Články zo sekcie Články autora
Juli Zeh
Leila Slimani
Elena Ferrante
Maeve Brennan
Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk

Kníhkupkyňa z Berlína

V roku 1921 si poľská prisťahovalkyňa Françoise Frenkel otvorila svoje prvé kníhkupectvo v Berlíne. Miluje knihy, francúzsku literatúru a kultúru. Jej obchod navštevujú autori, štátnici, čitateľky a možno medzi jej police a stolíky s klasikou a novými románmi zablúdil aj Vladimir Nabokov. Prečítajte si predhovor Patricka Modiana.

Predhovor

Zistenie, že v Spoločenstve Emauzy sa pri rozbaľovaní darovaných vecí nedávno našiel exemplár knihy Kníhkupkyňa z Berlína (v origináli Rien où poser sa têteNemať kde skloniť hlavu), vo mne vzbudilo zvláštny pocit. Možno preto, že ho vytlačili v septembri 1945 vo Švajčiarsku pre ženevské vydavateľstvo Jeheber, ktoré už neexistuje a ktoré v roku 1942 vydalo francúzsky preklad románu Daphne du Maurierovej Francúzova zátoka. Tento román vyšiel o rok predtým v Londýne a patril k anglickým a americkým románom, ktoré nacistická cenzúra zakázala a ktoré sa v okupovanom Paríži predávali pod rukou alebo priamo na čiernom trhu.

Nevieme, ako žila Françoise Frenkelová po tom, čo vydala svoju knihu. Svoje rozprávanie končí tým, ako v roku 1943 v Hornom Savojsku ilegálne prekročila švajčiarske hranice. Informácia na predsádke uvádza, že kniha bola napísaná „na brehu Vierwaldstattského jazera, 1943 – 1944“. Občas dochádza k zvláštnym časovým zhodám: niekoľko mesiacov predtým, v novembri 1942, som v jednom liste Mauricea Sachsa, čo napísal z istého domu v Orne, kde našiel útočisko, objavil v trochu pozmenenej vete titul knihy Françoise Frenkelovej: „Zdá sa, že je to tak trochu v mojom štýle, ak nie priam v osude, nemať kde hlavu skloniť.

Aký bol život Françoise Frenkelovej po vojne?

Kníhkupkyňa z Berlína 

Kníhkupkyňa z Berlína

Titul v origináli: Rien où poser sa tête

Autorka: Françoise Frenkel

Predhovor: Patrick Modiano

Doslov a dokumenty: Frédéric Maria

Preklad: Mária Michalková-Rovná

Edícia: Pandora

Rozmer:134 x 207 mm

Počet strán: 208

Väzba: Hardcover

Dátum vydania: 5. jún 2018

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei

ISBN: 978-80-89737-90-1

ISBN e-book: 978-80-89737-91-8

Do dnešného dňa sa mi podarilo o nej zozbierať iba skromné informácie: vo svojom rozprávaní spomína francúzske kníhkupectvo, ktoré založila začiatkom dvadsiatych rokov v Berlíne – bolo to jediné francúzske kníhkupectvo v meste – a riadila ho až do roku 1939. V júli toho roku v extrémne vypätej situácii opúšťa Berlín a odchádza do Paríža. Ale zo štúdie Corine Defranceovej Dom francúzskej knihy v Berlíne sa dozvedáme, že toto kníhkupectvo viedla so svojím manželom Simonom Raichensteinom, o ktorom sa vo svojej knihe nezmieňuje ani slovom. Tento manžel-‑fantóm pravdepodobne odišiel z Berlína do Francúzska v roku 1933 s Nansenovým pasom. Francúzske úrady mu údajne odmietli vydať preukaz totožnosti a poslali mu oznámenie o vyhostení. Napriek tomu zostal v Paríži. Z Drancy ho odviezli do Osvienčimu transportom z 24. júla 1942. Narodil sa v Rusku, v Mahiľove, a býval údajne v štrnástom parížskom obvode.

Stopu Françoise Frenkelovej nachádzame v Ženevskom štátnom archíve v zozname osôb, zaregistrovaných na ženevskej hranici počas druhej svetovej vojny, teda osôb, ktoré dostali povolenie zostať vo Švajčiarsku po tom, čo prekročili hranice. Tento zoznam uvádza skutočné mená a priezviská: Raichenstein-‑Frenkel, Frymeta, Idesa; dátum narodenia: 14. 7. 1889, a krajinu pôvodu: Poľsko.

Poslednou stopou Françoise Frenkelovej je dokument z obdobia o pätnásť rokov neskôr: spis z roku 1958 o odškodnení, vedený na jej meno. Ide o kufor, ktorý si uložila v máji 1940 v sklade nábytku „Colisée“, na Rue du Colisée 45, a ktorý bol zabavený 14. novembra 1942 ako „židovský majetok“. V roku 1960 dostala za vyvlastnenie kufra odškodné 3 500 nemeckých mariek.

Čo v ňom bolo? Kožuch z nutrie. Kabát s golierom z vačice. Dvoje vlnených šiat. Čierny plášť do dažďa. Župan od Grünfelda. Dáždnik. Slnečník. Dva páry topánok. Kabelka. Elektrický vankúš. Prenosný písací stroj Erika. Prenosný písací stroj Universal. Rukavice, ponožky a vreckovky…

Naozaj treba vedieť viac? Nemyslím si. Jedinečnosť tejto knihy tkvie v tom, že autorku nie je možné presne identifikovať. Toto rozprávanie o živote ženy, prenasledovanej počas druhej svetovej vojny na juhu Francúzska a v Hornom Savojsku, je o to strhujúcejšie, že pôsobí ako anonymné svedectvo, akým dlho zostala aj kniha Žena v Berlíne, ktorá tiež vyšla vo Švajčiarsku v päťdesiatych rokoch.

Keď si predstavíme prvé literárne diela, ktoré sme čítali, keď sme mali asi štrnásť rokov, ani vtedy sme o ich autoroch vôbec nič nevedeli, či to bol Shakespeare, alebo Stendhal. Ale toto prosté a priame čítanie nás navždy poznačilo, akoby každá kniha bola akýmsi druhom meteoritu. V súčasnosti sa spisovateľ ukazuje na obrazovkách televízorov a knižných veľtrhoch, ustavične sa vsúva medzi svoje diela a čitateľov a stáva sa obchodným cestujúcim. Cnie sa nám za dobou detstva, keď sme čítali Poklad na Sierra Madre, podpísaný pseudonymom B. Traven, človekom, ktorého identitu nepoznali ani vydavatelia.

Radšej nepoznám tvár Françoise Frenkelovej ani jej životné peripetie po vojne, ani dátum smrti. Tak pre mňa zostane jej kniha navždy listom neznámej, celú večnosť zabudnutým poste restante, čo ste, zdá sa, dostali omylom, ale ktoré bolo možno určené práve vám. Tento zvláštny pocit sa ma zmocňoval pri čítaní tejto knihy a pripomínal hlas osoby, ktorej tvár v šere síce nerozoznáme, ale aj napriek tomu nám rozpráva jednu časť svojho života. Pripomenulo mi to nočné vlaky mojej mladosti, nie však v lôžkovom vozni, ale v kupé, kde sa sedelo a kde sa medzi cestujúcimi vytvorila veľmi hlboká intimita; až sa vám v tlmenom svetle napokon ktosi zdôveril s osobným príbehom alebo dokonca priznaniami ako v spovednici. Túto náhlu intimitu zosilňoval pocit, že sa nepochybne už nikdy viac neuvidíme. Krátke stretnutia. Zostáva nám z nich akoby nedokončená spomienka, spomienka na človeka, ktorý nemal čas povedať vám všetko. Takto je to aj s knihou Françoise Frenkelovej, napísanou pred šesťdesiatimi rokmi, ale v zmätku prítomnosti a pod náporom emócií.

Napokon som objavil adresu kníhkupectva, ktoré vlastnila Françoise Frenkelová: Passauer Strasse 39; telefón: Bavaria 20-20, medzi štvrťou Schöneberg a Charlottenburg. Predstavujem si ich v tom kníhkupectve, ju a jej manžela, ktorý sa v knihe nevyskytuje. Keď ju písala, iste nevedela, aký osud ho postretol. Simon Raichenstein mal Nansenov pas, pretože patril k emigrantom pôvodom z Ruska. Na začiatku dvadsiatych rokov ich bolo v Berlíne vyše stotisíc. Usadili sa vo štvrti Charlottenburg, ktorú preto volali „Charlottengrad“. Mnohí z týchto „bielych“ Rusov hovorili po francúzsky a predpokladám, že boli hlavnými zákazníkmi kníhkupectva pána a pani Raichensteinovcov. Vladimir Nabokov, ktorý tam tiež býval, určite niekedy večer prekročil prah tohto kníhkupectva. Netreba pátrať v archívoch a hľadať fotografie. Myslím si, že stačí čítať Nabokovove „berlínske“ novely a romány, písané po rusky, ktoré sú najdojímavejšou časťou jeho diela, aby sme v Berlíne našli stopu Françoise Frenkelovej. Môžeme si ju predstaviť v šere alejí a v slabo osvetlených bytoch, ktoré opisuje Nabokov. Pri listovaní posledným Nabokovovým románom napísaným v ruštine Dar nájdeme opis kníhkupectva, ktoré sa mohlo podobať na kníhkupectvo Françoise Frenkelovej a záhadného Simona Raichensteina. „Prešiel krížom cez námestie Wittenberg, kde sa okolo ošarpaného schodišťa, čo viedlo dolu k stanici metra, chveli vo vánku ruže ako vo farebnom filme, a zamieril ku kníhkupectvu… Ešte sa tam svietilo… Ešte dávali knihy šoférom nočných taxíkov a cez nepriehľadné žlté sklo výkladu zbadal siluetu Mišu Berezovského…“

Na posledných päťdesiatich stranách svojej knihy zaznamenáva Françoise Frenkelová svoj prvý, neúspešný pokus prekročiť švajčiarske hranice. Odvedú ju na žandársku stanicu v Saint-‑Julien spolu s dvoma uplakanými dievčatami, otupeným chlapčaťom a ženou, vysilenou od zimy a únavy. Na druhý deň ráno ju prevezú spolu s ďalšími zadržanými utečencami a utečenkami autobusom do väzenia v Annecy.

Tieto strany sa ma hlboko dotýkajú, dlhé roky som totiž strávil v oblasti Horného Savojska. Annecy, Thônes, planina des Glières, Megève, Grand-‑Bornand… V čase môjho detstva a dospievania tam ešte bola živá spomienka na vojnu a partizánov. Odtlačky prstov. Putá. Dostáva sa pred akýsi súd. Našťastie je odsúdená na minimum podmienečne a je prehlásená za voľnú. Na druhý deň ju z väzenia prepustia. Keď vyjde z väznice, kráča po slnkom ožiarených uliciach Annecy. Cestu, ktorou sa náhodne pustí, dobre poznám. Počuje šum vodotrysku, ktorý som tiež počúval, začína sa tiché popoludnie a pri jazere, na konci promenády du Pâquier, je horúco.

Tretí pokus ilegálne prekročiť švajčiarske hranice sa podarí. Často som chodieval na autobusovú stanicu v Annecy, odkiaľ som mal spoj do Ženevy. Všimol som si, že autobus prechádza cez colnicu bez najmenšej kontroly. Ale keď sme sa zo strany Saint-‑Julien-‑en-‑Genevois blížili k hraniciam, cítil som, že mi zľahka zovrelo srdce. Možno sa ešte vo vzduchu vznášala spomienka na nebezpečenstvo.

PATRICK MODIANO

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia