Peter Birčák
Tlačová správa
Foto: Flickr.com (Christine Rose, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Alphaville
Aňa Ostrihoňová
Madame Bovary (Claude Chabrol)
Aňa Ostrihoňová

Preklady radšej české

České preklady na Slovensku sú kultúrny fenomén, na ktorý sú dlhodobo rozdielne a často protichodné názory. Keď sa hlbšie zamyslíme nad českými a slovenskými prekladmi v rozličných aspektoch, objavíme zaujímavé veci nielen o prekladateľstve, knižnej produkcii a trhu, ale aj o jazyku, psychológii vnímania umenia až po národnú mentalitu a kultúru.

Preklady čítam radšej české – toto v rozličných obmenách zaznieva v slovenských čitateľských kruhoch už desaťročia. Na otázku prečo je väčšinou generálna odpoveď: lebo sú lepšie. Na ďalšiu – čím sú lepšie – prichádza séria rozumných argumentov: o prekladateľskej tradícii, o bohatšej češtine, o šírke, rozmanitosti a literárnej reprezentatívnosti produkcie... Niektoré sú jednoznačne správne, viaceré relatívne, ale ani všetky dohromady nepôsobia celkom presvedčivo. Akoby sme tušili, že existujú ešte nejaké neuvedomené, ale podstatné motívy preferencie, ktorá je viac pocitová – čo je vo vnímaní umenia absolútne legitímne – a ťažko sa racionálne odôvodňuje. Potom aj objektivizácie a zovšeobecnenia krívajú. Je to však dlhodobo dosť rozšírený názor, takže iste sú preň reálne objektívne dôvody.

Prvý a podstatný dôvod sa v čitateľských debatách nespomína, zrejme preto, lebo je abstraktný a čitatelia českých prekladov si ho nemusia uvedomovať v súvislosti so zážitkami z čítania. Pritom je skutočným základom prakticky všetkých bežne uvádzaných dôvodov, takpovediac prapríčinou uprednostňovania českých prekladov.

Vystihuje ho pojem, ktorý zaviedol literárny teoretik ruskej formálnej školy Viktor Šklovskij – ozvláštnenie. Ide napokon o všeobecný princíp estetiky už od Aristotela. Je to posun od všedného, rutinného, automatického vnímania smerom ku zvláštnemu. Ozvláštnením je potom označovanie, pomenúvanie iným ako zvyčajným spôsobom, v našom prípade v inom jazyku.

S materinským jazykom sme vyrastali, používame ho stále a všade a je pre nás taký všedný, že ho sám osebe skoro nevnímame. Len v ňom zdieľané významy a obsahy.

Pre kultúrneho Slováka je čeština stopercentne zrozumiteľný jazyk, významy sú mu jasné a obsah českej výpovede prijíma ako v slovenčine. No vníma aj sám jazyk, lebo je odlišný od rodného, má inú lexiku, gramatiku, syntax, štylistiku, intonáciu, temperament, esprit, je výrazom iného spôsobu myslenia, slovom – vyjadruje inú kultúrnu identitu. Veľmi blízku a dôverne známu, ale inú, príjemne odlišnú. Vďaka tomu Slovák vníma aj bežný, bezpríznakový český text spravidla ako zvláštny, zaujímavý až pekný. Prispieva k tomu aj exkluzívnosť, sviatočnosť češtiny. Nie je to jazyk kuchyne a ulice a po rozdelení spoločného štátu ani pracovný jazyk korešpondencie od rozličných pražských ústredí. Doménou češtiny u nás ostali lukratívne oblasti ako filmový dabing alebo titulky, relatívne kvalitná česká tlač a nemenej kvalitná knižná produkcia.

Jednoduchý a priamy dôvod preferencie môže byť ten, že český preklad konkrétneho diela je skutočne lepší než slovenský. No nespomínam si na prípad, že by bol rozdiel v kvalite hodnoverne preukázaný odbornou štúdiou. Na to by bol potrebný porovnávací rozbor jedného i druhého prekladu s originálom, posúdenie kvalít textov prekladov a ich zaradenia do cieľového kultúrneho kontextu, porovnanie týchto parametrov oboch prekladov, teda zhodnotenie množstva zväčša kultúrne špecifických neporovnateľných veličín, čo je nemožné prakticky ani teoreticky. Aby sa dal slovenský preklad bez tých procedúr jednoznačne ohodnotiť ako horší, musel by to byť jasný nepodarok. Aj také veci sa na Slovensku stávajú, ale nie až tak často. A že český preklad sa viacerým z nás lepšie číta, to ešte nemusí znamenať, že je lepší. Vzhľadom na estetický faktor jazykového ozvláštnenia si povedzme: no bodejť ne!

Nepodarky dozaista vznikajú aj na českej strane, ale my ich ani pri výbornej znalosti češtiny väčšinou nevieme s istotou identifikovať. Preto naše hodnotenie českej produkcie en bloc prakticky nemá mínusové body. To by bol ďalší dôvod.

Veľmi pádny a častý argument je bohatšia čeština. Pravda pravdúca, čeština je vďaka priaznivejším historickým okolnostiam lepšie vyvinutý jazyk. Má bohatšie moderné vrstvy mestského slangu, rozličných sociálnych i profesionálnych žargónov, tradíciou vyumelkovanú byrokratickú a oficióznu hantírku. (Živá slovenčina už pomaly 100 rokov ochotne preberá prvky z týchto vrstiev, ktoré jej chýbali; z toho je asi tá akademická fóbia z bohemizmov. Ale to je iná téma.)

Diskusia o slovenských a českých prekladoch 

České preklady na Slovensku sú kultúrny fenomén, na ktorý sú dlhodobo rozdielne a často protichodné názory. Prezentujú sa zväčša nezáväzne v kontextoch sústredených na iné literárne javy, alebo v bežných čitateľských diskusiách ako vkusové preferencie, o ktorých sa hlbšie neuvažuje. Je s nimi spojené mierne napätie, z ktorého občas pri názorových stretoch neškodne zaiskria skratkové hodnotiace zovšeobecnenia. Je to škoda preto, lebo taká jedinečná bilingválnosť kultúry by sa určite dala hodnotne využívať, ale aj preto, lebo pre širokú kultúrnu verejnosť, napospol dvojjazyčnú, odhaľuje aj dôležité hodnotové úkazy, ktoré by sme inak nevnímali. Keď sa hlbšie zamyslíme nad českými a slovenskými prekladmi v rozličných aspektoch, objavíme zaujímavé veci nielen o prekladateľstve, knižnej produkcii a trhu, ale aj o jazyku, psychológii vnímania umenia až po národnú mentalitu a kultúru.

Táto esej má ambíciu iniciovať takéto uvažovanie a diskusiu. Nepokúša sa „uviesť veci na pravú mieru“, lebo naprávať nie je čo, ani nič riešiť, lebo toto nie je problém. (Azda okrem náročného konkurenčného prostredia v edičnej činnosti a v knižnom obchode, hoci aj to je vlastne pozitívum.) Chce byť pokusom o vhľad do podstaty tejto situácie, ktorým by sa mohlo predísť zjednodušeným hodnotiacim súdom založeným na povrchnom subjektívnom porovnávaní. Na tomto základe očakávame serióznu diskusiu predovšetkým priamo zainteresovaných – prekladateľov, literárnych vedcov, kritikov, editorov, kníhkupcov – ale rovnako aj všetkých ochotných a schopných o týchto veciach rozmýšľať.

Svoje názory posielajte na adresu p.bircak@gmail.com. Komentovaný výber z nich budeme uverejňovať v Revue svetovej literatúry, ako aj na inaque.sk.

Čeština je pri svojej väčšej diferencovanosti aj liberálnejšia než slovenčina, napríklad v spisovnom texte sa dobre znášajú slangové prvky. Úžasná surovina pre literatúru vrátane prekladov. Lenže práve v nich vystupuje do popredia otázka miery, aby sa pestrosť jazyka nenadužívala na úkor adekvátnosti originálu. Neviem, ako často a ako intenzívne, ale viem určite, že sa to deje. Široký sortiment výrazových prostriedkov vlastného jazyka jednoducho zvádza českého prekladateľa, aby ho využil, predviedol svoje umenie a prípadne aj „počeštil“ a „vylepšil“ originál. Nie je to celkom fér, ale ani to zas nie je smrteľný literárny hriech. Dobre sa to číta Čechom aj nám Slovákom, a to zase vďaka esteticky pôsobiacemu ozvláštneniu (bodejť ne). Málokoho trápi, že ten páčiaci sa text vyznieva inak ako originálne dielo. Stále aktuálna dilema medzi čítavosťou, čiže prioritne službou čitateľovi alebo službou originálu, vernosťou – to je téma na samostatnú úvahu a diskusiu, aj v česko-slovenskej relácii. Tu si vystačíme s konštatovaním, že je to vec zásadného prístupu k prekladaniu, teda výlučne vec národnej prekladateľskej kultúry.

Ďalší dôvod: tradícia, komplexnosť českého fondu preloženej literatúry, množstvo, veľkorysosť súčasnej prekladovej produkcie, rýchlosť prekladania a vydávania významných noviniek. Stále máme k dispozícii viaceré hodnotné diela iba v českých prekladoch – veľká vďaka za to bratskej kultúre.

Väčšina nových pozoruhodných titulov vychádza v češtine skôr. Teda aj prvý a najsilnejší čitateľský zážitok máme spojený s českým prekladom. Slovenský preklad potom stráca výhodu prvého dojmu. Nehovoriac o predchádzajúcich dôvodoch, pre ktoré slovenský čitateľ ťažko môže mať dojem, že v tej našej obyčajnej slovenčine je to lepšie. Nie je to ono (no bodejť ano!).

Keď k týmto motívom literárneho a kultúrneho charakteru prirátame, že český knižný trh je minimálne dvakrát väčší než slovenský a že naša knižnoobchodná bilancia je takmer na 100% pasívna, situácia slovenského prekladateľstva vyzerá neutešene. Občas počuť aj hlasy, že načo prekladať to či ono, keď to máme v češtine, a lepšie. Napriek tomu sa u nás svetová literatúra prekladá, a nie málo. Aj sa kupuje a číta, hádam nielen z vlasteneckej povinnosti. Asi to bude jeden zo symptómov nadprirodzenej životaschopnosti národnej kultúry.

Nadprirodzenej, lebo okrem čohosi medzi nebom a zemou nemá prekladateľstvo u nás ohodnotenie, podporu a spoločenský status, ktorý by bol adekvátny jeho významu pre národnú kultúru. A ten je, dovolím si tvrdiť, prinajmenšom porovnateľný s významom pôvodnej umeleckej literatúry, o humanitných vedách nehovoriac. Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale potreba zásadného zlepšenia je tu naliehavá. To je výzva predovšetkým pre prekladateľov a vydavateľov, ako aj pre kompetentné kultúrne inštitúcie a vysoké školy. Prinieslo by to veľmi potrebné zvýšenie kvality prekladovej produkcie a indikátorom by bola aj jej lepšia konkurencieschopnosť, možno dokonca aj u náročných českých čitateľov.

Esej vyšla aj v Revue svetovej literatúry 2/2017

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia