Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman

Uspávanka

O týždeň vychádza román, ktorý v novembri 2016 získal prestížnu Goncourtovu cenu. Novinárke a spisovateľke Leile Slimani sa v ňom podarilo zachytiť atmosféru moderného života v Paríži a anatómiu jedného manželstva. Príbeh inšpirovaný skutočnou udalosťou o blízkosti a cudzote napriek svojmu láskavému názvu mrazí.

„Ale neberieme žiadnu bez papierov, dobre? Pri upratovačke alebo maliarovi by mi to nevadilo. Samozrejme, nech tí ľudia pracujú, ale na to, aby sa starala o deti, je to príliš nebezpečné. Nechcem tu niekoho, kto by sa bál zavolať políciu alebo ísť do nemocnice, keby sa niečo stalo. A potom, nemala by byť veľmi stará, v šatke a nemala by fajčiť. Najdôležitejšie je, aby bola energická a mala čas. Nech pracuje, aby sme mohli pracovať my.“ Paul všetko zariadil. Spravil si dotazník a pripravil sa na polhodinové pohovory. Na to, aby vybrali pestúnku pre svoje deti, si vyhradili sobotné popoludnie.

Niekoľko dní predtým, keď sa Myriam rozprávala o svojom hľadaní s Emmou, sa jej priateľka sťažovala na pani, ktorá jej strážila chlapcov. „Pestúnka tu má dvoch synov, nikdy nemôže zostať dlhšie alebo nám deti postrážiť v noci. Je to príšerne nepraktické. Mysli na to, keď si ju budeš vyberať. Ak má deti, je lepšie, ak zostali v jej krajine.“ Myriam sa jej za radu poďakovala. Ale v skutočnosti ju Emmine reči zarazili. Keby takto rozprával nejaký zamestnávateľ o nej alebo jej priateľkách, vykričala by mu, že ju diskriminuje. Bolo hrozné pomyslieť si, že by vyhodila nejakú ženu za to, že má deti. Radšej to pred Paulom ani nenaznačí. Jej manžel je ako Emma. Pragmatik, ktorý myslí predovšetkým a výlučne na svoju rodinu a kariéru.

Ráno nakupovali všetci štyria spoločne. Paul si Milu vyložil na plecia a Adam spal v kočíku. Kúpili kvety a teraz upratujú byt. Chcú spraviť na pestúnky, čo sa prídu predviesť, dobrý dojem. Pozbierajú knihy a časopisy, čo sa kopia na zemi, a skryjú ich pod posteľ a do kúpeľne. Paul Mile povie, aby si hračky uložila do veľkých plastových vriec. Dievčatko s plačom odmietne, a tak ich nakoniec poukladá k stene sám. Poskladajú deťom oblečenie, vymenia posteľnú bielizeň. Čistia, vyhadzujú, zúfalo sa snažia prevzdušniť byt, ktorý ich dusí. Chcú, aby ženy videli, že sú dobrí ľudia, seriózni a poriadni, ktorí sa snažia svojim deťom dať to najlepšie. Aby pochopili, že oni sú páni.

Mila a Adam sa uložili na popoludňajší spánok. Myriam a Paul sedia na peľasti svojej postele. Skľúčení a nesvoji. Ešte nikdy svoje deti nikomu nezverili. Myriam práve končila štúdium práva, keď otehotnela s Milou. Diplom dostala dva týždne pred pôrodom. Paul stážoval na viacerých miestach, plný optimizmu, ktorý Myriam očaril, keď sa stretli. Bol si istý, že dokáže pracovať za dvoch. Presvedčený, že spraví kariéru v hudobnej produkcii napriek kríze a rozpočtovým obmedzeniam.

Mila bola krehké, precitlivené bábätko, ktoré neustále plakalo. Nepriberala, odmietala matkin prsník a fľašky, čo jej pripravoval otec. Myriam sklonená nad postieľkou zabudla na existenciu okolitého sveta. Jej ambície sa obmedzili na to, aby toto slabučké a plačlivé dievčatko pribralo pár gramov. Ani si nevšimla, ako plynú mesiace. S Paulom boli vždy s Milou. Tvárili sa, že nevidia, ako sa ich priatelia mračia a za chrbtom si rozprávajú, že bábätká nemajú v baroch či na laviciach v reštaurácii miesto. Ale Myriam nechcela ani počuť o babysitterke. Len sama bola schopná plniť potreby svojej dcéry.

Mila nemala ani rok a pol, keď Myriam znovu otehotnela. Vždy sa tvárila, že neplánovane. „Tabletky nikdy nefungujú na sto percent,“ hovorila so smiechom kamarátkam. V skutočnosti si však toto dieťa naplánovala. Adam bol zámienkou, aby nemusela odísť z tepla domova. Paul nenamietal. Zamestnal sa ako asistent v známom štúdiu, kde trávil dni a noci, ako otrok rozmarov umelcov a ich záväzkov. Zdalo sa, že jeho manželka sa v tomto živočíšnom materstve rozplynula. Tento zakuklený život ďaleko od sveta a od iných ich pred všetkým chránil.

A potom akoby sa čas zastavil, dokonalý mechanizmus rodiny začal škrípať. Paulovi rodičia, ktorí im zvykli pomáhať, keď sa narodila malá, trávili čoraz viac času v domčeku na vidieku, ktorý sa rozhodli zrenovovať. Mesiac pred pôrodom odišli na trojtýždňovú cestu po Ázii a Paulovi to oznámili na poslednú chvíľu. Urazil sa, manželke sa sťažoval na sebectvo rodičov, na ich ľahkovážnosť. Ale Myriam sa potešila. Nezniesla Sylvie za pätami. Svokrine rady počúvala s úsmevom, zahryzla si do jazyka, keď ju videla hrabať sa v chladničke a kritizovať jej obsah. Sylvie nakupovala šaláty v obchodoch s biopotravinami. Pripravovala večere pre Milu, ale kuchyňu nechávala v neuveriteľnom neporiadku. S Myriam sa nikdy na ničom nezhodla a v byte vládla dusivá atmosféra, ktorá mohla každú chvíľu explodovať. „Nechaj ich tak. Nech si užijú život, teraz, keď už nemusia chodiť do práce,“ nakoniec povedala Myriam Paulovi.

Neuvedomovala si, čo to znamená. S dvomi deťmi sa všetko skomplikovalo: nakupovanie, kúpanie, návštevy lekára, upratovanie. Zvýšili sa účty. Myriam začala byť unavená. Neznášala prechádzky v parku. Zimné večery sa jej zdali nekonečné. Liezli jej na nervy Miline rozmary, Adamove prvé slová ju nechávali ľahostajnou. Každý deň o čosi viac túžila chodiť von sama a mala chuť revať na ulici ako šialená. „Zožerú ma zaživa,“ občas si pomyslela.

Závidela svojmu manželovi. Večer ho nedočkavo čakala za dverami. Hodinu sa sťažovala na deti, veľkosť bytu, na to, že nemá žiadny život. Keď ho pustila k slovu a keď jej rozprával o úžasných nahrávaniach hip­‑hopovej skupiny, vyštekla naňho: „To máš ale šťastie.“ Odpovedal jej: „Nie, to ty máš šťastie. Tak rád by som ich videl rásť.“ Táto hra nepozná víťaza.

V noci Paul vedľa nej spával tvrdým spánkom človeka, ktorý pracoval celý deň a zaslúži si odpočinok. Ona sa zožierala trpkosťou a výčitkami. Spomínala si na námahu, s ktorou končila štúdium napriek tomu, že nemala peniaze ani podporu od rodičov, na radosť, ktorú cítila, keď ju prijali do komory, na prvý raz, čo si obliekla advokátsky talár, a na to, ako ju Paul odfotil pred dverami domu, hrdú a usmievavú.

Celé mesiace sa tvárila, že situáciu zvláda. Dokonca ani Paulovi nebola schopná priznať, ako veľmi sa hanbí. Ako umiera z toho, že môže hovoriť len o šaškovaní detí a rozhovoroch neznámych ľudí, ktoré započula v supermarkete. Zaťato odmietala všetky pozvania na večeru, priateľom nikdy nezatelefonovala späť. Najviac nedôverovala ženám, ktoré dokázali byť veľmi kruté. Mala chuť zaškrtiť tie, ktoré sa tvárili, že ju obdivujú, či horšie, že jej závidia. Už nevydržala počúvať ich sťažovanie sa na prácu, na to, ako málo sú so svojimi deťmi. Úplne najviac sa bála cudzích ľudí. Tých, čo sa jej pýtali, kde pracuje, a ktorí sa stiahli vo chvíli, keď im naznačila, že je v domácnosti.

Jedného dňa, keď nakupovala v Monoprix na Boulevard Saint­‑Denis, si všimla, že nechtiac potiahla detské topánočky, ktoré zabudla v kočíku. Bola niekoľko metrov od domu a mohla sa vrátiť do obchodu, ale neurobila to. Nepovedala to Paulovi. Vôbec na tom nezáležalo, a predsa na to nedokázala prestať myslieť. Pravidelne sa vracala do Monoprix a do synovho kočíka ukrývala šampóny, krémy či rúž na pery, ktorý nikdy nepoužívala. Veľmi dobre vedela, že keby ju pristihli, stačilo by zahrať úlohu unavenej mamičky a hneď by jej uverili, že si to len nevšimla. Tieto smiešne krádeže ju privádzali do tranzu. Na ulici sa sama smiala a mala pocit, že obabrala celý svet.

Keď náhodou stretla Pascala, vysvetlila si to ako znamenie. Bývalý spolužiak z právnickej fakulty ju hneď nespoznal: mala priveľké nohavice, schodené topánky a mastné vlasy zviazané do uzla. Stála pred kolotočom, z ktorého Mila odmietala zliezť. „Posledné kolo,“ zopakovala jej zakaždým, keď jej dcéra prilepená na koníkovi prechádzala okolo a kývala. Pozrela sa hore: Pascal sa na ňu usmial, roztiahol ruky, aby naznačil, ako sa teší z nečakaného stretnutia. Usmiala sa s rukami prilepenými na rúčke kočíka. Pascal nemal veľa času, ale mal ísť na schôdzku len kúsok od domu, kde bývala Myriam. „Musím tam ísť peši. Prejdeme sa spolu?“ navrhol jej.

Myriam schytila Milu, ktorá začala prenikavo kričať. Vzpierala sa a Myriam sa nútila do úsmevu, tvárila sa, že situáciu zvláda. Neprestajne myslela na starý pulóver, čo mala pod kabátom, z ktorého musel Pascal zahliadnuť obtrhaný golier. Rýchlo si rukou prešla po spánkoch, akoby to postačilo na upravenie strapatých vlasov. Pascal vyzeral, že si nič z toho nevšimol. Rozprával jej o svojej kancelárii, ktorú založil s dvomi kamarátmi zo školy, ťažkostiach a radostiach podnikania na vlastné triko. Nasávala jeho slová. Mila ho neprestajne vyrušovala a Myriam by dala všetko za to, keby čušala. Nespúšťala oči z Pascala a po vreckách, v taške hľadala lízanku, cukrík, hocičo, čím by si kúpila dcérino ticho.

Pascal sa na deti takmer ani nepozrel. Neopýtal sa jej, ako sa volajú. Dokonca ani Adam, ktorý spal s pokojnou a milou tváričkou v kočíku, ho nezaujal a nedojal.

„Je to tu.“ Pascal ju pobozkal na líce. „Veľmi rád som ťa videl,“ povedal a vošiel do veľkých modrých dverí, pri ktorých buchnutí sa Myriam strhla. Začala sa potichu modliť. Bola taká zúfalá, že by si najradšej uprostred ulice sadla a rozplakala sa. Chcela sa Pascala chytiť, prosiť ho, aby ju zobral so sebou, aby jej dal šancu. Keď sa vrátila domov, bola úplne zničená. Dívala sa na Milu, čo sa pokojne hrala. Okúpala bábätko a pomyslela si, že takéto šťastie, jednoduché, nemé, väzenské šťastie ju nedokáže utešiť. Pascalovi bola nepochybne na smiech. Možno dokonca zavolal aj ich spoločným bývalým spolužiakom a porozprával im, aký trápny život má Myriam, „ktorá sa už na nič nepodobá“ a „nemá kariéru, akú sme čakali“.

Celú noc si v hlave prehrávala vymyslené dialógy. Ráno, keď vyšla zo sprchy, začula pípanie esemesky. „Neviem, či ešte chceš robiť právo. Ak áno, môžeme sa porozprávať.“ Myriam vykríkla od radosti. Skákala po byte a bozkávala Milu, ktorá sa pýtala: „Čo je, mami? Prečo sa smeješ?“ Neskôr Myriam premýšľala, či Pascal vycítil jej zúfalstvo alebo si len pomyslel, že mal šťastie, že náhodne stretol Myriam Charfovú, najlepšiu študentku, akú v živote videl. Možno si len pomyslel, že má naozaj jedinečnú možnosť zamestnať práve ju a vrátiť ju tak do súdnej siene.

Myriam o tom povedala Paulovi a jeho reakcia ju sklamala. Pokrčil plecami. „Nevedel som, že chceš pracovať.“ Veľmi ju to rozčúlilo, viac, ako malo. Rozhovor sa rýchlo vyostril. Nazvala ho egoistom, on jej povedal, že sa správa nerozvážne. „Chceš pracovať, dobre, ale čo spravíme s deťmi?“ Smial sa, vysmieval sa z jej ambícií a znova ju len ubezpečil o tom, že je nadobro uväznená v tomto byte.

Keď sa upokojili, trpezlivo si prešli všetky možnosti. Bol koniec januára: nemalo zmysel ani len dúfať, že nájdu miesto v jasliach alebo v škôlke. Na radnici nemali žiadneho známeho. A ak začne pracovať, ocitnú sa v najzradnejšej príjmovej skupine – príliš bohatí na nejakú pomoc a príliš chudobní na to, aby platená pestúnka nebola obetou. Nakoniec sa však rozhodli pre toto riešenie, potom, čo Paul vyhlásil: „Keď pripočítame nejaké nadčasy, pestúnka bude zarábať približne toľko čo ty. Ale ak si myslíš, že by ti to pomohlo…“ Z rozhovoru jej zostala trpká príchuť. Bola na Paula nahnevaná.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť