Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Mŕtve jazero

Desivý príbeh o dedičstve studenej vojny. Jeržan vyrastá v odľahlej časti sovietskeho Kazachstanu, kde sa testujú jadrové zbrane. Zamiluje sa do susedovej dcéry a v jeden večer, aby na ňu spravil dojem, skočí do zakázaného jazera. Rádioaktívna voda Jeržana zmení. Nikdy z neho nevyrastie muž, zatiaľ čo z dievčaťa, ktoré miluje, sa stane krásna žena.

Deti si ľahli do jednej postele a Ajsulu čoskoro zaspala. Blížila sa polnoc a chlapec s obavami načúval, ako vietor a dážď s hukotom šľahajú maringotku. Vtom na sebe zacítil čísi pohľad a keď sa obzrel, uvidel, že nad posteľou stojí Petko. Hoci bola tma ako v rohu, Jeržan pocítil plnú silu Petkovho pohľadu. Aj ten si zrejme uvedomil, že sa naňho chlapec pozerá, a trochu nešikovne mu začal naprávať zošuchnutú prikrývku. Jeržan ležal skôr mŕtvy ako živý a nevedel, čo sa stane. Samozrejme, nebál sa ani tak o seba ako o Ajsulu. Srdce sa mu nahlas rozbúchalo a Petkov vycibrený hudobný sluch zrejme zachytil hlasný buchot detského strachu. Učiteľ si prisadol na peľasť postele chrbtom k nim, pohladil Jeržana po hlávke a povedal: „Spi, neboj sa, som tu s tebou…“ A potom dodal: „Chceš, aby som ti porozprával rozprávku o Večnom chlapcovi?“ a bez toho, aby počkal na odpoveď, začal nad posteľou šepkať:

Hamid Ismailov: Mŕtve jazero 

Preklad: Julia Sherwood

Edícia: Short

Rozmer: 110 x 169 mm

Počet strán: 136

Väzba: Hardcover

Cena: 10,90 EUR

Dátum vydania: 16. máj 2017

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-51-2

ISBN E-book: 978-80-89737-61-1

„Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chlapec. Volal sa Wolfgang. Vieš, čo to meno znamená? Kráčajúci vlk.“ (Jeržan sa preľakol: čo ak toho vlka za nimi do stepi poslal sám prefíkaný Petko?) „Chlapec mal neuveriteľné hudobné nadanie a vedel hrať na každom nástroji, aj s očami zaviazanými šatkou. Raz v noci, keď Wolfgang nespal a medzi hviezdami na nočnej oblohe vyzeral noty do svojej hudby, zletel k nemu z neba striebrolíci mesiac a začal ho svojím tancom lákať von na ulicu, k rieke, k jazeru. Tanečná hudba bola taká očarujúca, že chlapec za ňou kráčal stále ďalej, nevedel sa spamätať a vzoprieť sa jej. Keď mesiac prišiel k jazeru, ďalej ho lákal piesňou, a keď mesiac začal kráčať po vode, chlapec išiel za ním. Kráčal po miznúcom striebornom chodníčku plnom zázračných tónov a čoraz hlbšie sa ponáral do vody. Zdalo sa, že jeho ľahučká duša letí za mesiacom, no jeho telo ďalej kráčalo ako prikované k pozemským vlčím chodníčkom. Hudba znela čoraz zastretejšie a zo všetkých strán ho čoraz hustejšie obklopovala voda. Tu sa zrazu strieborná niť hudby pretrhla. Večná tma a bahno na dne jazera sa vliali chlapcovi do uší, naplnili mu útroby i celé telo a Wolfgang s posledným výdychom zavyl ako vlk…

Nevie sa, kto chlapca zachránil – možno to boli ľudia, možno rusalky, možno škriatkovia. Od tej chvíle jeho telo žilo a rástlo, no duša ostala uväznená v tej noci a jazere, naveky opantaná lunou a striebristou cestičkou, plnou očarujúcej hudby a tanca… A toho večného chlapca mi pripomínaš,“ šepkal Petko. Alebo sa to už Jeržanovi snívalo a sladkú a strašidelnú rozprávku mu dorozprávalo šumenie striebristého dažďa za oknom.

Na druhý deň búrka utíchla, no dážď neprestával a step bola taká rozmočená, že somárik po nej nemohol spraviť ani dva kroky. A keďže ani Petko v takomto počasí nemohol pracovať, po raňajkách sa vrátili k husliam a preberali Bohma a Händla. Prešiel ešte jeden deň a prišla noc, dážď však stále neprestával. Odkiaľ mali vedieť, že dedo Daulet zveril koľajnice svojmu synovi Kepekovi a že ujo Šaken takmer zošalel od strachu, že prišiel o svoju jedinú dcéru, že spolu napriek počasiu cválajú na ťave a na koni od jedného Jeržanovho a Ajsulinho spolužiaka k druhému a nikde ich nevedia nájsť.

Na tretí deň konečne vysvitlo previnilé slnko. Deti vysadli na bodrého, odpočinutého somárika a vybrali sa nie do školy, ale rovno domov. Ajsulu privítali objatiami, Jeržana bitkou. A Kepek do nich začal dobiedzať s čudnými otázkami.

* * *

Zas prišla zima s fujavicami, ktoré im nedovolili chodiť do školy, a tak Jeržan doma učil Ajsulu hrať na husliach, počítať, písať a čítať. Vtedy v ňom dozrelo rozhodnutie, že prepadne a zopakuje si druhú triedu spolu s Ajsulu a potom už celý život budú sedávať v jednej lavici. Jeržan bol najlepší nielen v hudbe, ale vedel už aj čítať, počítať a kresliť najlepšie z celej triedy. No koncom jari si začal doma zabúdať učebnice, inokedy si zas zabudol spraviť domácu úlohu a vyhováral sa na hudbu alebo si na hodinách krasopisu narobil v zošite machule.

Učitelia sa pokúsili zavolať do školy rodičov, ale Jeržan ich odkazy neodovzdal. Vedel, že učiteľom sa bude leniť prejsť sedem kilometrov tam aj späť, len aby sa sťažovali na jeho zlý prospech. A tak prepadol. Keď sa to dedo dozvedel, najprv chcel vnuka zmlátiť bičiskom, ale babka sa ho zastala. Povedala, že chudáka chlapca už hudba celkom vyčerpala, a pre istotu ho na pár dní vyhnala do susedného domu k babke Šolpan. Tá si povzdychla a nakoniec vyhlásila, že aspoň budú mať chlapa v dome, kým je zať Šaken v službe, a upokojila sa, hoci obyčajne im počas Šakenovej neprítomnosti v domácnosti vypomáhal Kepek.

Jeržan teraz v najväčších horúčavách chodil vyháňať spoločné stádo na pastvu do vzdialenej záplavovej oblasti medzi roklinami, k rieke, ktorá cez leto vysychala. Stádo tam spomedzi kameňov a piesku vyšklbávalo riedke chumáče stepnej trávy alebo rohami prevracalo okruhliaky a zlizovalo z nich vlahu, ktorú si udržali na odvrátenej strane.

Neľútostné slnko mu udieralo priamo do temena a tieň spálených, vysušených kríkov tamarišku a pokriveného saksaulu mu len čiastočne chránil tvár a hlavu. Jeržan si na hlavu uviazal tričko a nechal telo pražiť sa na zúrivom slnku. Keď to už nemohol vydržať, trochu sa pokvapkal rozhorúčenou vodou zo Šakenovej vojenskej čutory. Hneď sa našla krava či ovca, ktorá mu blažene začala drsným jazykom lízať vlahu z kože a trochu tým upokojila jeho svrbiacu pokožku.

Keď sa večer celý spálený vracal domov, babka Šolpan mu striedavo s vnučkou natierali chrbát a hrudník kyslým mliekom a pod drobnými Ajsulinými dlaňami sa jeho telo pomaly prebúdzalo k životu.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť