Vladimír Bačišin
Foto: TZA (Flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Európska rada (licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Svetová banka, licencia Creative Commons
Vladimír Bačišin
Foto: Cayusa (Fllickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Leo Singer
Foto: SXC.hu
Tomáš Mrva

Peniaze sa sypali a podnik tiež

Východoslovenské železiarne Košice boli pred rokom 1990, po ňom a aj v súčasnosti sú jedným z najvýznamnejších podnikov na Slovensku. Ani dnes, po viac ako dvadsiatich rokoch od privatizácie podniku, diskusie okolo neho neutíchajú.

Jedným z dôvodov je to, že sú významným zamestnávateľom vo východnej časti krajiny. Nezamestnávajú len samotné železiarne, ale aj podniky, ktoré pre ne dodávajú tovary a služby. Oproti iným oceliarenským podnikom v Európe majú jednu výhodu. V minulosti zo Sovietskeho zväzu až takmer do Košíc postavili širokorozchodnú železničnú trať. Cez ňu prúdila do podniku základná surovina – železná ruda z Ukrajiny. Niekedy aj uhlie.

Ďalším dôvodom diskusií, ale aj pivných rečí, a niekedy aj úplných ekonomických nezmyslov, je to, že podnik má zmeniť majiteľa. Dnes železiarne vlastní americká firma U. S. Steel. V jednom z veľkých slovenských regionálnych miest som sa dozvedel, že v podniku je niečo nekalé, a preto sa ho chcú americkí majitelia zbaviť. V liberálnej demokracii môže každý čokoľvek predať, ale aj kúpiť.

Podnik sa postupne privatizoval. Najprv sa istá časť akcií vymenila obyvateľom a privatizačným fondom za investičné kupóny. Približne polovicu akcií do istého času kontroloval štát. V rokoch 1994 až 1997 sa akcie postupne sústredili v rukách určitej časti manažérov, ktorí začali v podniku kontrolovať výrobu, ale aj toky peňazí. Posledný relatívne veľký balík akcií štát zastúpený Fondom národného majetku SR predal na jar v roku 1994.

Od začiatku deväťdesiatych rokov, ešte pred privatizáciou, sa podnik začal atomizovať Vzniklo viac ako 100 firiem. Mohlo to komplikovať nielen riadenie výroby, ale aj riadenie finančných tokov v podniku. Bolo to príčinou toho, že v zložitej spleti dcérskych firiem, ktoré vlastnila materská firma, alebo bola ich spoluvlastníkom ľahšie, diplomaticky povedané, zarábali manažéri týchto firiem, ako materská firma.

Vyzeralo to skôr ako „násilné prevzatie" (vynucované novou vládnou mocou krátko po voľbách). V roku 1998 Dzurindova vláda a banky pritlačili na Rezešovcov a ich zadlžené VSŽ, ktoré mali finančné problémy. Banky hrozili, že budú žiadať predčasné a okamžité splatenie všetkých úverov. Tak znie informácia v médií. Autor napísal, ale zabudol na podstatnú vec. Nikto si nič nevynucoval. Firmy, ktoré od Fondu národného majetku SR kúpili akcie, alebo ich nadobudli od iných subjektov, ich mali na pôžičku. Boli založené nie niekde, ale v banke Slovenská sporiteľňa, ktorú kontroloval Fond národného majetku SR. Vlastníci firiem, ktoré kúpili akcie, ich v nej založili. Pretože úvery, ktorými boli akcie založené, sa nesplatili, akcie prepadli v prospech štátom kontrolovanej Slovenskej sporiteľne. Štát preto mohol s podnikom robiť čo chcel. Toľko o úveroch na akcie.

Okrem toho mal podnik pôžičky, ktorými sa platila prevádzka podniku a investície. Jeden z nich mal podnik splatiť na jeseň 1998. Médiá tvrdia, že banky, ktoré úverovali VSŽ nežiadali predčasné splatenie úverov. VSŽ nesplatili jeden úver. Tým prišlo k javu, ktorý sa nazýva cross default. Vyplýva z neschopnosti klienta uhradiť svoj záväzok voči veriteľovi. Môže ísť o akýkoľvek peňažný alebo nepeňažný záväzok vyplývajúci zo zmluvy.

Cross default je spojený s takzvaným „dominovým efektom“. Jeden nesplácaný úver vyvoláva povinnosť podniku zaplatiť všetky ostatné úvery. Tvrdenia o tom, že vtedajší politici niečo niekde vybavili, sú nezmysel. Podnik nemal peniaze a prišlo predčasné splatenie úverov. Banky sa ocitli v stave, že museli žiadať o splatenie úverov, aj keby nechceli. Mali to zakotvené v zmluvách o pôžičkách. Majitelia podniku nemali peniaze na jeho akcie a ani na prevádzku. Štát ako nechcený vlastník musel niečo robiť.

Prečo sa podnik dostal do takej situácie? Prvým faktorom bolo to, že bol atomizovaný a ťažko sa riadil z hľadiska finančných tokov. Druhou príčinou boli stratové investície ako napríklad oceliareň v Maďarsku a valcovňa v Nemecku, športové kluby a médiá. Investície vychádzali z myšlienky premeniť podnik na nadnárodný holding. VSŽ si na svojej plecia zobrali viac, ako boli schopné uniesť.

Na stave podniku sa podpísali rozhodnutia, ktoré oslabovali ťažiskovú oblasť podnikania podniku. Namiesto toho, aby mal podnik peniaze na kľúčové činnosti, musel lepiť diery v stratových firmách. Nepoistil sa ani voči poklesu cien ocele, a devalvácii slovenskej koruny voči voľne vymeniteľným menám. Riadenie rizika bolo pre mladých manažérov, ktorí dostali prezývku „kindermanažment“, neznámou vecou.

Niekedy sa vo verejnom priestore diskutuje aj o tom za koľko US Steel oceliarne kúpili a koľko na nich zarobili, prípadne za koľko ich môžu predať. Kúpili ich aj dlhmi, ktoré museli splácať. Okrem toho si treba uvedomiť, že podnikanie nie je charitatívna činnosť. Fungovanie niektorých podnikov na základe dotácií bolo v socialistickom spoločenskom systéme. Nechám jeho hodnotenie na históriu...

Foto: www.traveltipy.com

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia