Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Narcizmus ako útek pred slobodou, alebo o podstate osobitosti Ruska

Foto: Flickr (Misha Maslennikov, licencia Creative Commons)

V posledných dvoch storočiach sa vo verejnosti v Rusku rozširuje predstava o osobitosti Ruska a Rusov, ruskej ceste a ruskom charaktere. Osobitosť ruskej cesty existuje.

Je to zvláštny spôsob organizácie spoločenského života, kolektívna existencia, v ktorej ľudia sami seba vnímajú, hovoria a konajú vychádzajúc z toho, že sú osobití. Z týchto predpokladov vychádzala prednáška sociológa Borisa Dubina (31.12.1946 – 20.8.2014) na tému Historická pamäť a osobitná cesta, ktorá bola jednou z jeho posledných a odznela 14. júna 2014 na pôde Moskovskej školy občianskeho vzdelávania.

Záver svojej profesionálnej činnosti Boris Dubin strávil v Levada centre – analytickom centre Jurija Levadu, v jednom z mála nezávislých výskumných ústavov pre výskum verejnej mienky v Ruskej federácii. Okrem toho bol Boris Dubin básnikom a prekladateľom beletrie a poézie z viacerých svetových jazykov – angličtiny, francúzštiny, španielčiny, ale aj poľštiny.

Predstavy o tom, že Rusko je osobitá krajina a Rusi sú osobití ľudia, podľa Borisa Dubina mimoriadne stúpli na jar roku 2014. Relatívne veľké množstvo opýtaných (asi 40 percent) vo výskumoch verejnej mienky si myslí, že Rusko je krajina so zvláštnym usporiadaním spoločnosti. Asi polovica verejnej mienky si myslí, že krajina sa má aj ďalej rozvíjať v tomto smere. Zväčšenie podielu obyvateľov Ruska, ktorí veria v zvláštnosť seba samých a vlastnej krajiny, sa podľa sociológa sprevádza rastom pozitívneho vzťahu k štátu a jeho vrcholovým predstaviteľom. Nejde o nikoho iného ako o prezidenta Ruskej federácie Vladimír Putina.

Myšlienka osobitosti Ruska sa nielen udržuje, ale sa aj akýmkoľvek spôsobom presadzuje verejnými médiami. Z vyššie uvedených myšlienok je skonštruovaná televízna rétorika. Televízne vysielanie pozerá v Ruskej federácii 90–94 percent dospelého obyvateľstva. Okrem iného je táto myšlienka základom štátnej politiky v oblasti kultúry.

Sociológ Boris Dubin si na prednáške položil otázku, v čom je ruská osobitosť z hľadiska nositeľov tohto názoru. Sociologické výskumy presiate cez metodologické sito hovoria o nasledovných základných bodoch osobitosti:

1. Predstava o osobitom charaktere štátu: je to sociálny štát, ktorý sa stará o svojich poddaných.

2. Osobitý charakter moci a vzťahov s mocou: moc vystupuje ako prísny otec, ktorý sa stará, opatruje, podporuje. Bez neho nemôže byť vo veľkej krajine poriadok.

3. Krajina je niečím medzi Európu a Áziou.

4. Predstava o Rusoch ako o spoločenstve osobitého typu: je to masoidná spoločnosť (masovej formy), kde je zvykom o všetkom rozhodovať spoločne, kde zazerajú na človeka, ktorý sa snaží robiť niečo len pre seba: „Netrháme sa za úspechmi a bohatstvom, pre nás je dôležité, že sme spolu.“

5. Tautologické tvrdenie, že Rusi zdieľajú jedny hodnoty a Západ úplne iné hodnoty. Nie veľa ľudí je však schopných vám povedať, z čoho pozostávajú tradičné ruské hodnoty. Avšak dôležité je apelovanie na to, že tieto hodnoty existujú a že sú ruské.

Aké sú funkcie predstáv o ruskej osobitosti?

Prvou je to, aby sme vymedzili „nás“ od „nich“, Rusko od ostatného sveta.

Druhou je to, že prostredníctvom týchto predstáv obyvateľstvo odovzdáva moci celú iniciatívu, celú možnosť konať, ale zároveň sa tým zbavuje zodpovednosti. Od dvoch tretín do troch štvrtín ruskej populácie hovorí, že nemá v krajine na nič vplyv. Ak odovzdáva obyvateľstvo celú zodpovednosť moci, verejná mienka jej odovzdáva páku, ktorá jej umožňuje prispôsobiť sa akejkoľvek situácii a ťahať za sebou pokorné obyvateľstvo.

Treťou funkciou predstáv je schváliť to čo je, nehovoriť o tom čo by mohlo byť. V slovných spojeniach „ruská cesta“, a „osobitá cesta“ nie je akcent na podstatnom mene „cesta“, ale na prídavných menách „ruská“ a „osobitá“.

V Rusku vládne patriarchálny svet. Patriarchát (z latinčiny pater - otec a gréčtiny archein - vládnuť) je stupeň vo vývoji spoločnosti, v ktorom hrá vedúcu úlohu (najmä v hospodárstve a rodoch) muž. Opakom je matriarchát, kde hrá vedúcu úlohu žena. V tomto zmysle podčiarkuje Boris Dubin, že Rusko nežije tak, ako žili dedovia, ale je to svet stabilných statusov

„Ak si otec, správaj sa ako otec. Ak si šéf, správaj ako šéf. Ak si vrcholový predstaviteľ krajiny, správaj sa ako vrcholový predstaviteľ krajiny.“ V svete prísne zafixovaných statusov nikto nie je povinný sa s niekým radiť. Ostatní ľudia sa pre obyčajného Rusa stávajú predmetom záujmu len z toho hľadiska či sú silnejší, alebo slabší, či majú niečo, čo on nemá, ale čo potrebuje. Je to základom sociálneho porovnávania a závisti,“ povedal Boris Dubin na prednáške. Vo svete statusov, reputácií a prestíže iní v koletívnom vedomí vyvstávajú práve týmto spôsobom.

Podľa výskumov verejnej mienky Levada centra dve tretiny respondentov si myslia, že zarábajú menej, ako si záslúžia, alebo menej, ako zarábajú ostatní, ktorí robia tú istú robotu. Štatisticky nie je tento fakt možný. Avšak archetyp väčšiny, ktorá zarába menej, ako si zaslúži, sa udržiava a reprodukuje.

V ruských podmienkach „moje“ a „cudzie“ nie sú ohraničené a nevymedzujú sa z hľadiska kultúry. Rus existuje ako by v ničom a nikoho svete, a chce ho ovládnuť. Rus má problém so svojím (kto som, čo vlastním a prečo), cudzím (prečo má niečo, čo nemám ja). Niet kultúrnych hraníc, ktoré by označovali svoje a cudzie a prinútili by ho vážiť si hranicu medzi nimi. Ani svoje, ani cudzie, ani rovní, ani rôzni. Rovnosť sa priznáva len pre chudobných, ktorí niečo nemajú: rovnosť v otroctve.

Celá táto rétorika podľa Borisa Dubina sa vytvára v podmienkach stálej dlhodobej neslobody a sama formuje fundamentálnu nedôveru voči iným ľuďom. Od dvoch tretín do troch štvrtín respondentov si myslí, že iným ľuďom sa nedá dôverovať. Do tohto názoru je zabalená predstava o inom, ako o tom, ktorý si nezaslúžil byť majiteľom toho, čo nemám ja. Som odcudzený od iného a som presvedčený že mi niekto chce zle a nepodarí sa mu to. Moja úloha je pasívna, konajú (proti nám) len iní. Mlčíme, hoci vyžadujú, aby sme hovorili. Ja jasné, že sa im to nepodarí, hoci mlčíme.

Pre Rusov je podľa Borisa Dubina mimoriadne dôležitá požiadavka spravodlivosti – k moci a iným ľuďom. Predpokladá však výnimku pre seba samého. Oni musia byť voči mne spravodliví, ale ja môžem konať inak. V podstate je to konštrukcia prvej osoby v krajine: on má možnosti, ale nemá zodpovednosť, môže konať ako sa mu len zachce. Je to vyradenie sa zo situácie, figúra (symbol) neviditeľného fľaku: ja som len ten, koho nevidím, ale som ten, kto má právo na výnimku.

V ruskej verejnej sfére je podstatná otázka: „Môžem byť aj iný?“ Existujú dve inštancie, ktoré sa umozňujú vyhnúť sa odpovedi – minulosť a nepriateľ. So symbolom nepriateľa je spojený pocit nebezpečenstva, ktorý je veľmi dôležitý pre ruskú verejnú mienku a správadza vzťah Rusov k sociálnej a politickej realite.

„Popri celkovom mentálnom odcudzení obyvateľstva od moci máme do činenia so všeobecným sociálno-politickým poriadkom. Ľudia, ktorí majú moc, sú presne takí istí ako my, sú sformovaní tak isto ako ľudia, ktorí sa zriekajú slobody.

Únik pred slobodou nie len výnimočnou ruskou tradíciou. Táto etapa v existencii moderných spoločností je spojená s ich vstupom do stavu modernity, s jeho výzvou. Rusko kategoricky nechce byť obomi nohami v stave modernity. Tu sa krížia záujmy moci, kultúry, mnohých etnických skupín. My všetci vstupujeme do modernity a pociťujeme z nej šoky,“ povedal Boris Dubin.

Podľa neho sa história prežíva len ako opakovanie, ale nie ako rôznorodosť rôznych verzií. Možnosť vystúpiť z tejto konštrukcie existuje len vtedy, ak priznám, že vo svete existuje aj niekto iný ako ja, so zrieknutím sa narcistického pohľadu. Narcis skôr či neskôr musí priznať, že na svete existuje ešte niekto, a nie všetci z tých iných sú nepriateľmi. Všetko je závislé nielen od Ruska, ale aj od tých iných.

„Je potrebné urobiť to, aby Rusi pochopili: na svete ešte existujú iní ľudia, národy, skupiny okrem nich samotných. Zatiaľ je však narcizmus základným smerom štátnej, občianskej a vojenskej politiky. Šanca vymeniť sa z narcizmu existuje,“ poznamenáva Boris Dubin.

Prvky narcizmu existujú vo verejnej mienke aj iných veľkých krajín vo svete, aj v krajinách strednej a východnej Európy. Je zrejmé, že narcizmus patrí medzi základné sociálno-psychologické charakteristiky masového vedomia (verejnej mienky).

(Moskva, autor pôsobí na Fakulte ekonómie a podnikania Paneurópskej vysokej školy)

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia