John William Waterhouse: Echo and Narcissus
Kristin Dombek
Meghan Daum
Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Prečo nie som feministka

Na budúci týždeň vychádza vo vydavateľstve Inaque manifest americkej esejistky Jessy Crispin Prečo nie som feministka.

Aby sme zvládli tlak kultúry, ktorá nás neustále presviedča o tom, že ženy sú len mäso, len sex, len majetok, vytvorili sme si predstavu vlastnej výnimočnosti. Hovoríme si, že ako ženy sme prirodzene súcitnejšie, milujúcejšie, autentickejšie ako muži. Bránime sa tak proti neustálemu ponižovaniu, spôsobenému jednoducho tým, že žijeme v tomto konkrétnom čase a priestore.

Niekedy sme ako ženy vo svojom súcite naozaj výnimočné. Pretože ľudia schopní prežiť na okraji takí často musia byť. Musíme sa spájať, musíme sa starať jedna o druhú. Musíme si vypestovať isté črty a vlastnosti, pretože si musíme vytvárať siete solidarity a vzájomnej starostlivosti, aby sme zvládali odstrkovanie a vylúčenie. Ľudia si vytvárajú tieto vlastnosti, keď sa konfrontujú s núdzou a odporom. Tiež si musíme nájsť spôsob, ako presvedčiť svojich utláčateľov, aby nám neublížili, aby nás nezabili, aby vôbec strpeli našu prítomnosť. A vďaka tomu môžeme byť vynaliezavé.

Ale tieto vlastnosti nie sú vrodené. V skutočnosti s tvrdením, že ženy sú prirodzene empatickejšie a starostlivejšie, prišli muži. Používali ho na ospravedlnenie, že nás držia doma, kde sa máme starať o deti. Vyhovárali sa naň, aby nás intelektuálne vylúčili. Nesnaž sa byť inteligentná, zlatko, nie je to tvoja silná stránka. A napriek tomu sme toto presvedčenie prijali, pretože nám vyhovuje veriť mu. Sme vďaka nemu výnimočné.

Výnimočné by sme sa však mali cítiť pre spôsob prežitia, aký sme si vyvinuli. Ak by sme sa s týmito zručnosťami narodili, neprišli by sme o ne vo chvíli, keď ich už nepotrebujeme. Môžeme klamať, aby sme sa vyhli otázkam alebo odhaleniu. „Ach, som žena, samozrejme, že si vás rada vypočujem, som citlivejšia, rozhodne od týchto zásad neupustím a nepôjdem si za svojím tak ako všetci ostatní hneď, ako sa mi naskytne príležitosť.“

Prečo nie som feministka 

Názov v origináli: Why I Am Not a Feminist (A Feminist Manifesto)

Autorka: Jessa Crispin

Preklad: Aňa Ostrihoňová

Edícia: La Pomme

Počet strán:128

Cena: 11,99 EUR

Cena e-book: 7,90 EUR

Dátum vydania: 12. november 2018

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei

ISBN: 978-80-89737-96-3

O knihe:978-80-89737-97-0

Dnes to vidím, keď sa za političkou zoradia iné ženy a podporujú ju takmer výlučne preto, že je rovnakého pohlavia. Napriek tomu, že táto politička dlhodobo podporuje vojenské intervencie, ženy hovoria o jej prirodzenej diplomacii a o tom, ako nás uchráni pred vojnou. Napriek tomu, že dlhodobo okliešťuje sociálny systém, rozprávajú o jej pochopení a pozornosti, ktorú venuje chudobným ženám a deťom. Napriek tomu, že dlhodobo hromadí peniaze a čelí obvineniam z korupcie, hovoria o jej zmysle pre spravodlivosť a hospodársku rovnosť. Keby bola opačného pohlavia, svoju podporu by stiahli. Predpoklad, že takéto političky sa budú správať etickejšie a súcitnejšie než ich kolegovia­‑muži, by neexistoval, keby ženy nepresvedčili samy seba, že všetky ženy sa rodia s takýmito vlastnosťami.

Áno, tieto rozprávky si nahovárame, aby sme v tejto kultúre prežili. Ale niektoré z týchto príbehov nám už nepomáhajú. Menia sa z nástrojov na zbrane. Takouto zbraňou sa stala aj predstava, že ženy sú prirodzene láskavejšie.

Naša viera vo vrodené rodové charakteristiky sa jasne prejavuje v jazyku, akým hovoríme o situácii mužov aj žien. Používame pojmy ako „toxická maskulinita“, slepo odkazujeme na „problémy“, ktoré spôsobuje testosterón, pričom keby muži takto odkazovali na „problémy“ spôsobené estrogénom, pohoršovali by sme sa. Nikto nehovorí o toxickej feminite, ale ak by sme sa pozreli na niektoré spôsoby žien v súčasnej kultúre, všimli by sme si, že existuje. Radšej sa však domnievame, že toxická maskulinita je vrodená a akékoľvek problematické ženské správanie je vytvorené spoločnosťou. Takýmto spôsobom v sebe popierame ľudské vlastnosti a vzďaľujeme sa od nich. Takto nám to vyhovuje.

Povedať alebo veriť, že ženy sú výnimočné, už z definície dehumanizuje mužov. Ak sme výnimočné, pretože sme láskavé, muži musia byť nevyhnutne neláskaví. Ak sme výnimočné, pretože sme súcitné a starostlivé, muži musia byť emocionálne vyprahnutí a deštruktívni. Ak sú tieto vlastnosti vrodené, môžeme zavrhnúť celé mužské pohlavie. A to pri tom len opisujeme, nesúdime.

Najjednoduchší spôsob posilnenia vlastného pocitu sebahodnoty je identifikovať sa s nejakou skupinou (rodovou, národnostnou, náboženskou atď.). Privlastníme si pozitívne charakteristiky danej skupiny, vyplývajúce zo spôsobu, akým rod, národ alebo náboženstvo o sebe premýšľa.

Skupina si svoju identitu dokáže najjednoduchšie vytvoriť tak, že odmietne alebo poníži svoj „protiklad“. Aby sa ateisti prezentovali ako racionálni a inteligentní, musia o veriacich hovoriť ako o poverčivých a neracionálnych. Určite je to jednoduchšie a efektívnejšie, ako keby sa mali konzistentne správať a prejavovať racionálne a inteligentne. Aby si Amerika o sebe mohla myslieť, že je silná a dôležitá, musí Európu považovať za slabú a bezcennú. A aby sa ženy mohli považovať za súcitné, musia si o mužoch myslieť, že sú násilní.

Čiastočne ide o jednoduchú projekciu. Ľahko môžeme zabudnúť na všetky aspekty vlastného ja, za ktoré sa hanbíme alebo z nich máme strach (slabosť, hnev, iracionálnosť), ak ich pripíšeme niekomu, kým nie sme. Ak si pevne spojíme vlastnú identitu s nejakou skupinou či vlastnosťou, neurobíme si z nášho protikladu len fackovacieho panáka, postavíme si stajňu s hnojom. Čokoľvek, od čoho sa chcete dištancovať, stačí pokojne vykydnúť do identity vášho protikladu. „Táto skupina je… [vpíšte čokoľvek hnusné, čo v sebe nemôžete vystáť]. Patrím k skupine, ktorá sa voči tomu vyhradzuje, a preto mám presne opačné vlastnosti.“

Vás a vaše publikum to má presvedčiť o vašej hodnote. Keď má niekto prázdne miesto v predstave o sebe alebo o svojej sebahodnote, môže ho zaplniť sebahodnotou skupiny, s ktorou sa identifikuje. V časoch zápasu sa posilňuje nacionalizmus. Jednotlivci bojujú s ťažkosťami, trpia nezamestnanosťou, chudobou alebo vylúčením, ktoré vedú k sebaspochybneniu. Tieto pochybnosti možno zmazať alebo aspoň prekryť, keď náhle vyhlásime, že sa podieľame na niečom väčšom, na projekte národa. Tento národ je veľký, má ohromné dejiny, a tak sa možno stať súčasťou jeho veľkoleposti, privlastniť si ju, zohrať úlohu v týchto ohromujúcich dejinách.

Nacionalizmus sám osebe nie je zlý. Identifikácia s väčšou skupinou nie je sama osebe zlá. Najmä, keď táto skupina čelila ponižovaniu a ostrakizácii. Je zmysluplné spojiť sa a vyhlásiť: „To, čo odsudzujete ako bezcenné, má v skutočnosti hodnotu.“

A takto to bolo počas veľkej časti feministických dejín: zdôrazňovala sa hodnota ženskej práce a charakteristík, ktoré patriarchálny systém označil za bezcenné. Od starostlivosti o výchovu detí a o domácnosť cez tradičné remeslá ako šitie a štrikovanie až po rozprávky a ľudovú múdrosť. Tieto „feminínne“ činnosti sú cenné a je dôležité, aby ich za hodnotné považovali aj muži, aj ženy. Muži by mali mať možnosť podieľať sa na týchto tradíciách, ale aby k tomu došlo, nesmieme si zamieňať „ženské“ s tým, čo je „ženského pohlavia“.

Ide o ťažkú prácu. Nájsť hodnotu v charakteristikách svojej skupiny znamená konfrontovať sa s ich odvrátenou stranou. Napríklad je prijateľné považovať Ameriku za veľký národ. Má množstvo úžasných vlastností od slobody, ktorú poskytuje svojim obyvateľom, až po rozvíjanie umenia a kultúry, ktorým poskytla priestor a ocenila ich výsledky. Ale keď sa zameriate na dobré vlastnosti, nevyhnutne narazíte aj na tie deštruktívne. Metódy zasahovania USA do medzinárodnej situácie, ktoré spôsobujú smrť a utrpenie nespočetnému množstvu ľudí iných národov, americké dejiny genocídy a otroctva a tak ďalej. Je možné poznať deštruktívnu moc Ameriky a stále ju považovať za veľký národ. Niektorí sa však na to ani nepozrú, aby sa vyhli kognitívnej disonancii.

Vždy je jednoduchšie nájsť svoju sebahodnotu prostredníctvom znižovania hodnoty niekoho iného. Je jednoduchšie definovať sa tým, „čím nie sme“, ako naozaj preskúmať svoje kvality.

Preto je nenávisť k mužom ako k pohlaviu taká znepokojivá. Je to presne to isté, čo muži robili ženám celé storočia. Aby sa necítili slabí, premietli svoju slabosť na nás ako na plátno. Aby sa vyhli citlivosti, premietli na nás svoje emócie. Dnes, keď sa ženy nechcú cítiť nerozumne, premietajú iracionalitu na mužov. Keď sa nechcú cítiť deštruktívne, tvária sa, že deštruktívni sú muži.

V tejto projekcii nielenže odmietame vidieť celkovú ľudskosť mužov, ale odmietame vidieť ľudskosť nás samých. Nie sme ľudské, ak prijímame len svoje dobré stránky. Ak použijeme len svetlé farby, k žiadnej rozmanitosti sa nedostaneme.

No keď sa pozrieme na vybranú vzorku komentárov žien na internete za uplynulých pár dní, zistíme, že muži sú prehnane sebavedomí, predátorskí, bezmocní, psychopati, vystrašení zo žien, fašisti, dôvod, prečo je na svete taký bordel, príšerne sprostí a sú problém.

Samozrejme, že tieto ženy v skutočnosti hovoria, že nie sú veľmi sebavedomé, nie sú predátorské ani psychopatické a tak ďalej. Skrátka, jednoduchšie je povedať, že takíto sú muži, ako tvrdiť, že také nie ste vy. Ľudia by pravdepodobne reagovali zvláštne, ak by ste sa z ničoho nič začali ospevovať. Začali by hľadať dôkaz o tom, že úžasná nie ste. Ale ak takéto negatívne správanie pripíšete svojej „protikladnej“ skupine, je to jednoduchý, voči kritike imúnny spôsob, ako vyhlásiť: „Nikdy by som sa takto nesprávala, nikdy by som taká nebola.“

A viete, spľasnúť bublinu mužského ega je také zábavné a pravdepodobne pri tom máte pocit, že plníte službu verejnosti. Je zrejmé, že si o sebe priveľa myslia, inak by si nemysleli, že len oni môžu riadiť svet tak dlho. Ide len o to, aby sa muži videli, akí naozaj sú. Napriek tomu sa mi zdá, že ak by sme naozaj boli lepšie ako oni, tak by sme tak jednoducho nepreberali ich zlozvyky. Mohli by sme nájsť sebahodnotu bez toho, aby sme museli znevažovať mužov.

Tiež stojí za to preskúmať efekt takýchto projekcií na každú z daných skupín – pôvodnú aj tú, na ktorú sa negatíva premietajú. Definovať skupinu jej negatívnymi vlastnosťami s cieľom definovať seba ako „nie takú“ v nás istým spôsobom presne tú nechcenú vlastnosť utvrdzuje.

Keď chceli Srbi démonizovať Bosniakov, zdôrazňovali aj ich moslimskú identitu. Pred vojnou boli bosenskí moslimovia väčšinou sekulárni tak v postojoch, ako aj v obliekaní. Po vojne sa zvýšil počet zahalených žien a aktívneho vyznávania viery. Ide o akt vzdoru, spôsob zachovania toho, čo bolo vylúčené či, ako v tomto prípade, démonizované. Tradície, ktoré vychádzali z módy, zrazu získali na význame: Toto je dôvod, prečo nás nenávidia. Najlepšie bude osláviť to, čo nenávidia.

Keď raz začnete s takýmito projekciami, vyhnete sa skúmaniu vlastnej schopnosti škodiť. Ak sú oni zlí, vy ste dobrí, preto nech proti nim spravíte čokoľvek, robíte to v mene vyššieho dobra. A tak sa ktokoľvek, kto s vami v politickej debate nesúhlasí, automaticky stáva Hitlerom. Len preto, že on či ona je Hitler, ste vy dobrá duša. Aj keby boli vaše spôsoby zneškodnenia tejto osoby nečisté, Hitlerom je ten druhý. Účel svätí prostriedky a účel tu ospravedlňuje táto projekcia.

Kedykoľvek sa cítime nadradení nad iného človeka, berieme mu ľudskosť, aby sme posilnili svoj sebaobraz a sebahodnotu. Priamo od neho si berieme to, čím si potrebujeme kompenzovať prázdno. Ich sebavedomie, sebaistotu vnímame ako nadbytočné. Potrebujeme ich, a tak si nájdeme dôvody, aby sme si ich zobrali.

Keď sa utláčateľovi začne vymykať moc z rúk, je veľmi ľahké zaujať jeho miesto a začať sa správať úplne rovnako. Aby nás mohli utláčať, musia nás dehumanizovať. A tak ich dehumanizujeme tiež, kým sme im vystavené napospas. Koniec koncov takto sa k ľudským bytostiam môžu správať len monštrá. Je to jednoduchšie, ako snažiť sa pochopiť, ako sa z ľudskej bytosti stane utláčateľ, akým spôsobom sa ktokoľvek vrátane nás výnimočných môže ocitnúť v jeho úlohe. Keď sa moc presúva, a presúva sa nakoniec vždy, je jednoduché tieto ľudské bytosti naďalej považovať za monštrá a trestať a mstiť sa. Ak sú monštrá, je jedno, čo im povieme, urobíme alebo čo si o nich myslíme. V našich predstavách sú utláčateľom a my obeťami.

Je nebezpečné spájať mentalitu obete s dehumanizujúcim postojom. Perzekvujeme, ale pritom sme stopercentne presvedčené o tom, že perzekvované, dehumanizované obete sme my. Z mentality obete sa stáva ochranný štít, za ktorý sa staviame, aby sme nemuseli skúmať, čo vlastne robíme. Prirodzene, je našou ochranou. Podobne sa na nás dívali aj naše „monštrá“, považovali nás za podľudí, aby nemuseli premýšľať o tom, čo nám spôsobovali.

Ide tu aj o lákavosť pomsty. Akákoľvek skupina, ktorá bola akokoľvek dlho utláčaná, sa živí predstavami pomsty a tie sa rozvíjajú a prejavujú v ochlokracii na sociálnych sieťach.

Ide o prirodzený stav ako následok situácie, do ktorej boli ženy dotlačené. Môžeme tieto pocity popierať, ale dôkazy sú jasné. Nestačí sa cítiť víťazne. Niekto iný musí prehrať. Takmer každý zápas o slobodu sa zvrhne takýmto spôsobom: Íri začali bombami zabíjať civilistov, protestujúci na námestí Tahrir začali zneužívať a znásilňovať ženy, kolumbijské guerillové jednotky napádali zbedačených farmárov, v mene ktorých prisahali, že bojujú.

Ale povieme, že teraz to bude inak. Koniec koncov, sme ženy. Toto je problém toxickej maskulinity. O svojej zúrivosti či schopnosti páchať násilie nemusíme premýšľať, sú to predsa mužské problémy.

Napriek tomu sa ženy zúčastnili takmer každého boja za slobodu. Boli tam, keď sa cielilo na civilistov, keď sa ukladali bomby. Tvrdiť, že nemali dostatočnú moc, aby sa postavili proti, alebo že im mozgy vymyli kolegovia, je pokusom oddeliť sa od temnoty, prítomnej v každom z nás. A keď sa od nej oddelíte, stratíte nad ňou kontrolu.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia