Tomáš Mrva
Tomáš Mrva

Sebavedomá nevzdelanosť a deštrukcia humanitných vied

Rakúsky profesor filozofie Konrad Paul Liessmann napísal v roku 2006 zásadnú knihu, za ktorú dostal titul Vedec roka udeľovanú Klubom novinárov vedy a vzdelávania. Možno preto predpokladať, že jeho názory, postrehy a hodnotenie súčasného stavu nie sú osamotenými výkrikmi rozhnevaného starosvetského profesora, ale výrazne rezonujú s postojmi pomerne veľkej časti akademickej komunity.

Liessmann pomenúva neuralgické body súčasného stavu systému vzdelávania, vedy a európskeho akademického prostredia ako takého. Vychádza z koncepcie všeobecného vzdelania, ktorá vychádzala z humanitných disciplín, presadila sa v epoche dominujúceho meštiactva a stala sa pevnou súčasťou meštiackej kultúry. Od 90. rokov však nastúpilo plošné nastoľovanie neoliberálneho poriadku sveta, ktoré znamenalo koniec jednej epochy.

Likvidácia humanistického všeobecného vzdelania je teda spätá s demontážou vzdelaného úradníckeho stavu v súvislosti so zoštíhľovaním štátu a degradácia učiteľského povolania je len logickým sprievodným javom týchto procesov. Hlavnými kritériami sa stali dogmy (ekonomickej) racionalizácie a efektivity, dôraz sa presunul na výkon. Vzdelanie, poznanie či veda ako taká sa postupne menia na púhe deriváty ekonomizácie: „četné reformy školství směřují k industrializaci a ekonomizaci vědění, čímž se myšlenky klasických teorií vzdělaní doslova obracejí naruby“ (s. 9).

Liessmann vychádza z osvietenských predstáv o vzdelaní ako programu premeny človeka prostredníctvom duševnej práce na sebe samom a na svete, formovania a rozvíjania tela, ducha a duše, talentu a nadania, ktoré povznesú človeka na úroveň rozvinutého indivídua a sebavedomú súčasť spoločnosti. Diagnosticky pomenúva prejavy a ďalekosiahle dôsledky presunu akcentu teórie k praxi, dokonca k absolutizujúcej vízii, že všetko, čo nesúvisí s praxou sa má postupne eliminovať. Nikto už nevyžaduje všeobecné vzdelanie, ale len schopnosti a kompetencie (skills) ako schopnosť tímovej spolupráce, flexibility, komunikatívnosť. Ale o čom je vlastne možné komunikovať, keď sa obsah a zmysel postupne vytrácajú? Súčasný systém akoby sa snažil vytesniť „vzdělání neúčelové, souvislé, obsahově ukotvené v tradicích velkých kultur, které by nejen formovalo, ale také by jim umožnilo nezávislost na diktátu doby a módních vlnách. Vzdělaní lidé by totiž byli všechno jiné než bezproblémově fungující, flexibilní, mobilní a týmově svázané klony...“ (s. 38).

Autor vníma mimoriadne apokalypticky predovšetkým pozíciu a budúcnosť humanitných vied, ktoré sa buď nadobro premenia na kulturologické štúdiá alebo ich jediným uplatnením bude služba ideológiám, požadujúcim nie celistvé, komplexné vzdelanie, ale len selektívne argumentačne funkčné prvky: „historická data, která nejsou provázaná podle logiky historických věd, ale shromažďují se podle politických nebo emocionálních daností, nejsou věděním, nýbrž ideologií“ (s. 25).

Cenným postojom knihy je nekompromisná kritika, zasahujúca vlastné rady. Liessmann si totiž svoju frustráciu nevybíja na vonkajšom nepriateľovi, nedelí svet na my a oni, ale výrazne kriticky hodnotí aj prístup akademikov. Vedci a profesori, ktorých premisou práce bola odjakživa suverenita a sloboda, sa útrpne, pokorne, bez väčšieho vzdoru zaraďujú do výrobného procesu a systému neustálej kontroly. Remeselníci, ktorí v rámci industrializácie opúšťali svoje dielne a nastupovali do tovární, podľa neho svojím vzdorom a hnevom prejavovali citlivejšie vnímanie zásadnej historickej zmeny. Akademici sa (viac menej dobrovoľne) podrobujú neustálej kontrole v podobe testovania a rankingu, čo výrazne podkopáva tradíciu akademickej slobody: „Okolnost, že se někdejší centra vědění, univerzity, obracejí na poradenské firmy a nechávají se s jejich pomocí reformovat a restrukturovat, nesvědčí pouze o ubohém přizpůsobování se všeovládajícímu jazyku couchingu, controllingu a monitoringu, nýbrž rovněž o zaslepenosti ideologií, jejíž kritická demontáž kdysi patřila k úkolům společenskovědních oborů. Když člověk sleduje, s jakou horlivostí adorují univerzitní funkcionáři sebepitomější ekonomickou frázi z repertoáru všenápravců new managementu, nemůže se už divit vstřícnosti inteligence k jinými ideologickým a totalitárním pokoušením (s. 35).

Všeobecný fetiš evaluácii plynie z ilúzie rovnosti pred rebríčkami a ich absolútnej hodnoty a objektivity. Situácia však dospieva tak ďaleko, že školy vnímajú úspešnosť testovania ako svoj základný a (žiaľ často aj jediný) cieľ, a tak im celkom podriaďujú svoj systém riadenia a študijné plány. Navyše očarenie americkým vzdelávacím systémom so sebou nesie fenomén unifikácie a „odeurópštenia univerzít“, v dôsledku čoho je dnes podľa Liessmanna kvalita „špatná kópie něčeho, co se předpokládá v zámoří“ (s. 56).

Ďalší zásadný problém spätý s rebríčkami je externalizácia evaluácie. Aké silné musí byť zastretie princípov prostej logiky, keď kvalitu najprestížnejších akademických pracovísk majú hodnotiť súkromné agentúry, poradenské centrá či zahraničné inštitúcie zamerané na celkom inú oblasť pôsobenia? Keď jednotlivé vedecké odbory dosiahli tak vysokú mieru špecializácie, že konkrétnou problematikou sa systematicky venuje len niekoľko vysoko kvalifikovaných bádateľov na svete, ako môže prínos či kvalitu takéhoto výskumu zhodnotiť súkromná agentúra so svojimi narýchlo vyškolenými evaluátormi?

V dôsledku naznačených procesov a neustálych reforiem dnešná inštitucionalizovaná veda a akademická sféra ako taká nie sú kvôli svojej dezintegrácii schopné odolávať dobovým módam a vonkajším požiadavkám. Neustále snahy o reformovanie, transformovanie a reštrukturalizovanie iniciované tlakom zvonku tieto inštitúcie nie sú schopné ustáť a ubrániť si akademickú slobodu. K tomu sa pripájajú aj požiadavky neskryto zasahujúce do povahy výskumu a bádateľských postupov v podobe notorických požiadaviek internacionalizmu, interdisciplinarity a mobility. Aj tu vyvstáva zaujímavý paradox: Na jednej strane pobyt v zahraničí je už samotný takmer považovaný za vedeckú kvalifikáciu, avšak na strane druhej, ak by boli predstavy o bolonskej unifikácii európskych univerzít do dôsledkov naplnené, všetky študijné programy by boli zjednotené, a tak by pre študentov zanikol zmysluplný dôvod presúvať sa po univerzitách.

Liessmann hodnotí reformy zasahujúce akademickú pôdu za primárnu príčinu poklesu jej renomé a vznik masovej univerzity. Tá si však so sebou prináša potrebu vymaniť sa z masy v podobe konceptu elitných súkromných škôl a centier excelentnosti. To, čo bolo v posledných desaťročiach na univerzitách orientovaných na masy zreformované, zrazu nie je kvalitné a hodnotné a vraciame sa preto k starým kritériám v nových elitných štruktúrach. Vytvára sa tak uzatvorená, izolovaná vedecká komunita, komunikujúca len so seberovnými, poskytujúca kvalitné vzdelanie len tým, ktorí si to môžu dovoliť, čo je vo svojej podstate projekt výsostne antiosvietenský.

Článok vyšiel v časopise ROMBOID

Konrad Paul Liessmann: Teorie nevzdělanosti. Omyly společnosti vědění. Preklad Jana Zoubková. Praha: Academia, 2012

Podobnej téme v slovenských pomeroch sa venuje sociológ Miro Tížik v článku Ako ľahko stratiť rozum na portáli JeToTak

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť