John William Waterhouse: Echo and Narcissus
Kristin Dombek
Meghan Daum
Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Predmestie Spojených štátov

Hovorí sa, že susediť s USA je ako spať s nosorožcom v jednej posteli, pretože nikdy neviete, kedy sa otočí na druhý bok a zadlávi vás. Kanaďania radi zdôrazňujú, že sú iní ako Američania.

Ale je to práve prítomnosť Spojených štátov, ktorá do veľkej miery určuje, kto sú Kanaďania.Mnohí boli veľmi prekvapení, keď vyšlo najavo, že teroristi, ktorých v roku 2006 zadržali v Londýne, chceli vyhodiť do vzduchu aj lety spoločnosti Air Canada smerujúce do Toronta a Montrealu. John O’Connor, bývalý veliteľ protiteroristickej jednotky Scotland Yardu, pre kanadskú mediálnu spoločnosť CBC povedal, že ľudia z druhej strany Atlantiku, čiže tí, čo nežijú v Severnej Amerike, kombinujú Kanadu a USA do jedného celku. “Som si istý, že teroristi zmýšľajú presne takto. Vnímajú obe krajiny ako veľmi blízkych bratrancov a nerozlišujú medzi nimi.”

Štvanica

Kanada skutočne je iná ako Spojené štáty. Zemepis ale nepustí a navyše podobnosti sú očividné. Starbucks skoro na každom rohu, architektúra rovnaká, autá rovnaké, jazyk rovnaký, v televízii americké kanály a americká produkcia. Väčšina Kanaďanov žije prakticky v pohraničnom pásme, doslova v tieni USA.

Veľa času preto venujú úsiliu odlíšiť sa. To je na jednej strane prirodzené. "Seba samých poznáme vždy len podľa toho, kto nie sme. To nie je kanadská osobitosť, vždy sa s niekým porovnávame," vysvetľuje Elke Winterová, profesorka sociológie na Ottawskej univerzite. "No čím viac ste si s niekym podobní, tým viac sa snažíte odlíšiť. Zoberte si Rakúsko a Nemecko."

Jej kolega profesor Phillipe Couton neustále opakovanie slov "nie sme Američania" pokladá za otravné, no zároveň pochopiteľné. "Vplyv USA v Kanade je obrovský, je to jediný skutočný sused, najmocnejšia krajina na svete, najvplyvnejšia kultúra na svete. Takže je prirodzené, že sa chcete odlíšiť. Keď to porovnáme s Európou, kde má každá krajina zo päť-šesť susedov.... Väčšina Európanov sa nedefinuje negatívne, Francúz sa nikdy neoznačí slovami 'nie som Angličan' alebo 'nie som Nemec'."

Francúzska spojka

Situáciu Kanaďanom komplikuje to, že ich je niekoľko "druhov". A každý otázku identity rieši po svojom. Frankofónny Quebec to má jednoduché, odlišuje sa jazykom, od zvyšku Kanady aj od USA. Tzv. prvé národy, pôvodní obyvatelia, žili na území Kanady od nepamäti, no a tzv. viditeľné menšiny (neeurópski prisťahovalci a ich potomkovia) sú jednoducho na prvý pohľad odlišné.

Podľa profesorky Winterovej má najväčší problém s identitou tzv. Anglická Kanada. Doma je väčšinou, no v Severnej Amerike sa ocitá v pozícii menšiny, ktorá sa vôbec nelíši od dominantného národa - dokonca ani jazykom. A tak ako jedno z odlišovacích znamení využíva menšinovú francúzštinu. Krajina je oficiálne bilingválna, ale prax vyzerá inak. S francúzštinou človek pochodí len v oficiálne frankofónnom Quebecu a jeho blízkom okolí. Jedinou oficiálne bilingválnou provinciou je maličký New Brunswick. Ani v Ottawe, kde je vďaka vládnym úradom a Quebecu na druhom brehu rieky Ottawa frankofónov neúrekom, to nie je 50:50.

Komentátor denníka Globe and Mail Konrad Yakabuski píše, že vládni úradníci strávia pomaly viac času na hodinách francúzštiny ako v práci, a napriek tomu zostávajú "funkčne jednojazyční". Požiadavka, aby všetci štátni zamestnanci ovládali angličtinu a francúzštinu je mýtus. Záleží na pozícii, ale v niektorých vládnych úradoch má znalosť francúzštiny väčší vplyv na kariérny postup ako akademické vzdelanie či skúsenosti. Okrem toho, vo Vancouveri má väčšiu šancu zamestnať sa človek, ktorý vie čínsky, nie po francúzsky.

Yakabuski pripomína, že “cieľom federálnej politiky oficiálnej dvojjazyčnosti nikdy nebolo urobiť z Kanady dvojjazyčnú krajinu, ale zaistiť prežitie anglofónnej menšiny v Quebecu a frankofónnej menšiny za hranicami tejto provincie”. Teraz má francúzština špecifické postavenie. Doma ju anglofónna väčšina často pokladá za trpenú nepríjemnosť, vo vzťahu k USA za dôležité odlišovacie znamenie.

Jednota po kanadsky

Obyvateľstvo sa sústredí do troch centier - Toronto, Montreal na východe a tisícky kilometrov vzdialený Vancouver na západnom pobreží. Federálne usporiadanie Kanady tiež nepraje pocitu jednoty. Nejde pritom len o klasické nadávanie na federálnu vládu typické pre všetky federácie.

Provincie majú pre Európana až nepochopiteľnú mieru samostatnosti. Obchodné bariéry a obrovské administratívne rozdiely medzi provinciami sú súčasťou každodenného života. Vodičský preukaz získaný v Alberte neplatí v Ontáriu a na Kanaďana, ktorý sa presťahuje, sa vzťahujú rovnaké pravidlá ako na Brita alebo Japonca. Ani zdravotné poistenie si provincie neuznávajú. Taxík registrovaný v Ottawe nemôže zobrať zákazníkov z Gatineau. Medzi provinciami platia kvóty na dovoz niektorých tovarov. Líšia sa zákony na ochranu spotrebiteľov, záruky... Quebec ma iný právny systém ako anglofónna Kanada.

Kanada je často len výrazom pre krajinu, ktorá dá človeku pas, ktorej hokejový tím treba podporovať, a ktorá umožňuje odlíšiť sa od južného suseda. Dá sa v takej situácii budovať pocit jednotnej kanadskej identity?
Podľa profesora Coutona možno treba otázku postaviť inak. "Mal by vôbec byť v krajine ako Kanada pocit spoločnej národnej identity?

Mal by existovať súbor hlbokých historických, kultúrnych a morálnych hodnôt, ku ktorým by sa každý rovnakou mierou hlásil? Dokázal by tieto hodnoty nahradiť voľnejší koncept spoločných hodnôt ako vláda zákona, demokracia, rôznorodosť...? Možno by kanadská identita mala byť plytkejším záväzkom k politickým a právnym hodnotám."

Kanadský ako...?

V 70.rokoch minulého storočia vyhlásila rozhlasová stanica CBC súťaž o najlepšie dokončenie vety “Taký kanadský ako....” Zvíťazil tento návrh “... ako sa len dá. Za daných okolností”.

A okolností je neúrekom. Zdá sa, že kanadskú identitu možno definovať len v konkrétnom okamihu, pretože v ďalšom už možno nebude platiť. Dnes je identitou multikulturalizmus.

"Možno nebude platiť o 20 rokov...," hovorí profesor Couton. "Pred tridsiatimi rokmi neboli záležitosti ako multikulturalizmus či dôraz na širokospektrálnu imigračnú politiku súčasťou kanadskej národnej identity. Boli súčasťou dejín, ale nehrali hlavnú úlohu. No to sa zmenilo. Rovnako, dôraz na práva menšín nebol pred tridsiatimi rokmi ústredným motívom. Dnes je."

Každý šiesty Kanaďan je príslušníkom tzv. viditeľnej menšiny (16.2 percenta), čo sú ľudia neeurópskeho vzhľadu. Takmer polovica obyvateľov Toronta sa nenarodila v Kanade. Podľa výskumu, ktorý si objednali kanadské médiá Globe and Mail a CTV News, 48 percent Kanaďanov vníma počet príslušníkov viditeľných menšín kladne, a len 9 negatívne. Viac ako polovica si myslí, že počet prisťahovalcov nie je dôležitý. Výskum však priniesol aj rozpory - 88 zo 100 Kanaďanov si myslí, že ich komunita je voči "novým Kanaďanom" prívetivá. Zároveň ale 61 percent tvrdí, že Kanada robí voči viditeľným menšinám až príliš veľa ústupkov.

Podľa profesorky Winterovej však motív sikhského motocyklistu, ktorý kvôli turbanu odmietal nosiť povinnú prilbu, nemusel byť náboženský, ale skôr politický. A politika je pre Kanaďanov pomerne bezpečná pôda, ktorá zatiaľ vyriešila akýkoľvek problém.

Polčas rozpadu?

V Európe by sa krajina ako Kanada buď dávno rozpadla, alebo by k tomu nevyhnutne spela. Aj Phillipe Couton pripúšťa, že súčasná politika môže o pár rokov veľkolepo zlyhať. Na druhej strane, ako pripomína Elke Winterová, alternatíva by bola možno príliš strašidelná - ja ťažké si predstaviť, že by si v prípade rozpadu Kanady dokázali anglofónne provincie udržať samostatnosť. A predstava zlúčenia so Spojenými štátmi je zrejme zatiaľ stále dostatočným argumentom v prospech udržania jednoty.

P.S. Na katedre Sociológie a antropológie sa otázkam kanadskej identity venujú výrazne len Phillipe Couton a Elke Winterová. Francúz a Nemka.

Kristián Klima, World Business Press Online, Ottawa

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia