Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Za Volgou pre nás zeme niet

Cez víkend si po celom bývalom Sovietskom zväze – a na mnohých miestach po celom svete – pripomenuli sedemdesiat rokov od víťazstva v bitke o Stalingrad. Význam kapitulácie 6. armády maršála Friedricha Paulusa nepodceňuje snáď žiaden historik.

Ale sú oslavy, ktoré sa konajú vždy 2. februára, správne načasované? Nepripomíname si veľkú bitku paradoxne slabosťou Nemcov namiesto toho, aby sme oslavovali hrdinstvo Červenej armády? Ak by sme mali oslavovať sovietske víťazstvo viac ako nemeckú prehru, pripomínali by sme si bitku o Stalingrad omnoho skôr. A nedivili by sme sa nad strachom kapitulujúceho maršála v nemeckom zimníku, ale žasli by sme nad odvahou sovietskeho generála a jeho mužov, ktorí nápor Wehrmachtu zastavili.

Bez ich zúfalej – no úspešnej – snahy by k žiadnej veľkolepej obkľúčovacej operácii nedošlo a v Paulusovom štábe by nemuseli hľadať plátno na bielu vlajku potupnej kapitulácie. Tým mužom bol generál Vasilij Ivanovič Čujkov a mužmi vojaci 62. armády.

Prominentnú úlohu týmto mužom neprisudzuje veľa historikov. V anglickej verzii Wikipedie je Čujkov posledný z uvedených veliteľov na sovietskej strane, dokonca je pred ním aj šéf stalingradskej NKVD. Hrdinami sú Žukov a Vasilevskij, ktorí viedli sovietsky protiútok.

Wikipedia nie je všetko, ale formuje názor nových generácií. Aj preto treba oceniť prácu Michaela K. Jonesa, historika, ktorý priniesol úchvatný pohľad na boje v meste vo svojej knihe Stalingrad: How the Red Army Triumphed (Pen&Sword, 2007). Obraz potupených a mrznúcich nemeckých vojakov v nej nemá miesto a rovnako je tam len trochu priestoru pre hrdinské „Huráááá!!!“, kričané z plných pľúc pri protiútokoch záverečnej ofenzívy.

Jeho príbeh je o naozajstnom víťazstve – víťazstve odvahy a lásky k vlasti nad mocnejším a dobre motivovaným nepriateľom. Nespochybňujem tragickosť a odvahu nemeckých vojakov, ktorí viac či menej presvedčení o správnosti svojej veci bojovali pri Volge – a vo veľkých množstvách aj zomreli. Je však podľa mňa dôležité obraz zamrznutého nemeckého vojaka doplniť obrazom nie sfanatizovaného a obetovaného, ale nabudeného a obetujúceho sa sovietskeho vojaka.

Keď nemecké vojská po úspešnom prekonaní Donu spustili 14. septembra 1942 svoj prvý útok na Stalingrad, mali vo všetkom navrch. Bol to útok jednotiek dobre živených, vycvičených a vyzbrojených proti pár tisícom vojakov ustupujúcej Červenej armády.

V dovtedy bitých sovietskych vojakoch – nemožno písať, že ruských – sa niečo zmenilo. Nie hneď v ten prvý deň dvestodňovej bitky. Mnohí utiekli, opustili svoje pozície. Ale mnohí ostali, napriek nepriazni a náporu nepriateľa. Ale akoby sa riadili pokrikom jedného z politrukov: „Za Volgou pre nás zeme niet.“*

Počas troch dní od 14. do 17. septembra sovietski vojaci odhodlane lámali útok Nemcov a trieštili ich tsunami na menšie vlnky, ktoré zrazu nedokázali plne ťažiť z nadradenosti techniky a výcviku Wehrmachtu. Prvú krízu, aj keď za veľkých obetí, ustáli. Ale ani septembrový dátum by nemal podľa mňa značiť víťazstvo v bitke o Stalingrad.

Posledný nápor ešte stále silnej Paulusovej armády sa odohral začiatkom novembra 1942. Nemci sa dostali na 200 metrov od Volgy, 200 metrov od víťazstva, ktoré by Hitlerovi dodalo veľký trumf – dobyl by mesto nesúce meno jeho úhlavného nepriateľa. A plánovaná ofenzíva Čerenej armády by sa musela minimálne odložiť.

Vojaci 62. armády vedení generálom Čujkovom – podľa armádnych záznamov a pamätníkov ich v polovici novembra bolo v meste sotva sedemtisíc – však vydržali. Vďaka tomu mohol Žukov spustiť plánovaný protiútok a zlomiť nemeckej ofenzíve na východ krk. Drang nach Osten – Hitlerov sen o získaní obrovského životného priestoru pre nadradený národ na východe – sa skončil. Ďalej na východ ako 11. novembra 1942 sa Wehrmacht už nikdy nedostal a nemeckú vlnu, rozbitú o ruiny Stalingradu nahradil príval vojakov s Červenou hviezdou. Ale to je iný príbeh.

*O tom, ako sa bitka stala obeťou propagandy, svedčí aj to, že Jones určil ako autora slávneho výroku politruka Jakoba Derganova. Svet je však presvedčený, že to povedal legendárny ostreľovač Vasilij Zajcev. Vyberte si. Jones sa odvoláva na Sergeja Koziakova, šéfredaktora divíznych novín v Stalingrade. Svet sa odvoláva na oficiálne zredigovanú knihu. To neuberá na hrdinstve Zajcevovi.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť