Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Predvoj krízy humanity

Epštejnovou esejou sa končí improvizovaná trilógia súčasnej ruskej publicistiky na stránkach Revue svetovej literatúry. Alebo je to tretí diel tetra-, penta- či n-lógie? Ktovie, materiálu by bolo nepreberné množstvo. No publikácie v posledných troch číslach RSL majú určitý zmysel ako celok.

Prvú autorku Svetlanu Alexijevičovú (RSL č. 4/2015) sme predstavili pri príležitosti jej Nobelovej ceny za literatúru za rok 2015. Najvyššie svetové ocenenie potvrdilo štatút jej diela ako pozoruhodného literárneho úkazu – toto zdôraznime: literárneho, nie alebo nielen novinárskeho, ak už silou-mocou chceme to hmlisté rozhraničenie. V tej publikácii sme chceli povedať, že ide o vynikajúcu, vysoko umeleckú literatúru práve preto, lebo Alexijevičová doviedla funkčné, povedzme, že nie estetické parametre reportážneho či dokumentárneho žánru do takého stupňa dokonalosti, že sa stali estetickými a jej diela výsostne umeleckými. Ide o jej reportérsku

Revue svetovej literatúry 2/2016 

Druhé číslo RSL v roku 2016 vychádza v auguste a tématicky sa zameriava na preklady textov autoriek a autorov, ktorí píšu po nemecky, hoci nemčina nie je ich materinský jazyk.

Epštejnova esej a tento text vychádza mimo hlavného tematického bloku.

poctivosť, teda reprezentatívny výber z obrovského objemu zaznamenaného materiálu, objavné odhaľovanie tabuizovaných stránok života ľudí, všeľudskú relevantnosť ich špecifických individuálnych osudov a prežívania, hodnovernosť a autentickosť svedectiev, citlivé obnažovanie ľudských hodnôt v konfrontácii s brutálnou realitou – zriedkavý súhrn atribútov, z ktorých každý sám osebe by stačil na kvalitnú reportáž a spolu v jednom celku tvoria umeleckú literatúru. Podobne sa umeleckými dielami stávajú úžitkové predmety nielen estetickým dizajnom, ale niekedy aj dokonalou funkčnosťou. Pritom Alexijevičová má aj decentný štýl a výraz a najmä silné príbehy, čo jej asi nevedia doma odpustiť viacerí režimistickí spisovatelia, keď ju tak zatracujú ako „obyčajnú žurnalistku“, aj jej medzinárodné ocenenie ako politicky motivované.

Esej Ľudmily Petranovskej je o Alexijevičovej diele a je jedna z najlepších na túto tému – a že po „Nobelovke“ ich vyšlo neúrekom. Priama tematická nadväznosť má aj pridané hodnoty: reflektuje Alexijevičovej „román hlasov“ z odbornej pozície profesionálnej psychologičky, nasvecuje jeho obsahy z iného uhla a zvýrazňuje tak jeho ďalšie dimenzie. Petranovská sa vyznačuje prenikavým vhľadom do duše špeciálne ruského človeka, ľudsky chápavým i prísne psychologickým. Disponuje aj na ruské pomery mimoriadnou literárnou erudovanosťou, vyjadruje sa kultivovane a pritom plnokrvne, zápalisto, s využitím literárnych výrazových prostriedkov. Takto uplatňuje prednosti hybridného žánru eseje vyváženou a synergickou kombináciou odbornej vecnosti, uvoľnenej reflexie a emocionálneho náboja.

Alexijevičovej romány hlasov a Petranovskej eseje obsahovými i formálnymi kvalitami vyčnievajú aj nad dobrou ruskou publicistikou a presahujú jej žánrové limity. Spoločné majú ešte čosi podstatnejšie, čím sa vyčleňujú nielen nad, ale aj bokom od ruského publicistického mainstreamu – je to ich prirodzená, bytostná sústredenosť na osobnosť človeka, na jeho vnútorný svet, či už cez individuálne príbehy, osudy a ich prežívanie, alebo cez vedecky ustanovené charakteristiky a mechanizmy ľudskej psychiky, no vždy s prioritným rešpektom k jedinečnej a neopakovateľnej, aj pre modernú vedu tajomnej individualite človeka.

Obe dámy vyznávajú zvrchovanú autonómiu jednotlivca. Jeho životná dráma – a príliš často tragédia – je založená na konfrontácii s odindividualizovanou masou, so spoločenskými štruktúrami a procesmi a vo sfére kultúry s ideovým a ideologickým determinizmom. Alexijevičová a Petranovská majú veľkú intelektuálnu a morálnu autoritu, u rozumnej časti kultúrnej verejnosti sú uznávané a obľúbené, ale v ruskej kultúre skôr výnimočné. Zvádza to pripísať na vrub ich ženského princípu uprostred patriarchálnej ruskej kultúry a bola by to pravda, len to uspokojenie zo správneho pomenovania by nemalo zbrzdiť premýšľanie o ďalších podstatách a súvislostiach tohto fenoménu, vedúce k jeho lepšiemu pochopeniu.

Natíska sa napríklad spojitosť s odvekou ruskou animozitou k individualite ako k protispoločenskému elementu, s nízkou hodnotou jednotlivca a cenou ľudského života – to predsa musí byť historicky podmienené, musí to mať príčiny, z toho plynúce vysvetlenia, závery a politické dôsledky... A sme vo svete už nie umeleckej ani psychologizujúcej, ale politickej publicistiky, ktorá sa zaoberá objektívnymi skutočnosťami a procesmi, spoločensky závažnými témami, silami, tendenciami, štruktúrami, koncepciami, stratégiami, teda abstrakciami a ideovými konštrukciami s vlastnými, nie vždy humánnymi pravidlami, s ktorými má ľudské indivíduum, mierne povedané, zložité vzťahy, zvlášť v Rusku.

Je tam aktívna plejáda skvelých publicistov a tiež sú všetci prirodzene na strane jednotlivca a ľudských hodnôt. (Za publicistov tu samozrejme nepovažujeme politických propagandistov a ideológov režimu.) Väčšina z nich sú bojovníci – kritici, oponenti, polemici, investigatívci, žalobcovia... Krajný kritický negativizmu im však nemožno zazlievať. V ruskej realite, kde politicko-ekonomická (mafiánsko-oligarchická) moc svojou amorálnosťou prekonáva aj predstavy o historických despociách, ani nemaskuje svoju dvoj- a viactvárnosť, nepokúša sa ospravedlniť svoje lži a arogantne sa vysmieva zvyškom rozumnej verejnosti, v takých pomeroch nemožno očakávať od mysliaceho občana nejakú zmierlivosť, filozofickú akceptáciu nevyhnutnosti či hľadanie kompromisov a integračnej spoločenskej platformy.

Ruská štátna moc vedie vojnu proti elementárnej etike a zdravému rozumu. Základné etické princípy, ľudské práva a slušnosť sú v štátnych médiách prezentované ako slabosť a úpadok, rovnako aj rozumné hľadanie kompromisov, dodržiavanie pravidiel a zákonov. Moc uznáva len svojvôľu vlastnej hrubej sily. Etika, slušnosť je ústupčivá, nevie sa brániť, je to skutočne slabosť, vďaka ktorej však prežíva ľudský rod. A tak musí ľudskosť brániť len zdravý rozum, ktorý reprezentujú vedci, občiansky aktívni umelci a v prednej línii frontu publicisti. Je to krutý boj bez kompromisov, takže nasadzujú všetky sily verbálneho prejavu na otváranie očí a aktivizáciu myslenia verejnosti.

Michail Epštejn je medzi nimi zaujímavý svojím odstupom od ruskej reality – vďaka tomu, že žije už vyše 25 rokov na Západe, nie je zahltený aktuálnym spoločenským dianím, konkrétnymi kauzami konkrétnych ľudí, ktoré zmietajú Ruskom. Lepšie vidí celok, zaznamenáva dominantné črty ruského života a politiky a dlhodobé vývojové tendencie. Okrem toho sa pohybuje v americkom a anglickom akademickom prostredí a je nainfikovaný pozitívnejším spôsobom myslenia, takže hodnotí veci s vedomím o podstatne lepších, reálne fungujúcich modeloch. (Keď si ho budeme mýliť s u nás známejším Jefimom Fištejnom, dlhodobo pôsobiacim v Prahe, ktorý je podobný typ publicistu, hádam sa ani jeden z nich neurazí.) Podobne ako Alexijevičová má zažitú skutočnú platnosť ľudských potrieb a hodnôt v humánnej, a nie mocenskej hierarchii. To im obom umožňuje plastickejšie podanie takzvaných ruských osobitostí. Epštejn vidí do hlbších duchovných vrstiev súčasnosti v historickom priereze ešte aj vďaka svojmu profesionálnemu zameraniu na literatúru – tradične ústrednú platformu ruského intelektuálneho a kultúrneho života, kulturológiu a humanistiku.

V eseji Od sovku k bobku takto fundovane, ale pritom publicisticky zrozumiteľne a presvedčivo prezentuje komplexný a esenciálny obraz „ruskosti“. Keď sa pokúsime ten koncentrát stručne sumarizovať, vyjde nám ako dominantná a určujúca kvalita ruskej mentality – absolutizmus. Dlhý by bol zoznam jeho konkrétnych prejavov na bežnej ľudskej, spoločensko-politickej i filozofickej úrovni, ale v nadväznosti na túto esej sa obmedzíme na tie, ktoré pociťuje súčasný svet ako pálčivý problém: náklonnosť k totalitarizmu, intolerancia a gradujúca nevraživosť ku všetkému inému, extrémizmus, dokonca štátny.

Kľúčové je ruské ponímanie slobody, ako ho umelecky fascinujúco definoval jeden z najväčších a najrýdzejších Rusov Dostojevskij. Pravá sloboda je len tá absolútna, teda keď je možnosť voľby spomedzi naozaj všetkých alternatív, čiže aj tej absurdnej – sebazničenia. Pre ruský pocit absolútnej slobody je podstatné vedieť, že aj taká alternatíva je reálna a treba si to občas pripomenúť, sebe aj svetu. A donútiť ho tak k rešpektu, bez ktorého ruské národno-štátne bytie akoby ani nemalo zmysel. Filozoficky ostáva absolútna sloboda, jej dokonale čistá idea, oslobodená aj od svojho nositeľa.

Zarážajúce, ale v porovnaní s modernou vojenskou aplikáciou je to nevinný filozofický konštrukt, hračka. V článku Mŕtva ruka nasledujúcom v knihe po tejto eseji Epštejn spomína veliteľský komunikačný systém strategických raketových vojsk, vyvinutý v Sovietskom zväze v 80. rokoch, schopný zabezpečiť automatizované odpaľovanie rakiet nesúcich jadrové nálože aj po zničení príslušných veliteľských postov a znefunkčnení spojenia. Súčasťou systému Mŕtva ruka je údajne program Súdny deň, ktorý sa aktivuje po zistení úplnej porážky krajiny a zasadí protivníkovi odvetný zničujúci jadrový úder. Tak. Dostojevčina v technickej realizácii na úrovni 21. storočia. Absolútne, konečné víťazstvo ako čistá idea, bez víťaza. A nie je dôležité, či je to všetko fakticky tak. Podstatné je, že sa to prezentuje v hlavných štátnych médiách a robí to osobne ich šéf a hlavný kremeľský propagandista Dmitrij Kiseľov. Takto doma masíruje zdevastované masové vedomie, takto desí celý svet šialenstvom jadrovej veľmoci prakticky na oficiálnej úrovni.

Keď k tomu pridáme svetazlosť či panfóbiu, máme nebezpečnú výbušnú zmes, ktorú štátna propaganda všetkými kanálmi vtláča do hláv ľudových más. Cez šablóny vlastenectva, pocit historickej krivdy a neadekvátneho rozdelenia globálneho vplyvu vzhľadom k oprávneným záujmom Ruska, cez pocit svetového protiruského sprisahania a ohrozenia zo všetkých strán. Pod univerzálnou značkou „lebo Amerika“, primitívnou a účinnou na stádo oviec.

Prototypom nositeľa panfóbie bol ten istý Dostojevského suterénny človek. No v Zápiskoch z podzemia ten človek hneď na začiatku hovorí, že je chorý, a ďalej je jasné, že je precitlivený na všetko, čo nejako súvisí s jeho dôstojnosťou, že bolestne pociťuje jej nedostatok a masochisticky si túto ranu jatrí sebaponižovaním. Podobne je to s jeho ďalšími osobnými ľudskými vlastnosťami a hodnotami. Vírus panfóbie, vykultivovaný Dostojevským v jednom drobnom, nezdravom a zakomplexovanom človiečikovi v petrohradskom polopivničnom byte, tento vírus šíri vláda na miliónové masy s cieľom dosiahnuť ich úplnú odovzdanosť jej vlastným záujmom.

Tento zásadný rozdiel medzi 150-ročnou klasikou a súčasnosťou Epštejn nezaznamenal. Naproti tomu má zásluhu na uvedení pojmu panfóbia označujúceho psychiatrickú charakteristiku putinizmu. Pojmu, ktorým nasadil korunu nekonečným sporom o to, čo je horšie – fašizmus či komunizmus? Vyhráva tretí: „...na svete je aj niečo nebezpečnejšie než fašizmus alebo komunizmus. Tá ideológia sa má k fašizmu asi ako jadrová výzbroj ku konvenčnej.“ Fašizmus a komunizmus síce už implementáciou v živote preukázali (konvenčne) svoju antihumánnosť tak drasticky, ako nijaká ideológia predtým ani potom. Ale putinizmus má (jadrový) potenciál ich prekonať.

Nemalo by k tomu dôjsť vôbec, ale ani k tomu nemusí dôjsť formou náhlej katastrofy, vojny a genocídy. Totiž, vlastne už k tomu dochádza, je to badateľná globálna devalvácia ľudských hodnôt – morálky, kultúry, slobody, nárast neznášanlivosti a cynizmu, dokonca okázalého. Je to kríza humanity a jej motorom a predvojom je Putinovo Rusko. Nemusí sa zo štátneho (hybridného) teroristu stať štátnym (jadrovým) samovražedným atentátnikom, hoci Epštejnove obavy sú legitímne. Na programe dňa nemusí byť jadrová samovražda ľudstva, ale postupná samovražda ľudskosti. Natíska sa prímer o uvarení žaby v pomaly sa zohrievajúcej vode – my si tiež neuvedomujeme denne narastajúcu mieru svojej zvlčilosti. Je životne dôležité, že sú tu stále aktívni ľudia, ktorí vedia tieto veci presne a zrozumiteľne a nebojácne pomenovať. Udržiavajú v nás vedomie toho, o čo prichádzame, iní zas ukazujú, kto, prečo a ako to v nás ničí.

A čo my s tým? Kde máme nabrať vnútornú silu a presvedčenie, obklopení pragmatickými, cynickými a duševne apatickými masami? Jedine veriť, obávam sa. Veriť, že samotná podstata života vylučuje, aby sa sám zlikvidoval. A že tak isto to nemôže ani ľudskosť. Táto viera má aj oporu v reálnom živote: pokiaľ v Rusku, v krajine panfóbie, stále žijú duševne bohatí a aktívni ľudia, bytostne oddaní ľudským hodnotám, obetaví a často hrdinskí, pokiaľ u nás aj hocikde na svete je množstvo mladých ľudí, schopných nezištne venovať svoj život aktivitám pre druhých alebo tvorbe nemateriálnych hodnôt, dá sa veriť, že ľudskosť pretrvá. Epštejn to asi vidí príliš prvoplánovo, keď sa uchyľuje k Tertullianovej paradoxnej maxime (Credo quia absurdum - Verím, lebo je to absurdné). Dovolím si ju v tomto kontexte parafrázovať: verím, lebo opak by bol absurdný.

###

Michail Naumovič Epštejn, nar. 1950 v Moskve, absolvent Filologickej fakulty Moskovskej štátnej Lomonosovovej univerzity, v r. 1990 odišiel do USA a v r. 2012 do anglického Durhamu. Ruský filozof a filológ, profesor teórie kultúry a ruskej literatúry na univerzite Emory (Emory College of Arts and Sciences, Atlanta, USA) a Durhamskej univerzity (Veľká Británia), kde založil a vedie Centrum humanitných inovácií. Autor 30 kníh a viac ako 700 článkov a esejí, preložených do 18 jazykov. Nositeľ Ceny Andreja Belého (1991), ceny londýnskeho Inštitútu pre spoločenské invencie (1995), laureát Medzinárodnej súťaže esejistiky (Berlín-Weimar, 1999), ceny Liberty (New York, 2000).

Esej Od sovku k bobku (От совка к бобку) je z jeho rovnomennej knihy článkov a esejí (vyd. Franc-Tireur USA, 2015). Pôvodne vyšla v novinách Novaja gazeta, Moskva, 5. decembra 2014 a súčasne na ruskom elitnom webovom portáli Snob. Vybrali sme ju pre jej ústredné postavenie v knihe – dala jej názov, ale aj pre jej ťažiskový význam v celkovom kontexte Epštejnovej publicistiky – sú v nej sústredené a rozvinuté myšlienkové motívy, ktoré má v ideovej osnove viacerých článkov.

Zmysel názvu eseje nám ozrejmí vysvetlivka k textu Ľudmily Petranovskej z minulého čísla RSL: sovok - frekventované pejoratívne označenie všetkého sovietskeho, od výrobkov cez spôsob života a myslenia až po sovietskeho človeka. Pôvodný význam: lopatka na zbieranie smetí, vyberanie popola. Slovo bobok má vysvetlenie v texte a v tom je vlastne jedna pointa eseje.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia