Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips

Príbeh stratenej dcéry

O týždeň vychádza záverečná časť Neapolskej ságy talianskej spisovateľky Eleny Ferrante s názvom Príbeh stratenej dcéry.

Zrelosť

1

Od októbra 1976 až kým som sa v roku 1979 nevrátila do Neapola, som sa bránila znovu nadviazať stabilný vzťah s Lilou. Ale nebolo to ľahké. Takmer hneď sa snažila násilím vstúpiť do môjho života a ja som ju ignorovala, tolerovala, znášala. Hoci sa správala, akoby netúžila po ničom inom, len byť mi v ťažkých chvíľach nablízku, nedarilo sa mi zabudnúť na jej pohŕdavé správanie.

Dnes si myslím, že keby ma ranila len tá nadávka – si sprostá, zakričala na mňa po telefóne, keď som jej povedala o Ninovi, a nikdy predtým, nikdy, sa nestalo, že by so mnou takto hovorila –, rýchlo by som sa upokojila. V skutočnosti viac než táto urážka zavážila zmienka o Dede a Else. Pomysli na všetku bolesť, čo spôsobíš svojim dcéram, varovala ma, a v prvej chvíli som tomu nevenovala pozornosť. Ale tie slová časom získali čoraz väčšiu váhu, často som sa k nim vracala. Lila nikdy neprejavila ani minimálny záujem o Dede a Elsu, takmer určite si nepamätala ani ich mená. Ak som po telefóne spomenula nejakú ich inteligentnú poznámku, zahovorila to, prešla na iné. A keď sa s nimi prvýkrát stretla v byte Marcella Solaru, obmedzila sa na roztržitý pohľad a nejakú všeobecnú frázu, nevenovala ani trochu pozornosti tomu, ako boli pekne oblečené, pekne učesané, obe schopné, hoci boli ešte malé, zrozumiteľne sa vyjadrovať. Pritom som ich porodila ja, vychovala ja, boli súčasťou mňa, jej odvekej priateľky: mala dať priestor – nehovorím z lásky, ale aspoň zo slušnosti – mojej materinskej hrdosti. Namiesto toho sa neuchýlila ani k dobromyseľnej irónii, dala najavo ľahostajnosť a to bolo všetko. Až teraz – určite zo žiarlivosti, lebo som si vzala Nina – si na dievčatá spomenula a chcela zdôrazniť, že som mizerná matka, že len aby som bola šťastná ja, spôsobujem nešťastie im. Zakaždým, keď mi to prišlo na myseľ, som znervóznela. Hádam si Lila robila starosti o Gennara, keď opustila Stefana, keď nechávala syna susedke, kým pracovala vo fabrike, keď ho poslala ku mne, takmer akoby sa ho chcela zbaviť? Ach, mala som svoje muchy, ale bez akýchkoľvek pochybností som bola viac matkou než ona.

2

Elena Ferrante: Príbeh stratenej dcéry 

Preklad: Ivana Dobrakovová

Vydavateľstvo: Inaque

Edícia: Pandora

Počet strán: 400

Dátum vydania: 21. august 2017

ISBN: 978-80-89737-54-3

Kníhkupectvá: Martinus,Artforum, Panta Rhei, Gorila

V tých rokoch sa vo mne usadili takéto myšlienky. Akoby sa Lila, ktorá o Dede a Else v konečnom dôsledku vyslovila len túto zákernú vetu, stala právnou zástupkyňou ich detských potrieb. Cítila som potrebu dokazovať jej, že sa mýli, a to najmä vtedy, keď som s nimi nebola, riešila si vlastné záležitosti a zanedbávala ich. Ale bol to len hlas vyvolaný zlou náladou, neviem, čo si naozaj myslela o mojom materinskom správaní. Ona jediná to môže vyrozprávať, ak sa jej naozaj podarilo vstúpiť do tohto dlhého radu slov, aby zmenila môj text, aby umne vložila chýbajúce články, aby nenápadne odňala iné, aby o mne povedala viac, než by som chcela, viac, než som sama schopná povedať. Prajem si to, túžim po tom, odkedy som začala písať náš príbeh, ale musím prísť až na koniec, aby som overila všetky tieto stránky. Keby som sa o to pokúsila teraz, určite by som sa zasekla. Už príliš dlho píšem a som unavená, je čoraz ťažšie držať napätú niť príbehu v chaose tých rokov, malých a veľkých udalostí, nálad. A tak mám sklon buď preletieť ponad svoje vlastné záležitosti, aby som znovu uchopila Lilu v celej jej komplikovanosti, alebo, čo je horšie, nechám sa pohltiť udalosťami svojho života len preto, že ich písanie mi ide ľahšie. Ale musím sa dostať z tohto rázcestia. Nesmiem sa pustiť prvou cestou, pozdĺž ktorej – keďže zo samotnej povahy nášho vzťahu vyplýva, že sa k nej dostanem len cez seba – by som nakoniec, ak dám bokom seba, našla čoraz menej stôp Lily. Zároveň sa nemôžem pustiť ani tou druhou. To, že skutočne hovorím čoraz obšírnejšie o vlastných zážitkoch, by ona určite podporovala. No tak – nabádala by ma –, prezraď nám, aký smer nabral tvoj život, komu záleží na tom mojom, priznaj sa, že nezaujíma ani teba. A uzavrela by: som len popreškrtávaná čarbanica, vôbec sa nehodím do žiadnej z tvojich kníh; nechaj ma tak, Lenù, vymazanie sa nedá vyrozprávať.

Čo teda robiť? Dať jej ešte raz za pravdu? Prijať, že byť dospelou znamená prestať sa ukazovať, naučiť sa skrývať, až kým nezmiznete? Priznať, že ako roky plynú, viem o Lile čoraz menej?

Dnes ráno si držím únavu od tela a opäť si sadám za stôl. Teraz, keď sa blížim k najbolestivejšej časti nášho príbehu, chcem cez písanie nájsť medzi nami dvoma rovnováhu, ktorú sa mi nepodarilo nájsť v živote ani v sebe.

3

Z dní v Montpellier si vybavujem všetko okrem mesta, akoby som tam nikdy nebola. Okrem hotela, okrem monumentálnej auly, kde sa konalo akademické sympózium, ktorého sa Nino zúčastnil, dnes vidím len veternú jeseň a modrú oblohu spočívajúcu na bielych oblakoch. A predsa sa mi ten názov mesta, Montpellier, z mnohých dôvodov vryl do pamäti ako znamenie úniku. Už som raz bola mimo Talianska, s Francom v Paríži, a cítila som sa zelektrizovaná vlastnou odvahou. Ale vtedy sa mi zdalo, že mojím svetom je a navždy ostane štvrť, Neapol, zatiaľ čo to ostatné je len krátky výlet, v ktorého výnimočnej atmosfére si môžem predstavovať sama seba takú, akou v realite nikdy nebudem. No Montpellier, ktorý pritom zďaleka nebol taký vzrušujúci ako Paríž, mi prepožičal dojem, že sa vo mne pretrhla hrádza a vylievam sa z brehov. Už len ten fakt, že sa na tom mieste nachádzam, predstavoval v mojich očiach dôkaz, že štvrť, Neapol, Pisa, Florencia, Miláno, samotné Taliansko boli miniatúrne úlomky sveta a je dobre, ak ma tie úlomky už neuspokojujú. V Montpellier som vnímala obmedzenosť svojho pohľadu, jazyka, v ktorom som sa vyjadrovala a ktorým som písala. V Montpellier sa mi vyjavilo, nakoľko môže pôsobiť stiesňujúco byť v tridsiatich dvoch rokoch manželkou a matkou. A po všetky tie dni prestúpené láskou som sa prvý raz cítila oslobodená od záväzkov, ktoré som počas rokov nazbierala, záväzkov súvisiacich s mojím pôvodom, tých, ktoré som nabrala s úspechom v štúdiu, tých, čo plynuli zo životných rozhodnutí, ktoré som urobila, predovšetkým z manželstva. Tam som pochopila aj dôvody radosti, ktoré som v minulosti pocítila, keď som uvidela svoju prvú knihu preloženú do iných jazykov, a zároveň dôvody ľútosti, že mimo Talianska našla málo čitateľov. Bolo úžasné prekročiť hranice, odovzdať sa iným kultúram, objaviť provizórnosť toho, čo som mylne považovala za definitívne. Ak som to, že Lila nikdy neodišla z Neapola, že ju vydesilo dokonca aj San Giovanni a Teduccio, v minulosti považovala za jej diskutabilné rozhodnutie, ktoré však ako zvyčajne vedela obrátiť na výhodu, teraz sa mi to zdalo byť jednoducho príznakom duševnej obmedzenosti. Zareagovala som tak, ako sa reaguje na človeka, čo vás urazí, tou istou frázou, čo sa vás dotkla. Takže ty si sa vo mne mýlila? Nie, drahá moja, to ja, ja som sa mýlila v tebe: budeš sa celý život dívať na kamióny, čo prechádzajú po širokej ceste.

Dni priam leteli. Organizátori sympózia zarezervovali Ninovi v predstihu jednolôžkovú izbu a nestihli ju vymeniť za manželskú, keďže som sa rozhodla príliš neskoro, že pôjdem s ním. Mali sme teda oddelené izby, ale každý večer som sa osprchovala, pripravila na noc a potom, s mierne rozbúšeným srdcom, som sa k nemu pripojila v jeho izbe. Spali sme spolu, pritisnutí jeden k druhému, akoby sme sa báli, že nás nejaká nepriateľská sila v spánku rozdelí. Ráno sme si nechávali doniesť raňajky do postele, užívali sme si ten luxus, ktorý som videla len v kine, veľa sme sa smiali, boli sme šťastní. Cez deň som ho sprevádzala do veľkej sály sympózia, a hoci referenti čítali stohy stránok unudeným tónom, nadchýnalo ma byť s ním, sedela som po jeho boku, ale nevyrušovala som ho. Nino veľmi pozorne sledoval príspevky, robil si poznámky a občas mi pošepkal do ucha ironické komentáre a zamilované slová. Na obed a na večeru sme sa zamiešali medzi akademikov z polovice sveta, s cudzokrajnými menami, s inými jazykmi. Iste, najprestížnejší referenti ostávali pri jednom stole, ktorý bol vyhradený im, my sme boli súčasťou veľkého stola mladších vedcov. Ale zasiahla ma Ninova dynamickosť, či už pri počúvaní prednášok, ako aj v reštaurácii. Ako sa len líšil od niekdajšieho študenta, aj od mladíka, ktorý ma pred takmer desiatimi rokmi bránil v kníhkupectve v Miláne. Odložil polemické tóny, taktne prekračoval akademické bariéry, nastoľoval argumenty s vážnym a zároveň podmanivým výrazom. Niekedy v angličtine (výbornej), niekedy vo francúzštine (dobrej) brilantne konverzoval, vystavujúc na obdiv svoju vášeň pre čísla a presnosť. Rástla som od hrdosti na to, že sa tak páči. Za pár hodín si ho všetci obľúbili, ťahali ho sem a tam.

Nastal len jeden moment, v ktorom sa prudko zmenil, a to večer pred jeho príspevkom na sympóziu. Začal byť nevľúdny a nezdvorilý, zdalo sa mi, že ho zmáha úzkosť. Nadával na text, ktorý si pripravil, viackrát zopakoval, že písanie mu nejde tak ľahko ako mne, bol nahnevaný, lebo nemal čas na tom poriadne pracovať. Cítila som sa previnilo – rozptýlil ho náš komplikovaný vzťah? – a snažila som sa to napraviť tým, že som ho objímala, bozkávala, dotlačila k tomu, aby mi text prečítal. Prečítal mi ho a dojal ma jeho výraz vydeseného školáčika. Príspevok sa mi nezdal o nič menej nudný než tie, čo som si vypočula vo veľkej sále, ale veľmi som ho chválila a upokojil sa. Na druhý deň ráno vystúpil s nacvičenou srdečnosťou, zatlieskali mu. Večer ho jeden z prestížnych akademikov, akýsi Američan, vyzval, aby sa k nemu posadil. Ostala som sama, ale nebolo mi to ľúto. Keď bol pri mne Nino, s nikým som sa nebavila, zatiaľ čo v jeho neprítomnosti som bola nútená poradiť si so svojou chabou francúzštinou a zoznámila som sa s jednou dvojicou z Paríža. Páčili sa mi, lebo som čoskoro zistila, že sú v situácii, ktorá sa veľmi nelíšila od tej našej. Obom sa zdal inštitút rodiny dusivý, obaja za sebou bolestivo nechali partnerov a deti, obaja vyzerali šťastní. On, Augustin, asi päťdesiatnik, bol červený v tvári, mal belasé, veľmi živé oči, dlhé svetlé fúzy. Ona, Colombe, niečo nad tridsať ako ja, mala veľmi krátke čierne vlasy, výrazne namaľované oči a ústa na drobnej tvári, zvodnú eleganciu. Hovorila som najmä s Colombe, mala sedemročného syna.

„O pár mesiacov,“ vyhlásila som, „bude mať moja staršia dcéra sedem, ale tento rok ide už do druhej triedy, je veľmi šikovná.“

„Ten môj je veľmi bystrý a vynaliezavý.“

„Ako vzal váš rozchod?“

„Dobre.“

„Ani trochu netrpel?“

„Deti nie sú také strnulé ako my, vedia sa prispôsobiť.“

Nástojila na tej prispôsobivosti, ktorú pripisovala detstvu, zdalo sa mi, že ju to upokojuje. Dodala: v našom prostredí je bežné, že sa rodičia rozídu, deti vedia, že sa to môže stať. Ale práve keď som jej hovorila, že nepoznám iné odlúčené ženy, až na jednu priateľku, náhle zmenila tón, začala sa na syna sťažovať: je šikovný, ale pomalý, zvolala, v škole hovoria, že je neporiadny. Veľmi ma zasiahlo, že sa začala vyjadrovať bez nežnosti, takmer s nevraživosťou, akoby sa jej syn takto správal, aby jej robil napriek, a to vo mne vyvolalo úzkosť. Jej druh si to musel všimnúť, zamiešal sa do rozhovoru, pochválil sa svojimi dvoma chlapcami, jedným štrnásťročným a druhým osemnásťročným, zažartoval, ako sa obaja páčia mladým, ako aj zrelým ženám. Keď sa Nino vrátil ku mne, spoločne s Augustinom začali ohovárať väčšinu referentov, snažil sa najmä Augustin. Colombe sa hneď zapojila s trochu strojenou veselosťou. Ohováranie rýchlo vytvorilo puto, Augustin celý večer veľa rozprával a pil, jeho družka sa smiala, len čo sa Ninovi podarilo otvoriť ústa. Pozvali nás, aby sme s nimi išli autom do Paríža.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia