Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Po stopách mlčiacej väčšiny

Foto: Flickr (Pam Morris, licencia Creative Commons)

Pri hodnotení vojnového Slovenského štátu sa historici zväčša zameriavajú na činy a zodpovednosť jeho politických predstaviteľov. Postoje radového obyvateľstva zostávajú na okraji záujmu.

Platí to nielen o vzťahu k samotnému režimu, jeho spojencom a vývoju vojny, ale aj k najtragickejšiemu obdobiu našich dejín, ktorým je holokaust slovenských židov. Práve analýze postojov a nálad slovenskej spoločnosti voči „židovskej otázke“ a jej „riešeniu“ sa venuje mladá slovenská historička Hana Kubátová (rodená Klamková) v knihe Nepokradeš: Nálady a postoje slovenské spoločnosti k židovské otázce, 1938-45, ktorú vydalo české nakladateľstvo Academia.

Hana Kubátová: Nepokradeš: Nálady a postoje slovenské spoločnosti k židovské otázce, 1938-45 

Academia: 2013, 268 strán

Kubátová pripomína, že otázku postoja voči židom nemožno študovať izolovane od postojov voči celému režimu. Primárnymi zdrojmi jej výskumu boli oficiálne periodiká, protištátne letáky, svedectvá a pamäti ľudí a predovšetkým situačné správy okresných náčelníkov. Pochopiteľne, každý z týchto zdrojov môže byť svojím spôsobom problematický, ale poskytujú aspoň určitú predstavu o náladách obyvateľstva v jednotlivých regiónoch a obdobiach.

Holokaust neprišiel zo vzduchoprázdna

Autorka si uvedomila, že arizácia a holokaust nevznikli vo vzduchoprázdne, a tak pomerne veľa priestoru venuje koreňom antisemitizmu na Slovensku, napríklad aj v literatúre, kde má počiatky už v úplne prvom Bajzovom románe. Dôležité je pochopiť aj vzťah väčšinovej slovenskej spoločnosti k židom po vzniku Československu.

Aj za prvej republiky existovali útoky proti židom, či už verbálne alebo fyzické, ale neboli súčasťou oficiálnej politiky. Tou sa stali až po vyhlásení slovenskej autonómie na jeseň 1938.

Kubátová vo všeobecnosti vidí holokaust slovenských židov ako výsledok najmenej troch faktorov. Tým prvým bola hlboká zakorenenosť protižidovských predsudkov. Druhým faktorom bola šanca na realizáciu príslušnej protižidovskej ideológie, pričom deportácie boli cynickým riešením sociálneho problému, ktorý vznikol, keď protižidovské zákony pripravili o živobytie 65 tisíc z 90 tisíc židov na Slovensku. Tretím faktorom bol antisemitizmus ako štátna ideológia a oficiálna politika.

Ako sa teda oficiálna ideológia, ktorú hlásna trúba režimu, denník Slovák, interpretovala tak, že na židov sa nevzťahuje prikázanie o láske k blížnemu, premietla do názorov ľudí? Spoločnosť nie je jednoliata, ale podľa historika Milana Olejníka v prvom roku Slovenského štátu sa značná časť obyvateľstva „s radikálnym antisemitizmom nestotožňovala“.

Existovali aj príklady, napríklad z obce Výrava v okrese Medzilaborce, že žiadosť o výnimku pre židovského úradníka žiadali obyvatelia obce aj okolitých dedín, pod ktoré jeho notársky úrad patril, ako aj starostovia týchto obcí. Ministerstvo vnútra žiadosť zamietlo.

„Pozorovať väčšiu chuť k arizácii“

Menej lichotivé pre pospolitý ľud sú situačné správy z viacerých okresov počas roku 1940. Tamojší náčelníci hlásili do Bratislavy veľký záujem o arizáciu ako aj väčšiu chuť arizovať. Zároveň sprostredkúvali sklamanie istých skupín, že „dosiaľ ani jeden podnik nie je arizovaný“.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že pri arizácii sa židovské podniky dostali do rúk ľudí, pre ktorých to bola rýchla cesta k majetku. Hlavnými kritériami pre výber „prevoditeľa“ bol vplyvné známosti, spoločenské postavenie a podpory strany (HSĽS) a Hlinkovej gardy. Nečudo, že z nej profitovali mnohí predstavitelia režimu, ich príbuzní a priatelia.

Jeden z oficiálnych cieľov – previesť vlastníctvo podnikov do slovenských rúk – sa nenaplnil. Podiel slovenského kapitálu v účastinných spoločnostiach stúpol z 15 na 18 percent, kým podiel nemeckého kapitálu narástol z 0,2 percenta na 62 percent.

Zaujímavé je aj to, že v niektorých oblastiach sa prejavovali výrazne protichodné postoje obyvateľstva. Napríklad v Topoľčanoch „u obyvateľstva sa prejavoval najväčší odpor k židom“, ale ten istý pisateľ o niekoľko mesiacov neskôr lamentoval, že niektorí ľudia stále dávajú židom potravinové lístky.

Banskobystrický náčelník si zase všimol, že neexistuje ani jedna idea, ktorá by ľud zaujala natoľko, aby zmenil svoje nazeranie na štátnu politiku.

Keď sa začali deportácie židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov, u časti nežidov to vyvolalo súcit a obavy o ich osud. Zo Sabinova hlásili, že takmer každý podnik sa uchádzal o potvrdenie, aby mohol zamestnať žida. Náčelník pochopiteľne židov podozrieval, že k tomu ľudí nútili.

Židovská otázka postupne ustupovala do úzadia po skončení prvej vlny deportácií a obrate vo vývoji vojny. Opäť sa však stala prominentnejšou po vypuknutí Slovenského národného povstania.

Režim považoval rozhodnutie povstaleckej Slovenskej národnej rady zrušiť všetky protižidovské opatrenia za dôkaz, že povstanie sleduje predovšetkým záujmy židov.

Kubátová na základe dostupných dokumentov usudzuje, že slovenská vláda chcela židov skôr využívať ako pracovnú silu, než deportovať. Nemci však spustili druhú vlnu deportácií a v marci 1945 vypravili 13 transportov s 13 500 ľuďmi.

Hrdinovia, zločinci a ľudský strach

Práve v tomto období sa podarilo zachrániť asi desaťtisíc židov. Dá sa teda hovoriť o skutočne masovej pomoci väčšinového obyvateľstva. Okrem hrdinských skutkov sa však objavili aj príklady udavačstva, závisti a nenávisti. Niekedy však odmietnutie pomoci židom bolo len výsledkom obyčajného ľudského strachu.

Celkovú atmosféru v spoločnosti podľa Kubátovej najlepšie vystihujú slová strach, nervozita, apatia a nečinnosť. Autorka súhlasí s Eduardom Nižňanským, ktorý tvrdí, že režimu sa podarilo zainteresovať podstatnú časť obyvateľstva na zločine proti židovskej menšine prísľubom spoločenského vzostupu po arizácii.

Výsledkom bola mlčiaca väčšina, ktorá sa na osud ožobráčených židov radšej nepýtala, respektíve pasivita, alebo, ako to nazvala Kubátová, „opatrnostkárstvo“. Najcynickejšou formou takejto zainteresovanosti bolo okrádanie deportovaných židov.

Zároveň však pripomína, že motívy žiadateľov o židovský majetok boli rôznorodé. U niektorých osobne, u iných ideologické. Z formulácie žiadostí však možno vyčítať, že si uvedomovali, že ak vyjadria protižidovské postoje, môže im to pomôcť dostať sa k majetku, ktorý by inak sotva získali.

Kubátová na základe študovaných dokumentov dospela k záveru, že holokaust neumožnila sfanatizovaná menšina, ale mlčiaca väčšina.

Svoju rolu zohrali aj zakorenené predsudky, autorizácia a rutinizácia takéhoto správania zo strany režimu, dehumanizácia židov štátnou propagandou, ale tragédiu slovenských židov nemožno vysvetliť bez už spomenutého faktoru zainteresovanosti spoločnosti na židovskom majetku. Keď Slováci dostali príležitosť nakradnúť si z cudzieho, pokušeniu neodolali.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia