John William Waterhouse: Echo and Narcissus
Kristin Dombek
Meghan Daum
Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Sloboda nie je osamelosť

Kate Bolick

Americká novinárka a spisovateľka Kate Bolick napísala knihu o svojom vlastnom živote, ktorý poprepájala so životmi piatich, neprávom zabudnutých žien. Kniha Jej vlastný život vyvolala v USA kontroverzné reakcie, Kate Bolick sa v nej dotkla citlivej témy, tradičných konzervatívnych hodnôt. V rozhovore hovorí aj o ženskom priateľstve, aj o nenávisti.

Pôvod knihy Jej vlastný životsiaha k eseji s názvom All the Single Ladies, ktorá sa týkala klesajúceho počtu sobášov a rastúcej populácie slobodných žien. Kedy ste si uvedomili, že v 21. storočí už pre ženu nie je životne dôležitou otázka, či sa má alebo nemá vydať?

K tomuto záveru som dospela, až keď som písala samotnú knihu. Esej „All the Single Ladies“ bola napísaná narýchlo – dostala som zadanie a o osem týždňov už bol časopis v tlači. Tie dva mesiace som strávila rozhovormi a rešeršami, snažila som sa obsiahnuť súčasný stav v tejto oblasti a nejako ho vysvetliť. Pri knihe som mala na výskum, premýšľanie a písanie dobré dva roky. Asi po roku som si uvedomila, že protiklad „manželstva“ a „single života“ bol produktom čias, keď ženy nemali žiadne iné možnosti, ako zlepšiť svoj život. Prišla som na to, že v 21. storočí, keď máme množstvo možností a náš život už nie je tak striktne vymedzený, takýto protiklad vlastne nemá zmysel.

Moderné ženy svoj život žijú v akomsi „medzipriestore“, vydávajú sa čoraz neskôr, nevydávajú sa vôbec, rozvádzajú sa; vychovávajú deti samé alebo s partnerom, alebo ich nemajú vôbec. Rovnako aj zvyšujúci sa vek pri uzatvorení prvého manželstva, bežnosť rozvodov a čoraz dlhší život vedú k tomu, že všetci, muži aj ženy, trávime viac času životom osamote ako kedykoľvek predtým, takže to tento prvotný protiklad tiež dosť narúša.

Váš osobný príbeh dospievania dopĺňajú príbehy zo životov piatich žien. Akým spôsobom ste ich vybrali? Prečo práve Edna Millay, Maeve Brennan, Neith Boyce, Charlotte Perkins Gilman a Edith Wharton?

Po veľkom úspechu eseje „All the Single Ladies“ ma zavalili emaily od čitateľov a čitateliek. Najviac ma zasiahli listy od dvadsiatničiek, ktoré sa ma pýtali na to isté, čo som sa v ich veku pýtala samej seba: Mám sa vydať? Čo sa stane, ak sa nevydám? Je možné byť šťastná sama, či už dlhšiu dobu alebo po celý život?

Keď som si uvedomila, že potrebujú niečo – text, knihu, ktorú som kedysi potrebovala aj ja – knihu, ktorá by sa sústredila presne na tieto otázky a k životu osamote by sa postavila s vážnosťou, a nie s blahosklonnou zhovievavosťou – rozhodla som sa takú knihu napísať.

Sama som o týchto otázkach premýšľala tak, že som čítala texty žien, ktoré žili predo mnou, rovnako ako ich životopisy. Mala som pocit, že pretaviť tento vnútorný proces na stránky knihy by bolo zaujímavejšie ako napísať priamočiaro svoj príbeh a istým spôsobom by to zdramatizovalo osudy slobodných žien v rôznych historických obdobiach. Každá zo žien, o ktorých píšem, predstavuje iný spôsob premýšľania o živote osamote, ako aj prístupu k nemu, vytvorili tak skupinku, v ktorej je každá inou stranou toho istého drahokamu.

Prečo ste si vybrali ženy zo začiatku 20. storočia? Aké nezávislé hrdinky nám naopak ponúka začiatok nového milénia?

Veľmi dlho – roky predtým, ako som napísala Jej vlastný život – som nechápala, prečo ma fascinujú ženy, čo žili na prelome 19. a 20. storočia. Povedala som si, že to bude prvá záhada, ktorú vyriešim počas rešerší ku knihe. Odpoveď znie, že ich doba je veľmi podobná tej našej (a nemyslím tým len našu súčasnú ekonomickú nerovnosť, ktorá sa často pripodobňuje k takzvanému Pozlátenému veku). Aj vtedy ženy vo veľkom množstve začali pracovať a študovať, žili osamote a užívali si nové slobody. Dôsledkom toho sa začalo verejne na stránkach populárnych časopisov a novín kritizovať manželstvo a zdôrazňovali sa výhody slobodného života. A predsa, na rozdiel od súčasnosti, ženy o týchto otázkach písali pred nástupom a upevnením tzv. politiky identity, a ich články a knihy boli svieže a veľmi intímne, čo sa odvtedy vytratilo, ale podľa mňa je to veľmi dôležité.

Istým spôsobom si nie som istá, či naozaj dnes potrebujeme nezávislé hrdinky – je to jednoducho život, ktorý vedie čoraz viac žien a všetky sú okolo nás. Ide o to, aby sme zo slobodnej ženy nerobili „inú ženu“, či už preto, aby sme ju idealizovali alebo trivializovali. Skrátka je. Čo však potrebujeme, sú slobodné nezávislé postavy vo filmoch a v televízii. Popkultúra ešte zjavne túto realitu celkom nezachytila.

Maeve Brennan spomedzi týchto žien vystupuje ako skutočne výnimočná osobnosť, ako slobodná zamestnaná žena, esejistka a spisovateľka žila v exile v prevažne mužskom prostredí. Prečo si myslíte, že nemala priateľky napriek tomu, že sedem rokov pracovala v módnom časopise Harper's Bazaar, kde mala množstvo kolegýň?

Uprostred minulého storočia pred druhou vlnou ženského hnutia, keď sa uzatváralo najviac manželstiev v histórii, sa dievčatá vychovávali k tomu, aby v inej žene videli súperku, sokyňu v láske. Samozrejme, že existovali priateľstvá medzi ženami, ale neexistovala kultúra, ktorá by ich oslavovala a podporovala tak ako dnes. Väčšina z Brennanovej kolegýň bola vydatá alebo žila s rodičmi a čakala na manžela. V danom čase bolo veľmi nezvyklé, aby sa žena rozhodla žiť sama tak, ako to spravila Maeve Brennan, takže tým sa pravdepodobne odcudzila aj od žien, s ktorými pracovala.

Keďže pracujúce ženy nesú následky finančnej krízy z roku 2008 vo väčšej miere ako muži, nevšimli ste si, že by sa postoje k slobodným ženám a manželstvu vrátili ku konzervatívnym postojom 50. rokov, a to napriek polstoročiu ženského aktivizmu a technologickým a ekonomickým zmenám?

V rámci Ameriky je množstvo malých Amerík. Na vrchole socio-ekonomického spektra sa nesie diskusia o slobodných ženách a „netradičnom“ rodinnom usporiadaní v liberálnom, optimistickom duchu. Pokiaľ ide o manuálne pracujúce ženy alebo ženy, ktoré sú zamestnané v službách, žijúce v spoločnostiach, v ktorých nevydať sa nepredstavuje veľké dobrodružstvo, ale začarovaný kruh finančne málo hodnotených zamestnaní, je táto diskusia úplne iná. A popri tom všetkom prekvitá obrovský svadobný priemysel.

V knihe Jej vlastný život veľmi oslobodzujúco premýšľate o rôznych životných alternatívach, najmä v prípade Neith Boyce a Maeve Brennan. V časoch pred politickou korektnosťou sa výnimočné ženy, ktoré sa „nezaradili“ do spoločnosti väčšinou označovali za „šialené, choré alebo smutné“, dnes sa považujú za excentričky alebo ich kultúra trivializuje. Čo sa stalo s premýšľaním o ženách, ktoré si nezvolili tradičné manželstvo a rodinný život v deväťdesiatych rokoch a na začiatku nového tisícročia?

Kate Bolick: Jej vlastný život 

ukážka z knihy: Čože? Ja sa mám vydať?

Prelom tisícročia bol veľmi zvláštny, spoločnosť a kultúra boli nastavené veľmi konzervatívne. V 80. rokoch sa zvýšila rozvodovosť a vek vstupu do manželstva začal narastať, ale okrem televíznych seriálov Sex v meste a Priatelia, zostala táto čoraz bežnejšia realita takmer neviditeľná. Feminizmus sa rozvíjal na okraji – v akademickom prostredí a na nezávislej scéne –, ale už nebol prítomný v strednom prúde tak ako na prelome 60. a 70. rokov. Mladé ženy mali viac možností žiť plnší, menej obmedzený život ako ich matky, ale pracovný trh nepodporoval (a stále nepodporuje) pracujúce matky; stále žijeme v systéme, ktorý je vytvorený pre mužov. Život osamote, bez partnera, sa stal bleskozvodom pre okolitú úzkosť z toho, že nevieme ako žiť. Čoraz viac mladých ľudí žilo osamote, ale nemali vzory, ktoré by im pomohli usporiadať si život, priority; manželstvo bolo opäť na vzostupe, a byť nevydatá bolo desivé, mätúce.

V knihe sa venujete aj téme internalizovaného sexizmu. Ako si vysvetľujete, že ženy stále – po rokoch vzdelávania a aktivizmu, bez ohľadu na vek veľmi rýchlo odpíšu „ženskú žurnalistiku“ alebo tzv. „ružové geto“ ako nedôležité, napriek tomu, že časopisy a noviny si predplácajú a čítajú väčšinou ženy?

Je to úplne trestuhodné. Myslím, že korene tohto javu siahajú k tomu, čo som hovorila už predtým, teda, že pracovný trh je vytvorený pre mužov a ich potreby, nie pre ženy. Zarážajúcu väčšinu mainstreamových novín a časopisov veľmi dlho viedli bieli muži z vyššej strednej vrstvy a prispôsobili ich svojmu hodnotovému systému; v tomto svete sa šport považuje za serióznu tému, zatiaľ čo móda nie, napriek tomu, že ide o odvetvie, ktoré sa týka prakticky každého, čo nosí oblečenie. Rozhodne tomu nepomáha skutočnosť, že ženské časopisy existenčne závisia od reklamy na oblečenie a kozmetiku, čo obmedzuje ich slobodu, pokiaľ ide o autentické postoje k nedosiahnuteľnému ideálu krásy a podobne, čo znamená, že ich čítanie v ženách podporuje falošné vedomie. Napriek tomu oceňujem, že ženské časopisy poskytujú priestor ženám, aby písali o svojich životoch. To je niečo, čo muži v skutočnosti nemajú.

Napriek tomu, že popkultúra prezentuje slobodné ženy ako sebestačné a nezávislé, ich životný cieľ sa často obmedzuje na „hľadanie manžela“ a rozhovory na randenie, sex a mužov. Všimli ste si pri recenzovaní memoárov nejaký posun v spôsobe, akým ženy opisujú svoj život a alternatívy k „lovu na chlapa“?

V roku 2014 vyšla Gail Caldwell kniha s názvom Nový život, bez návodu (New Life, No Instructions), ktorá je memoármi aj o tom, ako prežila šťastný život nikdy nevydatej ženy. Úžasne o tom píše aj Diana Athill. Na vydanie sa pripravuje aj veľmi dobrá spomienková kniha s názvom Emancipácia Cecily McMillan, ktorú napísala mladá aktivistka z hnutia Occupy Wall Street zasadzujúca sa aj o reformu väzenského systému, v ktorej randenie takmer vôbec nespomína, o manželstve ani nehovoriac. Popri tom v predchádzajúcich niekoľkých rokoch vyšlo v časopisoch a novinách množstvo esejí na túto tému. Takže časy sa nepochybne menia.

Ženy sa často rozhodnú o svojom živote písať pod pseudonymom, aby ochránili svojich príbuzných aj seba. Ako zvládate nápor sexistických poznámok a kultúrnych predsudkov (napríklad, že feministky nenávidia mužov, krásne ženy nemôžu byť single, vydaté ženy musia „mať všetko“ atď.), keďže ste napísali veľmi úprimný a jedinečný príbeh svojho života?

Určite to nie je ľahké, to môžem potvrdiť. Naivne som sa domnievala, že keď napíšem svoj osobný príbeh, a nie polemiku, nebude moja kniha prijatá kontroverzne. Mužskými podpásovkami sa ani nezaoberám, väčšinou sú tak okato nezmyselné, že sú až smiešne. Trochu ťažšie sa vyrovnávam s kritikou zo strany žien. Dokážem ignorovať komentáre typu, že som len privilegované, príliš vzdelané, biele dievča, ale zarmucujú ma poznámky týkajúce sa môjho vzhľadu, alebo rôzne diskusie o tom, že nie som „dostatočne“ single.

Vo svojej knihe nádherne opisujete históriu ženského priateľstva od roku 1880 do prvej polovice 20. storočia. Ako by ste opísali ženské priateľstvo dnes?

Dnešná doba naozaj praje ženskému priateľstvu. Nedávno som robila rozhovor s psychiatričkou, ktorá má dcéru tínedžerku a hovorila, že je úplne úžasné a fascinujúce, ako úprimne jej dcéra komunikuje so svojimi kamarátkami, že s jej dospievaním a priateľstvami zo školy sa to nedá porovnať. Zdá sa mi, že stále vychádzajú nejaké články, reportáže a eseje o ženách a ich najlepších priateľkách. Neapolská sága Eleny Ferrante nasýtila evidentne nekonečný hlad po literatúre súvisiacej s priateľstvom medzi ženami.

Počas písania knihy ste sa mali možnosť stretnúť s rôznymi zaujímavými autorkami z takzvanej druhej vlny ženského hnutia (napríklad Elaine Dundy, Gloria Steinem, Edith Konecky atď.). Aké sú vaše obľúbené súčasné autorky?

Nejde nevyhnutne o „feministické“ autorky, ale prečítam si vždy rada čokoľvek, čo napíšu Diana Athill, Rachel Cusk, Tessa Hadley, Zadie Smith, Rebecca Solnit a Nell Zink. Úžasný je aj životopis Margaret Fuller od Megan Marshall. Zaujímavá je aj Barbara Ehrenreich; jej esej „Vitajte v krajine rakoviny“ z roku 2001, ktorá vyšla v časopise Harper’s patrí k mojim najobľúbenejším.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia