Maeve Brennan
Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom

Zraňujúca láska

Tento týždeň vychádza román Eleny Ferrante s názvom Zraňujúca láska, ktorý napísala v roku 1992. Román sa odohráva v Neapole a rozpráva príbeh o matkách a dcérach spútaných v komplikovanej spleti lží, citov a spoločnej minulosti.

1

Moja matka sa utopila na moje narodeniny, v noci 23. mája, v mori pri mieste, ktoré volajú Spaccavento, pár kilometrov od Minturna.

Práve v tej oblasti sme si v lete koncom päťdesiatych rokov, keď ešte s nami žil môj otec, prenajímali izbu v sedliackom dome a všetci piati sme tam celý júl spávali na pár horúcich metroch štvorcových.

Každé ráno sme my, dievčatá, vypili surové vajce, vybrali sme sa k moru skratkou pomedzi vysoké tŕstie, cestičkami z udupanej hliny s pieskom a šli sme sa kúpať. V noci, počas ktorej moja matka zomrela, Rosa, už viac ako sedemdesiatročná majiteľka toho domu, počula búchanie na dvere, ale neotvorila zo strachu pred zlodejmi a vrahmi.

Matka nastúpila na vlak dva dni predtým, 21. mája, ale do Ríma nikdy nedošla. V poslednom čase ku mne chodievala aspoň raz mesačne na pár dní. Nebola som rada, že ju v byte počujem. Prebúdzala sa na úsvite a podľa svojich zvyklostí vyleštila kuchyňu a obývačku od podlahy po strop. Snažila som sa, ale nedokázala som znovu zaspať: ležala som pod prikrývkami stuhnutá a s pocitom, že jej nutkavé pohyby ma menia na malé vystrašené dievčatko. Keď prišla s kávou a sadla si na okraj postele, schúlila som sa na jednu stranu, aby sa ma ani nedotkla. Jej spoločenskosť ma obťažovala: chodila na nákupy a zoznamovala sa s predavačmi, s ktorými som za desať rokov neprehodila viac ako dve slová; po meste sa prechádzala s týmito náhodnými známymi; skamarátila sa s mojimi priateľmi a stále dookola im rozprávala príbehy zo svojho života. Dokázala som pri nej vydržať, len ak som bola zdržanlivá a neúprimná.

Zraňujúca láska 

Názov v origináli: L’Amore Molesto

Autorka: Elena Ferrante

Preklad: Peter Bilý

Edícia: Pandora

Rozmer: 134 x 207 mm

Počet strán: 176

Väzba: Hardcover

Cena: 12,99 EUR

Dátum vydania: 18. apríl 2018

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-88-8

ISBN e-book: 978-80-89737-89-5

Pri prvom náznaku mojej nevrlosti sa vrátila do Neapola. Pozbierala si veci, poslednýkrát upratala a sľúbila, že sa čoskoro vráti. Prešla som po izbách a podľa svojho vkusu som si uložila veci, ktoré mi popremiestňovala. Soľničku som vrátila do police, kde som ju mávala roky, čistiaci prostriedok som si dala do skrinky, aby som ho mala poruke, rozhádzala som poriadok v zásuvkách, nanovo som vytvorila chaos v izbe, kde som pracovala. Aj pach jej prítomnosti – vôňa, ktorá v dome vytvárala atmosféru nepokoja – po nejakom čase vyprchal ako vôňa dažďa po krátkej letnej búrke.

Často sa stávalo, že cestou ku mne nestihla vlak. Zvyčajne potom nasadla na najbližší alebo prišla o deň neskôr, ale nedokázala som si na to zvyknúť, znepokojovala som sa. Plná obáv som jej telefonovala.

Keď som konečne začula jej hlas, trochu tvrdo som jej vyčítala: ako to, že si ešte neodcestovala, prečo si mi nedala vedieť? Bez ľútosti sa vyhovárala a pobavene sa pýtala, čo si asi myslím, že sa jej mohlo stať, v jej veku. „Všeličo,“ odpovedala som. Vždy som si predstavovala komplikovanú sieť nástrah, do ktorej mohla spadnúť a zmiznúť zo sveta. Keď som bola malá, trávila som čas jej neprítomnosti vyčkávaním v kuchyni, za oknom. Túžila som ju zahliadnuť na konci ulice ako postavu v krištáľovej guli. Dýchala som na sklo, aby som ho zahmlila, aby som sa nemusela dívať na cestu bez nej. Ak meškala, úzkosť ma premohla natoľko, že som sa celá začala triasť. Potom som sa ukryla do komory bez okien a osvetlenia, hneď vedľa rodičovskej izby. Zavrela som dvere a v tichosti tmy som plakala. Izbička bola účinným protiliekom. Budila vo mne hrôzu, ktorá prebila strach o matkin osud. V nepreniknuteľnej tme, dusivom vzduchu nasiaknutom DDT sa mi za viečkami na pár sekúnd objavili farebné tvary, ktoré mi brali dych. „Keď sa vrátiš, zabijem ťa,“ pomyslela som si, akoby ma do komory zatvorila ona. No hneď ako som začula jej hlas v chodbe, potichu som sa odtiaľ vytratila a prešla popri nej s ľahostajným výrazom. Na komoru som si spomenula, keď som zistila, že vyrazila načas, no do cieľa nikdy nedošla.

Večer mi zavolala prvýkrát. Pokojným tónom vyhlásila, že mi nemôže nič povedať: je s ňou nejaký muž, ktorý jej v tom bráni. Potom sa rozosmiala a položila. Najskôr som z toho bola dosť zmätená. Pomyslela som si, že žartuje, a rezignovane som sa rozhodla počkať na ďalší telefonát. A naozaj som strávila hodiny, dohadujúc sa sama so sebou, márne sediac pri telefóne. Až o polnoci som sa obrátila na kamaráta policajta, ktorý sa zachoval veľmi milo: povedal mi, aby som bola pokojná, sľúbil, že sa o to postará. Ale noc prešla bez toho, aby sme o matke niečo zistili. Jedinou istotou bol jej odchod: vdova De Risová, osamelá žena v matkinom veku, suseda, s ktorou už pätnásť rokov striedavo vychádzala a nevychádzala, mi v telefóne povedala, že ju odprevadila na stanicu. Kým čakala v rade na lístok, kúpila jej fľašu minerálky a časopis. Vlak bol preplnený, ale matke sa podarilo nájsť si miesto pri okne v kupé plnom vojakov na vychádzke. Rozlúčili sa, sľúbili si, že na seba dajú pozor. Ako bola oblečená? Ako zvyčajne, v šatách, ktoré nosila roky: modrá sukňa a sako, kabelka z čiernej kože, staré topánky na opätku, opotrebovaný kufrík.

O siedmej ráno mi matka zatelefonovala znovu. Napriek tomu, že som ju zasypala otázkami („Kde si? Odkiaľ telefonuješ? S kým si?“), hlasno vykríkla niekoľko obscénnych výrazov v nárečí, ktoré vyslovovala so zjavným potešením. Potom zavesila. Tie obscénnosti ma prudko stiahli do minulosti. Znovu som zavolala svojmu priateľovi a zarazila som ho zmätenou zmiešaninou taliančiny a výrazov v nárečí. Chcel vedieť, či moja matka nebola v poslednom čase nejaká skleslá. Nevedela som o tom. Priznala som, že už nie je taká ako kedysi – pokojná, láskavá. Smiala sa bez príčiny, priveľa rozprávala; ale u starších ľudí je to bežné. Môj priateľ so mnou súhlasil: len čo sa trochu oteplí, starší ľudia začnú robiť čudné veci; netreba sa znepokojovať. Naďalej som sa však trápila a chodila som po meste, prehľadávala som miesta, kde sa rada prechádzala.

Tretíkrát mi matka zavolala o desiatej večer. Zmätene mi rozprávala o mužovi, ktorý ju prenasledoval a uniesol ju zabalenú v koberci. Požiadala ma o pomoc. Prosila som ju, aby mi povedala, kde je. Zmenila tón, povedala, aby som radšej nechodila. „Zavri sa doma, nikomu neotváraj,“ prikázala mi. Ten muž chce ublížiť aj mne. Potom dodala: „Choď spať. Teraz sa idem okúpať.“ A nič viac.

Na druhý deň dvaja chlapci zahliadli jej telo vznášajúce sa na hladine pár metrov od brehu. Mala na sebe iba podprsenku. Kufor sa nenašiel. Nenašiel sa ani modrý kostým. Ani nohavičky, pančušky, topánky, kabelka s dokumentmi. Na ruke však stále mala zásnubný prsteň a obrúčku. Na ušiach náušnice, ktoré jej daroval môj otec takmer polstoročie predtým.

Videla som telo a pri pohľade na ten sinavý predmet som mala pocit, že sa ho musím zachytiť, aby neskončilo na nejakom neznámom mieste. Nebolo znásilnené. Boli na ňom len podliatiny od vĺn, ktoré neboli prudké, ale napriek tomu ju celú noc udierali o skaly pri pobreží. Zdalo sa mi, že okolo očí má stopy od silného mejkapu. Dlho som sa rozpačito dívala na jej olivové nohy, na šesťdesiattriročnú ženu pôsobili nesmierne mladistvo. S rovnakým nepokojom som si všimla, že jej podprsenka je dosť iná, nie obnosená, ako zvykla nosiť. Košíčky z jemnej čipky odhaľovali bradavky. Boli spojené troma vyšívanými V, značkou neapolského obchodu s luxusnou dámskou spodnou bielizňou, ktorý vlastnili sestry Vossiové. Keď mi ju spoločne s náušnicami a prsteňmi odovzdali, dlho som ju ovoniavala. Ostro páchla novotou.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť