Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Zameškanú lásku nikto nedoženie

Tereza Boučková v relácii Jana Krausa. Snímka Česká televize

Angličtina tomuto žánru hovorí „misery memoirs.“ Jeho česká obdoba rozpráva o ťažkostiach s adopciou rómskych detí.

Tereza Boučková: Rok kohouta. Odeon: 2008, 332 s.

Písanie denníka je bežnou terapeutickou metódou, ktorá by mala pomôcť tým, že sa zveríte papieru. A možno pomôže, ak sa jeho publikovaním zveríte aj mnohým ďalším ľuďom. Kniha Terezy Boučkovej vydaná na sklonku minulého roka sa stala bestsellerom a ak už nič iné, autorke trochu pomohla zažehnať finančnú mizériu, o ktorej sa toľkokrát zmieňuje.

Jej scenár k filmu Smradi bol silne autobiografický, vďaka filmu a mnohým rozhovorom sa stala zrejme najznámejšou adoptívnou matkou v Českej republike. Už ako dvadsaťročná podpísala Chartu 77, za čo sa jej režim pomstil a až do revolúcie mohla robiť iba upratovačku. Počas normalizácie ľudia unikali do súkromného života, Boučková patrila medzi tých pár, čo sa režimu vzpierali. Nečakané problémy sa ale objavili aj v osobnom živote – nemohla mať vlastné deti, a tak si s druhým manželom dve adpotovali. Ako to neraz v týchto prípadoch chodí, zákon schválnosti zariadil, že až potom spolu splodili aj jedno vlastné.

Metodológovia by ich najmladšieho syna nazvali kontrolnou „skupinou“. Na nej sa testuje, či výchova v tej istej rodine má podobné výsledky ako u dvoch adoptovaných súrodencov rómskeho a polorómskeho pôvodu. Záver, ku ktorému autorka za takmer dve desaťročia dospela, je smutný.

Zatiaľ čo v Smradoch sme videli najmä problémy adoptovaných detí s netolerantným okolím, v knihe Rok kohouta sa už väčšina pozornosti presunula k tomu, akými nezvládnuteľnými sa adoptované deti stali v období dospievania. Bez ohľadu na to, koľko lásky a pozornosti im venovali, obaja Boučkovej adoptovaní synovia do bodky naplnili tie najhoršie stereotypy o Rómoch.

Keby ten názov už dávno nemala iná kniha, mohla by sa táto volať Vzbura deprivantov. Obe deti sa do náhradnej rodiny dostali približnme vo veku jedného roka. Vtedy ešte netušili, že je vďaka tomu takmer všetko stratené. „V miminkách, od počátku nemilovaných, do ústavu odložených, se za první rok života vyvine citová vazba jen na flašku s mlékem. Na nic lidského. (...) Naučí se neulpívat. Tyhle děti neměli ke komu přilnout. Přilnuly tedy jen ke své potřebě fyzického uspokojení.“ (...)

A já si dobře pamatuju, jak byli kluci ubozí. když jsme je dostali. Jak nereagovali na lidský hlas - jako by byli hluší. Jak se za hlasem ani neotočili. Jak nesledovali člověka, ale jenom láhev se sunarem. Jak šíleli, když viděli láhev a nemohli pít, protože mléko muselo trochu vychladnout. Jak se drásali do krve, jak si chtěli utrhout uši, když jsem je na minutu opustila, jak jsem s nimi musela chodit i čurat, aby ihned nepropadli sebezničující panice...

Jak je nelitovat?

Jak je nemilovat?

Jak netoužit dát jim zameškanou lásku?"

Od detstva sa u nich prejavovali poruchy správania, úplná katastrofa nastala s príchodom puberty. Kniha na začiatku zachytáva rodinu v čase, keď sa vzdala najstaršieho Patrika. Jeho klamanie, kradnutie (najmä okrádanie adoptívnej rodiny) a nezodpovednosť voči vlastnému životu sa pre nich stali neznesiteľnými, a tak odvolali záväzok, ktorý na seba pred rokmi vzali. Urobili všetko čo mohli, ale nič z toho nepomohlo. Patrik sa v knihe ďalej zjavuje ako človek tiahnuci k životu bezdomovca, s príšernou hygienou a laxným postojom k životu. Horšie je, že sa na jeho dráhu vybral aj17-ročný Lukáš. Kašle na školu, kradne, berie drogy, smrdí, domov sa vracia v noci a ani jeden zúfalý pokus o výchovu nezaberá. Prvého rozsudku menom republiky sa dočká skôr než sa stane plnoletým a rodina je na najlepšej ceste, aby sa zopakoval scenár ako pri staršom Patrikovi.

V rodinách s postihnutými deťmi sa najmenej pozornosti venuje tomu zdravému, v tomto prípade podobný osud postihne Boučkovej vlastného syna, bezproblémového Mateja. Autorka si je toho vedomá a v knihe viackrát konštatuje, že sa mu málo venuje v živote aj na stránkach svojich zápiskov. Pritom už záložka knihy prezrádza, že nakoniec zostane rodina zdecimovaná a prežijú v nej iba tí spriazení spoločnou krvou.

Rok kohouta nie je len knihou o nevydarenej adopcii, ale aj knihou o nenaplnených ambíciách. Boučková veľmi otvorene píše o problémoch svojej rodiny, ale aj o svojej tvorbe. Hneď po pár stranách človeku na um prídu autobiografiou presiaknuté prózy Rudolfa Slobodu, ktoré zvyčajne ponúkajú podobný mix dvojakého utrpenia. Slovenská literatúra nie je v Česku príliš čítaná, a preto dvojnásobne prekvapí, že sa Sloboda už v prvej tretine knihy začne naozaj vynárať. Autorka číta jeho knihy aj napriek vedomiu, že ho riešenie podobných problémov priviedlo až k samovražde. Za pozornosť stojí rozsiahlejší citát zo Slobodu (s. 284-5) o tom, že spisovateľ má okrem normálnych, verejných myšlienok aj myšlienky, ktoré sa bojí vysloviť, ale pociťuje veľké nutkanie ich zachovať. Tie považuje svojim spôsobom za pravdivejšie, zapisuje ich potajme a potom ich zvyčajne skrýva. V tom sa Boučková radikálne odlišuje, je drsne úprimná a nepotrebuje trezor, o akom uvažuje Sloboda. A preto prekáža.

Najprv šírila nádej, po zlých skúsenostiach zúfalstvo a skepsu. A to jej mnohí nemôžu odpustiť a obviňujú ju z toho, že šíri nedôveru voči Rómom a mnohých odrádza od adopcie. To by mal byť neodpustiteľný hriech, ktorý poškodzuje celú, už aj tak dosť rasistickú spoločnosť. Údane by nemala na základe svojej rodiny všetko zovšeobecňovať a hľadať príčiny zlyhania aj na svojej strane.

Kniha je dostatočne obsiahla a otvorená, aby každý mohol pochopiť, že v skutočnosti urobila viac, než si väčšina z nás dokáže predstaviť. Adoptovať si deti chce odvahu, ich výchova vytrvalosť a takéto otvorené písanie o zlyhaní vlastnej rodiny veľkú dávku odvahy. Odvahy a zúfalstva, ktoré je citeľné v mnohých hysterických pasážach, stovkách výkričníkov a scénach, kde sa kričí, plače či dokonca dochádza k násiliu. A že kniha môže nikoho odradiť od adopcie? Bude to len dobre, aj v tejto oblasti by mal prebiehať prirodzený výber. Tí, čo sú na ňu odhodlaní, od svojich plánov neustúpia. Akurát budú vedieť, že ich citová investícia môže vyjsť navnivoč. Pripravte sa najhoršie, možno to dopadne aspoň o malý kúsok lepšie.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných [7] 30 dní

Inzercia