Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips

Smútok je tvor s krídlami

Kniha Smútok je tvor s krídlami je sčasti novelou, sčasti podobenstvom, sčasti esejou o smútku. Sústredí sa na akademika zlomeného náhlou smrťou svojej manželky, ktorého spolu s jeho dvomi synmi navštívi vrana a pomáha im vyrovnať sa so smútkom.

CHLAPCI

Na vankúši mám pierko.

Vo vankúšoch je kopec peria, spi už.

Je to veľké, čierne pierko.

Tak si poď ľahnúť do mojej postele.

Aj ty máš na vankúši pierko.

Tak ich tam nechajme a poďme spať na zem.

OTEC

Štyri či päť dní potom, čo umrela, som sedel sám v obývačke a premýšľal, čo mám robiť. Potĺkal som sa po byte, čakal, kým sa spamätám zo šoku, kým sa z organizovanej pretvárky mojich dní vyplaví nejaký, hocijaký štruktúrovaný pocit. Cítil som sa vysušený do prázdna. Deti spali. Pil som. V okne som fajčil šúľané cigarety. Mal som pocit, že najvýznamnejším následkom jej odchodu bude, že sa zo mňa navždy stane tento koordinátor, obchodník s klišé vďačnosti, mechanický architekt projektov pre deti bez mamy. Smútok bol štvorrozmerný, abstraktný, nejasne povedomý. Bola mi zima.

Priatelia a príbuzní, ktorí sa zastavili so svojou láskavosťou, sa vrátili domov k vlastným životom. Keď si deti ľahli spať, byt nemal zmysel, nič sa nehýbalo.

Zazvonil zvonček pri dverách, a tak som sa pripravil na ďalšiu láskavosť. Ďalšie lasagne, nejaké knihy, objatie, hotové jedlo v malých miskách pre chlapcov. Samozrejme, že som sa stal expertom na správanie smútiacich, čo krúžili okolo. V epicentre získavate zvláštne antropologické vedomie o všetkých naokolo; zdrvených, afektovane skľúčených, tých, čo opakujú, že doteraz-to-bolo-fajn, dotieravých, nových najlepších priateľov jej, mňa, chlapcov.

Ľudia, o ktorých stále netuším, kto, doriti, sú.

Cítil som sa ako Zem na tom výnimočnom zábere na planétu obklopenú hrubým pásom vesmírneho odpadu. Mal som pocit, že prejdú roky, kým sa zauzlený povraz sna vyskladaného z hraného zármutku iných nad smrťou mojej ženy rozmotá natoľko, že budem schopný vidieť opäť nejakú temnotu, a, samozrejme – to ani netreba hovoriť –, za takéto myšlienky som sa cítil previnilo. Ale, pomyslel som si obhajujúc sa, všetko sa zmenilo a ona je preč a ja si môžem myslieť, čo chcem. Určite by súhlasila, pretože sme vždy všetko rozpitvávali, boli sme cynickí, pravdepodobne nelojálni, zmätení. Hajzlíci s dobrými úmyslami, súdni lekári večierkov. Pokrytci. Priatelia.

Zvonček znovu zazvonil.

Zišiel som po schodoch s kobercom do mrazivej haly a otvoril vchodové dvere. Neboli tam žiadne lampy, koše ani dlažobné kamene. Žiadna silueta či svetlo, nijaký tvar, len zápach.

Niečo prasklo a zasvišťalo a mňa odhodilo späť do chodby. Zapotácal som sa. Bola tam tma ako v rohu a mrazivo. Pomyslel som si: „Čo je toto za

svet? Dnes večer ma tu vykradnú?“ A potom: „Ale úprimne. A záleží na tom?“ Premýšľal som: „Prosím, nezobuď chlapcov, musia sa vyspať. Dám ti posledný halier, len nezobuď chlapcov.“

Otvoril som oči, okolo bola stále tma a všade to praskalo a šuchotalo. Perie.

Cítil som silný zápach rozkladu, sladkastý pach kožušiny, čerstvo pokazeného jedla, plesne a kože a droždia.

Perie v prstoch, v očiach, v ústach, pod sebou krídlatú dlaň, ktorá mi dvíhala nohy nad dlažbu. Jedno lesklé čierne oko veľké ako moja tvár pomaly

žmurkalo v jamke lemovanej zvráskavenou kožou, akoby vypúlené zo starého vajca vo veľkosti futbalovej lopty.

š š š š š š š š š š š š š š š.

š š š š š š š š.

A toto povedala:

Odídem, až keď ma už nebudeš potrebovať.

Polož ma na zem, povedal som.

Až keď ma pozdravíš.

Polož ma na zem, kuvikal som, a môj moč jej zohrial priehlbinu pod krídlom.

Si vystrašený, len pozdrav.

Zdravím ťa.

Poriadne.

Vzdal som sa, oprel sa a prial si, aby moja žena žila. Želal som si, aby som neležal vystrašený v náručí obrovského vtáka v chodbe svojho domu. Prial som si, aby som sa týmto nemusel zaoberať práve vo chvíli, keď došlo k najväčšej tragédii v mojom živote. Boli to reálne túžby. Bolo to trpko úchvatné. Svitlo mi.

Ahoj, Vrana, povedal som. Je dobre, že ťa konečne spoznávam.

*

A bola preč.

Prvýkrát za niekoľko dní som spal. Snívalo sa mi popoludnie v lese.

VRANA

Veľmi romantické, toto naše prvé stretnutie. Je nevychovaný. Úplne mimo. Na poschodí, dve izby, trošku zmätku, nálet na stenu, v letku do podkrovia pozrieť sa na hebučkých chlapcov, ktorí spia, opojný šum nevinných detí, prach, krach, strach-mach-krach, všade ťažký žiaľ, na veciach mŕtva mama, každá pastelka, autíčko, kabát, okno potiahnuté filmom smútku. Dole schodmi mŕtvej mamy, cupi-cup šepocú mi pazúriky, dole do otcovej už bez mamy spálne. Bola som lovec Herne, ale bez parožia,cól. Mol. Tu je. Mimo. Spitý na prach. Naklonila som sa a vdýchla jeho dych. Zhnité lístie, nevädze.

Roztvorila som mu ústa a spočítala kosti, poďobala trochu z jeho neumytých zubov, vyčistila ich, ďobla do jazyka hore, dole, zdvihla som prikrývku. Dala som mu eskimácku pusu. Motýlí bozk. Lietavými krídlami šteklivý bozk orieška. Jeho prach (špina za prstami-mach), smutné a útulné guľky, klesajú a nežne sa dvíhajú, potom dole, hore a dole, dvíhajú sa a klesajú, modlila som sa dychom a pokožka šepkala „telo, ách, telo, ách, telo, ách“ a bolo to krásne, dvíhať sa (ako ja), klesať (ako ja), pokrútený (ako ja), nebolo divu, že môj príchod pod prikrývkU ním ani nepohol, pach-strach-krach, zobuď sa človek (vtáčie perie v tvojej rane, v očiach, ústach), ale on spal a spálňa bola mauzóleom. Bol náhodným pozostatkom a ja som vedela, že je to tá najlepšia úloha, skutočne zábavný kúsok. Pazúrmi som zakryla oko, pritlačila a váhala, či ho mám vydlabať zo zábavy či z milosti. Vytrhla som si jedno pierko a položila mu ho na čelo, nesmelo.

Ako suvenír či varovanie, dotyk noci ráno.

Malú prestávku v žiali.

Dám ti niečo na premýšľanie, pošepla som. Prebudil sa a v tme svojej traumy ma nezbadal.

achhaach, rapkal.

achhaach.

OTEC

Dnes som sa vrátil do práce.

Zvládol som pol hodiny, potom som si čmáral.

Nakreslil som pohreb. Všetci mali tváre vrany, okrem chlapcov.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia