Meghan Daum
Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

O uspokojení

Britský psychoanalytik Adam Phillips sa vo svojich esejách často odvoláva na Shakespearea a na príkladoch tragických hrdinov jeho hier sa snaží pochopiť, ako žiť.

Na konci tragédie tragický hrdina zistí, že mal nesprávnu predstavu o uspokojení; či skôr, to sa o tragickom hrdinovi vyjaví, či už si to sám uvedomí alebo nie. Existovalo niečo, v čo veril, že ho uspokojí – to, čo v tom najzásadnejšom zmysle chcel alebo veril, že chce – a v snahe dosiahnuť to sa zničí a vyvolá všeobecnejšiu katastrofu. Lear, Othello, Macbeth sú žiarivé príklady tých, ktorých Wittgenstein označoval za „očarených“ predstavou. Vedeli, čo chcú s takou istotou čiastočne preto, že je nemožné priať si niečo bez predstavy uspokojenia; túžba vždy prichádza s takouto predstavou; hoci často ide o tichú predstavu, akoby bola nevedomá. Táto

Adam Phillips: Čo nám uniká 

predstava sa stala nevedomou pod tlakom požiadaviek reality. K uspokojeniu sa vždy skôr dostaneme v mysliach ako v skutočnosti; uspokojenie prichádza ako prvé, ako forma pravdy (v stavoch presvedčenia sa v dospelosti dokážeme najviac priblížiť tejto prapôvodnej fantázii o uspokojení). Akoby so sebou v predstavách túžba vždy prinášala záruku; nie záruku, že príde k uspokojeniu, ale záruku o tom, aké uspokojenie bude, keď príde. Alebo sa za samozrejmé považuje to, ako bude uspokojenie vyzerať – ako budú vyzerať Oidipus a štát potom, čo sa nájde zločinec. Je to predpokladané dobro. Pochybujeme skôr o tom, či sa dokážeme dostať k uspokojeniu, aké hľadáme, a nie o jeho povahe. V tomto ohľade je zaujímavá hra Othello, pretože žiadna z jej postáv nepochybuje o tom, čo chce, pochybujú len o tom, či majú na to, aby danú vec získali.

Túžba je nerozuzliteľná – doslova nepredstaviteľná, nezrozumiteľná – bez predstavy jej možného uspokojenia napriek tomu, že stavy uspokojenia sa zvlášť vzpierajú pomenovaniu. Jazyk uspokojenia je výnimočne chudobný, zapletený do klišé a výkrikov ako „to je úžasné!“ a tak podobne. Zvláštne na uspokojení je však to, že jeho očakávanie predchádza jeho uskutočneniu; že sa deje dvakrát – nemusí to byť nevyhnutne prvýkrát fraška a druhýkrát tragédia –, ale najskôr prichádza v predstavách a potom v skutočnosti, ak máme šťastie. Na uspokojenie sa vopred tešíme – v mysliach máme skúsenosť skôr, než ju zažijeme – a práve toto očakávanie môže zmeniť všetko, čo sa naozaj stane. Keď pridlho čakáme na niekoho, na koho sa tešíme, vidíme ho inak; často sa stáva, že v prvej chvíli sa nám ten človek zdá nehodný toľkého očakávania.

[...]

Othello je niekto, kto potrebuje poznať situáciu. Na tragickom hrdinovi môže byť tragické, že zradí svoju túžbu prostredníctvom presnej predstavy uspokojenia, ktorá sa nazýva poznanie. Naozaj, v prvej vete hry hovorí Roderigo Jagovi: „Čuš! Nehovor mi“, čo je obvinenie, ktoré znie ako príkaz. Hra začína tým, že Roderigo obviňuje Jaga z toho, že mu zamlčal niečo, čo vedel, ale vo forme príkazu: nehovor mi. Othello zjavne verí – teda, vie, že existuje – v isté poznanie druhej osoby. Othello veľmi skoro prestane túžiť po Desdemone –, ak po nej niekedy vôbec túžil; a Tony Tanner naznačuje, že keby Othello po nej niekedy naozaj túžil, nedal by sa tak ľahko odradiť Jagom – chce „zrakový dôkaz“, isté poznanie o jej nevere. A je to výnimočná a desivá zámena jedného predmetu túžby za druhý; túžba po Desdemone sa vymení za túžbu po poznaní, že je neverná a po vražde (Othello, ako si mnohí všimli, má oveľa väčšie ťažkosti zavraždiť Jaga). „Ustúpiť túžbe“ naznačuje, že v človeku je niečo zvané „túžba“, čo má istotu samo v sebe a tragický hrdina túto istotu prežíva ako osud. A že túto túžbu možno tiež zradiť – možno pred ňou utiecť alebo ju potlačiť, teda zmeniť na Lacanovu „vášeň pre poznanie“. Okrem zjavnej skutočnosti, že Lacan nám tento opis ponúka vo forme poznania, otázka je nastolená: je túžba po poznaní, po poznaní inej osoby, po ktorej túžime, zradou túžby, a tak niečím, za čo sa človek cíti neustále vinný? Alebo je predstava uspokojenia zradou túžby? Je predstava uspokojenia – či skôr inscenácia uspokojenia – hlbokým nedorozumením, slepou strelou, mylným poznaním inej osoby? Akoby sme si spolu s falošnou predstavou o iných vytvárali ilúziu uspokojenia, ktoré môžu poskytnúť s obrovskou istotou (a to znamená, že ak nám ju neposkytnú, určite nám ju odopierajú alebo dávajú niekomu inému). Akoby isté druhy poznania – hovorme im zbožné predstavy uspokojenia – boli zároveň predpokladom uspokojenia a uspokojením samotným; akoby isté poznanie bolo predmetom túžby. A ak je týmto predmetom túžby osoba, naša predstava uspokojenia bude istou formou istoty vo vzťahu k nej, povedzme istoty jej prítomnosti, dostupnosti, zodpovednosti, istoty, že hovorí pravdu, že je verná; skrátka istoty, že je poznateľná. Dalo by sa povedať, že je poskytovateľom istých uspokojení. V pasáži z knihy Zbavovanie sa poznania, ktorú som už v tejto knihe citoval, Cavell píše,

Pre Othella neexistuje väčšia istota ako fakt, že Desdemona existuje; je z mäsa a kostí; je od neho oddelená; je iná. Presne tá možnosť ho mučí. Mučí ho tušenie existencie iného, teda jeho vlastnej existencie, ktorá je závislá a čiastočná… Jeho skeptické vyjadrenia o jej vernosti zakrývajú oveľa hlbšie presvedčenie; hrozná pochybnosť zakrýva ešte hroznejšiu istotu, nevyjadriteľnú istotu… na ktorú som celý čas narážal ako na príčinu skepticizmu – pokus premeniť ľudský život, celé ľudstvo na intelektuálny problém, hádanku. (Interpretovať „metafyzickú konečnosť ako intelektuálny nedostatok“.)

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia