Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips

Temná dcéra

Rozprávačka tohto surovo úprimného príbehu je štyridsaťsedemročná Leda, profesorka angličtiny na univerzite vo Florencii. Keď jej dcéry odídu za svojím otcom do Kanady, očakáva, že sa bude cítiť osamelá a opustená. Na svoje vlastné prekvapenie však cíti len úľavu, akoby sa oslobodila od veľkej ťažoby.

2

Keď sa moje dcéry presťahovali do Toronta, kde už roky žil a pracoval ich otec, v rozpačitom úžase som si uvedomila, že mi to vôbec nie je ľúto. Naopak, cítila som sa taká ľahká, akoby som ich až práve vtedy definitívne priviedla na svet. Prvýkrát za takmer dvadsaťpäť rokov som nepocítila úzkostlivú potrebu starať sa o ne. Byt bol uprataný, akoby v ňom nikto nebýval, nemusela som premýšľať, či treba nakúpiť alebo oprať, a žena, ktorá mi roky pomáhala v domácnosti, si našla lepšie platenú prácu a ja som ju nemusela nahradiť.

Elena Ferrante: Temná dcéra 

Preklad: Peter Bilý

Vydavateľstvo: Inaque

Edícia: Pandora

Rozmer: 134 x 207 mm

Počet strán:160

Väzba: Hardcover

Cena: 12,99 EUR

Dátum vydania: 31. október 2017

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-70-3

Jedinou povinnosťou voči dievčatám bolo raz do dňa zatelefonovať, aby som zistila, ako sa majú, čo robia. V telefóne zneli, akoby už žili samostatne; v skutočnosti bývali s otcom, ale rozprávali sa so mnou, akoby neexistoval, zvyknuté na to, že nás oddeľovali ešte aj slovami. Keď som sa ich pýtala, ako sa im darí, odpovedali buď veselo zahovárajúc, alebo sa v zlej nálade mrzuto odmlčali, prípadne sa so mnou rozprávali umelým tónom, ktorý používali v spoločnosti kamarátov a kamarátok. Často sa mi ozývali aj samé, zvlášť Bianca, ktorá mala ku mne panovačnejšie požadovačný vzťah, no len preto, aby zistili, či sa modré topánky hodia k oranžovej sukni, či by som mohla nájsť nejaké papiere založené v jednej z kníh a urgentne im ich poslala, či som stále ochotná byť hromozvodom pre ich hnev, smútok, napriek diaľke dvoch svetadielov a obrovskému oceánu, ktorý nás delil. Telefonáty boli vždy uponáhľané, niekedy sa mi zdali také umelé ako vo filmoch.

Robila som to, o čo ma žiadali, správala som sa podľa ich očakávaní. No keďže vzdialenosť nedovoľovala fyzicky zasahovať priamo do ich životov, spĺňať ich priania alebo rozmary, premenili sa na oblak sporadických a nezodpovedných gest, zdalo sa mi, že každá ich požiadavka je ľahko splniteľná, z každej úlohy, ktorou ma poverili, sa stal láskyplný zvyk. Cítila som sa zázračne oslobodená, akoby ma už konečne zavŕšené náročné dielo viac neťažilo.

Začala som pracovať bez toho, aby som sa prispôsobovala ich rozvrhom a potrebám. Po nociach som opravovala študentské práce a počúvala som popritom hudbu; poobede som veľa spávala so štupľami v ušiach; jedávala som raz denne, a to vždy v trattorii na ulici. Rýchlo som sa zmenila, zmenili sa moje zvyky, nálada, samotný telesný výzor. Na univerzite ma prestali rozčuľovať študentky a študenti, čo boli buď priveľmi hlúpi, alebo príliš inteligentní. Kolega, ktorého som poznala roky a zriedka, sporadicky, s ním aj spávala, mi jedného večera užasnuto povedal, že som menej roztržitá a veľkorysejšia. Za pár mesiacov som mala opäť štíhle telo svojej mladosti a pocítila som akúsi nežnú silu. Zdalo sa mi, že myšlienky našli svoju správnu rýchlosť. Jedného večera som sa pozrela do zrkadla. Mala som štyridsaťsedem rokov, o štyri mesiace som mala osláviť štyridsiate ôsme narodeniny, ale všimla som si, že nejakým kúzlom zo mňa mnohé z tých rokov zmizli. Neviem, či ma to potešilo, no určite som bola prekvapená.

V tomto stave nečakanej pohody som sa s príchodom júna rozhodla zájsť na dovolenku a zaumienila som si, že len čo skončím so skúškami a s otravnými byrokratickými formalitami, vyberiem sa k moru. Začala som hľadať na internete, porovnávala som fotky a ceny. Nakoniec som si od polovice júla do konca augusta prenajala maličký, nie drahý byt na Iónskom pobreží. V skutočnosti sa mi podarilo odcestovať až 24. júla. Cesta autom, naloženým predovšetkým knihami, ktoré som potrebovala na prípravu prednášok v novom školskom roku, bola príjemná. Bolo krásne, cez otvorené okná som cítila vzduch nabitý suchými južanskými vôňami, mala som pocit voľnosti, za ktorú som nemala výčitky svedomia.

No v polovici cesty, práve keď som tankovala benzín, na mňa náhle doľahla úzkosť. V minulosti som more zbožňovala, ale posledných asi pätnásť rokov ma slnko znervózňovalo a rýchlo unavovalo. Byt bude nakoniec škaredý s výhľadom na modrý pás v diaľke, ukrytý za ošarpanými lacnými činžiakmi. Určite v tom teple nezažmúrim ani oka a bude ku mne doliehať hlasná hudba z nejakého nočného lokálu. Zvyšok cesty som prešla v zlej nálade a s predstavou, že doma by som mohla pohodlne celé leto pracovať vo svojom klimatizovanom a tichom byte.

Na miesto som prišla podvečer za súmraku. Mesto sa mi zdalo pekné, ľudské hlasy rozprávali príjemne melodicky, vo vzduchu sa vznášali ľahké vône. Čakal ma zdvorilo srdečný starý muž s hustými bielymi vlasmi. Najprv ma presvedčil, aby som si s ním dala kávu, a potom mi so zmesou prívetivých úsmevov a ráznych gest nedovolil vyniesť do bytu ani jednu tašku. Naložil sa celou mojou batožinou, s námahou ju vyniesol až na najvyššie, tretie poschodie a zložil ju na prahu malého podkrovného bytu: spálňa, z maličkej kuchyne sa vchádzalo rovno do kúpeľne, obývačka s veľkými oknami a terasa, z ktorej bolo za súmraku vidno členité pobrežie s obrysmi skál a nekonečné more.

Muž sa volal Giovanni a byt nevlastnil, len ho spravoval či prevádzkoval. Odmietol prepitné, dokonca sa takmer urazil, akoby som nechápala, že ma len riadne uvítal podľa zásad dobrého hostiteľa. Potom, keď sa niekoľkokrát uistil, že som naozaj so všetkým spokojná, a odišiel, som na stole v obývačke zbadala veľký podnos s broskyňami, slivkami, hruškami, hroznom a figami. Podnos sa leskol ako na zátiší.

Odniesla som prútené kreslo na terasu, sedela som v ňom a pozorovala, ako sa večer pomaly ponára do mora. Roky sa všetky dovolenky točili okolo dvoch dievčat, a keď vyrástli a začali po svete chodiť s kamarátmi a kamarátkami, čakala som doma, kým sa vrátia. Neobávala som sa len katastrof každého druhu (nebezpečenstiev lietania, plavieb, vojen, zemetrasení, cunami), ale strachovala som sa aj o ich krehký nervový systém, bála sa možných hádok so spolucestujúcimi, sentimentálnych drám pre rýchlo opätované alebo neopätované city. Chcela som byť pripravená vyhovieť náhlym žiadostiam o pomoc, bála som sa, že ma obvinia z toho, aká naozaj som, roztržitá alebo neprítomná, zahľadená do seba. Už naozaj stačilo. Vstala som a šla som sa osprchovať.

Potom som začala byť hladná a siahla som po podnose s ovocím. Zistila som, že napriek peknému vzhľadu boli figy, hrušky, slivky, broskyne a hrozno buď prezreté, alebo zhnité. Vzala som nôž a vyrezala som čierne časti, no ich vôňa a chuť sa mi tak hnusili, že som takmer všetko vyhodila do smetí. Mohla som ísť von, nájsť nejakú reštauráciu, no bola som taká unavená a ospalá, že som radšej nejedla.

V spálni boli dve veľké okná, otvorila som ich a zhasla svetlo. Vonku som si všimla, ako z času na čas tmu prereže svetlo majáka a na pár sekúnd osvetlí aj izbu. Nie je dobré prísť na neznáme miesto až večer, všetko je nejasné a každá vec ľahko naberá prehnané proporcie. Ľahla som si na posteľ v župane, s mokrými vlasmi, a zahľadela som sa do stropu, čakajúc na moment, keď sa zabelie svetlom. Začula som hluk motorového člna v diaľke a tichú pieseň, ktorá znela ako mňaukanie.

Zasvietila som. Na skvostne bielej látke návliečky ležal asi tri či štyri centimetre dlhý hmyz pripomínajúci veľkú muchu. Tmavohnedý, nehybný s blanitými krídlami. Pomyslela som si: je to cikáda, možno sa jej brucho rozpučilo na mojom vankúši. Dotkla som sa jej lemom župana, pohla sa, ale náhle znovu znehybnela. Samček? Samička? Brušká samičiek nemajú elastické blany, samičky nespievajú, sú nemé. Striaslo ma od hnusu. Cikády poškodzujú olivovníky, prederavia kôru jaseňom, ktoré potom stečú zo živice. Opatrne som nadvihla vankúš, podišla som k jednému z okien a chrobáka som z neho vytriasla. Tak sa začala moja dovolenka.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia