Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Vynálezca lokomotívy vyšiel na mizinu

Svojím vynálezom spôsobil revolúciu v doprave. Richard Trevithick (1771 – 1833) však nemal šťastie v podnikaní a zomrel chudobný ako kostolná myš. Pochovali ho v neoznačenom hrobe.

Ako sa mohlo stať, že tento geniálny mozog, nazývaný pre svoju na tú dobu nezvyčajnú výšku 188 centimetrov cornwallský obor, vyšiel úplne na mizinu? Bol to dlhý príbeh s mnohými vzostupmi a pádmi.

Už v mladosti prejavil technické nadanie a mal len devätnásť rokov, keď ho povýšili na hlavného inžiniera bane Ding Dong v Penzance. Na starosti mal aj ďalšie bane v oblasti. Encyclopaedia Britannica píše, že jeho intuitívna schopnosť riešiť problémy privádzala do úžasu vyštudovaných inžinierov, pritom Trevithick nemal skoro žiadne formálne vzdelanie. Viaceré zdroje ho označujú za „sotva gramotného“.

Jedným z problémov cornwallských baní, kde sa ťažil predovšetkým cín, ale neboli tam zásoby uhlia, bolo zabezpečiť čo najúčinnejší parný stroj. Trevithick našiel elegantné riešenie – namiesto nízkotlakového stroja, aký vynašiel James Watt, bolo lepšie používať vysokotlakový. Vďaka tomu mohol oveľa menší a ľahší stroj poskytovať rovnaký výkon.

Vo voľnom čase mladý Trevithick uvažoval aj o niečom inom, oveľa prevratnejšom. Chcel vyrobiť vozidlo, ktoré by dokázalo odviezť veľké množstvo tovaru aj ľudí a zároveň nebolo príliš veľké na to, aby sa dalo používať v praxi. Najprv vyrobil model parnej lokomotívy a keď sa presvedčil, že funguje, pustil sa do práce aj na skutočnom stroji.

Na Štedrý deň roku 1801 predstavil stroj prezývaný Puffing Devil (Bafkajúci diabol). Niekedy je označovaný za cestnú lokomotívu, ale správnejšie označenie je parný voz, keďže lokomotíva jazdí po koľajniciach, nie po ceste. Odvahu sadnúť si Trevithickom do nového „diabolského“ vynálezu našlo sedem jeho priateľov. Trevithick vyšiel so svojím parným vozom na kopec menom Camborne Hill v Cornwalle. Túto udalosť dodnes oslavuje obľúbená pieseň Cornwallčanov nazvaná – ako inak – Camborne Hill.

Bafkajúci diabol mal však krátky život – niekoľko dní po premiérovej jazde prehriatie motora spôsobilo požiar a stroj zhorel. Trevithicka to neodradilo a čoskoro vyrobil druhý voz, ktorý predviedol v Londýne. Na jeho výrobu dokonca našiel sponzora, ale keď sa objavili technické problémy, ktoré stroju bránili ťahať vozeň. Sklamaný sponzor od podpory odstúpil.

Našťastie pre Trevithicka, jeho zamestnávateľ Samuel Homfray ho podporoval v snahe vyrobiť parný stroj, ktorý by sa pohyboval po koľajniciach a nahradil tak konské povozy. Majiteľ konkurenčných baní Richard Crawshay novinke neveril a keďže Briti majú stávkovanie v krvi, aj tentoraz uzavreli stávku o 500 guineí, či lokomotíva odtiahne vagón s desiatimi tonami železnej rudy do Abercynonu a prázdne vagóny naspäť.

Zvyčajne sa uvádza, že Homfray stávku vyhral, pretože Trevithickova parná lokomotíva (dnes nazývaná Penydarren alebo Pen-y-darren podľa miesta, odkiaľ vyštartovala) odviezla desať ton železa a sedemdesiat mužov na vzdialenosť deväť míľ priemernou rýchlosťou päť míľ za hodinu (približne 8 km/h). Lenže má to háčik. Ako pripomína text na stránke Národného múzea Walesu, pri spiatočnej ceste praskla jedna skrutka a z kotla začala vytekať voda. Súprava sa vrátila do Penydarrenu až na druhý deň. „To dalo Crwashayovi zámienku tvrdiť, že jazda nebola dokončená tak, ako sa to uvádzalo v stávke. Nie je známe, či sa (spor) niekedy urovnal,“ píše sa na stránke múzea.

Nespochybniteľným faktom je, že lokomotíva bola príliš ťažká pre vtedajšie koľajnice z liatej ocele a spôsobovala ich lámanie. V roku 1981 vyrobili podľa Trevithickových pôvodných nákresov repliku a aj tá rozlomila koľajnice.

Rovnaký problém sa objavil aj pri lokomotíve, ktorá mohla priniesť Trevithickovi komerčný úspech. Volala sa Catch Me Who Can (Chyť ma, kto môžeš) a jazdila po okruhu na námestí Euston Square v Londýne. Za jeden šiling sa na nej mohol previezť každý okoloidúci. V porovnaní s Penydarren to bol doslova rýchlovlak, ktorý dosahoval rýchlosť dvanásť míľ za hodinu (niečo cez 19 km/h). Táto atrakcia však fungovala len dva mesiace. Potom sa opäť polámali koľajnice a Trevithick na parné lokomotívy zanevrel.

Šťastie sa rozhodol hľadať v Južnej Amerike, kde sa jeho vysokotlakové parné stroje uplatnili v strieborných baniach v Peru. Z príjmu za ich predaj si dokonca kúpil vlastné bane, ale keď vypukla občianska vojna, bol prinútený utiecť a zanechať tam stroje aj bane. V Kostarike chcel postaviť železnicu, ktorá by spájala tichomorské a atlantické pobrežie, ale projekt sa nikdy neuskutočnil. Trevithick nemal v podstate už žiadny majetok. V Kolumbii sa stretol Robertom Stephensonom, ktorý tam staval železnicu. Stephenson mu zaplatil cestu do Anglicka, inak by možno čoskoro umrel od hladu.

Po Trevithickovom návrate do vlasti sa Robertov otec George, ktorý ako prvý sprevádzkoval železničnú trať, v parlamente prihováral za to, aby Trevithick dostával štátnu penziu, pretože jeho vynálezy boli kľúčové pre rozvoj železničnej dopravy, ale neuspel. Trevithick aj v posledných rokoch života prichádzal s rôznymi praktickými aj čudesnými nápadmi, ale nedokázal pre ne získať podporu.

Keď zomrel, nezostali po ňom žiadne peniaze na pohreb. Robotníci z továrne v Dartforde, kde dožil, sa vyzbierali aspoň na ako-tak dôstojný pohreb, ale veľkého vynálezcu pochovali medzi nemajetných do neoznačeného hrobu. Pamätná tabuľa dnes označuje len približné miesto jeho posledného odpočinku.

Najväčším dedičstvom Richarda Trevithicka je nepochybne to, čo o ňom píše Národné múzeum Walesu: „Nemôžeme podceňovať dôležitosť Trevithickovej lokomotívy. V roku 1800 dokázal človek po zemi cestovať najrýchlejšie na cválajúcom koni. O storočie neskôr mala väčšina sveta rozsiahlu sieť železníc, na ktorých vlaky pravidelne jazdili rýchlosťou až sto kilometrov za hodinu. Táto pozoruhodná premena, prevratná udalosť vo svetových dejinách, sa začala na juhu Walesu vo februári 1804.“

V seriáli Zabudnutí velikáni prinášame portréty menej známych významných osobnosti dávnych aj nedávnych svetových aj slovenských dejín.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia