John William Waterhouse: Echo and Narcissus
Kristin Dombek
Meghan Daum
Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Mních, ktorého očarila elektrina

Príkladov kňazov, ktorí sa nevenovali len nadpozemským záležitostiam, ale aj spoznávaniu zákonitosti materiálneho sveta. K tým známejším patria Gregor Mendel, Jozef Murgaš či Prokop Diviš. Za pozornosť však stojí aj Štefan Anián Jedlík (1800 – 1895).

O tomto rodákovi zo Zemného neďaleko Nových Zámkov by sme mohli povedať, že je protikladom Jána Bahýľa, o ktorom sme písali pred týždňom. Kým Bahýľ bol doslova zberateľom patentov, ale o funkčnosti jeho vynálezov sú prinajmenšom pochybnosti, benediktínsky mních Jedlík sa s patentovaním nenamáhal, ale jeho výrobky reálne fungovali (a stále fungujú), niektoré nájdete aj v technických múzeách.

Na patentoch mu nezáležalo

Jedlíkovi nešlo o svetskú slávu. Dôležitejšie bolo pre neho hľadať cestu, ako svojím umom prispieť k tomu, aby mali ľudia jednoduchší život. Dnes sa síce v encyklopédiách dočítame, že vynálezcom dynama je Werner Siemens, ale Jedlík objavil jeho princíp o niekoľko rokov skôr. Študentom na budapeštianskej univerzite ho predviedol v roku 1859, do zbierok kabinetu fyziky ho zapísali o dva roky neskôr. Siemensov patent je až z roku 1867.

Medzi Siemensom a Jedlíkom však nevládla nevraživosť. Uhorský vynálezca navštívil Siemensovu továreň a keď na svetovej výstave vo Viedni v roku 1873 ocenili Jedlíka medailou za pokrok za „zberač bleskov“ vytvorený na princípe spojenia leydenských fliaš, v porote sa za neho prihováral práve Werner Siemens.

Ešte dávno pred dynamom však zostrojil elektromotor. Prvý verejný opis rotujúceho elektrického motorčeka uverejnil Michael Faraday v júli 1832 na základe listu od záhadného muža menom P.M. Profesor Martin Doppelbauer z Elektrotechnického inštitútu v Karlsruhe označuje za prvý skutočný rotačný elektromotor prístroj Moritza Jacobiho (1834). Samotný Jacobi, Nemec z východného Pruska, však uznával, že nebol jediným vynálezcom a zásluhy pripisoval aj Talianom Bottovi a dal Negrovi. Doppelbauer v článku o vynájdení elektromotora spomína aj Jedlíka.

Píše, že ako prvý vynašiel rotačný stroj s elektromagnetmi a komutátorom (prepínačom elektrického prúdu). Dodáva však, možno trochu príkro: „Aj keď to v skutočnosti mohol byť prvý elektromotor, treba si uvedomiť, že nemal vplyv na ďalší vývoj elektrických strojov. Jedlíkov vynález zostal dlho ukrytý a samotný vynálezca ho nerozvíjal. Odbor elektrotechniky nevďačí Jedlíkovi za nič.“

Samotný Jedlík si v roku 1829 do svojho vedeckého denníka, nazývaného Poradie pokusov, zapísal: „Jeden elektromagnet dokáže sa ustavične krútiť okolo rovnakého druhého elektromagnetu.“

Sóda a rezanie optických mriežok

Ak sa o Jedlíkovi hovorí, zvyčajne je to v súvislosti s elektromotorom a dynamom. Jediným jeho vynálezom, ktorý našiel praktické uplatnenie už za jeho života, je však stroj na výrobu sódovej vody. Práve okolo neho je však najviac faktografických zmätkov. Niektoré zdroje hovoria, že si ho dokonca nechal patentovať, ale nezhodujú sa v tom, či to bolo v roku 1826 alebo 1830. Margita Valehrachová v knihe Zabudnutý vynálezca uvádza, že Jedlík o princípe výroby sódovej vody napísal v roku 1829 do časopisu Zeitschrift für Physik und Mathematik.

Najneskôr v roku 1841 predviedol jej výrobu na lekárskej konferencii v Budapešti. Čoskoro o nej aj prednášal a zároveň ju zhromaždeným ponúkal. Tí ho presviedčali, aby ju vyrábal vo veľkom. Bolo veľmi nepravdepodobné, že sa Jedlík ako univerzitný profesor podujme na niečo také. Presvedčil však svojho bratranca Alajosa Szabóa, aby podnik riadil on. Tu si opäť pramene odporujú. Podľa jedných bola sódovkáreň v Prešporku, podľa iných v Budapešti a na stránke Jedlíkovej rodnej obce Zemné sa píše, že v rokoch 1842 – 1852 fungovala v Győri.

Pozoruhodným vynálezom, na ktorý sa často zabúda, bol aj stroj na rezanie optických mriežok. Spolu s budapeštianskym mechanikom Antonom Nussom sa jeho výrobe venoval dvadsaťjeden rokov. Výsledkom bolo, že na jednom milimetri dokázal vyryť 2093 jemných vlásočníc. Podľa Valehrachovej mu prístroj, do ktorého investoval desaťtisíc zlatých, zničil neznámy mládenec, ktorý sa mu prihlásil ako pomocný mechanik do fyzikálneho kabinetu. Zničenie prístroja ho trápilo viac ako to, že mu ukradol aj zlatý prsteň, ktorý dostal na 25. výročie vysvätenia za kňaza.

Jedlík už nemal chuť, sily a asi ani peniaze, aby zariadenie opravil. Urobil to však za neho jeho bývalý žiak Gergely Palatin. Jedlík mu pomáhal radami, ale aj tak mu to trvalo štyri roky. Prístroj neskôr previezli do Technického múzea v Budapešti.

Veľkou Jedlíkovou zásluhou je aj učebnica Tentamen publicum a physica, aj keď jej význam trocha znižuje to, že ju napísal po latinsky v čase, keď už sa prechádzalo na vyučovanie v maďarčine. Nijako však neuberá z toho, že Jedlík bol jedným z priekopníkov elektrotechniky v prvej polovici 19. storočia.

V seriáli Zabudnutí velikáni prinášame portréty menej známych významných osobnosti dávnych aj nedávnych svetových aj slovenských dejín.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia