Juli Zeh
Leila Slimani
Elena Ferrante
Maeve Brennan
Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk

Prázdne srdcia

Tento týždeň vyšiel v slovenčine najnovší román populárnej nemeckej spisovateľky Juli Zehovej. Román Prázdne srdcia je politickým trilerom z blízkej budúcnosti a podľa týždenníka Zeit aj "nemeckou odpoveďou na Podvolenie Michela Houllebecqa". Posúdiť môžete sami, keď si prečítate ukážku.

2

Aj nasledujúci deň je žiarivý, na čistučko jasnej oblohe sú akoby prišpendlené čerstvo opraté obláčiky. K tomu jemný vetrík, ktorý je už od rána nezvyčajne teplý. Keďže dnes Veru do školy odvedie Richard, Britta ide do práce na bicykli. Do pedálov šliape čo najmenej, kľukato prejde štvrťou, cez ploty a kríčky sa pozerá do záhrad, príležitostne pozdraví suseda, ktorý sa rozhodol využiť základný nepodmienený príjem na kosenie trávnika a strihanie stromov. Lehndorf je pokojná štvrť, rodinné domy, dvojdomy, ktoré kedysi postavili nacisti, perfektné pre deti, rovnako škaredé a praktické ako zvyšok mesta. Práve preto, že Britta málo spala a celú noc čakala na to, kedy sa porozpráva s Babakom, núti sa do pomalého tempa. Ovláda svoju myseľ, je sama sebe paňou.

Keď prejde popod diaľnicu, trochu zrýchli, užíva si jazdu pozdĺž širokých lesných priesekov, pekne rovných a vybavených veľkorysými chodníkmi, postavených ako na prehliadku tankov. V centre mesta sú ulice ešte mokré po upratovacích čatách. V niektoré dni Britta miluje Braunschweig, akoby ho sama vymyslela. Neohrabaná okázalosť totalitných monumentálnych stavieb, ktoré vyzerajú ako zámky, ale v skutočnosti sú obchodnými centrami. Hotel Nemecký dom, v ktorom Britta príležitostne ubytúva klientov a z ktorého chodieb dýcha socializmus. Neexistujúca aura mesta, následok dopravného plánovania, odstránenia odpadu akejkoľvek estetiky. Všetko však predstavuje úľavu v porovnaní s klaustrofóbnou pluralitou metropol. Už po maturite na začiatku druhého tisícročia, keď ešte bolo relatívne v móde presťahovať sa do Berlína, Britta nemala na hlavné mesto príliš chuť. Existovali reklamné šoty, v ktorých stále vystupoval niekto mladý a neoholený, kto si prenajímal byt v Prenzlauer Bergu. Vtedy Britta odišla študovať do Lipska, neskôr sa za prácou presťahovala do Braunschweigu a trend jej medzitým dal za pravdu. Ľudia v slobodnom povolaní húfne opúšťali Prenzlauer Berg, aby sa nasťahovali do vojnou zničených stredne veľkých miest, ktoré boli nanovo vybudované v duchu racionalizmu – funkcia, konštrukcia a forma.

Kým Britta čakala na cyklistickom semafore, čítala titulky na displejoch, ktoré viseli na stĺpoch smerových tabúľ.

Pekné počasie zotrvá – Piaty eficientný balíček na ceste do Ríšskeho snemu – Špaldovo­‑sezamový chlieb je chlebom roka – Regula Freyerová na návšteve v Číne.

Správy z cudzieho sveta. Braunschweig sa k Britte výborne hodil, pretože tu sa človek stratil z radaru. Dobre premyslená

Prázdne srdcia 

Názov v origináli: Leere Herzen

Autorka: Juli Zeh

Preklad: Paulína Šedíková Čuhová

Edícia: Pandora

Počet strán:232

Väzba: Hardcover

Cena: 13,99 EUR

Dátum vydania: 8. október 2018

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei

E-book

ISBN: 978-80-8207-000-5

priemernosť, nenápadné pretĺkanie sa. Britta chce pre seba a svoju rodinu pokojnú existenciu, chce robiť svoju prácu, niesť zodpovednosť, ale len za veci, ktorých sa môže dotknúť. Prečo by sa mala cítiť zodpovedná za zvyšok? Aj keď jej Knut lezie na nervy, v jednom má pravdu: Dnes už skutočne nikto nevie, za čo alebo proti čomu má byť. HUO, samozrejme, jeden po druhom rozoberá demokratické výdobytky. Napriek tomu sa však ľudia majú dobre, možno dokonca lepšie ako predtým. Pri nástupe Trumpa do úradu sa hovorilo o zániku západu, Trump sa však zbratal s Putinom a akoby celkom mimochodom ukončil vojnu v Sýrii. Americký izolacionizmus stopol izraelskú politiku osídľovania a tým kvázi nevedomky pretlačil riešenie v podobe dvoch štátov a viedol k mierovej zmluve medzi Izraelom a Palestínou. Hospodárska vojna medzi Európou a USA zmenila Blízky východ na lukratívne odbytisko pre americké produkty, čo prospievalo celému regiónu. Islamistický teror už odrazu nie je žiadny globálny problém a ISIS sa scvrkol zo strašiaka západného sveta na hŕstku dekadentných warlordov.

Ľudia sa medzičasom vzdali politického špekulovania. Majú svoj život a hlavu strkajú do piesku, pretože vo svete, v ktorom nemožno niekoho ako Trump označiť jednoducho za sračku, nevedia prísť na nič lepšie.

Britta si nič nenahovára. Neverí, že rozumie vývojovým trendom a nepokúša sa vedieť niečo lepšie. Býva v čistom dome v čistom meste a vedie čisté podnikanie. To je jej príspevok. Kedysi dávno, ešte pred založením Mostu raz čítala vetu, ktorá sa jej vryla do pamäti: Morálka je povinnosťou pre slabých, silní ovládajú voľbu.

Keď sa blíži k stanici, srdce jej znovu začne biť rýchlejšie. Odvčera večera potláča chuť vytiahnuť smartfón a hľadať ďalšie informácie. Namiesto toho si pri raňajkách vzala Braunschweigské noviny, ktoré sa v malom náklade ešte vždy tlačia pre nostalgických ironikov, ako je Richard. Na tretej strane našla krátku správu o udalostiach v Lipsku, do plátku prilepenú krátko pred uzávierkou redakcie: čierne uniformy v hale, predĺžený tieň na zemi. Text hovoril presne tak málo ako fotka. Dvaja domnelí teroristi vnikli v predošlý večer do terminálu pre batožinu, pričom mali pri sebe neznámu látku, pravdepodobne šlo o výbušninu. Na základe anonymnej informácie mohli bezpečnostné úrady zasiahnuť a zabrániť tomu najhoršiemu. Jeden páchateľ bol zastrelený, druhý sa nachádza vo vyšetrovacej väzbe. Ministerka vnútra Wagenknechtová sa vyjadrila, že Nemecko sa stále nachádza v hľadáčiku teroristov, čo je dôvodom na zvýšenú ostražitosť, ale nie na paniku. Naďalej sa bude robiť všetko preto, aby bola zaručená bezpečnosť obyvateľstva. Príkladom sú rozšírené kompetencie pre políciu a tajné služby, ktoré sú popri reforme federalizmu zahrnuté v piatom eficientnom balíčku.

Kým Britta uháňa nadol ulicou Kurta Schumachera, dvíha hlavu a užíva si vietor vo vlasoch. Je vďačná, že zdedila takéto vlasy, husté, hladké, farby pšenice, dokonale sa hodiace na krátke účesy, ktoré stačí len prehrabnúť, aby vyzerali dobre. Vlasy, ktoré sa nemusia kefovať, košele, ktoré sa nemusia žehliť, vysávače, ktoré sa nemusia tlačiť – to sú veci, ktoré sa Britte páčia. Celkom ako kolega, ktorý celú noc ostane hore, aby pre ňu pripravil aktuálny stav správ. Pre Brittu je najvyšší princíp fungovanie a Babak funguje dobre.

Obytné bloky Kurta Schumachera na severozápadnej strane hlavnej stanice nadobudli už krátko po výstavbe onú ošumelú patinu, ktorú človek pozná dodnes z panelových stavieb vo východnom Nemecku. Na seba navŕšené byty, bielizeň na balkónoch, na prízemiach nebytové jednotky, predovšetkým lekári arabského pôvodu, hluční Nabilovia, Sahídovia a Džavadovia, ktorí röntgenujú, masírujú, pozerajú do úst, nosa, uší, vŕtajú zuby a odstraňujú pečeňové fľaky. Je to zvláštna štvrť, kus bezútešnosti v najlukratívnejšom centre. Príklad getoizovania, ktorého existenciu HUO vytrvalo popiera.

Medzi obytnými blokmi je pasáž, hlúčik plochých budov, sivých a nenápadných, ako stvorených pre zle fungujúce živnosti akéhokoľvek druhu. Britta vtisne svoj bicykel do stojana a otvorí dvere, na ktorých visí jej meno: „Most, Britta Söldnerová a Babak Hamwi.“ Pod tým menším písmom: „Ambulancia pre psychoterapiu a aplikovanú hlbinnú psychológiu, self­‑managing, life­ coaching, ego­ polishing“ a niekoľko ďalších pojmov, ktoré s tým, čo v skutočnosti robí, nemajú veľa spoločného. Na dentálnom pracovisku oproti sedí na recepcii blonďavé dievča s konským chvostom, nezdraví, nepohne sa, zíza do svojho monitora. Britta sa každé ráno pýta, či je tá malá skutočná.

Vnútri to vonia kávou; po Babakovi nikde ani stopy.

Pre susedné výškové domy je v ambulancii ponuro, ako vždy svieti stropné osvetlenie, kalné neónové svetlo z kvadratických rámčekov presvecujúce deň či ročné obdobie rovnakým intenzívno­‑depresívnym spôsobom. Priestory Mostu sú pre ambulanciu maximálne nevhodné, okná priveľké, atmosféra príliš ponurá, lepšie by sem zapadlo tetovacie štúdio, salón pre psy alebo ďalší second­hand Humana. Na zemi leží hnedastý koberec, recepciu prevzali od predchádzajúceho majiteľa, ale nezrenovovali ju. Je tam aj sedacia súprava, v ktorej Britta vedie úvodné rozhovory s novými kandidátmi, ako aj veľký pracovný stôl, ktorý používa len Babak. Všetko je ošúchané, ale klinicky čisté; predsa len sa tu o čistotu vlastnoručne stará Britta. Málo podnecujúca atmosféra je zámerná; náhodného klienta má viesť k tomu, aby vstúpil do miestnosti.

Britta sa skloní nad pracovný stôl, na ktorom je špeciálnymi sponkami upevnený dva metre štvorcové veľký hárok papiera, špeciálny exemplár, ktorý Babak odoberá priamo od výrobcu. Zdá sa, že papier je v jednom rohu zašpinený, ak však človek podíde bližšie, rozozná, že je pokrytý množstvom bodiek v rôznych farbách, tak natesno, že takmer nevidno medzery. Most dlho stagnuje, žiadny dôvod na obavy, je to súčasť normálneho pracovného rytmu. Kým Britta v takýchto fázach triedi zbytočné papiere, vyzdvihuje Veru zo školského klubu skôr, pracuje v záhrade a počas horúcich dní nafukuje detský bazénik, Babak ostáva v práci a kráti si čas maľovaním bodiek. Ležérne zloží vrchnáčik z fixky, namaľuje pár bodiek, vráti vrchnáčik späť a otvorí ďalšiu fixku. Na cvakaní fixkových vrchnáčikov je niečo meditatívne. Kým sa taký obraz dokončí, trvá to mesiace. Britta musí dodať, že sa jej výsledky páčia. Ukazujú nejasné prechody farieb, oscilovanie od červenej cez fialovú do modrej a späť, ktorého efektom je hmlový závoj či pieskový vír a oku ťažšie rozoznateľný obraz.

V suteréne to šramotí. Ako všetky nebytové priestory v pasáži Kurta Schumachera aj v ambulancii je nízko položené podlažie, vykachličkované miestnosti bez okien, ktoré sa nachádzajú vo výške hučiacej cesty. Je tam kuchynka, záchody, vykachličkovaný viacúčelový priestor, ako aj dobre zabezpečená miestnosť so serverom, v ktorej Babak trávi väčšinu pracovnej doby.

Teraz prichádza veľkými krokmi nahor točitými schodmi, v rukách má hromadu podkladov, ktoré zhodí na konferenčný stolík. Pokým sa na ne zamyslene pozerá, prejde si predlaktím cez čelo. Poznajú jeden druhého tak, že zabudnú na „ahoj“. Aj keď sa denne pár hodín nevideli, nikdy nemajú pocit, že sú oddelení. Keď sa pred dvanástimi rokmi spoznali, Babak bol tučný, teplý, computerfreak a pochádzal z Iraku. Dnes nie je tučný a za ostatné veci sa už nehanbí. Podľa neho mu Britta zachránila život, za čo ju zbožňuje ako veľkú sestru. Ak je rozrušený, tak ako dnes, potom to nie je preto, že ho mätú udalosti, ale preto, lebo si robí starosti o Brittin duševný stav.

„Čo to tam máš?“

„Materiály. Všetky informácie k prípadu.“

„Vyhotovené štvormo?“

„Jeden pre teba, jeden pre mňa, jeden do spisov a jeden pre prípad núdze.“

Britta sa musí smiať. Aj keď sa Babak skoro ráno v ordinácii osprchoval a obliekol si čistú košeľu, na modrastých tieňoch pod jeho očami vidí, že celú noc strávil pred počítačmi. Odkedy zišiel zo 125 na 75 kíl, zaobchádza so svojím telom ako s cenným predmetom. Keď k nim príde na večeru, s Richardom sa dokáže hodiny baviť o škandinávskych luxusných obchodoch s pánskym oblečením, ktoré odsudzujú zarytú hipsterskú módu, a filozofovať o forme perfektnej výstuže na topánkach. Britta pri takýchto príležitostiach len mlčky načúva a spomína na to, ako sa kedysi ženám posmievalo za to, že nepoznali inú tému ako módu.

„Sadni si. Tu je káva.“

Babak prinesie tácku s malými šálkami a medenou kanvičkou, v ktorej kávu pripravuje na turecký spôsob. Keď nalieva, Britta vidí, ako sa mu trasú ruky.

„Tak, počúvam. Čo máš?“

„Markus Blattner a Andreas Muradow, dvadsaťdva a dvadsaťpäť rokov, autoklampiar a študent chémie.“

„Čečen?“

„Nemec. Priezvisko Muradow nie je zriedkavé.“

„Ktorý je mŕtvy?“

„Andreas.“

„A ktorý je konvertita?“

„Pravdepodobne ani jeden.“

„To nemyslíš vážne.“

„Vyzerá to tak, že sa nemôžeme oprieť o islamistický motív.“

„ISIS sa k útoku neprihlásila?“

„Tí sa hlásia predsa ku každej prevrátenej krhle.“

Britta si vzdychne.

„Poprosím fakty.“

„Včera večer okolo siedmej obaja muži vnikli do terminálu pre batožinu na lipskom letisku, triediace centrum.“

„Zmena služieb?“

„Preprava nákladov funguje aj cez deň, ale v noci majú nával. Markus a Andreas mali na sebe uniformy DHL a pri sebe sfalšované služobné preukazy.“

„Teda predsa len profesionálne prevedená akcia.“

Babak pokrčí plecami. „Alebo euforickí amatéri.“

„Mala som pocit, že som v televízii zazrela opasok.“

„Nemýlila si sa. Opasky mali obaja.“

„Do riti.“

Mlčia. Britta vypije kávu, Babak jej doleje, pridá ešte trochu cukru, zamieša jej ju. Samozrejme, že celý čas vedela, že pri tej katastrofálnej akcii ide o samovražedný atentát. Jej tušenie bolo jednoznačné. Žiadne ťažké zbrane, žiadny odpor. Ale boli dvaja, bok po boku, to jej dávalo trochu nádeje. Väčšina samovražedných atentátnikov ide do akcie sama.

„Vedeli sme, že sa to jedného dňa stane, nie?“ opýtal sa Babak a Britta prikývla.

„Bola to len otázka času. Naozaj zlé to nie je.“

Britta opäť prikývne. Potom v nej vzkypí zúrivosť.

„Kto, do pekla, to bol?“ Oboma päsťami búši do stola, takže čerstvo naliata šálka kávy sa prevráti a obsah peknej cukorničky sa zmení na hnedú hmotu. Keď si všimne, že Babak nemusí bežať dole schodmi, aby to svinstvo upratal, ale handru a hubku už podložil pod tácku, padne do kresla.

„Ty si nemožný, Babak.“

„Čože?“ Nasadí svoj naivný výraz. „Predsa len pracujeme s prognózami.“

Zaškeria sa na seba.

„Nerob si starosti,“ povie Babak. „Budeme to mať pod kontrolou.“

Kým utiera, zdvihne mu tácku. Hoci sa na spisy nedostal ani fŕkanec, prechádza Babak kuchynskou utierkou po ochrannom obale. Britta si svoj exemplár pritiahne k sebe. Životopisy a siahodlhé metadáta, ktoré voľným okom nevie prečítať.

„Bol si dôkladný.“

Na Babakovej tvári sa na chvíľu objaví úsmev a hneď zmizne, nechce ukázať, ako veľmi ho teší jej pochvala.

„Použiteľného je, žiaľ, len málo,“ povie. „Žiadna návštevnosť v skupinách, žiadne videá, nič v príprave. Andreas bol niekoľko týždňov aktívny na facebooku, skutočne komunikoval aj s arabskými kontaktmi, trochu v štýle In schah Allah a al Hamdu lillah, k tomu kopec emotikonov. Zvyčajný odpad ľudí, ktorí neovládajú jazyk. Postoval aj videá niekoľkých duchovných, aj nejaké záležitosti s džihádom.“

„Teda predsa len islam.“

„Neviem. Dosť povrchné, celé.“

„Smrť káfirom?“

„Jasné.“

„A od koho prišiel tip?“

Babak pokrčí plecami, Britta sa na neho zamyslene díva.

„Tebe sa tá vec nepáči.“

Babak bezmocne zdvihne ruky.

„Dávam len dokopy informácie.“

„A čo na to tvoja predtucha?“

„Že to nemá s islamom nič spoločné. Možno to tak má iba vyzerať. Ale nič viac.“

Britta prikývne.

„Bola už nejaká tlačovka?“

„Má byť v priebehu dňa. Ale oni aj tak nič nevedia. Zabudnime na to.“

Keď chvíľu mlčia, do popredia sa tlačí zvuk, ktorý Britta zatiaľ vnímala len podvedome. Elektrické bzučanie, sprevádzané bzukotom veľkého ventilátora. Vychádza z otvoru točitých schodov, zdá sa, že rozhojdáva podlahu a nábytok, dôverne a upokojujúco napĺňa celú miestnosť, je to zvuk pohonu ich spoločnej existencie.

„Lassie beží?“ opýta sa Britta.

„Už celú noc.“

„Kedy budú výsledky?“

„Každú chvíľu.“

Britta si listuje v spisoch. Dúfala, že tam bude viac fotografií. Dve, ktoré sú k dispozícii, sú silno zväčšené, málo presvedčivé. Napriek tomu sa Britte zdá jeden z dvoch mužov povedomý.

Babak otrčí dlane. „Lepšie fotky som nenašiel. Vidieť opasky, nedá sa však rozpoznať, ako sú zložené.“

„TATP?“

Babak opäť pokrčí plecami.

„Čo hovoria zoznamy nákupov?“

„Tavený syr a zubná niť. Ani jeden z nich nekúpil nič relevantné.“

„Acetón a peroxid vodíka sa dá kúpiť v každej drogérii.“

„Aj napriek tomu väčšinou zanechávajú stopy už v prípravnom štádiu.“

„Ten mŕtvy bol predsa chemik.“

„Zostrojenie opasku nie je súčasťou odborného vzdelania. Človek sa tiež musí trochu vyznať v elektrotechnike.“

„Mohli systém priviesť z cudziny?“

„Neboli v cudzine. Okrem toho TATP je príliš výbušná, aby ju bolo možné prevážať na dlhšie trasy.“

„Alebo si nejaký odpad namiešali sami. Však napokon nič nevybuchlo.“

„Myslím si, že ich chytili skôr, než boli na cieľovom mieste. K samotnej akcii sa ani len nedostali.“

„Babak, rozčuľuješ ma.“

„Je mi ľúto, Britta, viem, čo chceš počuť.“

„Ale ty to nechceš povedať.“

„Iba tu špekulujeme.“

„Neveríš, že to boli osamelí útočníci. Myslíš si, že im niekto pomáhal. Že ich niekto poslal.“

Kým Babak stihne odpovedať, tlačiareň v suteréne začne bzučať.

„Lassie dodáva.“

Kým Babak beží dolu schodmi, aby vzal vytlačený text, Britta sa donúti ostať sedieť. Keď sa Babak vráti, predsa len sa zdvihne, takže stoja pred sebou ako pri nejakom náhodnom stretnutí, on s jednou jedinou stránkou v rukách, ona s otáznikom v tvári. Babak zodvihne papier.

„Markus: 2,5. Andreas: 2,8.“

„Povedz to ešte raz.“

„2,5 a 2,8.“

Britta cíti, ako bledne. Nedokázala by povedať, či sa potí alebo mrzne. Babakov pohľad pôsobí nehybne, akoby sa mozog za ním vypol. Prejde chvíľa, pozrú sa na seba. Napokon ako prvý nájde reč Babak.

„Lassie si myslí, že sa vôbec nechceli zabiť.“

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia