala jej príbehy sprevádzané výbuchmi smiechu, zatiaľ čo sa v cigaretovom dyme o mňa obtierali tri falošné angorské mačky s triumfálnym pradením, pripravené zničiť zariadenie a koberce. Ironicky na mňa hľadela. Aj keď mi povedala: „Som rada, že ťa vidím,“ vôbec som jej to neuverila. Nedarilo sa mi rozlúštiť ten výraz vykopávky a nevedela som, čo mám robiť ani čo povedať. Trochu som sa aj bála. Hoci sa neustále usmievala s rukou na brade, aby zakryla svoj vek, zdala sa mi rovnako ponurá ako zátišia jej salónov.

Tušila som, že vie o mne všetko. Už teraz jej bolo jasné, kým budem a aký budem mať život. Teda veci, ktoré sa mi zdali tajuplné, a v tom veku som ich ani nechcela vedieť. Piatimi jazykmi (poznala aj rímsky dialekt) mlela o všetkom, čo jej zišlo na um a čo sa mi podľa nej mohlo zísť: o budúcnosti, živote, umení či predstavivosti, ktorú považovala za komplikovanú a nie zrednutú formu pamäti. Veľmi som tomu nerozumela, ale s vytreštenými očami som ju nechala realizovať sa. Hoci som tušila, že mi fandí, znervózňovala som ju: šmátrala v zásuvke nočného stolíka, kým nenašla škatuľku cigariet. Potom ukazovákom ťahala k sebe popolník, akoby spal a chcela ho zobudiť. A zatiaľ čo si ma premeriavala pohľadom a uťahovala si zo mňa za moje chabé sebavedomie, zhasínala s veselým, no nepresvedčivým výrazom už ktovie koľkú cigaretu.

Nevedela som presne, kým je, ako ju mám brať, a už vôbec som nevedela, čo mám hovoriť. Jej darčeky mi vyrážali dych. Vo svojej nevýslovnej lakomosti ich recyklovala celé roky a posledné Vianoce sa ku mne dostala škatuľa so zatuchnutými cukríkmi. A tak som si hovorila, že aj keď je príbuzná, nemusím ju mať za každú cenu rada.

Objednala raňajky, privolala slúžku, poznamenala, že bez komorníka v dome panuje neopísateľný chaos, a v to ráno si vybrala fialovo­‑šedé šaty.

Pre dieťa to bola osoba, ktorá jedným dychom naháňala strach a zároveň priťahovala osobitým zjavom. Ak neberieme do úvahy jej nevrlé spôsoby. Niekoľko rokov po jej smrti som sa dozvedela, že mala slabosť na mužov a predovšetkým na intelektuálov. A naopak, z princípu nenávidela všetky ženy sveta.

Už ako malá som pochopila, že práve ona bola pohŕdavým kapitánom našej lode: bolo zbytočné púšťať sa do diskusií, rozhodovala za celú rodinu. Vštepovala mi teórie, ktoré by som dnes nazvala „tvrdými ekonomickými základmi“.

Zasahovali ma prehnanou jednoznačnosťou a zneli asi takto: „Tvoji rodičia tvrdia, že celé týždenné vreckové minieš na kopu nepotrebných komiksov. Ak budeš takto pokračovať, skončíš v chudobinci.“

Pýtala som sa seba samej: Nikdy som ho nevidela. Kde by to mohlo byť? Ako sa tam dostanem, ak mi nezostane ani líra? A budú v tom chudobinci aj iné deti?

Alebo s radosťou rozprávala o starých dobrých časoch a účinných trestoch z dávnych dôb, ktoré sa kedysi používali na previnilcov, teda neurodzené osoby: najskôr ich šľahali opaskom a potom ich hodili do jamy, kde museli žiť celé dni len o chlebe a vode.

Musela to byť hrôzostrašná situácia, uvažovala som zdesene. Tí spútaní na dne jamy síce nedostávali zmrzlinu, ale ani ich nenútili jesť pečeň, teľacie mäso a varenú zeleninu.

Jej obľúbená veta znela: „No tak, nesmieš tak veľa čítať… Ak budeš takto pokračovať, vypadnú ti oči.“ Potom sa na chvíľku zamyslela a dodala: „Padnú ti k nohám s ohlušujúcim úderom. Urobia ťuk–ťuk na podlahu a ty budeš musieť chodiť so psom, miskou a bielou palicou. Až skončíš na ulici ako žobráčka. A všetci si budú hovoriť: ,Pozri sa na to hlúpe slepé dievča so škaredým psom, čo nedalo na babičkine rady.‘“

V skratke, okrem toho, že mi neveštila nič dobré – skončím ako nevidomá, odkázaná na chudobinec –, bolo isté, že musela byť silná žena, ktorá cítila obrovský odpor voči celému ľudskému pokoleniu.

Keď som vyrástla, prchko som vyhlásila: „Myslím, že chcem byť spisovateľka…“ pričom som si vôbec neuvedomovala, čo hovorím. V skutočnosti som nechcela byť ničím a nikým, snívala som o tom, že strávim život vyvalená na posteli, prípadne budem svätica alebo pes. Vlastne som sa už za sväticu považovala a bola som aj reinkarnovaným psom: tým, čo patril nádhernej francúzskej pratete, ktorá jazdila na koni v dámskom sedle, celá v čiernom. Babička nezvykla rozdávať dobré rady do života. Tým svojím veľmi osobitým spôsobom bola pomerne múdra. Hoci sa mohlo zdať, že je odmeraná a na všetko kašle, v skutočnosti bola len veľmi disciplinovaná. Chápala, že rady, aj tie najmúdrejšie, sú mu na nič. Nič nezmenia, len zamotajú myšlienky a tak znásobia priepasť medzi relatívne jednoduchou radou a zložitosťou celej situácie. V tomto prípade však zareagovala úplne opačne.

„Dobre ma počúvaj, život je obyčajná šachovnica. Musíš sa na nej vedieť pohybovať. Sleduj ťahy protivníka… nepútaj na seba pozornosť… premiestňuj sa pomaly… vydoby si herné pole… vydaj sa za nejakého boháča a potom…“ – posledné slovo predniesla s veľkým dôrazom – „si budeš môcť robiť, čo chceš. Naozaj všetko, čo len budeš chcieť. Včera som čítala v novinách o dieťati v tvojom veku, ktoré malo rozum tridsiatnika. Hoci bolo mimoriadne inteligentné, spoločnosť dospelých a nedostatok priateľov medzi rovesníkmi z neho urobili čudáka. Ktovie, možno sa stane slávnym spisovateľom, ale ver mi, do konca života zostane čudákom. Bude chodiť v šatách oblečených naruby a behať po svete so sieťkou na motýle. Nebude mať ani len lampu a bude musieť čítať a písať v žiare svätojánskych mušiek, lapených do fľaše.“

Čím viac ma tieto príbehy skľučovali, tým naliehavejšie opakovala, že študovaná osoba nemusí byť za každú cenu považovaná za veľmi inteligentnú. Podľa nej sa aj takýto človek raz ocitne v úzkych, nehovoriac o jeho neschopnosti čeliť každodenným problémom, ako je napríklad prechod cez cestu. Dokonca, o čo bol človek bystrejší, o to viac ho bolo potrebné držať pod kontrolou ako potenciálnu hrozbu. A ak to bol naozaj génius – čo v našej rodine našťastie nebol nik, z čoho sa mi uľavilo –, hrozilo mu, že skončí v blázinci.

Keď som sa sťažovala, že ma asi rodičia neľúbia, takmer zúrila. „Všetko sú to hlúposti,“ hovorila a pritom si zapaľovala ďalšiu z nespočetných cigariet. „Najjednoduchšie je len tak stáť a žmoliť si ruky. Deti chcú stoj čo stoj, aby ich otec a matka milovali. Ale prečo by mali? Sú lenivé a majú detinské očakávania. Za každú cenu sa chcú zapáčiť rodine, lebo to považujú za automatické. Je to ľudské, ale hlúpe. Takto to nefunguje. Mňa nikto nemiloval a aj tak som si dokázala bez problémov poradiť.“

Návšteva trvala pol hodiny a Miss Blu bola po celý čas rozjarená, z pier jej neschádzal úsmev. Sedela v kúte a vôbec jej neprekážalo to, že evidentne nikto netúžil po jej spoločnosti.

Zatiaľ čo babička prednášala svoje zlovestné proroctvá, moja pozornosť ubiehala k pozorovaniu vecí naokolo. Takmer všetky knihy mali papierový obal, niektoré boli pomerne čisté, často poukladané s chrbtami vo zvislej polohe a špinavými okrajmi. V presne usporiadaných poličkách boli naskladané nesystematicky a bez tematického zaradenia. Niektoré knihy boli veľmi staré, viazané v teľacej alebo bravčovej koži a iné boli obrovské, vysoké ako granátnici a stáli vedľa miniatúrnych exemplárov vydavateľstva Elsevier. Obzerala som si ich aj zblízka, dotýkala som sa ich. Našla som jednu, v ktorej bolo venovanie: Mojej vernej priateľke.

Keď som sa jej spýtala, kto jej to napísal, porozprávala mi o nádhernom obede pred mnohými rokmi v hoteli Waldorf Astoria v New Yorku. Jeden jej obdivovateľ, nesmierne bohatý priateľ v bielom ľanovom obleku, ktorý si priniesol zo Singapuru, ju viedol k stolu pri okne, pričom ostatní hostia sa nadchýnali nad jeho krásou. Pili martini a potom fantastické víno. Flirtovali spolu, jedli ustrice, langusty na pare, filé z údeného pstruha a pommes nature – obyčajné varené zemiaky, ale na pare ulalà, ako by povedali Francúzi. Potom nasledovali úžasné lesné jahody, hoci nebola sezóna. On zaplatil a čašníkovi nechal slušné prepitné dva doláre.

Spomínala si na každý detail, každý okamih toho večera.

„A čo sa s ním stalo?“ opýtala som sa nezdvorilo, ona však evidentne nemala chuť odpovedať na takúto citlivú otázku. Tobôž nie decku. Medzi rodinné pravidlá patrila schopnosť vyhýbať sa osobným otázkam: patrilo to k dobrej výchove.

Babička bola komická: potajme ma pozorovala a občas sa zasmiala. Vyrušovala ma skutočnosť, že som nikdy nevedela odhadnúť, či hovorí vážne alebo, ako to občas robievala, si zo mňa jednoducho uťahuje.

„Boli sme priatelia,“ stratila trpezlivosť a po dlhej pauze mi nakoniec odpovedala. „A potom jedného dňa zmizol a nič mi nepovedal. Veľmi ma to nahnevalo. Ani nevieš, ako ma takýto spôsob života priťahoval: ľudia, ktorí si nič neplánujú, problémy jednoducho dokážu prekryť peniazmi. Naozaj som sa chcela zaňho vydať. Roky rokúce som hľadala bohatého muža – dobrú partiu –, pretože som nemala ani groš. J’étais en ruine – bola som na mizine, na zadku som mala záplaty, ale to je už iný príbeh.

Určite bol v úzkych aj on a v tom čase hľadal nejakú milionárku… a ja som ňou nebola. To je všetko. Dúfala som, že sa vráti, ale nechcela som naliehať. Videli sme sa po rokoch pri jeho návšteve Talianska, vtedy už žil odlúčený od nejakej nudnej bohatej americkej dedičky. A to bola moja pomsta: medzitým som ulovila tvojho deda, najlepšiu partiu v Paríži, a vydala som sa zaňho. Tiè. Nakoniec som urobila senzačný obchod!“

Už toho mala dosť. Stlačila zvonček, aby privolala slúžku. Čas vypršal, a keď mi dala pusu, ktorú som jej veľmi neopätovala, s Miss Blu sme odišli.

Ja, ktorá som sa považovala za dieťa nešťastné od prírody, som počúvala, ako mi káže používať priamu inteligenciu vždy, keď sa dá, veriť si, pozrieť sa do zrkadla a zrátať si, koľko je dva a dva, pochopiť, že napriek všetkému je život pomerne jednoduchý, je to len otázka foriem a konvencií.

„Nebedákaj nad svojím životom a nenechaj sa zvádzať nesplniteľnými snami, falošnými a romantickými vzburami, ktoré ťa len oberajú o čas. Život nie je večný, tak sa snaž. Keď si raz nájdeš bohatého a silného muža,“ hovorievala, „môžeš balamutiť, koľko len chceš. Pamätaj na to!“

Vtedy som vôbec nechápala, o čom hovorí.

„Ach, jaj,“ povedala by som jej dnes, „keby som ťa len bola počúvla!“

Povedala by som jej aj kopu iných vecí, pretože nakoniec sa všetko skončí úplne inak.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia